Sturnidae (škorcovité)
Škorec červenokrídly má hlasný, melodický a premenlivý repertoár — kombináciu čistých pískavých volaní, štebotu, klokotania, hvizdov a vrieskavých zvukov, ktorý sa ozýva často počas dňa, najintenzívnejšie ráno a pri sociálnych interakciách v kŕdli. Najznámejším je kontaktné melodické hvízdavé „čer-líiio" (cher-leeeoo). Keďže ide o vysoko spoločenský druh žijúci v pároch a mimo hniezdenia vo veľkých kŕdľoch, volania slúžia na neustály kontakt, koordináciu skupiny, varovanie aj teritoriálnu komunikáciu. Druh okrem prirodzených volaní dokáže napodobniť pískanie a zvuky prostredia, hoci cielené „rozprávanie" ľudských slov je u neho zriedkavé a menej spoľahlivé než u beo posvätného. Hlasový prejav je celoročný a je neoddeliteľnou súčasťou družnej povahy druhu — nedá sa potlačiť, len manažovať umiestnením klietky a denným režimom.
Škorec červenokrídly je monogamný druh s dlhotrvajúcimi pármi — partneri zostávajú spolu roky. Pár sa zohráva hlasom (melodické pískavé volania) a v hniezdnej sezóne sa stáva výrazne teritoriálnym a agresívnym: smelo bráni okolie hniezda a útočí aj na oveľa väčších votrelcov vrátane ľudí a domácich zvierat. Hniezdenie je naviazané na teplejšie a vlhšie obdobie; v chove nastupuje na jar pri predlžovaní dňa. Pár môže v sezóne hniezdiť opakovane (často dvojnásobne).
Samica znáša spravidla 3 vajcia (bežne 2 až 4), ktoré sú modré s červenohnedými škvrnami a dobre splývajú s hniezdom. Hniezdo je misovitá stavba z tráv, prútikov a koreňov s blatovým (mud) základom umiestnená na skalnej rímse, v rokline alebo na rímse budovy. V chove pár prijíma polobúdky, búdky a hniezdne plošinky/koše v krytej, pokojnej časti voliéry. V priaznivej sezóne hniezdi často dvakrát.
Inkubácia trvá v priemere okolo 14–16 dní (zaznamenaný rozsah približne 12,5 až 23 dní) a sedí na nej len samica, ktorá začína sedieť tesne pred dokončením alebo s dokončením znášky. Pre úspešný odchov je nevyhnutný dostatok živočíšnej potravy (hmyz, larvy) — škorec mláďatá kŕmi prevažne bielkovinami bohatou potravou. Dôležitý je v tomto období pokoj a stabilné teplo.
Mláďatá sú krmivé (altriciálne) — liahnu sa holé, slepé a bezmocné, plne odkázané na rodičov. Kŕmia ich obaja rodičia a hniezdo intenzívne bránia pred predátormi (vrátane smelých výpadov proti votrelcom). V tomto období je nutný dostatok živého krmiva, hygiena a pokoj.
Po približne 22 až 28 dňoch (v priemere okolo 26) intenzívneho kŕmenia oboma rodičmi mláďatá vyletujú z hniezda. Po vyletení ich rodičia ešte istý čas dokrmujú a chránia; mladé vtáky majú spočiatku matnejšie, menej lesklé perie a hnedé oko a pripomínajú samca. Postupne sa zafarbujú do typického kovového lesku a u samíc sa vyvinie sivá hlava.
Po vyletení sa mladé škorce postupne osamostatňujú a mimo hniezdnej sezóny sa pridávajú k veľkým, hlučným kŕdľom dospelých. Pohlavnú dospelosť dosahujú v priebehu ďalších mesiacov. Škorec sa dožíva ~10–15 rokov, čo z neho robí dlhovekejší a stabilný druh do voliéry.
Škorec červenokrídly sa najlepšie krotí ako ručne odchované mláďa. Ručne dochovaný a denne socializovaný škorec si na človeka zvykne pomerne rýchlo, je smelý, zvedavý a dôverčivý, sleduje dianie, sadne na ruku a aktívne komunikuje hlasom. Vták z odchytu (divoký dospelý jedinec) je naopak plachý a stresovaný a krotí sa ťažšie — preto sa odporúča obstarať si odchované jedince z chovu. Krotenie je založené na dennej pokojnej interakcii, hlase a odmeňovaní obľúbenou potravou (hmyz, kúsky ovocia). Škorec buduje puto skôr cez spoločný čas, družnosť a hlasovú interakciu než cez maznanie — je to charizmatický, živý spoločník, no nie „maznavý" vták ako papagáj, a v hniezdnej sezóne môže byť teritoriálny. Keďže je mimo hniezdenia spoločenský, vo voliére sa cíti najlepšie v páre alebo skupine.
Začnite s ručne odchovaným mladým jedincom z chovu (legálny pôvod) — divoký dospelý vták z odchytu sa krotí ťažko a je stresovaný.
Dajte vtákovi pár dní pokoj na aklimatizáciu v tichom kúte; potom začnite pokojne hovoriť pri klietke a budovať dôveru hlasom a prítomnosťou.
Odmeňujte obľúbenou potravou (kúsky ovocia, múčne červy, cvrčky) z ruky — postupne priučte škorca sadať na ruku/bidlo a brať pochúťky.
Zabezpečte každodenný kontakt a stimuláciu; keďže je mimo hniezdenia spoločenský, zvážte chov v páre alebo skupine vo voliére, aby vták netrpel osamelosťou.
Buďte trpezliví a v hniezdnej sezóne opatrní — škorec je dôverčivý a družný, no nie typicky „maznavý" a párik môže byť pri hniezde teritoriálny; puto staviate cez spoločný čas a hlasovú interakciu, nie cez hladkanie.
Škorec červenokrídly je chovaný voliérový mäkkožravec — odchované jedince sa predávajú spravidla v nižších až vyšších stovkách eur, podľa pôvodu (chov vs. import), veku, skrotenosti a toho, či ide o pár. Keďže druh nie je v CITES, obchod s ním nie je obmedzený týmto dohovorom, no aj tak treba uprednostniť jedince z legálneho európskeho chovu (odchov v zajatí) pred dovozom a vyhnúť sa vtákom z odchytu. Pri kalkulácii rátajte aj s nemalými nákladmi na priestrannú voliéru, pestrú softbill diétu s nízkym obsahom železa a vtáčieho veterinára počas celej dĺžky života (~10–15 rokov). Pre družný druh, ktorý je mimo hniezdenia kŕdľový, sa oplatí počítať s kúpou páru, čo cenu zvyšuje.
| Škorec červenokrídly | Liskavec nádherný | Majna obyčajná | Beo posvätný | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~27–30 cm | ~18–19 cm | ~23–25 cm | ~25–30 cm |
| Váha | ~115–155 g | ~50–85 g | 110–140 g | 120–250 g |
| Dožitie | ~10–15 r | ~10–15 r | ~4–12 r | ~15–25 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 3/5 | 3/5 | 4/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC / CITES II |
| Povaha | Lesklo čierny (samec modro-čierny, samica sivá hlava a hruď), hrdzavo-červené ručné letky viditeľné za letu, tmavočervené oko | Kovovo modrozelená hlava/chrbát/hruď, oranžovo-hrdzavé bruško, biely pás, biele oko | Hnedé telo, lesklá čierna hlava, žltý zobák a nohy, holá žltá koža za okom, biela škvrna na krídle | Lesklé čierne perie, oranžovo-žlté kožné laloky na hlave, žltý zobák a nohy, biela škvrna na krídle |
| Areál | Východná a južná Afrika — skalný/mestský všežravec, hlasný voliérový mäkkožravec, slabý imitátor reči, v sezóne teritoriálny | Východná Afrika — tá istá čeľaď (Sturnidae), kooperatívne hniezdiaci pestrý všežravec, hlasný voliérový mäkkožravec | Južná a stredná Ázia — tá istá čeľaď (Sturnidae), všežravec, napodobňuje slová (slabšie než beo), invázny druh | Južná a JV Ázia — tá istá čeľaď (Sturnidae), najlepší „hovoriaci" spevavec sveta, mäkkožravec |
Príznaky: Apatia, dýchavičnosť, nafúknutý posed, zväčšené brucho (ascites), úbytok kondície, matné perie, náhle úhyny
Ako iné škorcovité a mäkkožravce (beo, majny, tukany) je aj škorec červenokrídly výrazne náchylný na chorobu z ukladania železa — škorce a majny patria medzi druhy, ktoré nedokážu dobre regulovať vstrebávanie železa z potravy, takže pri jeho nadbytku sa železo hromadí v pečeni a vedie k jej zlyhaniu. Choroba postupuje roky bez zjavných príznakov. Prevenciou je nízkoželezná softbill strava (zvyčajne sa odporúča krmivo s nízkym obsahom železa), voda s nízkym obsahom železa a obmedzenie potravín a doplnkov bohatých na vitamín C súbežne s jedlom (vitamín C zvyšuje vstrebávanie železa). Pri podozrení je nutná návšteva vtáčieho veterinára; v liečbe sa používa nízkoželezná diéta, prípadne flebotómia a chelátory.
Príznaky: Nadváha, znížená aktivita, zhoršené a matné perie, problémy s pečeňou
Nevyvážená, monotónna alebo príliš suchá zrnná strava a nedostatok pohybu vedú k obezite a stukovateniu pečene. Škorec potrebuje pestrú všežravú softbill stravu, dostatok priestoru a pohybu a kontrolu množstva energeticky bohatých potravín.
Príznaky: Riedky trus, hnačka, chudnutie, zhoršené perie, apatia
Keďže sa škorec kŕmi aj na zemi a žerie veľa ovocia, môže prijímať endoparazity (črevné červy) aj bakteriálne a prvokové črevné infekcie. Odporúča sa pravidelná kontrola trusu a podľa potreby odčervovanie, čistá voda, hygiena a kvalitné krmivo bez plesní. Pri pretrvávajúcom riedkom truse a chudnutí je nutná veterinárna diagnostika.
Príznaky: Vyšklbávanie peria, stereotypné správanie, nadmerné a hlučné vykrikovanie, plachosť, agresivita
Škorec je inteligentný a družný; pri nedostatku priestoru, podnetov a kontaktu (alebo pri chove osamote bez dostatočnej pozornosti) trpí nudou a stresom, čo sa prejaví behaviorálnymi problémami. Prevenciou je veľký priestor, hračky a vetvenie, denná interakcia, stabilný režim a u družného druhu zváženie chovu v páre/skupine.
Príznaky: Kýchanie, výtok z nozdier a očí, sťažené dýchanie, nafúknutý posed
Hoci je škorec pomerne odolný, v našich podmienkach je citlivý na mráz, prievan a vlhký chlad, ktoré môžu viesť k respiračným infekciám. Nutné je teplé, bezprievanové prostredie a v chladnej časti roka bezmrazové, ideálne vykurované zimovisko. Pri príznakoch (kýchanie, výtoky, sťažené dýchanie) je potrebná veterinárna starostlivosť.
Ohnivé červené letky za letu — škorec červenokrídly je celý lesklo čierny, no v ručných letkách má hrdzavo-červené (rufous) polia, ktoré v zložených krídlach takmer nevidno. Naplno sa odhalia až za letu (najmä v lete) ako prekvapivo ohnivé krídla — odtiaľ pochádza meno „červenokrídly".
Pohlavný dimorfizmus — samec čierny, samica so sivou hlavou — na rozdiel od mnohých škorcov sú pohlavia rozlíšiteľné: samec je celý lesklo modro-čierny, kým samica má nápadne sivú hlavu a hruď (zvyšok tela podobný). Mladé vtáky pripomínajú samca, no majú matnejší lesk a hnedé oko.
Zo skál do miest — pôvodne je to vták skalnatých svahov, útesov a roklín, ktorý sa však mimoriadne úspešne presťahoval do miest a obcí: vysoké budovy a domy mu štruktúrou nahrádzajú prirodzené skalné rímsy na hniezdenie. Patrí preto medzi najbežnejšie mestské vtáky v častiach Afriky.
Smelý a v sezóne agresívny pri hniezde — pár je monogamný a dlhoveký, no v hniezdnej sezóne je výrazne teritoriálny a útočný: smelo bráni okolie hniezda a útočí (swooping) aj na oveľa väčších votrelcov vrátane ľudí a domácich zvierat. Mimo hniezdenia je naopak veľmi spoločenský a tvorí veľké kŕdle.
Zbiera kliešte z kože kopytníkov — podobne ako klešťare sa škorec niekedy usadí na veľké cicavce (napríklad na skalolezca či dobytok) a zbiera z ich srsti ektoparazity — kliešte a muchy. Je to oportúnny všežravec, ktorý si poradí takmer s každým dostupným zdrojom potravy.
Charakteristické melodické volanie „čer-líiio" — najtypickejším zvukom druhu je melodické hvízdavé kontaktné volanie „cher-leeeoo"; pieseň je hudobná, ale zložitá, plná melodických hvizdov a štebotavých prvkov. Dokáže napodobniť pískanie a zvuky prostredia.
Patrí medzi škorcovité, nie medzi papagáje — napriek hlasovému nadaniu je škorec spevavec z čeľade Sturnidae (škorcovité), radu Passeriformes — vzdialený príbuzný škorca obyčajného, beo posvätného aj majny obyčajnej. Cielené učenie ľudských slov je u neho zriedkavé — nie je to typický „rozprávajúci" vták ako beo.
Pozor na hromadenie železa v pečeni — ako škorcovitý mäkkožravec je škorec náchylný na iron storage disease (hemochromatózu): škorce a majny nedokážu dobre regulovať vstrebávanie železa, preto sa pri jeho nadbytku hromadí v pečeni. Kľúčom k zdraviu je nízkoželezná softbill strava a voda s nízkym obsahom železa.
Dlhoveký a odolný voliérový druh — škorec sa dožíva ~10–15 rokov, takže ide o dlhodobejší záväzok; je pritom pomerne odolný a pri bezmrazovom úkryte ho možno držať aj vo vonkajšej voliére v miernom podnebí.
NIE je v CITES, IUCN: Least Concern — škorec červenokrídly nie je zaradený do CITES a IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený druh (Least Concern) s veľkým areálom rozšírenia od Etiópie po Juhoafrickú republiku.
Škorec červenokrídly je veľký vták (~27–30 cm, ~115–155 g) so štíhlym, klinovito stupňovitým chvostom. Telo je lesklo čierne (samec s modrastým kovovým leskom), no nezameniteľným znakom sú hrdzavo-červené (rufous) ručné letky, ktoré v zložených krídlach takmer nevidno a za letu sa odhalia ako ohnivé krídelné polia. Pohlavia sú rozlíšiteľné: samec je celý lesklo modro-čierny s tmavočerveným okom, kým samica má nápadne sivú hlavu a hruď (zvyšok tela podobný samcovi). Mladé vtáky pripomínajú samca, no majú matnejší lesk a hnedé oko. Práve sivá hlava samice a červené letky za letu sú najľahšie rozpoznávacie znaky druhu.
Škorec červenokrídly obýva východnú a južnú Afriku — od Etiópie a Sudánu po Juhoafrickú republiku. Pôvodne je to vták skalnatých svahov, útesov, roklín a hornatej krajiny, kde hniezdi na skalných rímsach. Práve táto väzba na útesy mu však umožnila mimoriadne úspešne sa rozšíriť do miest a obcí: vysoké budovy a domy mu štruktúrou nahrádzajú prirodzené skalné rímsy na hniezdenie. Druh je veľmi prispôsobivý a vyskytuje sa aj v lesoch, savanách, na poľnohospodárskej pôde a v kríkovinách (fynbos). Vďaka tomu patrí v častiach Afriky medzi najbežnejšie a najnápadnejšie mestské vtáky. V SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — u nás je výhradne klietkovým a voliérovým chovancom.
Škorec červenokrídly nie je typický „hovoriaci" vták ako beo posvätný či majna. Je to však vokálne nadaný škorec s hlasným, melodickým a premenlivým repertoárom — najtypickejšie je kontaktné hvízdavé „čer-líiio" (cher-leeeoo), pieseň je hudobná, ale zložitá, plná hvizdov a štebotu. Dokáže napodobniť pískanie a rôzne zvuky prostredia. Cielené učenie ľudských slov je u neho zriedkavé a oveľa menej spoľahlivé než u beo alebo majny. Ak je hlavným cieľom verné „rozprávanie", vhodnejší je beo; škorec je skôr charizmatický, hlasný a štebotavý spoločník, ktorého hodnota je v kráse, družnosti a živej osobnosti. Najlepšie sa hlasovo prejavujú ručne odchované jedince v intenzívnom kontakte s človekom.
Škorec je oportúnny všežravec, takže potrebuje pestrú a vyváženú stravu, nie suché zrno. Základ tvoria kvalitné softbill (mäkkožravé) pelety, ktoré doplňte: (1) pestrým nakrájaným ovocím — figy, papája, banán, hrozno, mango, jablko bez jadrovníka (frugivor, často základ); (2) hmyzom a živým krmivom — cvrčky, múčne červy, zophobas (zvlášť pri odchove mláďat a v zime); (3) drobným množstvom zeleniny a klíčkov a príležitostne vareným vajcom či sezónnym nektárom. Mimoriadne dôležité je strážiť obsah železa: škorce a majny patria medzi druhy, ktoré nedokážu dobre regulovať vstrebávanie železa, a preto sú veľmi náchylné na hromadenie železa v pečeni (iron storage disease). Voľte preto nízkoželezné pelety a vodu s nízkym obsahom železa a obmedzte potraviny a doplnky bohaté na vitamín C súbežne s jedlom (vitamín C zvyšuje vstrebávanie železa). Nepodávajte avokádo (toxické), slané/sladené a spracované ľudské potraviny, kôstky a jadierka jabĺk a hrozna, cibuľu, cesnak ani plesnivé zvyšky. Škorec veľa pije a rád sa kúpe — denne čerstvá voda a kúpeľ.
Škorec červenokrídly je stredne náročný druh — pre úplného začiatočníka ani do malého bytu nie je ideálny. Dôvody: (1) je hlasný — melodické hvizdy, štebot a vrava najmä ráno a pri sociálnych interakciách, čo treba pri citlivých susedoch zvážiť; (2) je špinivý — žerie veľa ovocia, čo znamená riedky trus a každodenné čistenie; (3) je veľký a veľmi aktívny a potrebuje veľkú klietku alebo voliéru a dennú stimuláciu; (4) vyžaduje pestrú softbill (mäkkožravú) diétu s nízkym obsahom železa, nie len semená; (5) je dlhodobejší záväzok (~10–15 rokov) a v hniezdnej sezóne teritoriálny a útočný. Pre vhodného majiteľa — so záujmom o škorcovité, priestorom a toleranciou k hluku — je to však nápadný, živý, odolný a inteligentný voliérový vták.
Škorec červenokrídly nie je zaradený do CITES, takže medzinárodný obchod s ním nie je obmedzený týmto dohovorom (na rozdiel napríklad od beo posvätného, ktorý je v prílohe II CITES). IUCN ho navyše hodnotí ako najmenej ohrozený druh (Least Concern) s veľkým areálom od Etiópie po Juhoafrickú republiku — lokálne je dokonca jedným z najbežnejších vtákov. Chov je teda legálne nenáročný, no aj tak treba uprednostniť jedince z legálneho európskeho chovu (odchov v zajatí) pred dovozom a vyhnúť sa vtákom z odchytu. Keďže ide o spoločenský druh (mimo hniezdenia kŕdľový), do voliéry je ideálny pár — počítajte však s teritorialitou páru v hniezdnej sezóne. Pri kúpe žiadajte doklad o legálnom pôvode a počítajte s nárokmi na priestor, pestrú softbill stravu s nízkym obsahom železa a vtáčieho veterinára.