Estrildidae (astrildovité)
Striebrozobka indická patrí medzi najtichšie astrildovité amady. Samec spieva jemný, štebotavý a šveholavý spev zložený z tlmených cvrlikavých a bzučivých tónov, ktorý je natoľko tichý, že je počuteľný len na niekoľko metrov; pri speve samec nafukuje perie a otvára zobák. V kŕdli sa vtáky dorozumievajú krátkymi tlmenými kontaktnými volaniami a tichým cvrlikaním, ktorým udržiavajú spojenie pri zbere potravy. Samice nespievajú, vydávajú len kontaktné a varovné tóny. Druh nevydáva prenikavé ani hlučné zvuky, je preto vhodný aj do bytovej zástavby. Hlasovo je veľmi podobný africkej striebrozobke a ostatným muniam — celá skupina je vokálne nenápadná a tichá.
Samec predvádza typický tok astrildovitých: vezme do zobáka dlhé steblo trávy, naťahuje sa, nafukuje perie a vykonáva poskakujúci „tanec" sprevádzaný tichým štebotavým spevom. Pár sa vzájomne preperúva. Na hniezdenie je vhodný vyzretý pár, najlepšie samica vo veku aspoň 12 mesiacov. Keďže pohlavia sú navonok takmer rovnaké, párovanie sa overuje podľa spievajúceho samca. Druh hniezdi ochotne a spoľahlivo, čo z neho robí obľúbenú dojku.
Pár stavia guľovité (dómovité) hniezdo z jemných suchých stebiel, tráv a rastlinných vlákien s bočným vchodom — v chove preferuje husté kríky alebo búdku/prútený košík. Ponúknite hniezdny materiál (kokosové vlákno, suchá tráva, jemné seno). Samica znáša biele vajíčka, jedno denne. V prírode je u druhu opísaná aj vnútrodruhová hniezdna parazitácia (samice kladú vajcia do hniezd iných párov). Pri dobrých podmienkach môže mať niekoľko znášok za rok — netreba ich však nechať vyčerpať, po 2–3 odchovoch dajte páru pokoj. Vďaka spoľahlivosti sa do hniezda striebrozobiek často podkladajú vajcia iných astrildov.
Na vajciach sedia oba partneri striedavo a v noci spoločne. Počas inkubácie zaistite pokoj a stabilné teplo, obmedzte rušenie a kontroly hniezda na minimum. Dôležitý je trvalý prístup k vápniku (sépiová kosť, drvené lastúry) ešte pred znáškou, aby boli škrupiny pevné. Striebrozobka je vytrvalá na hniezde, čo zvyšuje liahnivosť.
Mláďatá sú krmivé (altriciálne) — holé, slepé a plne odkázané na rodičov. Rodičia ich kŕmia natrávenými semenami, vaječnou zmesou a naklíčencami; na rozdiel od mnohých astrildov striebrozobka nevyžaduje na odchov živú potravu a dokáže mláďatá vychovať aj bez hmyzu, hoci trochu pinkies pomôže. Mláďatá majú v kútikoch zobáka nápadné žobravé znaky. Treba zabezpečiť dostatok mäkkého a bielkovinového krmiva.
Mladé opúšťajú hniezdo vo veku okolo 21–24 dní, no ešte ich rodičia dokrmujú ďalšie 1–2 týždne, kým sa naučia samostatne zbierať a lúpať semená. Mláďatá sú nenápadne sfarbené, podobné dospelým, no matnejšie, s kratším chvostom a tmavším zobákom. Plné dospelé sfarbenie a charakteristický strieborný zobák získavajú postupne preperením po niekoľkých mesiacoch.
Po osamostatnení (približne 6 týždňov, resp. najmenej 2 týždne po vyletení) mladé oddeľte od rodičov, aby ich nerušili pri ďalšej znáške. Pohlavná dospelosť nastáva okolo 9–12 mesiacov, no na chov je lepšie počkať do plného roka. Dĺžka života v chove je približne 5–8 rokov pri správnej starostlivosti (výnimočne aj viac). Striebrozobka je sama vynikajúca dojka, preto sa nezriedka používa na odchov mláďat iných, menej spoľahlivých druhov astrildov.
Striebrozobka indická je plachý kŕdľový vták, ktorý sa neochočuje na ruku ako napríklad andulka. Cieľom nie je krotkosť, ale návyk na pokojnú prítomnosť človeka, aby vták nepanikáril pri obsluhe. Trpezlivým a tichým prístupom prestane unikať a začne pri chovateľovi pokojne žrať a kúpať sa. Branie do ruky znáša len ako stres (napr. pri kontrole zdravia), preto ho obmedzte na nevyhnutné minimum. Najlepšiu „dôveru" dosiahnete pravidelným kŕmením z tej istej ruky/misky a vyhýbaním sa prudkým pohybom.
Umiestnite klietku/voliéru do pokojnej, mierne frekventovanej miestnosti, aby si vták zvykol na bežný pohyb ľudí bez stresu.
Hovorte na vtáky tichým, pokojným hlasom a vyhýbajte sa prudkým pohybom či mávaniu rukami v ich blízkosti.
Krmivo a čerstvú vodu vymieňajte pravidelne v rovnakom čase — vtáky si spoja vašu prítomnosť s niečím príjemným.
Pochúťky (klas prosa, naklíčence) podávajte z ruky alebo cez mriežku, aby si vtáky postupne skrátili únikovú vzdialenosť.
Branie do ruky obmedzte len na nevyhnutné situácie (zdravotná kontrola, presun); robte to potme alebo za šera, kedy je vták pokojnejší.
Bežná a dostupná amada — kupujte radšej v páre (vyššia cena za pár). Ceny u súkromných chovateľov a na burzách bývajú nižšie než v predajniach. Keďže pohlavia sú navonok takmer rovnaké, vyžiadajte si informácie o pôvode, veku a kŕmení a ideálne pozorujte spievajúceho (= samca) jedinca.
| Striebrozobka indická | Striebrozobka africká | Bengálka domáca | Amada bielohlavá | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 11–11,5 cm | ~10 cm | 11–12 cm | ~11 cm |
| Váha | 9–12 g | 8–10 g | 12–16 g | ~11 g |
| Dožitie | 5–8 r | 5–8 r | 5–8 r | 5–8 r |
| Hlučnosť | 1/5 | 1/5 | 1/5 | 1/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC | IUCN LC | domestikovaná | IUCN LC |
| Povaha | Svetlohnedé plavé telo, biely trtáč, tmavé krídla, čierny špicatý chvost, strieborno-sivý zobák | Bledé pieskovo-hnedé vlnkované telo, ČIERNY trtáč, čierny špicatý chvost, strieborno-sivý zobák | Domestikovaný druh, hnedo-biele variabilné sfarbenie, neexistuje vo voľnej prírode | Biela hlava a hrdlo, gaštanové telo, tmavé bruško, mohutný modrosivý zobák |
| Areál | Južná Ázia a Arabský polostrov — tichá otužilá kŕdľová amada, spoľahlivá dojka | Sahel a suchá Afrika — kongener, hlavný rozdiel: čierny trtáč (indická má biely) | Iba v chove — najlepší pestún a vták pre úplných začiatočníkov (striebrozobka sa s ňou kríži) | Juhovýchodná Ázia — príbuzná munia, rovnako tichá a kŕdľová |
Príznaky: Nafúknuté perie, malátnosť, sedenie na dne, dýchavičnosť, strata chuti do žrania
Najčastejší problém pri chove tohto teplomilného druhu suchých krajín — pri poklese teploty pod +10 °C, pri mraze alebo v prievane vták rýchlo prechladne a oslabne. Prejaví sa nafúknutím a apatiou. Prevencia: vyhrievané priestory nad +10 °C (ideálne +15 až +20 °C), ochrana pred prievanom a vlhkým chladom. Pri náznaku podchladenia presuňte vtáka do tepla (~28–30 °C, infralampa s úkrytom pred svetlom) a vyhľadajte veterinára.
Príznaky: Tučný, ťažkopádny vták, lenivosť, nafúknuté brucho, zhoršené lietanie a plodnosť
Druh má sklon obézňovať v malých klietkach a pri prekrmovaní olejnatými semenami (slnečnica) — tuk sa ukladá v pečeni a podkoží. Prevencia: priestor na lietanie (dlhá letová klietka alebo voliéra), vyvážená zrnková zmes bez nadbytku olejnín, ponuka klasov a naklíčencov na prirodzený zber potravy. Obézny vták žije kratšie a horšie hniezdi.
Príznaky: Sťažené dýchanie, dýchavičnosť, chvostové „pumpovanie", chudnutie, zmena hlasu
Plesňová infekcia (najmä Aspergillus) z plesnivého zrna, navlhnutých naklíčencov alebo vlhkej podstielky — u tohto druhu suchých krajín je vlhko obzvlášť rizikové. Prevencia: len čerstvé, suché krmivo, dôkladne preplachované naklíčence, čistá a suchá voliéra, dobré vetranie bez prievanu. Liečba je zdĺhavá a vyžaduje veterinára.
Príznaky: Hnačka, chudnutie napriek žraniu, matné perie, slabosť
Bežné u vtákov zo skupinového chovu a voliér, najmä pri kontakte s trusom na dne. Prevencia: hygiena voliéry, pravidelné čistenie, čistá voda a karanténa nových vtákov. Pri podozrení vyšetrenie trusu a cielené odčervenie u veterinára (aviárneho špecialistu).
Príznaky: Samica nafúknutá, sedí na dne, namáha sa, ochabnuté nohy, nečinnosť
Samica nedokáže zniesť vajce — akútny, život ohrozujúci stav, najmä pri nedostatku vápnika, chlade alebo vyčerpaní z prílišného hniezdenia. Prevencia: trvalý prístup k sépiovej kosti a minerálom, dostatok tepla a obmedzenie počtu znášok na 2–3 ročne. Pri zavretí vajca okamžite teplo a urgentne veterinár.
Príznaky: Dlhé zahnuté pazúriky, zachytávanie o mriežku, škrabanie, vypadávanie peria, cvakanie pri dýchaní
Druh má sklon prerastať pazúriky — pomáhajú prírodné bidielka rôznej hrúbky a orientácie, inak je nutné opatrné zastrihávanie. Vzdušnicový roztoč napáda dýchacie cesty (cvakavé zvuky, dýchavičnosť), iné roztoče dráždia kožu a perie. Prevencia: karanténa nových vtákov, hygiena a kontrola; liečba roztočov len pod dohľadom veterinára.
Biely trtáč odlišuje od africkej striebrozobky — najistejším poznávacím znakom striebrozobky indickej je biely (belavý) trtáč (kostrček), dobre viditeľný najmä za letu. Blízko príbuzná africká striebrozobka (Euodice cantans) má naopak trtáč čierny — práve podľa farby kostrčeka sa oba druhy najspoľahlivejšie rozlíšia.
Strieborný zobák ako poznávací znak — slovenské aj anglické meno (Silverbill = „strieborný zobák") odkazuje na mohutný strieborno-sivý kužeľovitý zobák, ktorý výrazne kontrastuje s nenápadným pieskovo-hnedým telom a je dokonale prispôsobený na lúpanie drobných semien tráv.
Spoľahlivá dojka (pestún) — striebrozobka je vynikajúci a starostlivý rodič, ktorý ochotne a spoľahlivo hniezdi. Chovatelia ju preto často využívajú ako dojku na odchov mláďat iných, menej spoľahlivých astrildov, podobne ako bengálku domácu.
Vták suchých krajín južnej Ázie — v prírode obýva suché kroviny, polopúšte, polia a okraje ľudských sídel Indie, Pakistanu, Srí Lanky a Arabského polostrova a dokáže prežiť aj vo veľmi aridných (suchých) podmienkach; je teda otužilá voči suchu a teplu, no nie voči mrazu.
Jeden z najtichších voliérových vtákov — spev samca je jemný, štebotavý a šveholavý, no taký tichý, že je sotva počuteľný na pár metrov. Preto je obľúbená aj u ľudí bývajúcich v bytoch.
Donedávna jeden druh s africkou striebrozobkou — indická (Euodice malabarica) a africká striebrozobka (Euodice cantans) sa kedysi považovali za jeden druh; dnes sú rozlišované ako dva samostatné druhy, ktoré sa líšia najmä farbou trtáča (biely vs. čierny) a areálom.
Kríži sa s bengálkou domácou — striebrozobka sa ľahko kríži s bengálkou domácou a inými blízkymi muniami. Pri cieľavedomom čistom odchove sa preto tieto druhy nemajú držať v rovnakej voliére.
Otužilá, ale teplomilná — je mimoriadne nenáročná na kŕmenie a chov, no citlivá na chlad: neznáša mráz a v našich podmienkach potrebuje na zimu vyhrievané priestory. To je hlavná vec, na ktorú musí začínajúci chovateľ myslieť.
Takmer nevyžaduje hmyz — na rozdiel od mnohých astrildov má striebrozobka len malú chuť na živú potravu a dokáže úspešne odchovať mláďatá aj bez hmyzu (v prírode si však občas pochutí na drobnom hmyze a nektári kvetov), čo chov ešte zjednodušuje.
Bežný druh bez ochranárskeho rizika — IUCN ju vedie ako Least Concern (najmenej ohrozená) s rozsahom výskytu okolo 11 miliónov km² a stabilnou populáciou; nie je v CITES. Vďaka únikom z chovu sa udomácnila aj mimo pôvodného areálu (Izrael, USA — Florida, Kalifornia, Havaj, Portoriko).
Áno, je to jedna z najvhodnejších amád pre úplných začiatočníkov. Je mimoriadne otužilá (s jednou výnimkou — citlivosťou na chlad), nenáročná na kŕmenie (základ tvorí zmes drobných semien a nevyžaduje hmyz) a pokojná, znášanlivá povaha ju robí ideálnou do zmiešanej voliéry. Navyše ochotne a spoľahlivo hniezdi, takže poteší aj prvé úspechy v odchove. Treba jej len zabezpečiť spoločnosť vlastného druhu (minimálne pár), priestor na lietanie (v malej klietke obézňuje) a hlavne teplo cez zimu (nad +10 °C). Nečakajte ochočeného maznáčika — je to vták na pozorovanie, nie na ruku.
Striebrozobka je výnimočne spoľahlivý a starostlivý rodič — dobre zahniezdi, vytrvalo sedí na vajciach a svedomito kŕmi mláďatá, pričom nevyžaduje živú potravu. Vďaka tomu ju chovatelia využívajú ako dojku (pestúna): do jej hniezda podkladajú vajcia alebo mláďatá iných, menej spoľahlivých druhov astrildov, ktoré by inak svoje potomstvo zanedbali. Podobnú úlohu plní aj bengálka domáca. Je to jeden z dôvodov, prečo má striebrozobka v aviristike také pevné miesto.
Hoci je striebrozobka vták suchých teplých krajín a znáša sucho aj horúčavu, neznáša chlad a mráz — to je najdôležitejšie pravidlo chovu. Cez zimu ju treba držať vo vyhrievaných vnútorných priestoroch s teplotou nad +10 °C, ideálne +15 až +20 °C, a chrániť pred prievanom a vlhkým chladom. Vonkajšiu voliéru možno využívať len v teplom období s prístupom do vyhrievanej časti. Pri náznaku podchladenia (nafúknuté perie, apatia, sedenie na dne) vtáka okamžite presuňte do tepla a vyhľadajte veterinára.
Základom je kvalitná zrnková zmes pre exoty — proso (žlté, červené, striebristé), mohár, lesknica kanárska a panicum. Denne dopĺňajte čerstvú vodu, grit a sépiovú kosť (vápnik). Mimo hniezdenia toto stačí; pred a počas odchovu pridajte naklíčené semená, vaječnú (mäkkú) zmes, zelené krmivo (hviezdica, púpava, šalát) a polozrelé klasy tráv. Zaujímavosťou je, že druh má len malú chuť na živú potravu a odchová mláďatá aj bez hmyzu (v prírode si však občas pozbiera drobný hmyz a navštevuje kvety stromov pre nektár). Vyhnite sa nadbytku olejnatých semien (slnečnica) — vták tučnie a obézňuje.
Nie je hlučná — naopak, patrí medzi najtichšie voliérové vtáky. Spieva len samec, a to jemným, štebotavým a šveholavým spevom, ktorý je takmer nepočuteľný už na pár metrov. V kŕdli vydáva len tlmené kontaktné cvrlikanie. Vďaka tomu je vhodná aj do bytu a neruší susedov. Hovoriť ani napodobňovať zvuky nedokáže — astrildovité amady nie sú mimické druhy.
Ide o dva blízko príbuzné druhy, ktoré sa kedysi považovali za jeden. Striebrozobka indická (Euodice malabarica) pochádza z južnej Ázie (India, Pakistan, Srí Lanka, Nepál, Bangladéš) a Arabského polostrova a má nápadný biely (belavý) trtáč (kostrček), ktorý je dobre viditeľný za letu. Striebrozobka africká (Euodice cantans) žije v suchej subsaharskej Afrike a Sahele, je o niečo plavšia a má naopak čierny trtáč. Obe sú si vzhľadom, hlasom aj povahou veľmi podobné, obe sú otužilé, tiché a nenáročné a v chove sa s nimi zaobchádza rovnako. Pozor, navzájom sa krížia.
Pohlavia sú navonok takmer rovnaké (slabý dimorfizmus) a spoľahlivé vizuálne rozlíšenie je ťažké — sfarbenie samca aj samice je takmer totožné. Najistejším znakom je spev — spieva len samec (tichý štebotavý tokový spev, často so steblom v zobáku a poskakovaním), samica nespieva, vydáva len kontaktné tóny. Najistejšie potvrdenie pohlavia poskytne DNA test z pera alebo dlhodobé pozorovanie tokového a spevného správania v skupine.
Pri teple, pokoji a kvalitnom kŕmení hniezdi ochotne a spoľahlivo, najmä na jar a na jeseň. Pár stavia guľovité (dómovité) hniezdo z jemných stebiel s bočným vchodom v hustom kríku alebo búdke/košíku. Samica znáša typicky 4–6 (až 8) bielych vajec, inkubácia trvá približne 11–13 dní (sedia oba partneri). Mláďatá sú krmivé, hniezdo opúšťajú asi po 3 týždňoch a rodičia ich ešte 1–2 týždne dokrmujú; osamostatnia sa okolo 6. týždňa. Na odchov nie je nutná živá potrava. Pri dobrých podmienkach niekoľko znášok ročne, no netreba samicu vyčerpať. Vďaka spoľahlivosti sa striebrozobka sama používa ako dojka pre iné druhy.
