Asio — Strigidae (sovovité)
3 diagnostické znaky vs A. flammeus a A. otus: (1) nízky kruhový let pri love (vs kratšie hmyzožravé krídla u A. flammeus); (2) hrubé „krrrr" hlas (vs „kee-oop" A. flammeus); (3) tmavšie hnedé telo bez výrazných „ear tufts".
Vlastné znaky:
Druh má 3 uznávané poddruhy v izolovaných populáciách: nominálny A. c. capensis v subsaharskej Afrike, A. c. tingitanus v sev. Maroku (kriticky ohrozený) a A. c. hova na Madagaskare.
Diagnostické volanie je hrubé, žabovité „krrrr" alebo „kraa" — pripomína kvákanie žaby. Pri tokovom lete samec vydáva opakované „krrr-krrr-krrr". Kľúčový rozdiel oproti Asio flammeus (vyššie „kee-oop") a Asio otus (hlbšie „uuuh"). Pár vytvára antifonálny duet pri toku.
Samec robí okružné lety pri stmievaní a vydáva „krrrr-krrrr". Pár vytvára antifonálny duet.
Vajcia biele, ~40 × 32 mm. Hniezdo plytká miska v dlhej tráve, na zemi.
Sedí výhradne samica, samec donáša korisť. Inkubácia začína od prvého vajca.
Mláďatá pokryté bielym páperím. Kŕmia oba rodičia — primárne hlodavcami a hmyzom.
Mláďatá opúšťajú hniezdo ako neletúce po ~2 týždňoch, lietajú v ~5 týždňoch. Závislé do 2 mesiacov.
Juvenily sa rozptyľujú v Afrike. Pohlavná zrelosť v 1. roku.
| Mysiarka bahnová | Mysiarka močiarna | Mysiarka ušatá | Mysiarka abesínska | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 31–38 cm | 33–43 cm | 31–40 cm | 38–44 cm |
| Váha | 225–485 g | 206–475 g | 160–435 g | ~245–400 g |
| Dožitie | ~10 r | ~12 r | ~12 r | ~10 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 2/5 | 3/5 | 4/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC, chránená v SR | IUCN LC |
| Povaha | Subsaharská Afrika, hniezdi na zemi | Holarktická, denne aktívna | Lesy, ear tufts dlhé | Endemit etiópskych vysočín |
| Dostupnosť v SR | subsaharská Afrika, Maroko, Madagaskar | Európa, Severná Amerika, Ázia | Európa, Ázia, S. Amerika | Etiópia, Eritrea |
Príznaky: Odvodňovanie pre poľnohospodárstvo
V JAR a Maroku sa rýchlo strácajú vleis (sezónne mokrade) a marshes kvôli intenzifikácii poľnohospodárstva. Strata ~1–2 % ročne.
Príznaky: Otrava cez ulovené hlodavce — sekundárna otrava
Druh je v JAR dokumentovaný ako obeť otravy bromadiolónom a brodifakumom z farmárskych deratizácií.
Príznaky: Strata hniezd v hniezdnej sezóne
V JAR sa pravidelne realizujú riadené spáleniská tráv (veld fires), ktoré ničia hniezda. Mortalita mláďat ~30–50 % v ohnivých zónach.
Príznaky: Lov pri cestách a pri elektrických vedeniach
V JAR a Maroku dokumentované zrážky s vozidlami na hlavných cestách. Pri lov nad lúkami druh často padá pod kolesá áut.
Druh popísal Andrew Smith v roku 1834 v Kapsku (juhoafrická Kapská provincia). Smith bol škótsky zoológ a vojenský chirurg, popisateľ mnohých juhoafrických druhov vrátane lva černohrivého a žirafy juhoafrickej.
3 uznávané poddruhy v 3 izolovaných populáciách: nominálny A. c. capensis v subsaharskej Afrike (najpočetnejší), A. c. tingitanus v sev. Maroku (10–50 párov, kriticky ohrozený) a A. c. hova na Madagaskare (stovky párov).
Marocká populácia (tingitanus) je izolovaná od nominálnej formy >2 000 km a predstavuje severnú hranicu areálu. Vyskytuje sa iba v Atlantickej Mamorre a v pobrežných mokradiach.
Hniezdi na zemi — netypicky pre sovy. Plytká miska v dlhej tráve, často s prístrešením nízkeho kríka. Vajcia ~40 × 32 mm, biele. Znáška 2–4 vajec.
Charakteristický nízky kruhový let pri love — kľúčový diagnostický znak vs Asio flammeus, ktorý má kratšie, viac hmyzožravé krídla. Mysiarka bahnová má dlhšie krídla a kruhovo plachtí nad vleis.
Generalista — 55 % hlodavce, 18 % hmyz, 10 % vtáky. V Sahel sa živí hlavne saraňami v dažďovej sezóne, v JAR hraňošmi Otomys a Mastomys.
Hlas hrubé žabovité „krrrr" — pripomína kvákanie žaby. Anglický názov pre tento hlas: „frog-like quack". Kľúčový diagnostický znak vs „kee-oop" Asio flammeus.
V Maroku druh navštevuje archeologické lokality Volubilis a Lixus — používa ruiny ako stratuté nocoviská a hniezdiská.
V 3 izolovaných populáciách: (1) subsaharská Afrika — od Etiópie a Sahel po JAR (najpočetnejšia); (2) sev. Maroko — 10–50 párov v Atlantickej Mamorre a pobrežných mokradiach; (3) Madagaskar — stovky párov v centrálnych planinách. Druh sa vyskytuje od pobrežia po 3 000 m v Drakensbergu a Etiópii.
Hlavné rozdiely: (1) nižší kruhový let mysiarky bahnovej (vs kratšie hmyzožravé krídla u A. flammeus); (2) hrubé „krrrr" hlas (vs vyššie „kee-oop"); (3) tmavšie sfarbenie — tmavšie hnedé telo; (4) menšie ear tufts (skryté); (5) hniezdi v subsaharskej Afrike (vs holarktická flammeus).
Stredne veľký druh — dĺžka tela 31–38 cm, rozpätie krídel ~80–100 cm, hmotnosť 225–485 g. Samica väčšia ako samec. Sfarbenie tmavohnedé s béžovými škvrnami, krátke „ear tufts" zvyčajne skryté.
Oportúnny generalista — 55 % hlodavce (myš Mastomys, hraboše Otomys, krysy), 18 % hmyz (sarancie, kobylky, modlivky), 10 % drobné vtáky, 7 % žaby, 5 % plazy, 3 % netopiere. Loví v podvečer a v noci nízkym kruhovým letom nad vleis a otvorenými lúkami.
Hniezdi na zemi v plytkej miske v dlhej tráve. V JAR jún–november, v sev. Afrike apríl–júl. Znáška 2–4 vajcia, inkubácia 27–28 dní (samica). Mláďatá opúšťajú hniezdo ako neletúce po ~2 týždňoch, lietajú v 5 týždňoch.
IUCN Least Concern (2024) globálne — populácia stabilná v subsaharskej Afrike. Avšak marocký poddruh tingitanus je kriticky ohrozený — odhadom 10–50 párov. Hlavné hrozby: strata vleis, rodenticídy, spaľovanie tráv (veld fires), zrážky s vozidlami.
Druh popísal Andrew Smith v roku 1834 v Kapsku ako Otus capensis. Druhový epitet „capensis" odkazuje na Kapskú provinciu (Cape of Good Hope).
Andrew Smith bol škótsky zoológ a vojenský chirurg britskej armády v Kapsku. Popísal mnohé juhoafrické druhy vrátane lva černohrivého a žirafy juhoafrickej.
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, BirdLife DataZone, Wikipedia.
Areál: 3 izolované populácie v Afrike a na Madagaskare. Druh sa vyskytuje v otvorených lúkach, vleis a marshes.
Chránená podľa CITES Appendix II a národnej legislatívy. Marocký poddruh tingitanus je kriticky ohrozený — odhadom 10–50 párov.
Myšiarka bahnová z Maroka Merja Zerga
Vzácne pozorovanie myšiarky bahnovej
