Estrildidae (astrildovité)
Amada bielohlavá patrí medzi najtichšie astrildovité amady. Samec spieva jemný, šeplavý spev zložený z tlmených bzučivých a sykavých tónov, ktorý je takmer nepočuteľný už na niekoľko metrov — pri speve nafukuje perie a otvára zobák, pričom hlas je často slabší než vizuálna demonštrácia. V kŕdli sa vtáky dorozumievajú krátkymi kontaktnými volaniami typu tichého „pít", „tret" či „tsk", ktorými udržiavajú spojenie pri zbere potravy. Samice nespievajú, vydávajú len kontaktné a varovné tóny. Druh nevydáva prenikavé ani hlučné zvuky, je preto vhodný aj do bytovej zástavby. Hlasovo je veľmi podobný ostatným ázijským muniam rodu Lonchura — celá skupina je vokálne nenápadná a tichá.
Samec predvádza typický tok astrildovitých: vezme do zobáka dlhé steblo trávy, naťahuje sa, nafukuje perie a vykonáva poskakujúci „tanec" sprevádzaný tichým spevom. Pár sa vzájomne preperúva. Na hniezdenie je vhodný vyzretý pár; samce postupne belejú na hlave a najbielšie a najkontrastnejšie sú práve dospelé samce. V chove môžu mladé vtáky zahniezdiť ešte pred dokončením prvého preperenia, no spoľahlivejšie sú zladené páry v druhom roku.
Pár stavia guľovité (dómovité) hniezdo z jemných suchých stebiel, tráv a rastlinných vlákien s bočným vchodom — v prírode nízko vo vegetácii pri vode, v chove preferuje hustý kríky alebo búdku/prútený košík. Ponúknite hniezdny materiál (kokosové vlákno, suchá tráva, jemné seno). Samica znáša biele vajíčka, jedno denne. Pri dobrých podmienkach môže mať 3–4 znášky za rok — netreba ich však nechať vyčerpať, po 2–3 odchovoch dajte páru pokoj.
Na vajciach sedia oba partneri striedavo a v noci spoločne. Počas inkubácie zaistite pokoj a stabilné teplo, obmedzte rušenie a kontroly hniezda na minimum. Dôležitý je trvalý prístup k vápniku (sépiová kosť, drvené lastúry) ešte pred znáškou, aby boli škrupiny pevné.
Mláďatá sú krmivé (altriciálne) — holé, slepé a plne odkázané na rodičov. Rodičia ich kŕmia natrávenými semenami, vaječnou zmesou a naklíčencami; v tomto období výrazne pomáha aj živá potrava (drobné múčne červy, pinkies). Mláďatá majú v kútikoch zobáka nápadné žobravé znaky. Treba zabezpečiť dostatok mäkkého a bielkovinového krmiva, inak hrozí, že rodičia mláďatá zanedbajú.
Mladé opúšťajú hniezdo vo veku okolo 21–24 dní, no ešte ich rodičia dokrmujú ďalšie 1–2 týždne, kým sa naučia samostatne zbierať a lúpať semená. Mláďatá majú škoricovo-hnedasté sfarbenie s béžovou tvárou a bez bielej hlavy a tmavší zobák. Charakteristickú bielu hlavu získavajú postupne preperením po niekoľkých mesiacoch.
Po osamostatnení (približne 6 týždňov, resp. najmenej 4 týždne po vyletení) mladé oddeľte od rodičov, aby ich nerušili pri ďalšej znáške. Pohlavná dospelosť nastáva okolo 9–12 mesiacov, no na chov je lepšie počkať do plného roka. Dĺžka života v chove je približne 5–8 rokov pri správnej starostlivosti (výnimočne viac). Pri odchove pomáhajú aj bengálky domáce ako spoľahliví pestúni, keďže amada bielohlavá nie je vždy istým rodičom.
Bežná a dostupná amada — kupujte radšej v páre (vyššia cena za pár). Ceny u súkromných chovateľov a na burzách bývajú nižšie než v predajniach. Keďže pohlavia sú navonok takmer rovnaké, vyžiadajte si informácie o pôvode, veku a kŕmení a ideálne pozorujte spievajúceho (= samca) jedinca.
| Amada bielohlavá | Bengálka domáca | Amada trojfarebná | Astrild obyčajný | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~11 cm | 11–12 cm | 11–12 cm | 10–13 cm |
| Váha | ~11 g | 12–16 g | 12–14 g | 7–10 g |
| Dožitie | 5–8 r | 5–8 r | 5–8 r | 4–8 r |
| Ochrana / poznámka | IUCN LC | domestikovaná | IUCN LC | IUCN LC |
| Charakteristika | Biela hlava a hrdlo, gaštanové telo, tmavé bruško, mohutný modrosivý zobák | Domestikovaný druh, hnedo-biele variabilné sfarbenie, neexistuje vo voľnej prírode | Gaštanové telo, čierna hlava a hruď, biela škvrna na bruchu, modrosivý zobák | Sivohnedé jemne priečne pruhované telo, červený zobák a červený prúžok cez oko |
| Areál | Juhovýchodná Ázia (Malajzia, Sumatra, Jáva, Bali) — tichá otužilá kŕdľová amada | Iba v chove — najlepší pestún a vták pre úplných začiatočníkov | Južná Ázia (India, Srí Lanka) — príbuzná munia, rovnako tichá a kŕdľová | Subsaharská Afrika — drobný čulý astrild, obľúbený do voliér |
Príznaky: Nafúknuté perie, malátnosť, sedenie na dne, dýchavičnosť, strata chuti do žrania
Najčastejší problém pri chove tohto teplomilného druhu — pri poklese teploty pod +5 až +10 °C alebo v prievane vták rýchlo prechladne a oslabne. Prejaví sa nafúknutím a apatiou. Prevencia: vyhrievané priestory nad +10 °C (ideálne +15 až +20 °C), ochrana pred prievanom a vlhkým chladom. Pri náznaku podchladenia presuňte vtáka do tepla (~28–30 °C, infralampa s úkrytom pred svetlom) a vyhľadajte veterinára.
Príznaky: Tučný, ťažkopádny vták, lenivosť, nafúknuté brucho, zhoršené lietanie a plodnosť
Druh má sklon obézňovať v malých klietkach a pri prekrmovaní olejnatými semenami (slnečnica) — tuk sa ukladá v pečeni a podkoží. Prevencia: priestor na lietanie (dlhá letová klietka alebo voliéra), vyvážená zrnková zmes bez nadbytku olejnín, ponuka klasov a naklíčencov na prirodzený zber potravy. Obézny vták žije kratšie a horšie hniezdi.
Príznaky: Sťažené dýchanie, dýchavičnosť, chvostové „pumpovanie", chudnutie, zmena hlasu
Plesňová infekcia (najmä Aspergillus) z plesnivého zrna, navlhnutých naklíčencov alebo vlhkej podstielky. Prevencia: len čerstvé, suché krmivo, dôkladne preplachované naklíčence, čistá a suchá voliéra, dobré vetranie bez prievanu. Liečba je zdĺhavá a vyžaduje veterinára.
Príznaky: Hnačka, chudnutie napriek žraniu, matné perie, slabosť
Bežné u vtákov zo skupinového chovu a voliér, najmä pri kontakte s trusom na dne. Prevencia: hygiena voliéry, pravidelné čistenie, čistá voda a karanténa nových vtákov. Pri podozrení vyšetrenie trusu a cielené odčervenie u veterinára (aviárneho špecialistu).
Príznaky: Samica nafúknutá, sedí na dne, namáha sa, ochabnuté nohy, nečinnosť
Samica nedokáže zniesť vajce — akútny, život ohrozujúci stav, najmä pri nedostatku vápnika, chlade alebo vyčerpaní z prílišného hniezdenia. Prevencia: trvalý prístup k sépiovej kosti a minerálom, dostatok tepla a obmedzenie počtu znášok na 2–3 ročne. Pri zavretí vajca okamžite teplo a urgentne veterinár.
Príznaky: Dlhé zahnuté pazúriky, zachytávanie o mriežku, škrabanie, vypadávanie peria, cvakanie pri dýchaní
Druhu majú sklon prerastať pazúriky — pomáhajú prírodné bidielka rôznej hrúbky a orientácie, inak je nutné opatrné zastrihávanie. Vzdušnicový roztoč napáda dýchacie cesty (cvakavé zvuky, dýchavičnosť), iné roztoče dráždia kožu a perie. Prevencia: karanténa nových vtákov, hygiena a kontrola; liečba roztočov len pod dohľadom veterinára.
Biela hlava ako poznávací znak — slovenské aj anglické meno (White-headed Munia) odkazuje na čisto bielu hlavu a hrdlo (jemne nažltlo nadýchnuté), ktoré ostro kontrastujú s gaštanovo-hnedým telom. Práve celkom biela hlava ju jednoznačne odlišuje od príbuznej amady gaštanovej aj amady trojfarebnej.
Tmavé bruško a podchvostník — okrem bielej hlavy a gaštanového tela má druh tmavé až čierne bruško a podchvostník a čierno-hnedý chvost; spodok tela tak nie je svetlý, ako by sa od „bielohlavej" amady čakalo.
Jeden z najtichších voliérových vtákov — spev samca je taký jemný a šeplavý, že je sotva počuteľný na pár metrov. Pri toku vták viac „vidno" než počuť — nafukuje perie a otvára zobák takmer bez zvuku. Preto je obľúbená aj u ľudí v bytoch.
Vták ryžovísk a mokradí — v prírode je úzko viazaná na vlhké trávnaté biotopy, ryžoviská a tŕstie, kde vo veľkých kŕdľoch zbiera semená tráv a ryžu. Na ryžových poliach ju miestami považujú za škodcu, podobne ako iné muny.
Mohutný modrosivý „oceľový" zobák — veľký kužeľovitý modrosivý (svetlosivý) zobák je dokonale prispôsobený na lúpanie drobných semien tráv a tvorí výrazný kontrast s bielou hlavou.
Mláďatá vyzerajú úplne inak — juvenily nemajú bielu hlavu, sú celé škoricovo-hnedasté s béžovou tvárou a svetlejším spodkom a ľahko sa zamieňajú s mladými iných munií. Bielu hlavu získavajú až preperením po niekoľkých mesiacoch.
Otužilá, ale teplomilná — je nenáročná na kŕmenie a chov, no citlivá na chlad: neznáša teploty pod +5 °C a v našich podmienkach potrebuje na zimu vyhrievané priestory. To je hlavná vec, na ktorú musí začínajúci chovateľ myslieť.
V malej klietke obézňuje — v stiesnenom priestore druh lenivie a priberá, čo skracuje život a znižuje plodnosť. Potrebuje preto dlhú letovú klietku alebo voliéru a dostatok pohybu; je známy aj sklon k prerastaniu pazúrikov.
Plodná, no nie vždy spoľahlivý rodič — pri dobrých podmienkach môže mať 3–4 znášky ročne (4–6, niekedy až 7 vajec), ale niekedy mláďatá zanedbáva. Preto sa v chove osvedčili bengálky domáce ako pestúni, ktoré spoľahlivo odchovajú aj cudzie mláďatá.
Bežný druh bez ochranárskeho rizika — IUCN ju vedie ako Least Concern (najmenej ohrozená) a nie je v CITES; vďaka introdukovanej populácii (Portugalsko) sa jej areál objavuje aj mimo pôvodnej domoviny v juhovýchodnej Ázii.
Áno, je to jedna z najvhodnejších amád pre začiatočníkov. Je otužilá (s jednou výnimkou — citlivosťou na chlad), nenáročná na kŕmenie (základ tvorí zmes drobných semien) a pokojná, znášanlivá povaha ju robí ideálnou do zmiešanej voliéry. Treba jej len zabezpečiť spoločnosť vlastného druhu (minimálne pár), priestor na lietanie (v malej klietke obézňuje) a hlavne teplo cez zimu (nad +10 °C). Nečakajte ochočeného maznáčika — je to vták na pozorovanie, nie na ruku.
Druh je teplomilný a neznáša chlad — to je najdôležitejšie pravidlo chovu. Cez zimu ju treba držať vo vyhrievaných vnútorných priestoroch s teplotou nad +10 °C, ideálne +15 až +20 °C, a chrániť pred prievanom a vlhkým chladom. Vonkajšiu voliéru možno využívať len v teplom období s prístupom do vyhrievanej časti. Pri náznaku podchladenia (nafúknuté perie, apatia, sedenie na dne) vtáka okamžite presuňte do tepla a vyhľadajte veterinára. Teploty pod +5 °C bývajú pre druh osudné.
Základom je kvalitná zrnková zmes pre exoty — proso (žlté, červené, striebristé), mohár, lesknica kanárska a panicum. Denne dopĺňajte čerstvú vodu, grit a sépiovú kosť (vápnik). Mimo hniezdenia toto stačí; pred a počas odchovu pridajte naklíčené semená, vaječnú (mäkkú) zmes, zelené krmivo (hviezdica, púpava, šalát) a polozrelé klasy tráv. Živá potrava (múčne červy, pinkies, drobné cvrčky) nie je nevyhnutná, ale pri kŕmení mláďat pomáha. Vyhnite sa nadbytku olejnatých semien (slnečnica) — vták tučnie a obézňuje.
Nie je hlučná — naopak, patrí medzi najtichšie voliérové vtáky. Spieva len samec, a to jemným, šeplavým spevom, ktorý je takmer nepočuteľný už na pár metrov; pri speve nafukuje perie a otvára zobák skôr „naoko". V kŕdli vydáva len tlmené kontaktné volania typu „pít" či „tret". Vďaka tomu je vhodná aj do bytu a neruší susedov. Hovoriť ani napodobňovať zvuky nedokáže — astrildovité amady nie sú mimické druhy.
Ide o tri blízke ázijské muny rodu Lonchura, ktoré sa najľahšie rozlíšia podľa hlavy a spodku tela. Amada bielohlavá (Lonchura maja) má celkom bielu hlavu a hrdlo na gaštanovom tele s tmavým bruškom — žije v juhovýchodnej Ázii (Malajzia, Sumatra, Jáva, Bali). Amada gaštanová / mníška čiernohlavá (Lonchura atricapilla) má čiernu hlavu a jednotne gaštanový spodok. Amada trojfarebná (Lonchura malacca) má čiernu hlavu a hruď, gaštanové telo a bielu škvrnu na bruchu a žije v južnej Ázii (India, Srí Lanka). Všetky tri sú hlasovo aj povahovo veľmi podobné a v chove sa s nimi zaobchádza rovnako.
Pohlavia sú navonok takmer rovnaké (veľmi slabý dimorfizmus) a spoľahlivé vizuálne rozlíšenie je ťažké. Najistejším znakom je spev — spieva len samec (tichý šeplavý tokový spev, často so steblom v zobáku a poskakovaním), samica nespieva. Pri dôkladnom porovnaní mávajú samce belšiu hlavu (s vekom ešte belšiu) a ostrejšiu hranicu medzi hruďou a bokmi, no v páre je tento rozdiel málo spoľahlivý. Najistejšie potvrdenie pohlavia poskytne DNA test z pera alebo dlhodobé pozorovanie tokového správania.
Pri teple, pokoji a kvalitnom kŕmení hniezdi ochotne, najmä na jar. Pár stavia guľovité (dómovité) hniezdo z jemných stebiel s bočným vchodom v hustom kríku alebo búdke/košíku. Samica znáša typicky 4–6 bielych vajec (niekedy 3–7), inkubácia trvá 11–14 dní (sedia oba partneri). Mláďatá sú krmivé, hniezdo opúšťajú asi po 3 týždňoch a rodičia ich ešte 1–2 týždne dokrmujú; osamostatnia sa okolo 6. týždňa. Pri dobrých podmienkach 3–4 znášky ročne, no netreba samicu vyčerpať. Keďže druh nie je vždy spoľahlivým rodičom, niektorí chovatelia využívajú bengálky domáce ako pestúnov.