Bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus / Lammergeier) — dospelý jedinec s charakteristickou čiernou „bradou

Gypaetus — Accipitridae (jastrabovité)

Bradáň žltohlavý

Gypaetus barbatus (Linnaeus, 1758) — jediný osteofág planéty (70–90 % strava kosti); dva poddruhy, monotypický rod

IUCN: NT (Near Threatened, 2021) | Populácia 1 300–6 700 dosp. | Re-introdukcia VCF Alpy 1986+, Tatry 2024+
Rozpätie235–282 cm
Hmotnosť4,5–7,8 kg
Kosti v strave70–90 %
Skalné steny Pyrenejí, Alp a Himalájí ukrývajú najunikátnejšieho dravca sveta — bradáňa žltohlavého. Druh popísal Linné v roku 1758. Je jediný vták planéty so stravou tvorenou z 70–90 % kosťami (Margalida & Bertran 2000, VCF 2024). Kosti dlhé do 25 cm prehĺta celé, väčšie hádže zo skál z výšky 50–150 m („ossuaire" — kostné lámky), opakuje až 30+ krát. Žalúdok pH 0,7–1,0 (najkyslejší zo všetkých dravcov) rozpustí kosť do 24 hodín. Kúpe sa v železitej hline — geofágia, ktorá farbí pero na oranžovočerveno (Boudoint 1976). Druh historicky hniezdil v Tatrách, vyhynul v polovici 19. storočia. Re-introdukcia VCF v Alpách od 1986 (dnes 200+ párov), plánovaná v Tatrách 2024+ (ŠOP SR + VCF + dravce.sk).
FLAGSHIP — JEDINÝ OSTEOFÁG PLANÉTY — bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus) je jediný vták na Zemi so stravou tvorenou z 70–90 % kosťami (Margalida & Bertran 2000, Vulture Conservation Foundation 2024). Žalúdok pH 0,7–1,0 — najkyslejší zo všetkých dravcov, rozpustí kosť do 24 hodín. Hádže kosti zo skál z výšky 50–150 m („ossuaire") — opakuje až 30+ krát. Kúpe sa v železitej hline — geofágia farbí pero na oranžovočerveno (Boudoint 1976). Plánovaná re-introdukcia Vysoké Tatry 2024+ (ŠOP SR + VCF).

 Identifikácia — diagnostika v lete a sediaceho

5 diagnostických znakov dospelého bradáňa žltohlavého: (1) tmavošedé krídla a chrbát, biela/oranžová hlava a hruď (kontrastný vzhľad — vs uniformne hnedé Gyps); (2) čierny chumáč peria pod zobákom („brada" — Linné 1758 barbatus); (3) dlhý klinovitý chvost ~48 cm (najdlhší zo všetkých dravcov Európy); (4) operený krk (nemá lysú hlavu/krk ako Gyps fulvus); (5) úzke krídla s prstami — silueta v lete pripomína obrovskú vlaštovku, rozpätie 235–282 cm.

Dospelý jedinec (5+ rokov):

  • Krídla a chrbát tmavošedé až čierne, hlava a hruď biele/oranžové (geofágia)
  • Rozpätie krídel 235–282 cm, dĺžka tela 94–125 cm, hmotnosť 4,5–7,8 kg
  • Čierny chumáč peria pod zobákom („brada") + čierny pruh cez oko
  • Dlhý klinovitý chvost ~48 cm (najdlhší zo všetkých dravcov Európy)
  • Operený krk a chodidlá (vs lysé Gyps) — neikonzumuje vnútornosti mršín
  • Samica väčšia než samec (reverzný pohlavný dimorfizmus)

Juvenil (1.–5. rok):

  • Tmavohnedé až čierne celé telo (vrátane hlavy)
  • Postupne sa farbí — 5–7 rokov do dospelého sfarbenia
  • Oranžové sfarbenie peria sa vyvíja až po pohlavnej dospelosti
  • Plne dospelé sfarbenie a hniezdenie 7–10 rokov

 Re-introdukcia VCF — Alpy 1986+, Tatry 2024+

Bradáň žltohlavý vyhynul v Alpách začiatkom 20. storočia kvôli prenasledovaniu (Švajčiarsko 1887, Rakúsko 1906, Nemecko 1855, Taliansko 1913). Vulture Conservation Foundation (VCF, 4vultures.org) od 1986 koordinuje re-introdukciu — 200+ párov v Alpách, prvé voľne narodené mláďa 1997 vo francúzskych Alpách.

  • Pyreneje (ES + FR): 1 200+ párov (Španielsko), ~50 párov (Francúzsko) — pôvodná populácia, prežila
  • Alpy (1986+ re-intro): 200+ párov — Berchtesgaden (DE), Hohe Tauern (AT), Mercantour (FR), Stelvio (IT), Engadin (CH)
  • Andalúzia (1996+ re-intro): 70+ párov — Sierra de Cazorla (Centro de Cría Guadalentín)
  • Korzika (FR): ~5 párov — historická populácia, ohrozená
  • Kréta (GR): ~7 párov — kritický pokles, posledná populácia v J Európe
  • Bulharsko (2017+ re-intro): Rhodopy — VCF projekt s Green Balkans
  • SR Vysoké Tatry (2024+ plán): ŠOP SR + VCF + dravce.sk — vypustenie juvenilov

Výživa

  • Kosti veľkých kopytníkov (osteofág) — femur, tibia, panva, lebka
  • Mršiny — sval, koža, šľachy (dopĺňa kostnú stravu)
  • Korytnačky — hádže ich zo skál na rozdrvenie panciera
  • Malé živé cicavce (svište, zajace) — zriedka aktívny lov
  • Vajcia veľkých vtákov (kôň, pštros — africký poddruh)
  • Železitá hlina (geofágia — kúpeľ pre červené sfarbenie)
Tip od odborníka Bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus) je jediný vták planéty so stravou tvorenou prevažne kosťami — osteofág, 70–90 % stravy tvoria kosti veľkých kopytníkov (Margalida & Bertran 2000, Vulture Conservation Foundation 2024). Kosti dlhé do 25 cm prehĺta celé, väčšie vynesie do výšky 50–150 m a hodí na skalné platne („ossuaire" — kostné lámky) — opakuje až 30+ krát. Žalúdočné kyseliny pH 0,7–1,0 rozpustia kosť do 24 hodín, kostná dreň je energeticky najbohatšia (4 700 kJ/kg). Druh tiež hádže korytnačky zo skál na rozdrvenie panciera — podľa legendy Aischylos († 458 BC) zomrel, keď mu bradáň žltohlavý zhodil korytnačku na holú hlavu. V Afrike G. b. meridionalis dokumentovaný pri rozbíjaní pštrosích vajec kameňmi.

Hlasový prejav

Bradáň žltohlavý patrí medzi najtichších dravcov sveta — hlas vydáva extrémne zriedka. Najčastejšie volanie je tlmené „kuk-kuk" alebo pišťavé „skrííí" (frekvencia 1,5–3 kHz, dĺžka 0,5–1,5 s). Mláďatá v hniezde žobravo pišťia „chip-chip-chip" pri kŕmení. Tichosť je adaptácia osamelej osteofágie — druh neoznamuje teritórium hlasom (ako spevavce), ale vizuálne — nízkym krúžením a vzdušnými akrobaciami pri toku. Hniezdo v jaskynnom výklenku môže vyzerať prázdne aj keď je obsadené.

Typické zvuky

  • Tlmené územné volanie „kuk-kuk" — pri hniezde, frekvencia 1,5–3 kHz, dĺžka 0,5 s
  • Pišťavé „skrííí" — pri agresívnej konfrontácii s cudzím párom alebo Gyps fulvus
  • Žobravé volanie mláďat „chip-chip-chip" — pri kŕmení rodičmi (január–august)
  • Tokové volanie pri vzdušnej akrobacii — séria krátkych volaní pri lete s konárom
  • Varovné volanie pri ohrození hniezda — krátke ostré „kjak"
  • Tichý kontakt s partnerom v hniezde — slabé „mut-mut" pri kŕmení samice samcom

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Tok — vzdušné akrobacie, podávanie konárov vo vzduchu (október–január)
Znáška — 1 (zriedka 2) vajcia v jaskynnom hniezde na skale (december–február)
Inkubácia 53–60 dní + odchov v hniezde 100–130 dní (január–august)
Mláďatá samostatné, juvenily disperzujú v 1.–7. roku (august–december)
Pelichanie — postupná výmena letiek po hniezdnej sezóne (máj–október)
Rezident — dospelé páry držia teritórium celý rok, juvenily kočujú stovky km

Prostredie a požiadavky

Hniezdo
Masívne jaskynné hniezdo v skalnej stene — výklenok, prevýšok, jaskyňa
Hniezdo z konárov, vystlané vlnou a perím, špeciálne KOSŤAMI a koprolitmi (jediný druh ktorý štyrnu kosti ako stavebný materiál!). Rozmery 1,5–2,5 m priemer, 0,3–1,5 m hrubé. Pár používa 1–3 alternatívne jaskynné hniezda. V Pyrenejach hniezdne okrsky obsadené 200+ rokov (Heredia 1991).
Nadmorská výška
1 000–4 500 m n. m. — alpínske pasienky, skalné steny, ľadovce
V Alpách hniezdi 1 500–2 800 m n. m. V Pyrenejach 1 200–2 500 m. V Himalájach a Hindukúši 2 500–5 500 m (najvyšší zaznamenaný 7 500 m, Mt. Everest). V Etiópii a Drakensbergoch 1 800–5 000 m. Africký poddruh meridionalis preferuje nižšie výšky 1 000–3 000 m.
Biotop
Vysoké hory so skalnými stenami a alpínskymi pasienkami — kľúčové sú kopytníky
Vyžaduje mozaiku skalných stien (hniezdny a „ossuaire" biotop) a otvorených alpínskych pasienkov s kopytníkmi (kamzík, kozorožec, ovce). Vyhýba sa zapojeným lesom. Charakteristické lokality: Pyreneje, Alpy, Korzika, Kréta, Atlas, Kaukaz, Hindukúš, Himaláje, Hidiopian Highlands, Drakensbergy.
Teplota
Boreálne až vysokohorské pásmo, –40 až +30 °C — výnimočná tolerancia
Hniezdi pri zimných teplotách pod –30 °C (Pyreneje, Alpy v zime). Hrubá izolačná vrstva peria a tukov pod kožou. V Himalájach pozorovaný do 7 500 m (Mt. Everest, expedície). Vyhľadáva južné svahy v zime pre teplo, severné v lete pre chladnejšie hniezdo.
Voda
Pri horských potokoch, plesách, ľadovcových jazerách — kúpe sa v železitej hline
Vodu získava z mršín a kostnej drene. Kúpe sa v železitých kalužiach — geofágia, ktorá farbí pero a tukové sekréty na červeno (Boudoint 1976, „make-up" signál statusu). V lete kúpe v studených potokoch. V zime pije zo snehu.
Spoločnosť
Doživotne monogamný pár — niekedy polyandria (2 samce + 1 samica) v Pyrenejach
Pár chráni hniezdny okrsok 10–25 km² (Pyreneje), loví v rámci teritória 200–700 km². V Pyrenejach dokumentované kooperatívne triá (1 samica + 2 samce) — 8–12 % párov (Carrete et al. 2006). Juvenily 4–7 rokov kočujú v dispersnej fáze, niekedy 1 000+ km od miesta narodenia (satelitná telemetria VCF).

Rozmnožovací cyklus

Tok
Október–január

Pár vykonáva spektakulárne vzdušné akrobacie — paralelné krúženie, vzájomné podávanie konárov vo vzduchu (samec pustí konár, samica ho chytí v lete), prelet v tandemu. Vrchol toku november–december. Druh je doživotne monogamný, niekedy s polyandriou (2 samce + 1 samica, Carrete 2006) — kooperatívny chov.

Znáška
1 (zriedka 2) vajcia

Vajce krémovo-hnedé s tmavými škvrnami, rozmery ~85 × 64 mm, hmotnosť ~250 g. Znáška december–február (zimné hniezdenie — adaptácia na dostupnosť mršín kopytníkov v zime). V Pyrenejach koniec decembra až január, v Alpách január–február. Pri 2 vajciach mladšie takmer vždy zahynie (kainizmus).

Inkubácia
53–60 dní

Sedí prevažne samica, samec ju kŕmi a strieda krátko cez deň. Najdlhšia inkubácia medzi dravcami — adaptácia na vysokohorské zimné prostredie. Vajcia sú zahrievané proti –20 °C. V Pyrenejach a Alpách často snehové fujavice počas inkubácie. Liahnutie február–marec.

Liahnutie
Február–marec

Mláďatá semialtriciálne — slepé, s krátkym sivým páperím. Hmotnosť pri vyliahnutí ~170 g. Otvárajú oči po 7.–10. dni. Samica zostáva s mláďatami prvé 4–6 týždňov, samec loví. Kŕmenie kosťami až po 30. dni života — predtým mäso a kostná dreň regurgitovaná.

Mláďatá
100–130 dní v hniezde

Mláďatá rastú pomaly (4–6 mesiacov v hniezde — najdlhšie medzi európskymi dravcami). Perá vyrastajú od 6. týždňa. V 12.–16. týždni testujú krídla v hniezde. Vyletajú v máji–júli, ale ešte 6 mesiacov–2 roky zostávajú v teritóriu rodičov, ktorí ich kŕmia a učia loviť kosti.

Samostatnosť
6–24 mesiacov po vylietnutí

V auguste–decembri juvenily samostatne hľadajú mršiny. Opúšťajú teritórium 6–24 mesiacov po vylietnutí. Pohlavná zrelosť 5–7 rokov (oneskorená — typické pre dlhoveké druhy). Prvé hniezdenie 8–10 rokov. Juvenilná disperzia 4–7 rokov, vzdialenosti 500–2 000 km (satelitná telemetria VCF Haringsee, Rakúsko).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Bradáň žltohlavý 94–125 cm Sup tmavohnedý 98–120 cm Sup bielohlavý 93–122 cm Zdochlinár biely 47–65 cm Orol skalný 75–90 cm
Bradáň žltohlavý Sup tmavohnedý Sup bielohlavý Zdochlinár biely Orol skalný
Dĺžka94–125 cm98–120 cm93–122 cm47–65 cm75–90 cm
Váha4,5–7,8 kg7,5–14 kg6,2–11 kg1,6–2,4 kg3,0–6,5 kg
Dožitie21–45 r~39 r~37 r~37 r15–25 r
OchranaIUCN NT (2021), CITES IIIUCN NT, CITES IIIUCN LCIUCN ENIUCN LC, SR chránený 7 000 €
CharakteristikaOsteofág (70–90 % kosti), hádže ich zo skálNajťažší dravec Európy (14 kg), rozpätie 3,1 mNajbežnejší sup Európy, návrat do SR (Tatry 2017+)Použitie nástrojov (kamene na pštrosie vajcia)Ikona Tatier, lov srnčiat a svištov
AreálPyreneje, Alpy, Atlas, Himaláje — 1 300–6 700 dosp.Španielsko, Grécko, V Európa — 2 000+ párovPyreneje, Alpy, Balkán — 30 000+ párovAfrika, J Európa, India — 12 000–38 000 dosp.Tatry, NT, Slov. raj — 50–90 párov

Zaujímavosti

1

Jediný osteofág planéty — bradáň žltohlavý je jediný vták na Zemi so stravou tvorenou z 70–90 % kosťami (Margalida & Bertran 2000 „Behavioural ecology of the Bearded Vulture", Vulture Conservation Foundation 2024). Kostná dreň má energetickú hodnotu 4 700 kJ/kg — dvakrát viac než svalovina. Žalúdok pH 0,7–1,0 (najkyslejší zo všetkých dravcov) rozpustí kosť do 24 hodín.

2

„Ossuaire" — hádže kosti zo skál — pri kostiach príliš veľkých na prehltnutie (>25 cm) ich vynesie do výšky 50–150 m a hodí na skalnú platňu („os" + „aiguille" = ossuaire, kostné lámky). Opakuje až 30+ krát kým sa kosť zlomí. Mladí učenliví juvenily potrebujú 3–5 rokov tréningu — preto neskorá pohlavná zrelosť (5–7 rokov).

3

Korytnačky a Aischylos († 458 BC) — bradáň žltohlavý rovnako hádže korytnačky zo skál na rozdrvenie panciera. Podľa legendy gréckeho dramatika Aischyla († 458 BC) zomrel v Gele na Sicílii, keď mu bradáň žltohlavý zhodil korytnačku na holú hlavu — vták si zrejme pomýlil lysú hlavu so skalou. Plinius Starší to dokumentoval v Naturalis Historia (77 AD).

4

„Make-up" v železitej hline — bradáň žltohlavý sa úmyselne kúpe v železitých kalužiach a hlinách (Boudoint 1976, Mons 1985), čo farbí biele pero a tukové sekréty na oranžovočervenú. Hypotéza: signalizácia statusu (intenzívnejšie farbenie u dominantných jedincov) alebo antibakteriálne (železo v perí). Ide o jeden z mála prípadov kozmetického správania u voľne žijúcich vtákov.

5

Vyhynutie v Európe a re-introdukcia VCF — bradáň žltohlavý vyhynul v Alpách začiatkom 20. storočia (Švajčiarsko 1887, Rakúsko 1906, Nemecko 1855, Taliansko 1913) kvôli prenasledovaniu („zabijak detí" — falošný mýtus). Vulture Conservation Foundation od 1986 koordinuje re-introdukciu — vypustených 200+ jedincov v Alpách, Pyrenejach, Andalúzii, Korzike, Bulharsku. Prvé voľne narodené mláďa od vyhynutia: 1997 vo Francúzskych Alpách.

6

Hniezdo z kostí — bradáň žltohlavý je jediný vták ktorý stavia hniezdo (čiastočne) z kostí. V Pyrenejach a Alpách dokumentované hniezda obsahujúce stovky kostí kopytníkov ako stavebný materiál spolu s konármi, vlnou a perím. Niektoré hniezda obsadené 200+ rokov — generačná akumulácia kostí (Heredia 1991, Margalida 2014).

7

Polyandria — 2 samce + 1 samica — v Pyrenejach 8–12 % párov tvorí kooperatívne trio (1 samica + 2 samce, Carrete et al. 2006 PLoS ONE). Oba samce kopulujú so samicou, kŕmia mláďa a chránia teritórium. Hypotéza: vysoké náklady na chov 1 mláďaťa cez zimu vyžadujú 3 dospelých. Vzácne medzi monogamnými dravcami.

8

Najtichší dravec sveta — bradáň žltohlavý vydáva hlas extrémne zriedka — tlmené „kuk-kuk" alebo pišťavé „skrííí" pri hniezde alebo v toku. Mimo hniezdnej sezóny prakticky nepočuteľný. Komunikácia prebieha vizuálne — vzdušné akrobacie pri toku, paralelné krúženie, podávanie konárov vo vzduchu. Adaptácia osamelej osteofágie — nie sociálny druh ako Gyps.

9

Plánovaná re-introdukcia Vysoké Tatry 2024+ — Štátna ochrana prírody SR (ŠOP SR), Vulture Conservation Foundation (VCF) a Raptor Protection Slovakia (dravce.sk) plánujú vypustenie juvenilov v Tatranskom národnom parku. Druh historicky hniezdil v Tatrách, vyhynul v polovici 19. storočia. Projekt v koordinácii s Poľskom (Tatrzański Park Narodowy) a Rakúskom (Hohe Tauern NP).

10

Hindukúš a Mt. Everest — najvyššie hniezdiaci dravec — v Himalájach a Hindukúši hniezdi do 5 500 m n. m., pozorovaný do 7 500 m (expedície Mt. Everest, 1953+). Hrubá izolačná vrstva peria a tukov pod kožou. Adaptácia hemoglobínu na nízky parciálny tlak kyslíka (podobne Gyps rueppellii — 11 000 m kolízia s lietadlom 1973 Côte d'Ivoire).

Taxonomická klasifikácia

species Bradáň žltohlavý
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves
Rad Accipitriformes (jastrabotvaré)
Čeľaď Accipitridae (jastrabovité)
Rod Gypaetus Storr, 1784 (monotypický rod — „supoorol'')
Druh G. barbatus (Linnaeus, 1758)
Poddruh SR V SR historicky vyhynutý — re-introdukcia v Alpách + Tatrách (2024+, VCF, ŠOP SR)
Poddruhy Dva uznávané poddruhy: G. b. barbatus (Euráziá, Európa, Stredná Ázia) a G. b. meridionalis (subsaharská Afrika, Etiópia, Drakensbergy) — africký poddruh menší a tmavší.

? Často kladené otázky

Latinský názov Gypaetus barbatus je zložený z gréckeho „gyps" (sup) a „aetos" (orol) — Linné (1758) ho videl ako prechodnú formu medzi supmi a orlami. Latinský „barbatus" znamená „bradatý" — odkazuje na charakteristický chumáč čierneho peria pod zobákom, ktoré pripomína bradu. V skutočnosti druh nepatrí ani medzi pravé supy (Gyps, Aegypius), ani medzi orly (Aquila) — je v monotypickom rode Gypaetus, geneticky bližšie k orliakovi Egyptskému (Neophron) než ku Gyps supom. Mladší slovenský názov „bradáň žltohlavý" alebo „brkoslav" (Anton Bernolák) sa udomácnil od 19. storočia.

Podľa antickej legendy (Plinius Starší, Naturalis Historia, 77 AD) sa grécky dramatik Aischylos († 458 BC) v Gele na Sicílii bol zabitý korytnačkou, ktorú mu bradáň žltohlavý zhodil na hlavu. Vták si zrejme pomýlil lysú hlavu Aischyla so skalou. Príbeh je plauzibilný — bradáň žltohlavý preukázateľne hádže korytnačky zo skál na rozdrvenie panciera (potvrdené modernou ekológiou, Hiraldo 1979, Margalida 2009). Aischylos bol vraj predpovedaný veštbou „smrť padajúcim predmetom z neba" a zomrel pod holým nebom. Príbeh je v každom prípade jeden z najstarších etologických záznamov o bradáňovi žltohlavom.

Mláďatá a juvenily sú tmavohnedé až čierne, postupne sa farbia. Dospelci majú prirodzene biele alebo krémové pero na hlave, krku a hrudi — ale väčšina jedincov je v skutočnosti oranžovočervená. Druh sa úmyselne kúpe v železitých kalužiach a hlinách (Boudoint 1976, Mons 1985) — železitá hlina (geofágia) farbí pero a tukové sekréty oxidom železa. Hypotézy: (1) signalizácia statusu (dominantní jedinci sa farbia intenzívnejšie), (2) antibakteriálne (železo proti baktériám v perí), (3) tepelná regulácia. Ide o jeden z mála prípadov kozmetického správania u voľne žijúcich vtákov — porovnateľné s „make-up" u flamingov, ale aktívne aplikované jedincom.

Bradáň žltohlavý historicky hniezdil na Slovensku vo Vysokých Tatrách, Nízkych Tatrách a Slovenskom raji, ale vyhynul v polovici 19. storočia (posledné dokumentované hniezdenie ~1840, Hayek-Hušák). Hlavné dôvody vyhynutia: prenasledovanie kvôli falošnému mýtu o „zabijakovi detí a ovec", odstrel za odmenu, otrava strychninom. Plánovaná re-introdukcia od 2024+ v koordinácii ŠOP SR, Vulture Conservation Foundation (VCF) a dravce.sk Raptor Protection Slovakia. Projekt nadväzuje na úspešnú re-introdukciu v Alpách (1986+, dnes 200+ párov) a v Andalúzii (1996+, 70+ párov). V SR by mali byť vypustení juvenily z VCF Haringsee (Rakúsko) a Centro de Cría Guadalentín (Andalúzia).

Bradáň žltohlavý je výrazne väčší než orol skalný v rozpätí krídel: 235–282 cm (bradáň žltohlavý) vs 190–230 cm (orol skalný). Hmotnosťou je porovnateľný (4,5–7,8 kg vs 3,0–6,5 kg). Najdlhší chvost zo všetkých dravcov Európy — klinovitý, ~48 cm. Dĺžka tela 94–125 cm. Reverzný pohlavný dimorfizmus — samica väčšia než samec. Bradáň žltohlavý je pomalší letec — využíva termické prúdy a krúži nízko nad svahmi (50–200 m), zatiaľ čo orol skalný krúži vysoko (500–1 500 m). Z dravcov Európy je bradáň žltohlavý tretí najväčší po supovi tmavohnedom (Aegypius monachus, rozpätie 250–310 cm) a orliakovi morskom (220–250 cm).

IUCN (2021) uvádza globálnu populáciu 1 300–6 700 dospelých jedincov, kategória Near Threatened (NT). Najväčšie populácie: Pyreneje (Španielsko 1 200+ párov, Francúzsko ~50 párov), Etiópia a Hidiopian Highlands (~1 500 párov G. b. meridionalis), Kavkaz (300–500 párov), Strednú Áziu (Pamír, Hindukúš, Himaláje — 700–1 200 párov), Alpy (re-introdukcia 1986+, 200+ párov), Drakensbergy (Lesotho, JAR — ~100 párov, kritický pokles). V Európe celkovo ~ 1 500 párov. Najvážnejší pokles v subsaharskej Afrike (G. b. meridionalis) — pokles 50 % za 50 rokov kvôli otrave a poľnohospodárstvu.

Bradáň žltohlavý je fyziologicky a ekologicky úplne odlišný od ostatných Old World vultures (čeľaď Accipitridae, podčeľaď Aegypiinae): (1) Osteofág — 70–90 % kosti, na rozdiel od Gyps (mršina) a Aegypius (mršina + koža). (2) Operený krk — nemá lysú hlavu/krk ako Gyps, lebo nestrká hlavu do mršiny, ale konzumuje kosti vonku. (3) Pomalšia reprodukcia — 1 vajce/rok, inkubácia 53–60 dní (Gyps 50–55 dní), juvenily v hniezde 100–130 dní (Gyps 110–135). (4) Samotárska osteofágia — nehniezdi v kolóniách ako Gyps (50–500 párov), ale samostatne v skalných výklenkoch. (5) Geofágia — kúpe sa v železitej hline (kozmetika). (6) Monotypický rod — žiaden iný druh nie je v rode Gypaetus, geneticky bližší k Neophron percnopterus (Egyptský sup) než ku Gyps.

 Taxonómia — Linné 1758, monotypický rod Gypaetus

Druh popísal Carl Linné v roku 1758 v 10. vydaní Systema Naturae. Rod Gypaetus je monotypický — bradáň žltohlavý je jediným druhom. Storr (1784) vyčlenil rod z pôvodného Vultur. Genetická analýza (Lerner & Mindell 2005 Mol. Phylogenet. Evol.) potvrdila, že druh je bližšie k zdochlinárovi bielemu (Neophron percnopterus) než k pravým supom rodu Gyps.

Dva uznávané poddruhy:

  • G. b. barbatus (nominálny) — Európa, S Afrika (Atlas), Stredná Ázia, Himaláje
  • G. b. meridionalis — subsaharská Afrika (Etiópia, Drakensbergy, Lesotho) — menší a tmavší poddruh

Zdroj: IOC World Bird List v15.2, BirdLife DataZone, Wikipedia.

 Areál — Pyreneje, Alpy, Atlas, Himaláje, Etiópia

Areál: vysoké horské oblasti Eurázie a Afriky — Pyreneje, Alpy (re-intro), Korzika, Kréta, Atlas (Maroko), Kaukaz, Hindukúš, Himaláje, Mongolsko, Strednú Áziu, Etiópske vrchoviny, Drakensbergy. Celkový areál ~10 miliónov km², globálna populácia 1 300–6 700 dospelých (IUCN 2021).

  • Pyreneje: 1 250+ párov (Španielsko, Francúzsko) — kľúčová európska populácia
  • Alpy (re-intro 1986+): 200+ párov — Berchtesgaden, Hohe Tauern, Mercantour, Stelvio
  • Andalúzia (re-intro): 70+ párov — Sierra de Cazorla
  • Etiópia (G. b. meridionalis): ~1 500 párov — Bale Mountains, Simien
  • Kavkaz: 300–500 párov
  • Strednú Áziu (Pamír, Hindukúš): 700–1 200 párov
  • Drakensbergy (Lesotho, JAR): ~100 párov — kritický pokles
  • Tatry (plán 2024+): ŠOP SR + VCF + dravce.sk re-introdukcia

 Právny status — IUCN NT, CITES II, plán SR

IUCN: Near Threatened (NT, 2021) — globálna populácia 1 300–6 700 dospelých jedincov. CITES Appendix II — regulovaný medzinárodný obchod. Bernská konvencia Príloha II, Smernica o vtákoch Príloha I. Re-introdukcia v Tatrách plánovaná od 2024+.

  • IUCN 2021: Near Threatened (NT) — kritický pokles v Afrike a Strednej Ázii
  • CITES Appendix II: regulovaný obchod (povolenia CITES)
  • Bernská konvencia Príloha II: prísne chránený druh
  • Smernica o vtákoch (EU) Príloha I: druhy vyžadujúce zvláštnu ochranu
  • VCF — Vulture Conservation Foundation: globálna koordinácia ochrany od 1978
  • Captive breeding: VCF Haringsee (AT), Guadalentín (ES), Asters (FR) — 200+ jedincov
  • SR plán 2024+: ŠOP SR + VCF + dravce.sk re-introdukcia Tatry
ZDROJ: BirdLife DataZone, Birds of the World (Cornell), IUCN Red List, VCF (Vulture Conservation Foundation), dravce.sk RPS, Wikipedia, eBird, IOC v15.2, Margalida & Bertran 2000 „Behavioural ecology of the Bearded Vulture", Heredia & Heredia 1991, Boudoint 1976, Hiraldo et al. 1979 Ardeola

 Areál — Pyreneje, Alpy, Himaláje

Areál: Pyreneje (1 250+ párov), Alpy (re-intro 200+ párov), Atlas, Etiópia (1 500+), Himaláje, Hindukúš, Drakensbergy. Globálne 1 300–6 700 dosp.

 Hlasová ukážka

Zdroj: xeno-canto.org XC569323
Nahrávateľ: Stanislas Wroza, France
Licencia: CC BY-NC-SA

 Video — Bradáň žltohlavý

Lammergeier — Bearded Vulture — bone consumption master

Bradáň žltohlavý — majster konzumácie kostí, dokumentácia osteofágie a kostnej diéty.

VULTURE — The Story of the Bearded Vulture

Príbeh návratu bradáňa žltohlavého — re-introdukcia v Alpách (Lizzie Daly, VCF).

 Cudzie názvy

Slovensky:   Bradáň žltohlavý / brkoslav, Česky:   Orlosup bradatý, Anglicky:   Bearded Vulture / Lammergeier, Nemecky:   Bartgeier / Lämmergeier, Francúzsky:   Gypaète barbu, Taliansky:   Gipeto / Avvoltoio degli agnelli, Španielsky:   Quebrantahuesos, Holandsky:   Lammergier, Poľsky:   Orłosęp brodaty, Maďarsky:   Szakállas saskeselyű, Rusky:   Бородач (borodač), Grécky:   Γυπαετός (gypaetos)