Čajka sivá (Larus canus)

Laridae (čajkovité)

Čajka sivá

Larus canus — stredne veľká čajka so žltými nohami a žltkasto-zeleným zobákom — v SR ~50–200 hniezdiacich párov, ~5–15 tisíc zimujúcich

IUCN: LC (Least Concern, 2024) | Least Concern, európska populácia stabilná (~2–3 milióny párov globálne)
Dĺžka40–46 cm
Hmotnosť300–550 g
Rozpätie110–130 cm
Populácia SR50–200 hniezd. párov

Výživa

  • Drobné bezstavovce — hmyz, žížaly, mäkkýše (z polí a brehov)
  • Ryby — drobné do 15 cm (sleď, plotice, ostrieže)
  • Antropogénna potrava — odpadky, skládky (menej ako u veľkých čajok)
  • Drobné stavovce a vajcia iných vtákov — vzácne
  • Zrno, klíčky a ovocie z polí
  • Plankton a vodné bezstavovce (na zimovisku)
Tip od odborníka Čajka sivá (Larus canus) je všežravec so silnou väzbou na poľnohospodársku krajinu — viac ako väčšie čajky rodu Larus. Hlavná potrava závisí od sezóny: v hniezdnej sezóne dominujú drobné bezstavovce (hmyz, žížaly, mäkkýše) zo svojich polí a lúk pri vodných plochách (~35 % potravy); v zime dominuje poľnohospodárska a antropogénna potrava — žížaly a chrobáky po orbe traktorov (typické sprievodné správanie — kŕdle 50–500 jedincov za traktormi na Žitnom ostrove, vo východoslovenskej nížine), zrno na strniskách, odpadky z menších skládok. Druh menej často navštevuje veľké mestské skládky (na rozdiel od čajky striebristej a žltej) — preferuje vidiecke prostredie. Loví drobné ryby do 15 cm (slieď, plotice, ostrieže) z vodných plôch — Sĺňava, Senianska priehrada, Dunaj. V hniezdnej kolónii kŕmi mláďatá vyvrhnutou potravou (hmyz, drobné ryby, žížaly). V SR ~50–200 hniezdiacich párov (SOS/BirdLife 2020), v zime ~5–15 tisíc jedincov na Dunaji a vodných nádržiach (Wetlands International 2023). Globálna populácia 2–3 milióny párov (BirdLife DataZone 2024).

Hlasový prejav

Čajka sivá má vysoké a melodické volanie — výrazne vyššie a tenšie ako veľké čajky rodu Larus (argentatus, michahellis, marinus), ale hlbšie ako čajka smejúca sa. Základné volanie „kjiá-ja-ja-ja" a „kjeu" (frekvencia 1,8–3,5 kHz) je počuteľné na 500 m – 1 km v hniezdnej kolónii. Charakteristický je „long call" — dlhé dvojfázové volanie s vystieraním krku (najprv stredné „guuu", potom vyššie „kjiá-ja-ja-ja"), diagnostické pre rod Larus. Etologicky druh stredne komunikačný — repertoár ~10–12 odlišných volaní zahŕňa kontaktné, varovné, agresívne, párovacie, žobravé a teritoriálne volania. V zimných kŕdľoch na Dunaji (Bratislava — Eurovea, Devín) a vodných nádržiach (Sĺňava) 5–15 tisíc jedincov v SR — kolektívne hlučné pri kŕmení.

Typické zvuky

  • Hlavné „kjiá-ja-ja-ja" — vysoké melodické volanie (1,8–3,5 kHz) — diagnostické pre druh
  • „Kjeu" — kontaktné volanie v kŕdli a kolónii (kratšie ako u veľkých čajok)
  • „Long call" — dlhé dvojfázové volanie s vystieraním krku (stredné „guuu" + vyššie „kjiá-ja-ja-ja") — teritoriálne
  • Výstražné „kek-kek!" — krátke ostré volanie pri ohrození hniezda
  • Agresívny „grok!" — pri obrane teritória, vystieranie krku a krídel
  • Mláďatá „pyíí-pyíí" — vysoké žobravé volanie pri kŕmení rodičmi (4–6 týždňov)

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Tok a tvorba párov — marec až máj v hniezdnych kolóniách (v SR Šurany, Bratislava — Železná studienka)
Hniezdenie — apríl až júl (vrchol máj) v SR
Inkubácia 24–27 dní + vodenie mláďat oboma rodičmi (máj–august)
Jesenná migrácia — september až november (zo severnej Európy do SR), dospelci v SR čiastočne rezidentní
Zimovanie — v SR ~5–15 tisíc jedincov na Dunaji, vodných nádržiach (Sĺňava, Senianska)
Pelichanie — kompletná výmena peria (júl–október), dospelci 3-roč. cyklus do plného šatu

Prostredie a požiadavky

Biotop
Vodné nádrže, rieky, jazerá, polia, lúky, prístavy, pobrežia
Hniezdny biotop: severná Európa (tundra, taiga, pobrežia) a plytké jazerá a močiare strednej Európy. V SR 5 hlavných lokalít: Šurany (rybníky pri Nitre — najväčšia kolónia ~30–50 párov), Bratislava — Železná studienka (~10–30 párov, mestský park), Sĺňava (~10–20 párov, ostrovy), Senianska priehrada (~10–20 párov, východné Slovensko), Východoslovenská nížina (rozptýlené páry — Drienovec, Bodrogvende). V zime na Dunaji od Bratislavy po Štúrovo, v mestských parkoch (Bratislava — Eurovea), v poľnohospodárskej krajine (sledovanie traktorov).
Nadmorská výška
0–500 m n. m. v Európe (v SR 130–500 m n. m. — Dunaj, vodné nádrže)
V SR výhradne v nížinách (Podunajská, Východoslovenská) a kotlinách v rozsahu 130–500 m n. m. Vzácne na Liptovskej Mare (do 500 m n. m.). V severnej Európe (Škandinávia, Sibír) od pobrežia po horské jazerá (do 1 000 m n. m. vo Fínsku). Najvyššie zaznamenané hniezdenie: 1 200 m n. m. v Nórsku.
Hniezdo
Otvorené hniezdo na zemi alebo na ostrovoch — plytká jamka vystlaná suchou trávou a perím
Hniezdo plytká jamka v zemi vystlaná suchou trávou, trstinou, perím. Lokalita: v SR — ostrovy a brehy vodných nádrží (Šurany, Sĺňava, Senianska), v Bratislave aj na mestských strechách (Železná studienka). Hniezdi v menších kolóniách 10–50 párov (vzácne 100+), hniezdo od hniezda vzdialené 2–5 m. Rozmery hniezda 25–40 cm priemer, 6–10 cm hĺbka — menšie ako u veľkých čajok.
Teplota
Boreálne až temperátne pásmo, –30 až +30 °C
Hniezdne oblasti v severnej Európe znášajú extrémne zimné teploty (–30 °C v Škandinávii a Sibíri), v hniezdnej sezóne lette 10–25 °C. V SR znáša zimné teploty –15 °C, prečkáva na nezamŕzajúcich úsekoch Dunaja. Pri silných mrazoch tiahne ďalej na juh (Stredomorie, severná Afrika).
Voda
Sladkovodné jazerá, rieky, vodné nádrže, v zime aj morské pobrežia a prístavy
Pre hniezdenie vyžaduje vyvýšené miesta nad vodou (ostrovy, útesy, mestské strechy). Optimálna potravná zóna: 0–10 km od hniezda nad vodou aj pevninou. V SR využíva: Sĺňavu (hlavná zimovacia lokalita — 1 000–3 000 jedincov v topke), Dunaj od Bratislavy po Štúrovo (500–2 000 jedincov), Senianska priehrada, Liptovská Mara, Oravská priehrada.
Spoločnosť
V hniezdnom období v menších kolóniách 10–50 párov, mimo neho v kŕdľoch 5–3 000 jedincov
Kolóniový druh, ale menšie kolónie ako veľké čajky (typicky 10–50 párov, výnimočne 100+ v Škandinávii). Monogamná na sezónu, často aj na celý život (~65 % párov si zachová partnerstvo). Mimo hniezdenia v zmiešaných kŕdľoch s inými čajkami (smejúce sa, žlté, striebristé) v kŕdľoch 5–500 jedincov, na vodných nádržiach 500–3 000 jedincov. Spoločné nocoviská v zime na vodných plochách (Sĺňava, Senianska, Dunaj) 1 000–3 000 jedincov.

Rozmnožovací cyklus

Tok a párenie
Marec–máj na hniezdiskách (v SR Šurany, Bratislava, Sĺňava)

Pár vzniká v 3.–4. roku života. Tok zahŕňa „long call" (dlhé dvojfázové volanie s vystieraním krku), vzájomné kŕmenie (samec ponúka samici rybu alebo žížalu), synchronizované „bowing" pri hniezde. Monogamia — partneri sa často znova spárujú nasledujúci rok (~65 % párov). Pri strate partnera nový pár sa formuje pomalšie (1–2 roky). Pohlavná zrelosť v 3. roku, prvé úspešné hniezdenie typicky v 4. roku.

Znáška
2–3 vajcia (typicky 3)

Vajcia olivovo-zelenkasté až žltohnedé s tmavými škvrnami, rozmery ~58 × 41 mm, hmotnosť ~50 g. Znáška apríl–jún (vrchol druhá polovica mája v SR). Samica znáša 1 vajce za 2–3 dni. Pri strate prvej znášky robí náhradnú (do 2×), úspech druhej znášky je ~30 %. Vajcia sú menšie ako u veľkých čajok (Larus michahellis ~68 × 48 mm).

Inkubácia
24–27 dní (typicky 25 dní)

Sedia obaja rodičia striedavo (samica nočne, samec cez deň). Pri vyrušení rodičia útočia strmhlavým letom s úderom zobákom (miernejším ako u veľkých čajok). Kolónia spoločne bráni teritórium proti predátorom (líška, kuna, vrana, jastrab). Inkubácia začína po znesení druhého vajca → mláďatá liahnu asynchrónne v rozmedzí 24–48 hodín.

Liahnutie
Máj–júl (typicky polovica júna v SR)

Mláďatá semiprekociálne — pokryté žltohnedo-pruhovaným páperím (kryptické sfarbenie), otvorenými očami, schopné stáť do 24 hodín a opustiť hniezdo do 3–5 dní (ale zostávajú v okolí 1–2 týždne). Hmotnosť pri vyliahnutí ~35 g. Obaja rodičia kŕmia — vyvrhnutou potravou (hmyz, ryby, žížaly). Charakteristický je „pecking response" — mláďatá pecknú do tmavej škvrny na zobáku rodiča, čím spustia vyvrhnutie potravy.

Mláďatá
30–35 dní do vzletnosti

Mláďatá kŕmené oboma rodičmi 4–5 týždňov. Z 2–3 vyliahnutých prežijú typicky 1–2 do vzletnosti (predácia, vnútrokolóniová agresia). Vzletné v 30–35 dňoch (~4–5 týždňov). Po vzletnutí mladé zostávajú v okolí kolónie 2–3 týždne, potom sa začínajú túlať. Mladé migrujú na juh s dospelcami v septembri–novembri.

Samostatnosť
6–8 týždňov po vyliahnutí, pohlavná zrelosť v 3. roku

Mladé sa od rodičov oddelia v júli–auguste — pripoja sa k zmiešaným kŕdľom mladých čajok. Pohlavná zrelosť v 3. roku (kratšie ako u veľkých čajok). Dĺžka života v prírode 12–16 rokov (rekord 33 rokov v Británii, kruhovanie). Vysoká mortalita v prvom roku (~40 %) — predácia, vtáčia chrípka, plast v žalúdku, kolízie s vozidlami pri skládkach. V zajatí dosahujú 25+ rokov.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Čajka sivá 40–46 cm Čajka smejúca sa 35–39 cm Čajka žltonohá 55–67 cm Čajka striebristá 54–60 cm Čajka morská 64–79 cm
Čajka sivá Čajka smejúca sa Čajka žltonohá Čajka striebristá (sledová) Čajka morská (chrbtová)
Dĺžka40–46 cm35–39 cm55–67 cm54–60 cm64–79 cm
Váha300–550 g200–400 g0,8–1,4 kg0,7–1,3 kg1,3–2,3 kg
Dožitie12–16 r11–15 r15–20 r20–30 r20–27 r
OchranaIUCN LC (stabilná)IUCN LC (klesá ~30 % EÚ)IUCN LC (rastúca)IUCN LCIUCN LC (Európa klesá)
CharakteristikaStredná, žltkasto-zelený zobák s tmavým pruhom, žlté nohy, biela hlava (v zime hnedoškvrnitá), šedý chrbátHniezdny: čokoládovo-hnedá kapucňa, červený zobák; zimný: biela hlava s tmavou škvrnou za okomVeľká, biela hlava aj telo, šedý chrbát, žlté nohy, žltý zobák s červenou škvrnouVeľká, biela hlava (v zime hnedoškvrnitá), ružovkasté nohy, bledožltý zobákNAJVÄČŠIA čajka sveta, čierny chrbát, ružovkasté nohy, masívny žltý zobák s červenou škvrnou
AreálSeverná Eurázia — SR ~50–200 hniezd. párov, ~5–15 tis. zimujúcichEurázia — SR ~10–15 tis. hniezd. párov, ~50–150 tis. zimujúcichStredomorie + expandujúca — SR ~50–100 hniezd. párov, ~500–2 000 zimujúcichSeverná Atlantík — v SR vzácny zimujúci hosť (~10–50 jedincov)Severná Atlantík — v SR výnimočný zimujúci hosť (~1–5 jedincov)

Zaujímavosti

1

Linnaeus 1758 — jedna z prvých opísaných čajok — druh popísal Carl Linnaeus v roku 1758 v Systema Naturae ako Larus canus (z latinčiny „canus" = sivý — odkazuje na sivý chrbát). Je to jedna z prvých opísaných čajok v histórii zoológie spolu s čajkou striebristou (L. argentatus).

2

Krátkozobá čajka vyčlenená v roku 2021 — severoamerická populácia (kedysi poddruh L. c. brachyrhynchus) bola v roku 2021 (AOU/IOC) vyčlenená do samostatného druhu Larus brachyrhynchus (krátkozobá čajka) na základe molekulárnych a morfologických dôkazov. Hlavné rozdiely: kratší zobák, tmavšie sfarbenie chrbta, hlasový repertoár (Adriaens et al. 2020).

3

Globálne 2–3 milióny párov, európska populácia stabilná — globálna populácia 2–3 milióny párov (BirdLife DataZone 2024), európska populácia stabilná. Hlavné hniezdne oblasti: Škandinávia (500 000–800 000 párov v Nórsku a Fínsku), Pobaltie (50 000–100 000 párov v Estónsku, Lotyšsku, Litve), severné Rusko (1–1,5 mil. párov). Južnejšie hniezdne lokality sú vzácne — vrátane SR (~50–200 párov).

4

V SR ~50–200 hniezdiacich párov, ~5–15 tisíc zimujúcich — druh je v SR vzácny hniezdiaci a bežný zimujúci. Hlavné hniezdne kolónie 2025: Šurany (rybníky pri Nitre — ~30–50 párov, najväčšia), Bratislava — Železná studienka (~10–30 párov), Sĺňava (~10–20 párov), Senianska priehrada (~10–20 párov), Východoslovenská nížina (rozptýlené). V zime ~5–15 tisíc jedincov (Wetlands International 2023) na Dunaji, Sĺňave (1 000–3 000), Senianskej priehrade (500–2 000), Liptovskej Mare, Oravskej priehrade.

5

Sledovanie traktorov pri orbe — typické správanie — čajka sivá má silnú väzbu na poľnohospodársku krajinu — viac ako väčšie čajky (žltá, striebristá). Kŕdle 50–500 jedincov sledujú traktorov pri orbe na Žitnom ostrove, vo Východoslovenskej nížine, v Liptove. Zbierajú vyorané žížaly, chrobáky, larvy, hraboše. Toto správanie je dokumentované od 19. storočia.

6

Žltkasto-zelený zobák s tmavým pruhom — diagnostické — žltkasto-zelený zobák s tmavým subterminálnym pruhom blízko hrotu je diagnostický znak druhu. Mladé jedince (1.–2. rok) majú tmavšie nohy a zobák, postupne sa rozjasňujú. Dospelci dosahujú plný šat v 3. roku života (3-roč. cyklus pelichania) — kratší ako u veľkých Larus (4-roč.).

7

Hniezdenie aj na mestských strechách v Bratislave — Železná studienka (Bratislava — mestský park) má ~10–30 hniezdiacich párov, niektoré na strechách bytových domov. Príčiny: ochrana pred predátormi (líška, kuna), nedostatok prirodzených hniezdnych miest v urbanizovanej krajine. Podobné prípady dokumentované v Helsinkách, Štokholme, Berlíne.

8

Migrant — populácie zo Škandinávie zimujú v SR — väčšina jedincov zimujúcich v SR pochádza zo Škandinávie (najmä Fínsko, Švédsko) a Pobaltia. Kruhovacie štúdie potvrdzujú pohyby z hniezdnych kolónií vo Fínsku do zimovacích lokalít v SR (Dunaj, Sĺňava), Maďarsku, severnom Taliansku, severnom Pobreží Stredomoria.

9

Rekord dĺžka života 33 rokov — kruhovaný jedinec z Británie sa dožil 33 rokov a 8 mesiacov (EURING database). To je výnimočne dlhý vek pre čajku — väčšina jedincov žije 12–16 rokov v prírode. V zajatí (zoo) sú zaznamenané jedince 25+ rokov.

10

Menšia kolóniová hustota ako veľké čajky — čajka sivá hniezdi v menších kolóniách (10–50 párov) než veľké čajky (žltá, striebristá, marinus — 100–10 000 párov). Hniezda sú vzdialenejšie (2–5 m vs. 0,5–2 m u veľkých čajok). Príčina: menšia teritoriálna agresivita a požiadavka na otvorenejšie hniezdne prostredie.

Taxonomická klasifikácia

species Čajka sivá
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves
Rad Charadriiformes (bahniakotvaré)
Čeľaď Laridae (čajkovité)
Rod Larus Linnaeus, 1758
Druh L. canus Linnaeus, 1758
Poddruhy IOC v15.2 uznáva 2 poddruhy: L. c. canus (Európa — najmä severná, Pobaltie, severné Rusko po západnú Sibír), L. c. heinei (východná Sibír). Druh L. brachyrhynchus (krátkozobá čajka, Severná Amerika) bol v roku 2021 (AOU) vyčlenený do samostatného druhu — kedysi považovaný za poddruh L. canus.
Slovenský názov Čajka sivá — odkazuje na bielu hlavu s tmavými očami a žltým zobákom (pripomína bociana), nie na bociana ako taxon

? Často kladené otázky

Áno, ale v malých počtoch — v SR ~50–200 hniezdiacich párov v ~5 hlavných lokalitách (SOS/BirdLife 2020). Hlavné kolónie: Šurany (rybníky pri Nitre — ~30–50 párov, najväčšia v SR), Bratislava — Železná studienka (~10–30 párov, mestský park), Sĺňava (~10–20 párov, ostrovy), Senianska priehrada (~10–20 párov, východné Slovensko), Východoslovenská nížina (rozptýlené páry — Drienovec, Bodrogvende). V zime ~5–15 tisíc jedincov na Dunaji od Bratislavy po Štúrovo, Sĺňave (1 000–3 000), Senianskej priehrade (500–2 000), Liptovskej Mare, Oravskej priehrade. Hlavné zimovacie populácie pochádzajú zo Škandinávie a Pobaltia. Druh je celoročne chránený zákonom 543/2002 Z. z. (spoločenská hodnota 200 €/jedinec).

Druhy sú všetky z rodu Larus a často sa vyskytujú spolu. Hlavné rozlišovacie znaky: (1) Veľkosť — čajka sivá 40–46 cm (stredná), čajka striebristá 54–60 cm (veľká), čajka žltonohá 55–67 cm (veľká); (2) Zobák — čajka sivá má žltkasto-zelený zobák s tmavým subterminálnym pruhom, čajka striebristá a žltá majú jasne žltý zobák s červenou škvrnou; (3) Nohy — čajka sivá žlté nohy, čajka striebristá ružovkasté nohy, čajka žltonohá jasne žlté nohy; (4) Hlava v zime — čajka sivá hnedoškvrnitá (svetlejšie), čajka striebristá tmavšie škvrnitá, čajka žltonohá biela (bez škvŕn); (5) Chrbát — čajka sivá stredne šedý, čajka striebristá svetlejšie šedý, čajka žltonohá tmavšie šedý. Pri pozorovaní v SR čajka sivá je najpočetnejšia v zime (~5–15 tisíc na Dunaji).

Tmavý subterminálny pruh (blízko hrotu) na žltkasto-zelenom zobáku je diagnostický znak druhu. Funkčné vysvetlenia: (1) Signalizácia pre mláďatá — analogicky ako červená škvrna u veľkých čajok (žltá, striebristá), tmavý pruh slúži ako vizuálny cieľ pre „pecking response" (mláďatá pecknú do zobáka rodiča, čím spustia vyvrhnutie potravy); (2) Vekový a šatový signál — výraznejší pruh u dospelých v hniezdnej sezóne, slabšie u juvenilov a v zime — môže slúžiť ako signál párovacej pripravenosti; (3) Vývojový pozostatok — predci rodu Larus mohli mať tmavé pruhy na zobáku ako pôvodný stav, väčšie čajky postupne vyvinuli červenú škvrnu ako efektívnejší signál. Tinbergen (1953) skúmal funkciu „bill spot" u veľkých čajok — diferenciácia od čajky sivej je príkladom evolučnej diverzifikácie signálov.

Globálne nie — IUCN LC (Least Concern, 2024). Európska populácia stabilná (BirdLife DataZone 2024). Globálna populácia 2–3 milióny párov. Hlavné hrozby: (1) Vtáčia chrípka (HPAI H5N1) — ohnisko 2022–2023 spôsobilo úhyn tisícov čajok sivých v Škandinávii a Pobaltí; (2) Pesticídy a poľnohospodárske chemikálie — druh má silnú väzbu na poľnohospodársku krajinu (sleduje traktorov pri orbe), bioakumulácia organochlorovaných pesticídov a neonikotinoidov; (3) Zmena hospodárenia v krajine — intenzifikácia poľnohospodárstva, vysúšanie mokradí znižuje dostupnosť hniezdnych biotopov; (4) Klimatická zmena — posun hniezdnych oblastí na sever, zmeny vo fenologickej zhode s vrcholom rojenia hmyzu; (5) Plastové znečistenie a olovené broky — menšie riziko ako u veľkých čajok. Ochrana: Natura 2000, AEWA (African-Eurasian Waterbird Agreement).

Sĺňava (vodná nádrž pri Piešťanoch) je najlepšia zimovacia lokalita v SR — v topke zimy (december–február) sa tu zhromažďuje 1 000–3 000 jedincov. Ďalšie pravidelné lokality: (1) Dunaj v Bratislave — promenáda Eurovea, Devín, Petržalka, Šamorín, Gabčíkovo, Patince (500–2 000 jedincov v zime, celoročne); (2) Senianska priehrada (východné Slovensko, jeden z najlepších slovenských vtáčích rajov — 500–2 000 jedincov v topke); (3) Liptovská Mara a Oravská priehrada (100–500 jedincov); (4) Hričovská priehrada a Sereď (Váh — 50–300 jedincov). V hniezdnej sezóne: Šurany (rybníky pri Nitre — najväčšia kolónia), Bratislava — Železná studienka (mestský park), Sĺňava (ostrovy). Vhodný čas: november–marec popoludní (zimovanie), apríl–jún (hniezdenie). Pozorovacie tipy: hľadať stredne veľké čajky so žltkasto-zelenými zobákmi a žltými nohami v zmiešaných kŕdľoch s čajkami smejúcimi sa, žltými, striebristými.

Hlavné rozdiely vo veľkosti, hlave a habitate: (1) Čajka sivá (40–46 cm, 300–550 g) — STREDNÁ, žltkasto-zelený zobák s tmavým pruhom, žlté nohy, biela hlava v lete (v zime hnedoškvrnitá), šedý chrbát; severná Európa, v SR ~50–200 hniezd. párov, ~5–15 tis. zimujúcich; (2) Čajka smejúca sa (35–39 cm, 200–400 g) — MENŠIA, v lete čokoládovo-hnedá kapucňa, tmavo-červený zobák a nohy, biele telo; najpočetnejšia čajka SR (~10–15 tis. hniezd. párov, ~50–150 tis. zimujúcich); (3) Čajka žltonohá (55–67 cm, 800–1 400 g) — VEĽKÁ, biela hlava celoročne (mierne škvrny v zime), jasne žltý zobák s červenou škvrnou, žlté nohy, tmavšie šedý chrbát; Stredomorie + expandujúca do strednej Európy, v SR ~50–100 hniezd. párov. Pri pozorovaní v SR v zime najčastejšie: čajka smejúca sa (najpočetnejšia), čajka sivá (5–15 tis.), čajka žltonohá (500–2 000), čajka striebristá (10–50 vzácne).

ZDROJ: IOC v15.2, IUCN Red List (Larus canus — LC, 2024), BirdLife DataZone, Cornell Birds of the World, eBird, Avibase, Wetlands International 2023, Danko et al. 2002 Rozšírenie vtákov na Slovensku, SOS/Bir

 Hlasová ukážka

Zdroj: xeno-canto.org XC1099056
Nahrávateľ: Uku Paal
Licencia: CC BY-NC-SA

 Video — Čajka sivá

Čajka sivá (Larus canus) — zvuky prírody, volania druhu

Čajka sivá — charakteristické vysoké „kyow" volanie, sound of nature.

Čajka sivá (Larus canus) — volajúca v Nemecku

Čajka sivá pri volaní — hlasný hlas pripomínajúci čajku sledovú.

 Cudzie názvy

Česky:   Racek bouřní, Anglicky:   Common Gull, Nemecky:   Sturmmöwe, Francúzsky:   Goéland cendré, Poľsky:   Mewa siwa, Maďarsky:   Viharsirály, Rusky:   Сизая чайка