Anatidae (kačicovité)
Chochlačka sivá patrí medzi tichšie potápavé kačice — hlasnejšia je len v toku (marec–máj). Samec vydáva charakteristické hlboké chrápavé „chá-rrr" alebo „kvii-chrr" — pri toku v páre s rýchlym predklonom hlavy nazad. Samica škrekot „karr-karr-karr" hlbšieho tónu, podobné vrane sivej. Mimo hniezdneho obdobia takmer ticho — v zimných kŕdľoch len krátke kontaktné „čak" pri preletoch. Hlas je diagnosticky odlišný od chochlačky vrkočatej (tá má vyššie „bibibi-bibibi").
Samce predvádzajú tokový rituál „head-throw" a „kink-neck" — rýchle predklonenie a opätovné zaklonenie hlavy nazad, sprevádzané hlbokým chrápavým „chá-rrr". Skupinky 4–8 samcov sa zhromažďujú okolo samice. Pár sa formuje na vode počas pozdnej zimy a jari — často ešte na zimoviskách. Sezónna monogamia — samec opúšťa samicu po inkubácii.
Vajcia sivozelené až olivovo-zelené, rozmery ~62 × 44 mm, hmotnosť ~58 g. Hniezdo na zemi v hustej pobrežnej vegetácii (rákosie, ostrice) alebo na ostrovčekoch — preferované, bezpečnejšie. Vystlané rastlinnou vatou a tmavým páperím samice. Znáška jedna ročne, pri strate náhradná v júni–júli. Známe sú prípady „brood parasitism" — chochlačka znáša vajce aj do hniezda chochlačky vrkočatej.
Sedí výhradne samica — samec opúšťa hniezdo po znáške a preletuje na pelichacie nádrže (moult migration). Samica opúšťa hniezdo 2–3× denne na ~30–45 min (kŕmenie, kúpanie). Pri vyrušení vystýla vajcia páperím a opúšťa potichu. Predátormi vajec sú americká norka, lasica, líška, vrana sivá, straka, čajka. V SR významná strata kvôli invázii norky.
Káčatá sa liahnu synchrónne v rámci 12–18 hodín. Mláďatá nidifugné a prekociálne — schopné plávať a zbierať vodný hmyz okamžite. Hmotnosť ~42 g, hnedasto-žlté s tmavou kapucňou (podobné kuriatkam kačice divej). Samica vedie káčatá z hniezda na vodu 12–24 hodín po vyliahnutí.
Samica vedie káčatá v plytkých zónach s bohatou vegetáciou. Káčatá samé zbierajú vodný hmyz a malé bezstavovce na hladine, neskôr sa potápajú za semenami. Mortalita káčat 60–80 % v prvých 2 týždňoch (predácia šťukou, čajkami, vranami, americkou norkou). Po 5 týždňoch sa potápajú samostatne, po 7 týždňoch lovia plne.
Káčatá vzlietavajú vo veku 50–55 dní (koniec augusta). Po vzlietnutí formujú juvenilné kŕdle na vodných nádržiach. Pohlavná zrelosť dosahujú v 1. roku života, ale prvé úspešné hniezdenie typicky 2. rok. Migrujú spoločne s dospelými na zimovisko (september–november).
| Chochlačka sivá | Chochlačka vrkočatá | Chochlačka bielooka | Hohol severský | Kačica divia | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 42–49 cm | 40–47 cm | 38–42 cm | 40–50 cm | 50–65 cm |
| Váha | 0,7–1,3 kg | 0,55–1,0 kg | 0,4–0,7 kg | 0,6–1,3 kg | 0,9–1,5 kg |
| Dožitie | 10–15 r | 10–15 r | 8–12 r | 15–20 r | 10–20 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 3/5 | 4/5 | 3/5 | 1/5 |
| Cena (SK) | IUCN VU 2022 | IUCN LC | IUCN NT | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Hrdzavá hlava, sivý chrbát, bez chocholky | Čierno-biely samec s chocholkou | Gaštanová s bielym okom, vzácna | Žltý oko, biele líca, dutinový hniezdič | Najbežnejšia plavajúca kačica, zelená hlava |
| Dostupnosť v SR | SR — 200–500 párov hniezdne | SR — 1 500–3 000 párov | SR — 50–150 párov | SR — len zimovanie, sporadické hniezdy | Celá SR — 30 000–50 000 párov |
Príznaky: Paralýza svalov, neschopnosť lietať a držať hlavu („limber neck"), smrť do 1–3 dní
Hlavná hrozba v lete pri suchu a vysokých teplotách na plytkých eutrofných vodách. V SR dokumentované úhyny stoviek vodných vtákov — najmä na Senianskej mokradi. Prevencia: udržiavanie hĺbky vody, odstraňovanie biomasy z plytkých zón.
Príznaky: Hladovanie, chudnutie, anémia, zelený trus, smrť do 2–3 týždňov
Prehĺta olovené broky a malé záťaže rybárov spolu s pieskom (gastrolity). EÚ od 2023 zakazuje olovo pri mokradiach (REACH 2021/57). V SR pokračuje výskyt na tradičných poľovných revíroch. Pre potápavé kačice vyššie riziko než pre plávajúce — viac kontaktu s dnom.
Príznaky: Letargia, neurologické príznaky, hromadný úhyn
Vodné vtáky sú prirodzeným rezervoárom influenza A vírusov. V SR dokumentované ohniská 2021/22 a 2022/23 (HPAI H5N1) — postihnuté husi, kačice, labute. Hlásiť na ŠVPS SR. V Európe v 2022 zaznamenané hromadné úhyny chochlačiek v Holandsku a Nemecku.
Príznaky: Strata 60–80 % káčat v prvých 2 týždňoch v lokalitách s norkou
Invázny druh v SR a Európe — útočí na káčatá v hniezde aj na vode. Hlavná príčina poklesu chochlačky sivej v Európe spolu so stratou kvalitných mokradí. ŠOP SR realizuje program odlovu norky v chránených územiach (Senné, Latorica).
Príznaky: Pokles hniezdnej úspešnosti, postupný pokles lokálnej populácie
Eutrofikácia, regulácia vodného režimu, odvodňovanie mokradí, intenzifikácia rybničného hospodárstva. Pokles -30 % za 25 rokov v Európe (IUCN 2022). V SR strata mokradí najmä na Žitnom ostrove (po Gabčíkove) a Východoslovenskej nížine.
IUCN Vulnerable od 2015 — chochlačka sivá bola prekvalifikovaná z LC na VU (Vulnerable) kvôli európskemu poklesu -30 % za 25 rokov. V 2022 status znovu potvrdený (IUCN Red List Assessment, BirdLife International). Hlavné príčiny: strata mokradí, invázia americkej norky, hybridizácia s vrkočatou, vtáčia chrípka.
SR populácia 200–500 hniezdiacich párov (SOS/BirdLife Slovensko 2024, Danko et al. 2002 „Rozšírenie vtákov na Slovensku") — výrazne nižšia než chochlačka vrkočatá (1 500–3 000 párov). Najsilnejšie hniezdne lokality: Senianska a Latorická mokraď, sústava rybníkov Iňačovce-Senné, Žitný ostrov, Liptovská Mara, vodné dielo Gabčíkovo.
V zime 5 000–20 000 zimujúcich jedincov v SR — obrovské kŕdle na nezamrznutých vodách: Dunaj pri Komárne a Štúrove (až 15 tis ks), Sĺňava pri Piešťanoch (až 20 tis), Zemplínska Šírava (až 8 tis). Tvoria zmiešané kŕdle s chochlačkou vrkočatou a hoholom severským. Európska zimujúca populácia ~860 tis. ks (Wetlands International).
Charakteristické sfarbenie samca — hrdzavo-červená hlava a krk, čierne prsia, svetlosivý chrbát a boky, čierny chvost, žltočervené oko. Samica jednoliato hnedá s tmavou kapucňou a tmavými lícami. Pomenovanie „ferina" z latinčiny = divá (Linnaeus 1758).
„Moult migration" samcov — po opustení samice (jún) podstupujú diaľkovú migráciu na bezpečné pelichacie nádrže stovky km od hniezdiska. Najslávnejšie pelichaciská: Lake Markermeer (Holandsko) až 200 tis. samcov, Ismaninger Speichersee (Bavorsko, Nemecko) 50 tis., Tisza-tó (Maďarsko) 20 tis. Z SR migrujú na Maďarsko a Rakúsko.
Najviac rastlinožravá z rodu Aythya — 65 % potravy tvoria semená a vodné rastliny (rdesno, žaburinka, ostrice, riasy), 30 % bezstavovce (mäkkýše, vodný hmyz), 5 % drobné stavovce. Pre porovnanie chochlačka vrkočatá má 45 % mäkkýše. Spôsob lovu: potápanie 10–25 sek do hĺbky 1–3 m, často aj „prevracanie" v plytkej vode ako kačica divia.
Hybridizuje s chochlačkou vrkočatou (A. fuligula) — F1 hybridy môžu pripomínať vzácnu chochlačku bielookú (A. nyroca), čo komplikuje terénnu identifikáciu. Cramp & Simmons (1977) popisujú aj hybridizáciu s hoholom severským a americkou kanadskou. Hybridi sú väčšinou sterilní v 2. generácii.
Monotypický druh — bez poddruhov (IOC v15.2, Avibase, Clements/eBird). Pôvodne popisované morfy boli zamietnuté ako individuálna variabilita a sexuálny dimorfizmus. Globálna populácia ~2,2–3,3 milióna dospelých (BirdLife DataZone), z toho ~1,5 mil v Európe.
Chránený SR — spoločenská hodnota 1 100 € za jedinca (vyhláška 170/2021 Z. z.). Vyššia než chochlačka vrkočatá (460 €) kvôli IUCN VU statusu. AEWA dohoda o sťahovavých vodných vtákoch (Príloha II), Bernská konvencia (Príloha III). V EÚ od 2015 na rezolúcii o ochrane vodných vtákov.
Hlavné hrozby v SR: (1) strata kvalitných mokradí (odvodňovanie, eutrofikácia, intenzifikácia rybničného hospodárstva), (2) predácia káčat americkou norkou (Neovison vison) — strata 60–80 % káčat, (3) olovo z brokov a rybárskych záťaží, (4) botulizmus pri suchu, (5) vtáčia chrípka H5N1, (6) hybridizácia s chochlačkou vrkočatou v hraničných populáciách.
IUCN ju v 2015 prekvalifikovala z LC na VU (Vulnerable) kvôli rýchlemu európskemu poklesu populácie -30 % za 25 rokov (BirdLife International, EBCC PECBMS 2024). Hlavné príčiny: (1) strata kvalitných mokradí — odvodňovanie, eutrofikácia, intenzifikácia rybničného hospodárstva, (2) predácia káčat americkou norkou (Neovison vison) — strata 60–80 % káčat v hniezdne lokality s norkou, (3) hybridizácia s chochlačkou vrkočatou, (4) vtáčia chrípka H5N1 (hromadné úhyny v Holandsku 2022), (5) klimatické zmeny ovplyvňujúce migráciu a hniezdnu úspešnosť. V 2022 status znovu potvrdený.
Samec je nezameniteľný — hrdzavo-červená hlava a krk, čierne prsia a chvost, svetlosivý chrbát a boky, žltočervené oko a sivý zobák s čiernou špičkou. Samica jednoliato hnedá s tmavou kapucňou. Rozdiel oproti chochlačke vrkočatej: vrkočatá je čierno-biela s chocholkou, sivá je hrdzavo-sivá bez chocholky. Rozdiel oproti chochlačke bielookej: bielooká je celá tmavohnedá s bielym okom, sivá má sivý chrbát. Najlepšie identifikovať cez ďalekohľad 8×42 na zimoviskách v zmiešaných kŕdľoch.
Najlepšie miesta v SR: Dunaj pri Komárne a Štúrove (zimovanie 10–15 tisíc), Sĺňava pri Piešťanoch (zimovanie 15–20 tisíc, hniezdenie), Zemplínska Šírava (5–8 tisíc), Senianska a Latorická mokraď (hniezdenie, najlepšie máj–august), sústava rybníkov Iňačovce-Senné, Liptovská Mara, Vodné dielo Gabčíkovo (slepé ramená). Najlepšia doba: zima (november–marec) v zmiešaných kŕdľoch s chochlačkou vrkočatou a hoholom severským. Postačuje ďalekohľad 8×42.
Hlavné rozdiely: (1) sfarbenie samca — sivá hrdzavo-červená hlava + sivý chrbát BEZ chocholky, vrkočatá čierno-biela S chocholkou; (2) oko — sivá žltočervené, vrkočatá žlté; (3) diéta — sivá 65 % rastlinná, vrkočatá 45 % mäkkýše (sivá viac rastlinožravá); (4) hlas — sivá hlboké chrápavé „chá-rrr", vrkočatá vyššie „bibibi-bibibi"; (5) status — sivá IUCN VU, vrkočatá LC; (6) populácia SR — sivá 200–500 párov, vrkočatá 1 500–3 000 párov. Často sa hybridizujú, F1 hybridy môžu pripomínať bielookú.
„Moult migration" (pelichacia migrácia) je diaľkový presun samcov z hniezdnych lokalít na bezpečné pelichacie nádrže — typický pre potápavé kačice. Samci opúšťajú samice po znáške (jún), preletujú stovky kilometrov a hromadia sa vo veľkých kŕdľoch, kde si vymieňajú letky („eclipse" oblečenie podobné samiciam — bez schopnosti letu 3–4 týždne). Najslávnejšie pelichaciská: Lake Markermeer (Holandsko) až 200 tisíc samcov, Ismaninger Speichersee (Bavorsko) 50 tisíc, Tisza-tó (Maďarsko) 20 tisíc. Slovenské samce migrujú na Maďarsko a Rakúsko. Stratégia umožňuje bezpečné dokončenie pelichania mimo nebezpečenstva pri hniezde.
Chochlačka sivá je bentický potápač — loví na dne. Typická hĺbka 1–3 metre, maximálne doložené potápanie 7 metrov (menej ako chochlačka vrkočatá s 14 m). Pod vodou zotrvá 10–25 sekúnd. Charakteristické je aj „prevracanie" v plytkej vode ako kačica divia — nohy hore, hlava pod vodou — čo neumožňuje chochlačke vrkočatej. Toto je dôsledok jej viac rastlinožravej diéty (semená a vodná vegetácia v plytkých zónach).
Áno — najčastejšia hybridizácia je s chochlačkou vrkočatou (Aythya fuligula), dokumentovaná v stredoeurópskom regióne vrátane SR. F1 hybridy môžu pripomínať vzácnu chochlačku bielookú (A. nyroca), čo komplikuje identifikáciu skutočných bielookej. Cramp & Simmons (1977) Birds of the Western Palearctic popisuje aj hybridizáciu s hoholom severským (Bucephala clangula) a kanagrou rákosnou (Aythya nyroca x A. ferina). Hybridi sú väčšinou v 2. generácii sterilní. Pre presné určenie pozorovaný jedinec potrebné foto / video a expertné posúdenie.
Chochlačka sivá — rýchle fakty o druhu, hrdzavá hlava samca a typický biotop.
Chochlačka sivá v zimovisku — bentický potápač, mierne klesajúca populácia v Európe.
