Bubo — Strigidae (sovovité)
5 diagnostických znakov vs B. bubo: (1) menšia veľkosť — 50–56 cm vs 60–75 cm; (2) tmavšie sfarbenie s výraznejšími hnedo-čiernymi pruhmi na hrudi; (3) hlbší hlas — 250–500 Hz vs 700–900 Hz u B. bubo; (4) geografia — Indický subkontinent vs Európa/Sibír; (5) habitat — suché skalnaté oblasti vs hory a lesy.
Vlastné znaky druhu:
Pande et al. 2011 (J. Raptor Research 45(3):200–214) — výr bengálsky hniezdi priamo na holej skalnej rímse alebo v plytkej priehlbine bez akejkoľvek výstelky. Typický behaviorálny znak rodu Bubo.
Pesničkový repertoár je výrazne hlboký — rezonujúce „bú-húú' alebo dvojslabičné „búúú-húú' (250–500 Hz), počuteľné z 1–2 km. Samec a samica vytvárajú duet, kde samica má mierne vyšší tón. Vrcholná aktivita november–január (predhniezdny tok), pri stmievaní a úsvite. Mláďatá pískajú „kreee' pri kŕmení.
Samec spieva hlboké „bú-húú' z vrcholu skaly. Pár sa formuje na celoživotný zväzok, samec kŕmi samicu pri toku (allofeeding).
Vajcia 53 × 43,5 mm, krémovo biele, hladké, oblé (Pande et al. 2011). Bez výstelky — položené priamo na skalnú rímsu alebo plytkú priehlbinu.
Sedí výhradne samica, samec ju kŕmi koristou. 1 znáška ročne — november až apríl, lokálne variabilné.
Mláďatá pokryté bielym páperím, otvorené oči po 7–10 dňoch. Kŕmia oba rodičia hlodavcami a drobnými vtákmi.
Pri opustení hniezda už dobre lietajú. Mláďatá ostávajú v teritóriu rodičov ďalšie ~5 mesiacov, závislé od potravy.
Juvenily sa rozptyľujú a hľadajú vlastné teritórium. Pohlavná zrelosť v 2. roku, dlhovekosť v zajatí ~20 rokov.
| Výr bengálsky | Výr skalný | Výr mliečny | Výr africký | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 50–56 cm | 60–75 cm | 60–66 cm | ~45 cm |
| Váha | 1,1–2,0 kg | 1,5–4,2 kg | 1,6–3,1 kg | 0,45–0,9 kg |
| Dožitie | ~20 r (zajatie) | ~20 r (max ~27 r) | ~15 r | ~10 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 4/5 | 4/5 | 2/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | CHRANENY v SR (3000 €) | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Hnedo-čierne pruhy, hlboké „bú-húú', skalné rímsy | Väčší, svetlejší, vyšší hlas „uhú-uhú' | Najväčšia africká sova, ružové očné viečka | Široko rozšírená v Afrike, žlté oči |
| Dostupnosť v SR | Indický subkontinent — Pakistan, India, Nepál | Európa, Sibír, SR Tatry/Slovenský raj | Subsaharská Afrika | Sub-saharská Afrika, Arábia |
Príznaky: Otrávené hlodavce z poľnohospodárskej krajiny
Antikoagulačné rodenticídy (bromadiolón, brodifakum) a DDT pretrvávajú v hlodavcoch — hlavnej koristi výra. V Indii ostávajú v ekosystémoch desaťročia.
Príznaky: Streľba a chytanie kvôli povery o nešťastí
V indickej kultúre je výr často mylne spájaný so smrťou a nešťastím — vedie to k cielenému zabíjaniu, najmä počas festivalu Diwali (rituálne použitie častí tela).
Príznaky: Zmenšovanie a fragmentácia skalnatých výbežkov
Ťažba kameniva, granitu a piesku v Indii a Pakistane likviduje skalné výbežky — kľúčové hniezdne miesta druhu.
Príznaky: Elektrické vedenia, cesty — najmä pri lovenom úhľade
V poľnohospodárskej krajine narastá smrtnosť pri zrážkach s vysokým napätím a nákladnou dopravou pri loveckom prelete.
Výr bengálsky bol dlhodobo považovaný za poddruh Bubo bubo (výr skalný). Samostatný druhový status bol potvrdený až v 90. rokoch na základe veľkosti, sfarbenia a hlboko odlišného hlasu (König et al. 1999).
V indickej kultúre je často spájaný s nešťastím a smrťou — preto je počas festivalu Diwali cielene chytaný a zabíjaný kvôli rituálnemu použitiu častí tela. Toto je hlavnou príčinou poklesu populácie (BirdLife DataZone).
Hniezdi priamo na holej skalnej rímse alebo v plytkej priehlbine bez akejkoľvek výstelky — typický behaviorálny znak rodu Bubo. Vajcia ostávajú obnažené slnku a vetru (Pande et al. 2011).
Špecializovaný lovec hlodavcov — podľa štúdie Pande et al. 2011 tvoria hlodavce 84,8 ± 22,7 % biomasy stravy. Vtáky pribúdajú v zime (7,0 %), hmyz počas monzúnu (6,9 %).
Druh popísal Sir James Franklin v roku 1831 v Proc. Comm. Sci. Corresp. Zool. Soc. na základe exemplára z Bengálska — odtiaľ pochádza druhový epitet bengalensis.
V zajatí (sokoliarstvo, zoo) sa dožíva až 20 rokov, vo voľnej prírode pravdepodobne menej — presné údaje longevity z divočiny chýbajú (kruhováci v Indii).
Rozpätie krídel 145–170 cm a hmotnosť 1,1–2,0 kg umožňujú niesť korisť až 1 kg — vrátane veľkých holubov, frankolínov a peržijských myší (Tatera indica).
V Mjanmarsku je druh pravdepodobne vyhynutý — posledné spoľahlivé záznamy sú zo 60. rokov 20. storočia (Robson 2008). Súčasný areál sa zmenšuje na Indický subkontinent.
Výr bengálsky (B. bengalensis) je menší (50–56 cm vs 60–75 cm u B. bubo), tmavšie sfarbený s výraznejšími hnedo-čiernymi pruhmi na hrudi, a má výrazne hlbší hlas (250–500 Hz vs 700–900 Hz). Geograficky: B. bengalensis = Indický subkontinent, B. bubo = Európa + Sibír. Dlhodobo považovaný za poddruh B. bubo, samostatný status od 90. rokov.
Nie. Výr bengálsky je endemit Indického subkontinentu — žije v Pakistane, Indii, Nepále a Bhutáne. Na Slovensku ho možno vidieť len v zoologických záhradách alebo v sokoliarskych zariadeniach. Na Slovensku žije príbuzný výr skalný (Bubo bubo) v Tatrách, Slovenskom raji a vo Veľkej Fatre.
V indickej tradičnej kultúre je výr často spájaný s nešťastím, smrťou a černou mágiou. Počas festivalu Diwali (október–november) sú výry cielene chytené a zabité kvôli rituálnemu použitiu častí tela. Tento problém je dokumentovaný organizáciami ako Wildlife Crime Control Bureau a BirdLife.
Špecializovaný lovec hlodavcov — 84,8 % biomasy stravy tvoria krysy, myši, palmové veveričky a bandikoty (Pande et al. 2011). Vtáky (7,0 %) — holuby, frankolíny, drobné dravce — pribúdajú v zimnej sezóne. Hmyz (6,9 %) doplňuje stravu počas monzúnu.
IUCN Least Concern (2024) — globálne nie je ohrozený, ale populácia mierne klesá (1–19 % za 30 rokov). Hlavné hrozby: prenasledovanie ľuďmi, sekundárna otrava pesticídmi, ťažba a fragmentácia skalnatých biotopov. V Mjanmarsku pravdepodobne vyhynutý.
Nie. V SR a EÚ je chov výra bengálskeho prísne regulovaný — vyžaduje CITES Appendix II povolenia, špecializované zariadenie s minimálnym priestorom (voliéra ~50 m²), špecializovanú stravu (živé hlodavce) a registráciu v štátnom zoozápise. Vo voľnej prírode plašný, agresívne teritoriálny — nie je vhodný pre domáci chov.
Druh popísal Sir James Franklin v roku 1831 v Proc. Comm. Sci. Corresp. Zool. Soc. z exemplára z Bengálska — odtiaľ druhový epitet bengalensis. Dlhodobo považovaný za poddruh Bubo bubo. Samostatný druhový status potvrdený v 90. rokoch (König et al. 1999) na základe veľkosti, sfarbenia a hlboko odlišného hlasu.
Etymológia: Bubo = lat. „výr\' (Plinius); bengalensis = lat. „bengálsky\' (Franklin 1831). Slovenské „bengálsky\' je presný preklad.
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, IUCN Red List — Bubo bengalensis, BirdLife DataZone.
Areál: Pakistan, India, Nepál, Bhután a Mjanmarsko (pravdepodobne vyhynutý). Vagrantné populácie v Bangladéši. Vyhýba sa hustému dažďovému lesu a rozsiahlym moknadiam.
V Indii chránený podľa Wildlife Protection Act 1972 (Schedule IV), v Pakistane podľa Sind Wildlife Protection Ordinance. CITES Appendix II — regulovaný medzinárodný obchod.
Indian Eagle-Owl — hlboké rezonančné „bu-whooh"
Bubo bengalensis — video z prírodného prostredia
