Otus — Strigidae (sovovité)
Hlas „mokugyo" — v japončine sa hlboké pravidelné „whook" samca prirovnáva k zvuku 木魚 mokugyo, dreveného perkusného nástroja v tvare ryby používaného pri budhistickom rituále. Toto prirovnanie z neho robí „budhistickú sovu".
Mestská adaptácia: Výrik japonský sa veľmi dobre adaptoval na mestské parky a chrámové záhrady. Akceptuje hniezdne budky, čo kompenzuje úbytok starých stromov s prirodzenými dutinami.
Volanie samca je hlboké „whook" alebo „kwe-koo" trvajúce ~0,5 s, opakované každé 4–8 s. Samice odpovedajú vyšším „kwee-kwee" alebo „pew-u". Repertoár zahŕňa aj mňavkanie, krochkanie, štekanie a ostré škrekanie. V japončine sa nízky pravidelný hlas prirovnáva k zvuku „mokugyo" — dreveného budhistického perkusného nástroja používaného pri meditácii. Volanie najintenzívnejšie v marci–júni počas toku.
Samec spieva „whook" z vrcholu stromu pri stmievaní. Pár vytvára antifonálny duet. Tok najintenzívnejší v apríli.
Vajcia biele, ~35 × 30 mm. Hniezdo v dutine stromu, opustenom hniezde dravca alebo budke. Znáška marec–jún.
Sedí výhradne samica, samec donáša korisť (hraboše, hmyz). Inkubácia začína od posledného vajca.
Mláďatá pokryté bielym páperím. Kŕmia oba rodičia — primárne drobnými cicavcami a veľkým hmyzom. Hatching success 1–3 vajcia.
Mláďatá opúšťajú dutinu po ~4 týždňoch, lietajú v 5–6 týždňoch. Závislé do júl–august.
Juvenily sa rozptyľujú v okolitých lesoch. Pohlavná zrelosť v 1. roku. Životnosť vo voľnej prírode ~6–8 rokov.
| Výrik japonský | Výrik lesný | Výrik rjukju | Výrik hornatý | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 21–26 cm | 19–21 cm | 20 cm | 18–21 cm |
| Váha | 130–200 g | 60–135 g | ~100 g | 52–112 g |
| Dožitie | 6–8 r | ~5 r | ~5 r | ~5 r |
| Hlučnosť | 2/5 | 3/5 | 4/5 | 3/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | Chránený v SR | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Východná Ázia, 3 poddruhy, „mokugyo" hlas | Európa, migrant, dvojslabičný spev | Endemit Rjúkjú a Tchaj-wan | Horské lesy Himalájí a SE Ázie |
| Dostupnosť v SR | Japonsko, Kórea, SV Čína | Európa, Stredomorie | Rjúkjú, Tchaj-wan | Himaláje, SE Ázia |
Príznaky: Lov pri cestných lampach v Japonsku a Kórei
V Japonsku predstavujú zrážky s autami jednu z hlavných príčin úmrtnosti — najmä na vidieckych cestách. Lokálne Wildlife Hospital v Mt Takao prijíma 50+ jedincov ročne.
Príznaky: Otrava cez ulovené hlodavce na ryžových poliach
V Japonsku a Kórei sa intenzívne používajú insekticídy a rodenticídy. Druh hromadí toxíny pri love hlodavcov, ktoré boli vystavené pesticídom.
Príznaky: Mestské svetlá narúšajú nočnú aktivitu, hluk znižuje účinnosť hlasovej komunikácie
V Tokiu a Soule sa druh adaptuje, ale štúdie ukazujú znížený reprodukčný úspech v hlučných parkoch a v blízkosti svetelne znečistených oblastí.
Príznaky: Stará lesná štruktúra s dutinami sa stráca pri komerčnom lese
V Japonsku sa komerčné lesy kryptomerie a cyprusovce nahradili pôvodné listnaté lesy s starými dutinami. Druh kompenzuje použitím hniezdnych budiek.
Druh popísali Coenraad Jacob Temminck a Hermann Schlegel v roku 1844 vo svojom monumentálnom diele Fauna Japonica — prvej systematickej zoologickej monografii japonskej fauny pripravenej na základe zbierok Philippa Franza von Sieboldena z japonského ostrova Dejima.
Druhový epitet „semitorques" je latinský pre „polovičný náhrdelník" — odkazuje na čiastočný biely golier okolo krku, ktorý je viditeľný pri vzpriamenom postoji.
Hlas „mokugyo" — v japončine sa hlboké pravidelné volanie samca prirovnáva k zvuku 木魚 mokugyo, dreveného perkusného nástroja používaného pri budhistickom rituále. Tento prirovnanie z neho v japonskej kultúre robí „budhistickú sovu".
3 poddruhy: O. s. ussuriensis (SV Čína, JV Sibír, Kórea), O. s. semitorques (Kurily, Hokkaido po Yakushima) a O. s. pryeri (centrálne a južné Rjúkjú, južné Izu). Poddruh pryeri popísal Gurney v roku 1889 ako samostatný druh.
Areál 6 270 000 km² — výrik japonský má jeden z najväčších areálov rodu Otus. Druh je rezident v južnom areáli (Japonsko, južná Kórea) a čiastočne migruje v severnom areáli (SV Sibír, severná Kórea).
Adaptácia na mestá — výrik japonský sa veľmi dobre adaptoval na mestské parky a chrámové záhrady. V Tokiu hniezdi v parku Meiji-jingu, v Kjóte pri Kiyomizu-dera, v Sapporo v Hokkaido University parku. Akceptuje hniezdne budky.
Stredne dlhá životnosť — vo voľnej prírode 6–8 rokov, v zajatí (Ueno Zoo, Tama Zoo) až 15+ rokov. Pohlavná zrelosť dosahuje v 1. roku života.
V japonskej kultúre je sova považovaná za posla šťastia — fukurou (フクロウ) znie podobne ako fukuro (福ろう, „šťastie príde"). Výrik japonský je preto často symbolom japonskej zen-kultúry a v fukurou cafes v Tokiu si návštevníci pohladkajú aj jeho príbuzné druhy.
V celom Japonsku (Hokkaido, Honshu, Kjúšú, Šikoku, Rjúkjú), Kórei (severná aj južná), SV Číne, JV Sibíri (Ussuri kraj) a na Sachaline. Areál pokrýva 6 270 000 km². Vyskytuje sa v listnatých a zmiešaných lesoch, parkoch i okrajoch miest od pobrežia do 900 m n. m.
Hlavné rozdiely: (1) väčší (21–26 cm vs 19–21 cm); (2) ťažší (130–200 g vs 60–135 g); (3) rezident (vs migrant); (4) volanie „whook" jednoslabičné a hlbšie než „kjuup-kjuup" výrika obyčajného; (5) východná Ázia (vs Európa, Stredomorie).
Stredne veľký druh — dĺžka tela 21–26 cm (uvádza sa aj rozsah 16,5–30 cm pre poddruhy), rozpätie krídel 60–66 cm, hmotnosť 130–200 g. Sfarbenie šedohnedo-čierne s vertikálnym pruhovaním a čiastočným bielym golierom (preto „semitorques").
Oportunistický predátor — 35 % stravy tvoria drobné cicavce (hraboše, myši), 30 % veľký hmyz (chrobáky, modlivky, mole). Loví aj drobné vtáky, obojživelníky, jaštery a stonožky. Severný poddruh má vyšší podiel cicavcov, južný v Rjúkjú vyšší podiel hmyzu.
V japončine sa hlboké pravidelné volanie samca „whook" prirovnáva k zvuku 木魚 mokugyo — dreveného perkusného nástroja používaného pri budhistickom rituále na meditáciu. Toto prirovnanie z neho v japonskej kultúre robí „budhistickú sovu" — symbol meditatívnej dôstojnosti.
IUCN Least Concern (2024) — populácia stabilná, areál pokrýva 6 270 000 km² východnej Ázie. Hlavné hrozby: zrážky s autami, pesticídy z ryžových polí, svetelná pollutia v mestách, úbytok starých stromov. V Japonsku silná kultúrna tradícia ochrany — sova je posol šťastia.
Druh popísali Temminck a Schlegel v roku 1844 vo Fauna Japonica — prvej systematickej zoologickej monografii japonskej fauny pripravenej na základe zbierok Philippa Franza von Sieboldena z japonského ostrova Dejima.
3 poddruhy: O. s. ussuriensis (SV Čína, JV Sibír, Kórea), O. s. semitorques (Kurily, Hokkaido po Yakushima) a O. s. pryeri (centrálne a južné Rjúkjú). Predtým vnímaný ako poddruh O. sunia.
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, BirdLife DataZone, Wikipedia.
Areál: celé Japonsko (Hokkaido, Honshu, Kjúšú, Šikoku, Rjúkjú), Kórea (S aj J), SV Čína, JV Sibír (Ussuri kraj), Sachalin. Pokrýva 6 270 000 km² — jeden z najväčších areálov rodu Otus.
Chránený podľa CITES Appendix II a národnej legislatívy: v Japonsku pod Bird Protection Law, v Južnej Kórei pod Wildlife Protection and Management Act, v Číne pod Wildlife Protection Law (chránená trieda II).
