Otus — Strigidae (sovovité)
IUCN Least Concern (2024). Populácia 10 000–25 000 jedincov, stabilná. Druh dobre toleruje degradovaný habitat — pôvodný les aj plantáže.
Lambert & Rasmussen 1998 — relatívne nedávny popis druhu. Predtým považovaný za poddruh O. magicus.
Volanie typické pre rod Otus — krátke jednoslabičné s pauzami. Diagnostické od príbuzného O. manadensis (Sulawesi). Vokálne rozdiely boli súčasťou dôkazu pre split na samostatný druh v 1998.
Samec spieva krátke volanie pri stmievaní. Pár vytvára antifonálny duet.
Hniezdo v dutine starého stromu.
Sedí výhradne samica, samec donáša korisť.
Mláďatá pokryté bielym páperím.
Mláďatá opúšťajú dutinu po ~4 týždňoch.
Juvenily sa rozptyľujú v lese Sangihe.
| Výrik sangihský | Výrik sulaweský | Výrik siauský | Výrik biacký | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~17 cm | 19–23 cm | ~17 cm | 20–25 cm |
| Váha | ~ neuvedené | 83–93 g | ~ neuvedené | ~ neuvedené |
| Dožitie | ~ neznáma | ~ neznáma | ~ neznáma | ~ neznáma |
| Hlučnosť | 4/5 | 3/5 | 5/5 | 4/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC, CITES II | IUCN LC | IUCN CR (PE) | IUCN VU |
| Povaha | Endemit Sangihe, bežný | Endemit Sulawesi, bežný | Endemit Siau, možno vyhynutý | Endemit Biak-Supiori |
| Dostupnosť v SR | Sangihe (Indonézia) | Sulawesi (Indonézia) | Siau (Indonézia) | Papua (Indonézia) |
Príznaky: Pomalá konverzia lesov na plantáže
Sangihe je pomerne ekonomicky rozvinutá, ale druh toleruje degradovaný habitat.
Príznaky: Mt. Awu, Mt. Sahendaruman
Sangihe má 2 aktívne vulkány. Erupcie môžu ovplyvniť populáciu lokálne.
Príznaky: Krysy, mačky v hniezdach
Introdukované druhy môžu predovať vajcia, ale populácia je dostatočne veľká.
Druh popísali Frank Lambert a Pamela Rasmussen v roku 1998 — relatívne nedávny opis druhu. Predtým bol považovaný za poddruh O. magicus.
Endemit ostrova Sangihe — Sangihe je hlavný ostrov Sangihe Archipelago, severne od Sulawesi (Indonézia). Patrí do provincie Severná Sulawesi.
Populácia 10 000–25 000 jedincov — stabilná. Druh dobre toleruje degradovaný habitat.
IUCN Least Concern — v starších zdrojoch klasifikovaný ako Near Threatened (NT), ale po komplexnejších prieskumoch downlistovaný na LC.
Diagnostický vokál — vokálne rozdiely od príbuzného O. manadensis (Sulawesi) boli súčasťou dôkazu pre split na samostatný druh v 1998.
Sangihe Archipelago — má niekoľko endemitov: Sangihe White-eye, Sangihe Hanging-Parrot, Cerulean Paradise-Flycatcher (CR). Druh je jeden z najbežnejších v archipelagi.
Adaptabilný druh — toleruje pôvodné lesy, plantáže muškátového orecha a klinčekovca, aj záhrady. Veľmi flexibilný habitat.
Sister species — najbližšie príbuzné: O. manadensis (Sulawesi), O. siaoensis (Siau, možno vyhynutý), O. magicus (Moluky).
Endemit ostrova Sangihe v Sangihe Archipelago, severne od Sulawesi (Indonézia). Patrí do provincie Severná Sulawesi. Druh sa vyskytuje od pobrežia po horské polohy Mt. Awu (1 320 m).
Druh popísali Lambert & Rasmussen v roku 1998 — relatívne nedávny popis. Predtým bol považovaný za poddruh O. magicus.
IUCN Least Concern (LC, 2024) — bežný druh s populáciou 10 000–25 000 jedincov. V starších zdrojoch bol klasifikovaný ako Near Threatened (NT), ale po komplexnejších prieskumoch downlistovaný.
Druh dobre toleruje degradovaný habitat — vyskytuje sa v pôvodných lesoch, plantáciach muškátového orecha a klinčekovca, a v záhradách. Veľmi adaptabilný druh.
Sangihe Archipelago má niekoľko endemitov: Sangihe White-eye, Sangihe Hanging-Parrot, Cerulean Paradise-Flycatcher (CR). Druh výrika sangihského je jeden z najbežnejších.
Áno — Sangihe Archipelago zahŕňa aj ostrov Siau s endemickým Otus siaoensis (CR, možno vyhynutý). Hlavné Sulawesi má O. manadensis. Moluky majú O. magicus.
Druh popísali Frank Lambert a Pamela Rasmussen v roku 1998 z exemplárov zo Sangihe.
Monotypický druh — endemit ostrova Sangihe. Najbližšie príbuzné: O. manadensis (Sulawesi), O. siaoensis (Siau), O. magicus (Moluky).
Zdroj: IOC v15.2, BirdLife DataZone, Wikipedia, Birds of the World (Cornell).
Areál: endemit ostrova Sangihe v Sangihe Archipelago, severne od Sulawesi (Indonézia).
Chránený podľa CITES Appendix II, IUCN Least Concern (2024), indonézskej legislatívy.
