Bubo — Strigidae (sovovité)
5 diagnostických znakov výra rusého afrického: (1) žltooranžové oči (vs žlté u B. africanus, tmavé u B. lacteus); (2) výrazné rusé pruhovanie na hrudi a bokoch; (3) robustnejšia stavba a väčšia veľkosť než B. africanus; (4) biotop — hory a skalné oblasti (vs sa pre B. africanus); (5) výška areálu — do 4 000 m n. m. v etiópskych vysočinách.
Vlastné znaky druhu:
Dokáže uloviť korisť ťažšiu než on sám — hyraxovité (Procavia capensis, Heterohyrax brucei) vážiace 1–4 kg. Pri love používa silu nárazu a obrovské pazúry.
Diagnostické volanie je dvojslabičné hrdelné „hu-hooo" alebo „bu-hooo" trvajúce ~1,5 s, hlbšie a robustnejšie než u výra afrického. Samec spieva pri stmievaní zo skalného hradu alebo vrcholu stromu. Pár vytvára duet s vyšším tónom samice. Mláďatá vydávajú piskľavé „chwee" pri kŕmení (2–3 mesiace po vyliahnutí). V hniezdnej sezóne (jún–september) vokalizácia najintenzívnejšia.
Pár duetuje pri stmievaní zo skalných hradov. Samec ponúka korisť samici (courtship feeding), oblietavajú spoločne teritórium.
Vajcia biele, ~57 × 47 mm. Kladie priamo na holú skalu alebo zem v skalnom výklenku. Znáška najčastejšie jún–september.
Sedí výhradne samica, samec donáša korisť. Inkubácia začína od prvého vajca, mláďatá sa líhnu asynchrónne.
Mláďatá pokryté bielym páperím, hmotnosť pri liahnutí ~50 g. Kŕmia oba rodičia — primárne krty a malé cicavce.
Mláďatá opúšťajú hniezdo po ~70 dňoch (dlhšie než u B. africanus). Lietajú plne v 12 týždňoch. Závislé do január/február.
Juvenily sa rozptyľujú do nových teritórií. Pohlavná zrelosť v 2.–3. roku, dlhovekosť v zajatí ~15 r.
| Výr rusý africký | Výr africký | Výr mliečny | Výr skalný | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 46–61 cm | ~45 cm | 60–66 cm | 60–75 cm |
| Váha | 905–1 800 g | 0,45–0,9 kg | 1,6–3,1 kg | 1,5–4,2 kg |
| Dožitie | ~15 r | ~10 r | ~15 r | 10–20 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 2/5 | 4/5 | 4/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC | CHRANENY v SR (2 000 €) |
| Povaha | Robustný, oranžové oči, hory a skaly | Žlté oči, urbánny, hniezdi na zemi | Najväčšia africká sova, ružové očné viečka | Najväčšia EU sova, „uhú-uhú" |
| Dostupnosť v SR | Južná, východná a etiópska Afrika | Subsaharská Afrika + Arábia | Subsaharská Afrika | Európa, Sibír, SR Karpaty |
Príznaky: Krvácanie z nosa, slabosť, ataxia, smrť do 2–7 dní po požití
Brodifakum a bromadiolon používané proti potkanovi (Rattus) v JAR a v Etiópii. EWT (Endangered Wildlife Trust) dokumentuje úhyny počas posledných 15 r.
Príznaky: Nelegálne otravy ovčiarov proti šakalom v JAR a Lesothu
Karbofuran sa nelegálne používa proti šakalom; sekundárne otravuje výrov pri konzumácii otrávených cicavcov alebo vajec.
Príznaky: Popáleniny krídel, zlomené krídla pri kontakte s VVN
V JAR a Botswane dokumentované úhyny pri stĺpových vodičoch — najmä v skalných údoliach. Eskom (JAR) spustila izoláciu stĺpov.
Príznaky: Vyrubovanie lesov pri brálach, kameňolomy, ťažba
Drakensberg a etiópske vysočiny sú vystavené ťažbe a rušeniu skalných úkrytov. Pre druh sú kľúčové ťažko dostupné skalné polica.
Najmocnejší skalný výr Afriky — samica váži až 1 800 g, dĺžka 46–61 cm, rozpätie krídel 110–140 cm. Robustnejší než výr africký (B. africanus, 450–900 g), ale menší než výr mliečny (B. lacteus, 1 600–3 100 g).
Druh popísal Andrew Smith v roku 1834 vo Zoology of South Africa z exemplára z Kapskej oblasti (poddruh capensis). Poddruh mackinderi popísal Sharpe 1899, poddruh dilloni Bouvier 1875.
3 poddruhy podľa IOC v15.2: B. c. capensis (Smith 1834, južná Afrika), B. c. mackinderi (Sharpe 1899, južná Keňa po severné JAR — niekedy považovaný za samostatný druh B. mackinderi) a B. c. dilloni (Bouvier 1875, etiópske vysočiny a južná Eritrea).
Dokáže uloviť korisť ťažšiu než on sám — hyraxy (Procavia capensis, Heterohyrax brucei) vážiace 1–4 kg. Pri love používa silu nárazu a obrovské pazúry. Pre porovnanie: výr africký (B. africanus) loví takmer výlučne hlodavce do 200 g.
Mole rats (Bathyergidae) sú lokálne najobľúbenejšou korisťou — počas hniezdnej sezóny môže pár chytiť 1–3 jedince za noc. Druh tým predstavuje významného regulátora populácie krtov v poľnohospodárskej krajine JAR.
Endemický poddruh etiópskych vysočín B. c. dilloni žije nad 2 000 m n. m. v giant heath habitate spolu s endemickou kozou Walia ibex a vlkom etiópskym (Canis simensis). Populácia je málo známa, predpokladá sa < 10 000 párov.
V kultúre etník Sotho a Xhosa (JAR) je výr rusý tradične spájaný s mocou predkov a horami — niekedy ho považujú za posla. Iné etnoskupiny ho považujú za zlovestné znamenie. Kvôli tomu je niekedy prenasledovaný v rurálnej krajine.
V National Zoological Gardens of South Africa (Pretoria) a v Lory Park (Johannesburg) sú výry rusy africké chované pre vzdelávacie účely. V Európe sú držané v zoo v Berlíne, Frankfurte a Walsrode (Nemecko).
V južnej, východnej a etiópskej Afrike. Poddruh capensis: južná polovica južnej Afriky (Drakensberg, Western Cape, Lesotho). Mackinderi: južná Keňa cez Tanzániu, Malawi po severné JAR (Mt. Kenya, Aberdares). Dilloni: etiópske vysočiny a južná Eritrea nad 2 000 m.
Dĺžka tela 46–61 cm, rozpätie krídel 110–140 cm. Samce vážia 905–1 387 g, samice (väčšie — reverzný dimorfizmus) 1 240–1 800 g. Robustnejší než výr africký (B. africanus, 450–900 g), menší než výr mliečny (B. lacteus, 1 600–3 100 g).
Výr rusý (B. capensis) je výrazne väčší a robustnejší — 46–61 cm vs 45 cm u B. africanus, hmotnosť až 1 800 g vs maximálne 900 g. Žltooranžové oči (vs žlté), silnejšie a rusejšie pruhovanie na hrudi. Výr rusý žije v horách a skalných oblastiach, výr africký aj v urbanizovanej krajine.
Špecializovaný lovec krtov Bathyergidae (Cryptomys, Bathyergus) a hyraxovitých (Procavia, Heterohyrax) až do 4 kg — výnimočne ťažšej koristi než vlastná hmotnosť. Bežne loví francolíny, hamerkop, drozdy a holuby. Doplnková strava: škorpióny, kraby, veľké chrobáky.
Podľa IOC v15.2 sú uznávané 3 poddruhy: B. c. capensis (A. Smith 1834, južná Afrika), B. c. mackinderi (Sharpe 1899, južná Keňa po severné JAR; niekedy uznávaný ako samostatný druh B. mackinderi) a B. c. dilloni (Bouvier 1875, etiópske vysočiny a južná Eritrea).
IUCN Least Concern — populácia globálne stabilná. Areál pokrýva ~6 miliónov km² južnej, východnej a etiópskej Afriky. Lokálne hrozby: sekundárna otrava rodenticídmi v JAR, karbofuran v ovčiarstve, zrážky s VVN, strata skalných hniezdnych miest pri ťažbe.
Druh popísal Andrew Smith v roku 1834 v Zoology of South Africa z exemplára z Kapskej oblasti — typové miesto poddruhu capensis.
3 poddruhy podľa IOC v15.2:
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, IUCN Red List, BirdLife DataZone.
Areál: hory a skalné kamenisté biotopy južnej, východnej a etiópskej Afriky do 4 000 m n. m. (etiópske vysočiny).
Chránený podľa CITES Appendix II. V JAR podľa National Environmental Management Biodiversity Act, v Lesothe podľa Nature Conservation Act, v Etiópii podľa Wildlife Development Conservation and Utilization Authority.
Hlas a sprava o druhu
Mackinderov vyr v zoo
