Astrild čiernolíci

Meno má podľa výraznej čiernej „masky" na tvári, ktorá pokrýva uzdičky, líca a okolie oka — anglicky Black-faced alebo Black-cheeked waxbill. Ostatné telo je jemne sivoružovkasté s veľmi jemným tmavým prúžkovaním a nápadne kontrastuje s karmínovo až tehlovo červeným trtáčom, spodným chrbtom, krovkami chvosta a bokmi (odtiaľ aj meno „červenotrtáčový astrild"); latinské druhové meno erythronotos znamená „červenochrbtý", chvost je čierny. Je to drobná pinka ~11–13 cm (~8–10 g) z čeľade astrildovitých, pôvodom z južnej a východnej Afriky. Samica je len o niečo bledšia a matnejšia, takže sa pohlavia rozlišujú ťažšie.

Skôr nie — patrí medzi náročnejšie astrildovité pinky. Hoci je krásny a pôvabný, je citlivejší a chúlostivejší než zebrička či bengalka: vyžaduje stabilné teplo (je to teplomilný africký druh, neznáša chlad ani prievan), priestor na lietanie (voliéru) a najmä pravidelnú živú potravu (múčne červy, pinkie, vošky), bez ktorej chradne, nepreperí a neodchová mláďatá. Býva plachší, pri nude si škube perie a v hniezdení je útočný voči vlastnému druhu. Odporúča sa až po skúsenosti s ľahšími druhmi (zebrička, bengalka, astrild obyčajný). Pre mierne pokročilého chovateľa je však vďačnou a okrasnou voliérovou pinkou.

Samček spieva, ale len jemný, tichý, vysoko ladený cvrlikavý spev — tenké, bzučivo-trilkujúce šveholenie. Oba vtáky sa dorozumievajú tenkými, vysokými kontaktnými volaniami (ostré „tsít", tiché cvrlikanie). Hlas je tichý a nerušivý, nepreniká cez steny, takže je druh vhodný aj do bytu. Rozprávať ani napodobňovať melódie sa NEnaučí — astrildovité pinky túto schopnosť nemajú (na rozdiel od papagájov). Spev je vrodený a mláďatá sa ho učia od otca; samec sa prejavuje spevom a tokom, čo pomáha (spolu s pozorovaním správania) odlíšiť pohlavie, keďže samica je len o niečo bledšia.

Chová sa v páre, ktorý však treba držať samostatne: v hniezdnom období je druh teritoriálny a útočný voči vlastnému druhu — naháňanie a bitky môžu skončiť zranením, preto sa do jednej klietky nedáva viac čiernolícich astrildov. Spárovanie dvoch nezladených jedincov nasilu často vedie k prenasledovaniu aj pri opačnom pohlaví. V dostatočne priestrannej voliére mimo hniezdenia ho možno opatrne kombinovať s inými pokojnými drobnými astrildmi, no počas hniezdenia treba pár radšej oddeliť. Vo voľnej prírode je síce družný (žije v malých kŕdľoch), no v chove je spárovaný pár prirodzená a vhodná zostava.

Keďže je veľmi čulý a potrebuje lietať, bežná klietka mu dlhodobo nestačí — uprednostni voliéru alebo aspoň priestrannú letovú klietku od ~100 cm dĺžky, najlepšie hustejšie zariadenú vetvičkami a húštím, aby mal plachší vták kde sa skryť (to znižuje stres aj sklon k vyškubávaniu peria). Rozstup drôtov max. 10–12 mm. Vybav ju bidielkami rôznej hrúbky, plytkou miskou na kúpanie a hniezdom na nocovanie. Pochádza z teplej južnej a východnej Afriky, preto neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan — vyžaduje stabilné teplo (~20–26 °C); vonkajšia voliéra potrebuje v zime suchý, vykurovaný a bezprievanový úkryt. Klietku/voliéru umiestni do teplej pokojnej miestnosti, nie na priame slnko ani do prievanu.

Pár si v krytom hniezde — v búdke, košíčku alebo v húští (z kokosového vlákna, trávy, stebiel a peria) postaví baňaté, uzavreté hniezdo. Samička znáša zvyčajne 2–6 vajec, na ktorých sedia striedavo obaja rodičia; inkubácia trvá približne 12–14 dní. Mláďatá kŕmia oba rodičia a v tomto období je nevyhnutná hojná živá potrava (múčne červy, pinkie, vaječné kukly, vošky, termity) — bez živočíšnych bielkovín mláďatá nedokŕmia, čo je najčastejšia príčina zlyhania odchovu. Mláďatá vyletujú približne v 17.–22. dni a rodičia ich ešte ~2 týždne dokrmujú. Vyfarbenie dospelých dosiahnu okolo 2–3 mesiacov, pohlavnú zrelosť okolo 6 mesiacov, do chovu ich však zaraď až po ~9–12 mesiacoch. Počas hniezdenia vtáky zbytočne nerušíš a pár drž samostatne (agresia voči vlastnému druhu).

Najväčším rizikom je podchladenie — je to teplomilný africký druh citlivý na chlad, prudké ochladenie a prievan, ktoré ho rýchlo oslabia a otvoria cestu infekciám. Ďalej je častým problémom vyškubávanie peria z nudy a stresu (rieši ho priestor, húštie a živá potrava na „lov"). Z parazitárnych chorôb hrozia vzdušníkové (tracheálne) roztoče (Sternostoma tracheacolum) — „klikavé" dýchanie a dýchanie s otvoreným zobákom, bez liečby (ivermektín od veterinára) môžu skončiť udusením — a kokcidióza a črevné parazity (riedky trus, chudnutie). U samičiek hrozí zadržanie vajca pri nedostatku vápnika a chlade. Prevencia: stabilné teplo bez prievanu, hojná živá potrava a pestrá strava, priestranná voliéra s húštím, trvalý prísun vápnika (sépiová kosť, grit), suché a čisté prostredie, karanténa nových vtákov 2–4 týždne a pri akomkoľvek príznaku (nahrbený vták s napuchnutým perím, sťažené dýchanie) rýchla návšteva aviárneho veterinára — drobné vtáky chradnú veľmi rýchlo.