Výr faraónsky (Bubo ascalaphus) — púštny výr so žltými očami pri Abú Simbeli, Egypt (foto: Wikimedia Commons)

Bubo — Strigidae (sovovité)

Výr faraónsky

Bubo ascalaphus Savigny, 1809 — monotypický druh; sova egyptských faraónov, 22 krajín areálu

IUCN: LC (Least Concern) — populácia stabilná | Areál: severná Afrika + Blízky východ + Perzský záliv + UAE
Dlzka46–50 cm
Vaha1–2 kg
Rozpätie120–140 cm
Skalné púšte Sahary, oázy Egypta a Wadi Rum v Jordánsku ukrývajú sovu faraónov — výra faraónskeho. Druh popísal francúzsky prírodovedec Savigny v roku 1809 počas Napoleonovej expedície do Egypta. Špecializuje sa na tarbíky (Jaculus) a gerbily (Meriones), ktoré tvoria až 70 % stravy. Hieroglyfické zobrazenia v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna potvrdzujú jeho symbolickú úlohu v egyptskej mytológii. Areál pokrýva 22 krajín od Mauritánie po SAE.

 Identifikácia — diagnostika vs B. bubo a B. africanus

5 diagnostických znakov výra faraónskeho: (1) menšia veľkosť — 46–50 cm (vs 60–75 cm u B. bubo); (2) pieskovo-žlté až svetlohnedé sfarbenie (vs hnedé u B. bubo); (3) menej výrazné „ear tufts" než u B. bubo; (4) žlté oči; (5) biotop a geografia — púšť/semipúšť severnej Afriky a Blízkeho východu (vs lesné biotopy Európy u B. bubo).

Vlastné znaky druhu:

  • Pieskovo-žlté až svetlohnedé sfarbenie — adaptácia na púštny biotop
  • Žlté oči (vs oranžové u B. bubo)
  • Menej výrazné „ear tufts" než u B. bubo
  • Hmotnosť 1–2 kg — menší než B. bubo, väčší než B. africanus
  • Rozpätie krídel 120–140 cm
  • Krátky chvost — typický púštny vzhľad

 Sova faraónov — egyptská mytológia a Údolie kráľov

Hieroglyfické zobrazenia výra faraónskeho sú dokumentované v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna. V egyptskej mytológii bol výr spájaný s nocou, podsvetím a bohyňou Nephthys.

  • Hieroglyf „m": kombinácia výra a metly — fonetický znak pre slabiku „m"
  • Údolie kráľov: zobrazenia v hrobkách Sety I., Ramesseho II., Tutanchamóna
  • Bohyňa Nephthys: spájaná s výrom ako sprievodca duší
  • Dnes: hniezdi aj v opustených hrobkách a ruinách Memphisu, Karnaku
  • Napoleonova expedícia 1798–1801: Savigny popisuje druh
  • Symbol: v modernom Egypte symbol múdrosti a strážcu
🔊
Hlučnosť
3/5
🤝
Priľnavosť
1/5
Aktivita
3/5
🗣️
Reč
1/5
💎
Zriedkavosť
3/5

Výživa

55% 15% 8% 8% STRAVA zloženie
Tarbíky (Jaculus) a gerbily (Meriones) — kľúčová púštna korisť 55%
Iné hlodavce (Acomys, Psammomys, Gerbillus) 15%
Netopiere — chytené pri prelete nad oázami 8%
Vtáky — drozdy, holuby, kobylkáre 8%
Plazy — gekonidy, agamy, malí hadi (sezónne) 7%
Veľký hmyz a škorpióny — bezstavovce púšte 7%

Odporúčané potraviny

  • Tarbíky (Jaculus jaculus, J. orientalis) — kľúčová korisť severoafrickej a Arábskej púšte
  • Gerbily (Meriones, Gerbillus) — typické hlodavce semipúští
  • Píseskotrosky (Psammomys obesus) — pravidelná korisť oáz
  • Plodné myši (Acomys) — sezónne v sknadlatých skalách
  • Drobné cicavce — fenek (Vulpes zerda) mláďatá, jež (Hemiechinus)
  • Netopiere — chytené pri večernom prelete nad oázami a vodnými zdrojmi
  • Vtáky — drozdy púštne, holuby skalné, kobylkáre, vrabce
  • Gekonidy a malé jaštery — sezónne pri stmievaní
  • Veľké chrobáky, kobylky, sarancie — počas dažďov
  • Škorpióny — typická korisť severoafrickej púšte

Zakázané potraviny

  • Otrávené hlodavce z poľnohospodárskej krajiny — rodenticídy v Maroku a Egypte
  • Nelegálne ulovené škrečky a iné spôsoby pre obchod sokoliarstva
  • Veľké šelmy nad lovnou kapacitou (líška Vulpes vulpes)
Tip od odborníka Výr faraónsky (Bubo ascalaphus) je špecializovaný púštny lovec — najobľúbenejšou korisťou sú tarbíky (Jaculus) a gerbily (Meriones), ktoré tvoria až 70 % biomasy stravy v Sahare. Pre suché biotopy je adaptovaný šetrenou termoreguláciou, schopnosťou získať vodu z koristi a striktne nočným lovom. Niekedy chytí aj netopiere pri prelete cez oázy alebo vodné zdroje.

Správanie a komunikácia

3 Hlučnosť 1 Priľnavosť 3 Aktivita 1 Reč 3 Zriedkavosť 2.2
3/5 Tichý Hlučný
Hlučnosť
Volanie je dvojslabičné „úú-húú" alebo trojslabičné „hu-hu-hooo" trvajúce ~0,8 s, vyššej frekvencie ako u výra skalného (B. bubo). Samec spieva zo skalných hradov pri stmievaní, pár vytvára duet. Vokalizácia najintenzívnejšia december–február (tok).
1/5 Nezávislý Priľnavý
Priľnavosť
Plachý druh suchých biotopov — vyhýba sa človeku. V zoologických zariadeniach (Cairo Zoo, Al Ain Wildlife Park) si zvykne na ošetrovateľa, ale nikdy nie je „mazlivý". Pri sokoliarstve v Arábii sa drží len pre demonštrácie, nie pre lov.
3/5 Pokojný Aktívny
Aktivita
Striktne nočný druh — aktívny od stmievania po úsvit. Rezident — nemigruje, pár obhajuje teritórium 5–20 km² celoročne. Cez deň ukrytý v skalnom výklenku, jaskyni alebo opustenom dome v ruinách (Egypt, Líbya).
1/5 Žiadna Výborná
Reč
Druh nepatrí medzi mimické sovy — repertoár stereotypný. V zoologických zariadeniach (Cairo Zoo, Al Ain) sa neobjavujú napodobeniny ľudskej reči.

Hlasový prejav a reč

3/5 hlasitosť

Diagnostické volanie je dvojslabičné „úú-húú" alebo trojslabičné „hu-hu-hooo" trvajúce ~0,8 s, vyššej frekvencie a kratšie ako u výra skalného (B. bubo). Samec spieva zo skalných hradov, ruín alebo vrcholov palmoví pri stmievaní. Pár vytvára duet — samica má vyšší tón. Vokalizácia najintenzívnejšia december–február (tok).

Dokáže hovoriť? Druh nepatrí medzi mimické sovy — repertoár stereotypný. V zajatí (Cairo Zoo, Al Ain Wildlife Park) sa neobjavujú napodobeniny ľudskej reči.

Typické zvuky

  • Teritoriálne volanie samca — „úú-húú" (0,8 s, 350–550 Hz, dosah 1–2 km v tichej púšti)
  • Duet páru — striedanie samca a samice pri stmievaní
  • Bill-clacking — klapanie zobákom pri obrane hniezda
  • Žobravé volanie mláďat — chrapľavé „chwii" pri kŕmení (apríl–jún)
  • Alarmový hlas — ostré syčanie pri prítomnosti človeka alebo predátora

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus Tok — pár volá zo skalných hradov v zime severnej pologule (december–február) Hniezdenie — skalný výklenok, jaskyňa alebo lomy, 2–4 vajcia, znáška január–apríl Inkubácia ~31 dní (samica), mláďatá v hniezde ~7 týždňov Juvenily sa rozptyľujú v rámci suchých biotopov (post-fledging) Cez deň ukrytý v skalnom výklenku, jaskyni alebo opustenom dome v ruinách Pelichanie po hniezdnej sezóne (leto v Sahare)

Prostredie a požiadavky

Hniezdo
Skalný výklenok, jaskyňa, ruiny opustených budov; bez vlastného staviva
Vyhľadáva ťažko dostupné miesta v skalných stenách. V Egypte často hniezdi v opustených hrobkách a chrámoch (Údolie kráľov, Memphis). Vajcia ~57 × 47 mm, biele, hladké.
Nadmorská výška
0–2 300 m n. m. — od pobrežia po horské polohy (Atlas Mts.)
Najčastejšie v nížinných púšti (0–500 m), ale v Maroku a Libanone aj do 2 300 m. V Saudskej Arábii a Iráne do 1 500 m.
Biotop
Skalné púšte, kaňony, semipúšte, oázy, ruiny, staveniská
Vyhľadáva kombináciu skalného hradu (hniezdo) + otvorené lovné územie. Areál: Mauritánia, Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Egypt, Sudán, Sahel po Mali, Niger, Čad, Eritrea, Saudská Arábia, Jordán, Izrael, Sýria, Irak, Irán, UAE, Omán, Jemen.
Teplota
Veľmi suché horúce, +35 až +45 °C cez deň, -5 až +10 °C cez noc
Adaptovaný na púštnu termoreguláciu — cez deň ukrytý v tieni skál, aktívny len v noci. Mladé citlivé na extrémne teploty.
Voda
Pri oázach, vadi, ojedinele pri ľudských studniach a fontánach
Vodu získava primárne z koristi (hlodavce obsahujú 70 % vody). Pije pravidelne pri vodných zdrojoch, výnimočne aj z luxusu fontán v Dubai a Abu Dhabi.
Spoločnosť
Monogamný pár, celoživotný zväzok, teritórium 5–20 km²
Pár obhajuje teritórium hlasovými volaniami. V púšti je teritórium menšie kvôli koncentrácii koristi pri oázach a vodných zdrojoch.

Rozmnožovací cyklus

Tok
December–február (zima sev. pologule)

Pár volá zo skalných hradov a ruín pri stmievaní. Samec ponúka korisť samici. V zime severnej pologule prebieha vrchol toku.

Znáška
2–4 vajcia (priemer 2–3)

Vajcia biele, ~57 × 47 mm. Kladie priamo na holú skalu, do plytkej priehlbiny alebo do opustenej hrobky. Znáška január–apríl.

Inkubácia
~31 dní

Sedí výhradne samica, samec donáša korisť. Inkubácia začína od prvého vajca, mláďatá sa líhnu asynchrónne.

Liahnutie
Február–máj

Mláďatá pokryté bielym páperím. Kŕmia oba rodičia — primárne tarbíky a gerbily.

Mláďatá
~7 týždňov v hniezde

Mláďatá opúšťajú hniezdo po ~7 týždňoch, potom ostávajú v blízkosti rodičov ďalšie 2–3 mesiace.

Samostatnosť
4–5 mesiacov po vyliahnutí

Juvenily sa rozptyľujú v rámci suchých biotopov. Pohlavná zrelosť v 2. roku, dlhovekosť v zajatí ~20 r.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Výr faraónsky 46–50 cm Výr skalný 60–75 cm Výr africký ~45 cm Výr bengálsky 50–56 cm
Výr faraónsky Výr skalný Výr africký Výr bengálsky
Dĺžka46–50 cm60–75 cm~45 cm50–56 cm
Váha1–2 kg1,5–4,2 kg0,45–0,9 kg1,1–2,0 kg
Dožitie~20 r (zajatie)10–20 r~10 r~20 r
Hlučnosť3/54/52/53/5
Cena (SK)IUCN LCCHRANENY v SR (2 000 €)IUCN LCIUCN LC
PovahaSova faraónov, púštny druh, žlté očiNajväčšia EU sova, oranžové očiŽlté oči, urbánny, hniezdi na zemiHnedo-čierne pruhy, skalné rímsy
Dostupnosť v SRSahara + Blízky východ + UAEEurópa, Sibír, SRSubsaharská Afrika + ArábiaIndický subkontinent

Choroby a prevencia

Sekundárna otrava rodenticídmi
vysoká

Príznaky: Krvácanie z nosa, slabosť, ataxia, smrť do 2–7 dní po požití

Antikoagulanty 2. generácie (brodifakum, bromadiolon) z polnohospodárskej krajiny Maroka, Egypta a Tuniska. Dokumentované v Maghreb-Wildlife databáze.

Nelegálne odchyty pre sokoliarstvo
vysoká

Príznaky: Klepetá nôh, sebapoškodzovanie v zajatí, stres a smrť

V krajinách Perzského zálivu (UAE, Saudská Arábia) je výr faraónsky cieľom nelegálneho obchodu pre súkromné zbierky a sokoliarstvo. CITES Appendix II reguluje.

Strata hniezdnych miest
stredná

Príznaky: Vyrabovanie ruín, prestavba historických lokalít, ťažba

Modernizácia turistickej infraštruktúry v Egypte (Údolie kráľov, Karnak) znižuje dostupnosť tradičných hniezdnych miest. Vyhnaný do menej vhodných lokalít.

Zrážka s vozidlami pri cestách
stredná

Príznaky: Otvorené zlomeniny, vnútorné krvácanie

Druh loví popri novovybudovaných cestách v Severnej Afrike (osvetlenie priťahuje hmyz a hlodavce). Dokumentované zrážky najmä v Maroku a Egypte.

Prevencia Výr faraónsky je chránený podľa CITES Appendix II. V Egypte podľa Wildlife Conservation Act 2009, v Saudskej Arábii podľa Saudi Wildlife Authority, v UAE podľa Ministry of Climate Change and Environment. Národné parky (Tassili n'Ajjer, Wadi Rum, Sinai) chránia hniezdiská. Pre ochranu druhu je kľúčové: (1) obmedzenie rodenticídov, (2) potlačenie nelegálneho obchodu pre sokoliarstvo, (3) ochrana skalných hniezdnych miest pred rušením turizmom.

Zaujímavosti

1

Sova faraónov — hieroglyfické zobrazenia výra faraónskeho sú dokumentované v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna. V egyptskej mytológii bol výr spájaný s nocou, podsvetím a bohyňou Nephthys.

2

Druh popísal francúzsky prírodovedec Marie Jules César Savigny v roku 1809 počas Napoleonovej expedície do Egypta. Typové miesto: údolie Nílu pri Káhire.

3

Monotypický druh podľa IOC v15.2 — pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum (svetlejší, pieskovejší) bol opustený, pretože variácia je klinálna bez geografickej diskontinuity.

4

Pôvodne považovaný za poddruh výra skalného (B. bubo), dnes uznávaný ako samostatný druh na základe genetických, morfologických a vokalizačných rozdielov (Wink & Heidrich 1999).

5

Špecialista na tarbíky a gerbily — Jaculus jaculus, Meriones, Gerbillus, Psammomys tvoria až 70 % biomasy stravy v Sahare. V hniezdnej sezóne pár dokáže chytiť 5–10 hlodavcov za noc.

6

Adaptácie na púšť: Pasívna termoregulácia (hustý perový kabát izoluje proti chladu noci aj horúčave dňa), získavanie vody z koristi (hlodavce sú 70 % vody) a striktne nočná aktivita.

7

Areál pokrýva 22 krajín severnej Afriky a Blízkeho východu — Mauritánia, Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Egypt, Sudán, Eritrea, Mali, Niger, Čad, Senegal, Saudská Arábia, Jordán, Izrael, Sýria, Irak, Irán, Kuvajt, Katar, SAE, Omán.

8

V Egypte dnes hniezdi aj v opustených hrobkách Údolia kráľov a v ruinách Memphisu a Karnaku. Hniezdo na rímsie nad reliéfom Tutanchamóna alebo Sety I. — paradoxne historicky verný kontextu.

Taxonomická klasifikácia

species Výr faraónsky
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves
Rad Strigiformes
Čeľaď Strigidae (sovovité)
Rod Bubo Duméril, 1805
Druh B. ascalaphus Savigny, 1809
Poddruhy Monotypický druh — pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum bol opustený, variácia je klinálna bez geografickej diskontinuity (IOC v15.2). Niekedy historicky považovaný za poddruh B. bubo, dnes samostatný druh.

? Často kladené otázky

V severnej Afrike a na Blízkom východe — od Maroka cez Saharu, Egypt, Saudskú Arábiu, Irán až po SAE. Areál pokrýva 22 krajín a ~10 miliónov km². Druh sa vyhýba dažďovým lesom a vyhľadáva skalné púšte, semipúšte, oázy a ruiny.

Stredne veľký druh — dĺžka tela 46–50 cm, hmotnosť 1–2 kg, rozpätie krídel 120–140 cm. Menší než výr skalný (B. bubo, 60–75 cm) ale väčší než výr africký (B. africanus, ~45 cm). Samice o 15–25 % ťažšie ako samce.

Pretože je spojený s egyptskou mytológiou. Hieroglyfické zobrazenia výra (znak „m" pre „matka") sú dokumentované v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna. V mytológii bol spájaný s nocou, podsvetím a bohyňou Nephthys. Druh popísal Savigny počas Napoleonovej egyptskej expedície.

Špecializovaný púštny lovec — primárna korisť: tarbíky (Jaculus jaculus) a gerbily (Meriones, Gerbillus), ktoré tvoria až 70 % biomasy stravy. Doplnková strava: netopiere, drobné vtáky, gekonidy, agamy, veľký hmyz a škorpióny.

Nie — podľa IOC v15.2 je monotypický druh. Pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum (svetlejší, pieskovejší) bol opustený, pretože variácia je klinálna bez jasnej geografickej diskontinuity. Druh bol predtým považovaný za poddruh výra skalného (B. bubo).

IUCN Least Concern — populácia globálne stabilná. Areál pokrýva ~10 miliónov km² severnej Afriky a Blízkeho východu. Lokálne hrozby: sekundárna otrava rodenticídmi, nelegálne odchyty pre sokoliarstvo v Perzskom zálive, strata hniezdnych miest pri modernizácii turistickej infraštruktúry.

 Taxonómia — Savigny 1809, monotypický druh

Druh popísal Marie Jules César Savigny v roku 1809 počas Napoleonovej expedície do Egypta. Typové miesto: údolie Nílu pri Káhire.

Monotypický druh podľa IOC v15.2 — pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum (svetlejší) bol opustený, pretože variácia je klinálna. Druh bol predtým považovaný za poddruh výra skalného (B. bubo), dnes uznávaný ako samostatný druh.

Zdroj: IOC World Bird List v15.2, IUCN Red List, BirdLife DataZone.

 Areál — 22 krajín od Mauritánie po SAE

Areál: severná Afrika a Blízky východ — 22 krajín od atlantskeho pobrežia Mauritánie po Perzský záliv (SAE, Omán).

  • Maghreb: Mauritánia, Maroko, Alžírsko, Tunisko
  • Sahara: Líbya, Egypt, Sudán, Eritrea, Mali, Niger, Čad
  • Levant: Izrael, Jordán, Sýria, Libanon, Palestína
  • Mezopotámia: Irak, Irán, Kuvajt, Saudská Arábia
  • Perzský záliv: SAE, Katar, Bahrajn, Omán
  • Sahel: Senegal, severný Mali, severný Niger

 Právny status — CITES II, ochrana v Egypte

Chránený podľa CITES Appendix II. V Egypte podľa Wildlife Conservation Act 2009, v Saudskej Arábii podľa Saudi Wildlife Authority, v UAE podľa Ministry of Climate Change and Environment.

  • CITES Appendix II: regulovaný medzinárodný obchod
  • IUCN globálne: Least Concern, populácia stabilná
  • Národné parky: Tassili n\'Ajjer, Wadi Rum, Sinai
  • Hlavné hrozby: rodenticídy, nelegálny obchod pre sokoliarstvo
  • Najlepšie pozorovať: Wadi Rum (Jordán), Sinaj (Egypt), Tassili (Alžírsko)

 Areál — Sahara + Blízky východ + UAE

Areál: 22 krajín severnej Afriky a Blízkeho východu — od Mauritánie a Maroka cez Saharu a Egypt po Saudskú Arábiu, SAE a Omán. Monotypický druh.

 Hlasová ukazka

Zdroj: xeno-canto.org XC1098464
Nahravatel: Stanislas Wroza, Morocco
Licencia: CC BY-NC-SA

 Video — Výr faraónsky

Bubo ascalaphus Maroko

Vyr v prirode Maroka

 Cudzie názvy

Slovensky:   Výr faraónsky, Česky:   Výr faraonský, Anglicky:   Pharaoh Eagle-Owl, Nemecky:   Wüstenuhu, Francúzsky:   Grand-duc ascalaphe, Taliansky:   Gufo reale del deserto, Španielsky:   Búho desértico, Holandsky:   Woestijnoehoe, Poľsky:   Puchacz faraoński, Arabsky:   البومة النسرية الفرعونية, Hebrejsky:   אוח עיטי