Bubo — Strigidae (sovovité)
5 diagnostických znakov výra faraónskeho: (1) menšia veľkosť — 46–50 cm (vs 60–75 cm u B. bubo); (2) pieskovo-žlté až svetlohnedé sfarbenie (vs hnedé u B. bubo); (3) menej výrazné „ear tufts" než u B. bubo; (4) žlté oči; (5) biotop a geografia — púšť/semipúšť severnej Afriky a Blízkeho východu (vs lesné biotopy Európy u B. bubo).
Vlastné znaky druhu:
Hieroglyfické zobrazenia výra faraónskeho sú dokumentované v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna. V egyptskej mytológii bol výr spájaný s nocou, podsvetím a bohyňou Nephthys.
Diagnostické volanie je dvojslabičné „úú-húú" alebo trojslabičné „hu-hu-hooo" trvajúce ~0,8 s, vyššej frekvencie a kratšie ako u výra skalného (B. bubo). Samec spieva zo skalných hradov, ruín alebo vrcholov palmoví pri stmievaní. Pár vytvára duet — samica má vyšší tón. Vokalizácia najintenzívnejšia december–február (tok).
Pár volá zo skalných hradov a ruín pri stmievaní. Samec ponúka korisť samici. V zime severnej pologule prebieha vrchol toku.
Vajcia biele, ~57 × 47 mm. Kladie priamo na holú skalu, do plytkej priehlbiny alebo do opustenej hrobky. Znáška január–apríl.
Sedí výhradne samica, samec donáša korisť. Inkubácia začína od prvého vajca, mláďatá sa líhnu asynchrónne.
Mláďatá pokryté bielym páperím. Kŕmia oba rodičia — primárne tarbíky a gerbily.
Mláďatá opúšťajú hniezdo po ~7 týždňoch, potom ostávajú v blízkosti rodičov ďalšie 2–3 mesiace.
Juvenily sa rozptyľujú v rámci suchých biotopov. Pohlavná zrelosť v 2. roku, dlhovekosť v zajatí ~20 r.
| Výr faraónsky | Výr skalný | Výr africký | Výr bengálsky | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 46–50 cm | 60–75 cm | ~45 cm | 50–56 cm |
| Váha | 1–2 kg | 1,5–4,2 kg | 0,45–0,9 kg | 1,1–2,0 kg |
| Dožitie | ~20 r (zajatie) | 10–20 r | ~10 r | ~20 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 4/5 | 2/5 | 3/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | CHRANENY v SR (2 000 €) | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Sova faraónov, púštny druh, žlté oči | Najväčšia EU sova, oranžové oči | Žlté oči, urbánny, hniezdi na zemi | Hnedo-čierne pruhy, skalné rímsy |
| Dostupnosť v SR | Sahara + Blízky východ + UAE | Európa, Sibír, SR | Subsaharská Afrika + Arábia | Indický subkontinent |
Príznaky: Krvácanie z nosa, slabosť, ataxia, smrť do 2–7 dní po požití
Antikoagulanty 2. generácie (brodifakum, bromadiolon) z polnohospodárskej krajiny Maroka, Egypta a Tuniska. Dokumentované v Maghreb-Wildlife databáze.
Príznaky: Klepetá nôh, sebapoškodzovanie v zajatí, stres a smrť
V krajinách Perzského zálivu (UAE, Saudská Arábia) je výr faraónsky cieľom nelegálneho obchodu pre súkromné zbierky a sokoliarstvo. CITES Appendix II reguluje.
Príznaky: Vyrabovanie ruín, prestavba historických lokalít, ťažba
Modernizácia turistickej infraštruktúry v Egypte (Údolie kráľov, Karnak) znižuje dostupnosť tradičných hniezdnych miest. Vyhnaný do menej vhodných lokalít.
Príznaky: Otvorené zlomeniny, vnútorné krvácanie
Druh loví popri novovybudovaných cestách v Severnej Afrike (osvetlenie priťahuje hmyz a hlodavce). Dokumentované zrážky najmä v Maroku a Egypte.
Sova faraónov — hieroglyfické zobrazenia výra faraónskeho sú dokumentované v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna. V egyptskej mytológii bol výr spájaný s nocou, podsvetím a bohyňou Nephthys.
Druh popísal francúzsky prírodovedec Marie Jules César Savigny v roku 1809 počas Napoleonovej expedície do Egypta. Typové miesto: údolie Nílu pri Káhire.
Monotypický druh podľa IOC v15.2 — pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum (svetlejší, pieskovejší) bol opustený, pretože variácia je klinálna bez geografickej diskontinuity.
Pôvodne považovaný za poddruh výra skalného (B. bubo), dnes uznávaný ako samostatný druh na základe genetických, morfologických a vokalizačných rozdielov (Wink & Heidrich 1999).
Špecialista na tarbíky a gerbily — Jaculus jaculus, Meriones, Gerbillus, Psammomys tvoria až 70 % biomasy stravy v Sahare. V hniezdnej sezóne pár dokáže chytiť 5–10 hlodavcov za noc.
Adaptácie na púšť: Pasívna termoregulácia (hustý perový kabát izoluje proti chladu noci aj horúčave dňa), získavanie vody z koristi (hlodavce sú 70 % vody) a striktne nočná aktivita.
Areál pokrýva 22 krajín severnej Afriky a Blízkeho východu — Mauritánia, Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Egypt, Sudán, Eritrea, Mali, Niger, Čad, Senegal, Saudská Arábia, Jordán, Izrael, Sýria, Irak, Irán, Kuvajt, Katar, SAE, Omán.
V Egypte dnes hniezdi aj v opustených hrobkách Údolia kráľov a v ruinách Memphisu a Karnaku. Hniezdo na rímsie nad reliéfom Tutanchamóna alebo Sety I. — paradoxne historicky verný kontextu.
V severnej Afrike a na Blízkom východe — od Maroka cez Saharu, Egypt, Saudskú Arábiu, Irán až po SAE. Areál pokrýva 22 krajín a ~10 miliónov km². Druh sa vyhýba dažďovým lesom a vyhľadáva skalné púšte, semipúšte, oázy a ruiny.
Stredne veľký druh — dĺžka tela 46–50 cm, hmotnosť 1–2 kg, rozpätie krídel 120–140 cm. Menší než výr skalný (B. bubo, 60–75 cm) ale väčší než výr africký (B. africanus, ~45 cm). Samice o 15–25 % ťažšie ako samce.
Pretože je spojený s egyptskou mytológiou. Hieroglyfické zobrazenia výra (znak „m" pre „matka") sú dokumentované v Údolí kráľov a v hrobke Tutanchamóna. V mytológii bol spájaný s nocou, podsvetím a bohyňou Nephthys. Druh popísal Savigny počas Napoleonovej egyptskej expedície.
Špecializovaný púštny lovec — primárna korisť: tarbíky (Jaculus jaculus) a gerbily (Meriones, Gerbillus), ktoré tvoria až 70 % biomasy stravy. Doplnková strava: netopiere, drobné vtáky, gekonidy, agamy, veľký hmyz a škorpióny.
Nie — podľa IOC v15.2 je monotypický druh. Pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum (svetlejší, pieskovejší) bol opustený, pretože variácia je klinálna bez jasnej geografickej diskontinuity. Druh bol predtým považovaný za poddruh výra skalného (B. bubo).
IUCN Least Concern — populácia globálne stabilná. Areál pokrýva ~10 miliónov km² severnej Afriky a Blízkeho východu. Lokálne hrozby: sekundárna otrava rodenticídmi, nelegálne odchyty pre sokoliarstvo v Perzskom zálive, strata hniezdnych miest pri modernizácii turistickej infraštruktúry.
Druh popísal Marie Jules César Savigny v roku 1809 počas Napoleonovej expedície do Egypta. Typové miesto: údolie Nílu pri Káhire.
Monotypický druh podľa IOC v15.2 — pôvodne uvádzaný poddruh B. a. desertorum (svetlejší) bol opustený, pretože variácia je klinálna. Druh bol predtým považovaný za poddruh výra skalného (B. bubo), dnes uznávaný ako samostatný druh.
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, IUCN Red List, BirdLife DataZone.
Areál: severná Afrika a Blízky východ — 22 krajín od atlantskeho pobrežia Mauritánie po Perzský záliv (SAE, Omán).
Chránený podľa CITES Appendix II. V Egypte podľa Wildlife Conservation Act 2009, v Saudskej Arábii podľa Saudi Wildlife Authority, v UAE podľa Ministry of Climate Change and Environment.
Vyr v prirode Maroka
