Thelyphonidae
Bičnatec octový je úplne nemý živočích — nemá hlasivky, hlasový mechúr ani spoľahlivý zvukový (striduláčný) aparát na komunikáciu s človekom. Cez sklo terária preto majiteľ nikdy nezachytí žiadny hlas. To, čo u stavovcov nahrádza hlas, u bičnatca zabezpečuje úplne iný kanál: dlhé bičíkovité (antenniformné) predné nohy, ktorými neustále ohmatáva okolie a vníma jemné dotyky, otrasy a prúdenie vzduchu, a chemické signály (feromóny). Jeho najznámejším „prejavom" navonok nie je zvuk, ale obrana: pri ohrození nasmeruje pohyblivý koniec zadočka k votrelcovi a strieka kyselinu octovú so silným octovým zápachom (odtiaľ anglické „vinegaroon"). Ide o chemickú a pachovú obranu, nie o zvuk. Hlasový prejav teda u bičnatca úplne chýba — je to absolútne tichý chovanec, ktorý okolie „číta" hmatom, vibráciami a chémiou.
| Čas | Krmivo | Množstvo | Frekvencia |
|---|---|---|---|
| Večer / po zotmení | Cvrčky (Acheta, Gryllus) vhodnej veľkosti | 1–2 ks na dospelca | 1× týždenne |
| Večer (striedavo) | Šváby Dubia / menšie šváby a ich nymfy | 1–2 ks | každé 1–2 týždne |
| Mláďatá / juvenily | Octomilky, malé cvrčky, drobné nymfy švábov | viac drobných kusov | 2× týždenne |
| Zdroj vody | Plytká miska s vodou + rosený / vlhký substrát | stále dostupné | denne / pri každom rosení |
| Počas zvliekania | NEKŔMIŤ — odstrániť živú korisť (mäkký, čerstvo zvlečený jedinec) | nič | do stvrdnutia exoskeletu |
Bičnatec octový sa pri stálej teplote a vlhkosti dokáže páriť celoročne. Dvorenie je dlhé a opatrné: samec a samica sa najprv navzájom ohmatávajú prednými bičíkovitými nohami a uchopia klepietkovité pedipalpy, kým samec položí na podklad spermatofor (balíček spermií) a navedie naň samicu, ktorá ho prijme do pohlavného otvoru. Samce v noci o samice medzi sebou súperia. Pohlavia sa určujú náročne — spoľahlivejšie u dospelých jedincov podľa stavby pohlavných štruktúr na spodnej strane prednej časti zadočka.
Po oplodnení sa samica spravidla uzavrie v nore a nakladie vajíčka do priesvitného vaječného vaku, ktorý si nesie prilepený na spodnej strane zadočka (pod telom) a chráni ho. V tomto období prestáva žrať a je mimoriadne citlivá na vyrušenie — pri strese môže vak alebo mláďatá stratiť, preto treba terárium nechať v úplnom pokoji, teple a vlhku. Vajíčok býva relatívne málo (rádovo niekoľko desiatok, spravidla ~30–40 mláďat). Samica sa rozmnožuje zvyčajne iba raz za život.
Po vyliahnutí vyliezajú biele, mäkké a bezbranné mláďatá na chrbát a telo matky, kde zostávajú prichytené špeciálnymi prísavkami, kým sa prvýkrát nezvlečú a nestvrdne im exoskelet. Matka ich v tomto období v nore chráni a stráži a stará sa o ne. Až po prvom zvliekaní mláďatá postupne zlezú z matky a osamostatnia sa. Ide o pomerne rozvinutú materskú starostlivosť, vďaka ktorej má potomstvo vyššiu šancu na prežitie.
Po osamostatnení sa mláďatá kŕmia drobnou korisťou (octomilky, malé cvrčky, nymfy švábov). Rastú pomaly a do dospelosti prechádzajú viacerými zvliekaniami (instarmi) počas niekoľkých rokov — bičnatec je celkovo pomaly rastúci a dlhoveký druh. Pri odchove treba dostatok hlbokého vlhkého substrátu na hrabanie, úkryty a primeranú korisť. Mladé jedince je vhodné držať skôr samostatne (na rozdiel od komunálneho bičovca bičnatce nie sú vyslovene znášanlivé a hrozí kanibalizmus, najmä počas zvliekania).
Pohlavný dimorfizmus je u bičnatca octového slabo vyjadrený a spoľahlivé určenie je pre laika náročné. U dospelých jedincov bývajú samce o niečo robustnejšie v pedipalpách a líšia sa stavbou pohlavných štruktúr na spodnej strane tela; samice sú celkovo objemnejšie, najmä keď nesú vaječný vak alebo mláďatá. Životnosť je na bezstavovca dlhá — pri dobrej starostlivosti ~7 a viac rokov, pričom samice žijú spravidla dlhšie než samce.
Bičnatec octový patrí k vďačným a pokojným teráriovým pavúkovcom — je mierny, dlhoveký a v zásade neškodný (žiadny jed ani žihadlo). Nie je to však „ochočiteľné" zviera: ide o bezstavovca na pozorovanie. Znesie opatrnú manipuláciu, no treba počítať s dvoma vecami — pri silnom vyrušení môže striekať kyselinu octovú (dráždi oči a sliznice) a má krehký chvostík aj dlhé zmyslové nohy. Kľúč k úspechu: (1) horizontálne terárium s hlbokým vlhkým substrátom na hrabanie nory; (2) stredná až vyššia vlhkosť (~60–80 %) s vlhkým rohom; (3) teplota 24–28 °C; (4) kŕmenie cvrčkami/švábmi primeranej veľkosti zhruba 1× týždenne (pomalý metabolizmus, ľahko sa prekŕmi), počas zvliekania nekŕmiť; (5) minimum manipulácie, nikdy neťahať za chvostík ani nohy a nedržať pri tvári. Pri dodržaní týchto zásad je nenáročný, dlhoveký (~7 a viac rokov) a mimoriadne zaujímavý chovanec — najmä vďaka hrabaniu nory a unikátnej obrane kyselinou.
Pripravte HORIZONTÁLNE terárium s veľkou plochou dna (napr. 30×20×20 cm) a pevným, dobre vetraným vekom
Navrstvite hlboký vlhký substrát (8–15 cm, kokos + hlina, prípadne s pieskom), ktorý udrží noru a vlhkosť
Pridajte úkryt — kúsok kôry, korkový tunel alebo plochý kameň, pod ktorý si bičnatec vyhrabe vchod nory
Udržiavajte teplotu 24–28 °C (izbová až mierne vyššia, bez prudkého tepla)
Udržiavajte vlhkosť ~60–80 % rosením a vlhčením časti substrátu (jeden roh vlhší, druhý suchší — bičnatec si vyberie)
Doplňte plytkú misku s čistou vodou a pravidelne ju vymieňajte
Po prinesení nechajte zviera niekoľko dní v pokoji aklimatizovať a vyhrabať si noru, bez manipulácie
Kŕmte cvrčkami / menšími švábmi zhruba 1× týždenne, počas zvliekania nekŕmte a odstráňte živú korisť; manipulujte len výnimočne, jemne, nikdy pri tvári (obranná kyselina) a nikdy neťahajte za chvostík
Bičnatec octový (Mastigoproctus giganteus) je v teraristike stredne dostupný — ponúkaný menej často než sklípkavce či škorpióny, no pravidelne dostupný od chovateľov a na burzách. Cena sa pohybuje zhruba 20–45 € za jedinca podľa veľkosti a pohlavia. Druh nie je zaradený v CITES a obchod nepodlieha osobitným povoleniam — napriek tomu uprednostnite odchované jedince od chovateľa (sú lepšie aklimatizované a bez parazitov než divoko odchytené). K cene treba pripočítať jednorazové vybavenie terária (hlboký substrát, úkryt, miska, rosenie) a priebežné krmivo. Pozn.: samica sa rozmnožuje spravidla raz za život a má relatívne málo mláďat (~30–40), takže ponuka odchovov býva obmedzená.
| Bičnatec octový (Mastigoproctus giganteus) | Bičovec (Damon diadema) | Škorpión cisársky (Pandinus imperator) | Sklípkavec červenokolenný (Brachypelma hamorii) | Mnohonôžka obria (Archispirostreptus gigas) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | telo ~4–8 cm + tenký bičíkovitý chvostík | rozpätie s bičmi ~20–25 cm (telo niekoľko cm) | 15–20 cm (telo s chvostom) | rozpätie nôh 12–16 cm | 20–30 cm dĺžka tela |
| Váha | — | — | ≈ 30 g | — | — |
| Dožitie | ~7+ r | 10+ r | 6–8 r | samice 20–30 r | 5–10 r |
| Hlučnosť | 2/5 · jed 0/5 (bez jedu, strieka kyselinu) | 2/5 · jed 0/5 (bez jedu) | 2/5 · jed 1/5 (má žihadlo) | 2/5 · jed 1/5 + žihavé chĺpky | 1/5 · jed 0/5 |
| Stav IUCN | IUCN nehodnotený · bez CITES | IUCN nehodnotený · bez CITES | CITES II · IUCN nehodnotený | VU · CITES II | IUCN nehodnotený · bez CITES |
| Povaha | Aktuálny druh — robustný nočný pavúkovec radu Thelyphonida (bičnatce), má bičíkovitý chvostík a STRIEKA kyselinu octovú (~85 %); bez jedu, mierny, hrabe noru, prízemný | Príbuzný rad Amblypygi — ploché telo BEZ chvostíka, NEstrieka kyselinu; dlhé bičovité zmyslové nohy, visí hlavou dolu na zvislých plochách, komunálny | Pravý škorpión — MÁ chvost so žihadlom a mierny jed (ako po včele), žiari pod UV; na rozdiel od bičnatca nestrieka kyselinu, ale pichá žihadlom | Pravý pavúk — MÁ jed a obranné žihavé chĺpky, tká pavučinu; na rozdiel od bičnatca nemá chvostík ani kyselinu, prízemný hrabáč, veľmi dlhoveký | Mierumilovný rastlinožravec (NIE pavúkovec, ale mnohonôžka) — úplne neškodný, vhodný do ruky; iné nároky: hrabe vo vlhkom substráte, žerie lístie a ovocie |
| Areál | Južné USA (Arizona, Texas, NM, Florida) a Mexiko — suché aj vlhkejšie biotopy | Východná Afrika (Tanzánia, Keňa) — vlhké lesy a jaskyne | Západná Afrika — tropický dažďový prales (Ghana, Togo, Nigéria) | Mexiko (Pacifické pobrežie) — suché lesy a polopúšte | Východná Afrika — vlhké tropické lesy a opadanka |
Príznaky: Letargia, scvrknutý a vpadnutý zadoček, neochota ohmatávať okolie, krčenie nôh, vyschnutý vzhľad
Bičnatec potrebuje vlhký substrát a noru — udržiavať vlhkosť ~60–80 % aspoň v časti terária, vlhký substrát na hrabanie a plytkú misku s vodou; pri ťažšej dehydratácii zvýšiť rosenie a ponúknuť vlhkú časť dna
Príznaky: Zaseknutý starý exoskelet, deformované, chýbajúce alebo zaseknuté nohy či chvostík po zvliekaní
Bičnatec sa zvlieka v nore alebo úkryte — nutná je dostatočná vlhkosť a pokoj; počas zvliekania NERUŠIŤ, nekŕmiť a odstrániť živú korisť, ktorá by mäkkého jedinca obhrýzala. Príliš suché prostredie je najčastejšou príčinou neúspešného zvliekania
Príznaky: Odlomený tenký bičíkovitý chvostík (flagellum) alebo dlhá zmyslová noha (najmä po neopatrnej manipulácii či zaseknutí pri zvliekaní)
Chvostík a dlhé antenniformné nohy sú krehké — nikdy neťahať za chvostík ani nohy, manipulovať len jemne nad mäkkým povrchom; stratená noha sa môže čiastočne obnoviť pri ďalších zvliekaniach (u mladších jedincov lepšie), chvostík len obmedzene
Príznaky: Drobné svetlé pohyblivé bodky na tele a v kĺboch, plesnivý povrch substrátu, zápach, podráždenie
Substrát udržiavať vlhký, ale NIE rozbahnený a hnijúci; odstraňovať nedojedenú korisť a trus; pomôžu predátorské roztoče (Hypoaspis) a karanténa nových jedincov
Príznaky: Únik hemolymfy, prasknutie tela alebo ochrnutie po páde z výšky či neopatrnom stisku
Hoci je telo bičnatca robustnejšie než u bičovca, pád z výšky alebo stisk ho môže zraniť — manipulovať vždy nízko nad mäkkým povrchom a nikdy nestláčať; držať blízko dna
NIE je pravý škorpión ani bičovec — bičnatec octový patrí do samostatného radu pavúkovcov Thelyphonida / Uropygi (bičnatce); napriek anglickému názvu „whip scorpion" (bičnatý škorpión) nemá ani chvost so žihadlom (má len tenký nejedovatý bičíkovitý flagellum), ani jedové žľazy. Od príbuzného bičovca (Amblypygi) sa líši práve tým, že má chvostík a strieka kyselinu — bičovec chvostík ani kyselinu nemá.
Strieka kyselinu octovú — odtiaľ názov „vinegaroon" — pri vyrušení nasmeruje pohyblivý koniec zadočka k votrelcovi a strieka zmes obsahujúcu z ~85 % kyselinu octovú so silným octovým (vinegárovým) zápachom. Kyselina dráždi oči a sliznice, je však neškodná v zmysle ohrozenia života — ide o čisto obrannú chémiu, nie o jed.
ÚPLNE BEZ jedu a žihadla — bičnatec nemá jedové žľazy ani žihadlo; korisť i obranu rieši mechanicky klepietkovitými pedipalpami (drví) a chemicky (striekaná kyselina). Pre človeka je preto v zásade neškodný — len pozor na oči a sliznice pri striekaní.
Predné nohy sú zmyslové „biče" — prvý pár nôh je premenený na tenké, dlhé antenniformné (tykadlovité) nohy, ktoré bičnatec nepoužíva na chôdzu, ale na neustále ohmatávanie okolia a vyhľadávanie koristi v tme; navigáciu zabezpečuje takmer výhradne hmatom (zrak má slabý).
Hrabe a obýva noru — je to prízemný hrabavý druh, ktorý si vyhrabe noru v hlbokom vlhkom substráte; v nej trávi deň, zvlieka sa, prečkáva sucho aj odchováva mláďatá. Preto v teráriu potrebuje hlboký, súdržný a vlhký substrát, nie zvislé plochy.
Samica nosí vajíčka pod telom a mláďatá na chrbte — po párení nakladie vajíčka do vaku pod zadočkom, ktorý chráni, a vyliahnuté biele mláďatá nesie na chrbte až do ich prvého zvliekania; ide o rozvinutú materskú starostlivosť. Samica sa pritom rozmnožuje spravidla iba raz za život.
Robustný a dlhoveký — telo meria približne 4–8 cm (s mohutnými pedipalpami pôsobí ešte väčšie) a pri dobrej starostlivosti sa bičnatec dožíva ~7 a viac rokov, čo je medzi teráriovými bezstavovcami pomerne veľa.
Pôvodom z južných USA a Mexika — žije v Arizone, Texase, Novom Mexiku, Oklahome a na Floride a v Mexiku, v suchých aj vlhkejších biotopoch; všade však uprednostňuje miesta, kde si dokáže vyhrabať noru.
Nočný a pomalý — cez deň sedí v nore alebo pod úkrytom, po zotmení pomaly prehľadáva okolie a loví; pohybuje sa rozvážne, pri vyrušení svižne cúvne do úkrytu alebo zaujme obrannú pózu so zdvihnutými pedipalpami a nasmerovaným koncom zadočka.
Mierny chovanec s desivým vzhľadom — napriek „škorpiónovitému" vzhľadu je bičnatec pokojný a v zásade neškodný; jeho najväčším čarom je práve kontrast hrozivého výzoru, unikátnej obrany kyselinou a miernej, neunáhlenej povahy.
Nie, bičnatec octový je v zásade neškodný. Nemá jed ani žihadlo — jeho tenký chvostík (flagellum) je len zmyslový a nejedovatý. Jeho jedinou „zbraňou" je obranná kyselina octová, ktorú dokáže nasmerovane striekať z konca zadočka (zmes obsahuje z ~85 % kyselinu octovú a má silný octový zápach — odtiaľ názov „vinegaroon"). Tá dráždi oči a sliznice, môže krátkodobo štípať a páliť, ale nie je nebezpečná pre zdravie. Pri pokojnej, opatrnej manipulácii (nikdy nie pri tvári) a umytí rúk po nej je to úplne bezpečný chovanec. Napriek hrozivému, škorpiónovitému vzhľadu je to mierne a pokojné zviera.
Bičnatec octový má na konci zadočka žľazy, z ktorých dokáže nasmerovane striekať obrannú tekutinu tvorenú prevažne (asi z 85 %) kyselinou octovou — tou istou, aká je v stolovom octe, len oveľa koncentrovanejšou. Odtiaľ pochádza jeho anglický názov „vinegaroon" (z vinegar = ocot). Použije ju len pri silnom vyrušení alebo ohrození (keď ho niečo chytí alebo ho nedokáže odohnať), pričom pohyblivý koniec zadočka nasmeruje k votrelcovi. Kyselina má prenikavý octový zápach a dráždi oči, nos a sliznice (môže štípať a páliť), čím odradí predátorov. Pre človeka je to nepríjemné, ale neškodné — preto bičnatca nikdy nedráždite a nemajte ho pri tvári.
Sú to dva príbuzné, no odlišné rady pavúkovcov. Bičnatec octový (Mastigoproctus giganteus, rad Thelyphonida / Uropygi) má robustné telo, tenký bičíkovitý chvostík (flagellum) na konci zadočka a dokáže striekať kyselinu octovú; je prízemný a hrabe noru. Bičovec (napr. Damon diadema, rad Amblypygi) má naopak ploché telo bez chvostíka, mimoriadne dlhé bičovité predné nohy, žiadnu kyselinu a visí hlavou dolu na zvislých plochách. Obaja sú úplne bez jedu a NIE sú to ani pravé pavúky, ani škorpióny. Najjednoduchšie rozlíšenie: bičnatec má chvostík a strieka kyselinu, bičovec nie.
Bičnatec je prízemný hrabavý druh, takže potrebuje horizontálne (na šírku) terárium s dostatočnou plochou dna — pre dospelca postačí od cca 30×20×20 cm. Najdôležitejší je hlboký vlhký substrát (8–15 cm) zo zmesi kokosu a hliny (prípadne s pieskom), do ktorého si vyhrabe noru a v ktorej trávi deň aj sa zvlieka. Pridajte úkryt (kôra, korkový tunel, plochý kameň) a plytkú misku s vodou. Substrát udržiavajte vlhký, ale nie rozbahnený, ideálne s vlhkejším a suchším rohom. Terárium musí mať pevné vetrané veko — bičnatec dokáže vyšplhať po rohoch a uniknúť.
Potrebuje teplotu okolo 24–28 °C (postačí bežná izbová, prípadne mierne prihriatie — netreba prudké teplo) a strednú až vyššiu vlhkosť ~60–80 %. Vlhkosť udržíte rosením a vlhčením časti substrátu a plytkou miskou s vodou; v nore má bičnatec prirodzene vlhkejšie mikroklíma. Ideálne je mať vlhkejší a suchší roh, aby si zviera samo vybralo. Sucho je najčastejšou príčinou problémov (dehydratácia, zaseknuté zvliekanie) — poznáte ho podľa scvrknutého zadočka — preto je správna vlhkosť kľúčová; substrát má byť vlhký, ale nie rozbahnený a hnijúci a terárium dobre vetrané.
Je to dravec — základ tvoria cvrčky a menšie šváby (Dubia) vhodnej veľkosti (korisť menšia než telo, cca tretina až polovica dĺžky tela). Dospelca kŕmte zhruba 1–2 kusy koristi 1× týždenne — bičnatec má pomalý metabolizmus a ľahko sa prekŕmi. Mláďatá kŕmime drobnejšou korisťou (octomilky, malé cvrčky) častejšie. Korisť bičnatec vyhľadá bičíkovitými nohami a schmatne ju klepietkovitými pedipalpami — nemá jed, takže ju jednoducho rozdrví. Počas zvliekania nekŕmiť a odstrániť živú korisť, ktorá by mäkkého, čerstvo zvlečeného bičnatca mohla obhrýzať. Nedojedené zvyšky vždy odstrániť, aby vo vlhkom teráriu neplesniveli.
Áno, opatrne — je v zásade neškodný (nemá jed ani žihadlo), takže pri manipulácii nehrozí poštípanie. Treba však počítať s dvoma vecami: pri silnom vyrušení môže striekať kyselinu octovú, ktorá dráždi oči a sliznice, preto ho nikdy nemajte pri tvári a po manipulácii si umyte ruky; a má krehký chvostík aj dlhé zmyslové nohy, ktoré sa dajú poškodiť. Ak už manipulujete, tak zriedka, nízko nad mäkkým povrchom a najlepšie tak, že necháte zviera samo prejsť na ruku — nikdy ho neťahajte za chvostík ani nohy a nedvíhajte z výšky. Pre väčšinu chovateľov je však najväčším zážitkom jeho pozorovanie — ako hrabe noru, ohmatáva okolie a loví.