Výrik mindorský (Otus mindorensis) — endemit hôr Mindora (foto: Wikimedia Commons)

Otus — Strigidae (sovovité)

Výrik mindorský

Otus mindorensis (Whitehead, 1899) — endemit hôr ostrova Mindoro; jediný výrik na ostrove

IUCN: NT (Near Threatened, 2023) — populácia 10 000–19 999 | Areál: Mindoro, nad 870 m
Dĺžka19–20 cm
Váha~85–105 g
Rozpätie50–55 cm
Montánne pralesy Mt. Halcon a Mt. Iglit-Baco NP ukrývajú jediného výrika ostrova Mindoro. Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Vyskytuje sa striktne nad 870 m n. m. Diagnostické volanie: medium-pitched „weeuuu" — stúpa a mierne klesá. Populácia 10 000–19 999 jedincov. IUCN Near Threatened (2023). Žije v rovnakých lokalitách ako vážne ohrozený trpasličí byvol tamaraw (Bubalus mindorensis).

 Ochrana — IUCN NT, deforestácia 70 %

IUCN Near Threatened (2016, reaffirmed 2023) — populácia 10 000–19 999 jedincov, klesajúca. Historicky VU (BirdLife 2000), dnes NT.

Hlavné hrozby:

  • Mindoro stratil ~70 % primárneho lesa
  • Banícka ťažba niklu na svahoch Mt. Halcon
  • Slash-and-burn (kaingín) farmárstvo
  • Plantáže kávovníka a kakaa
  • Tajfúny Filipínskeho mora
  • Pesticídy v rýžovej produkcii

 Volanie — „weeuuu" stúpa-klesá

Diagnostické volanie: medium-pitched whistled „weeuuu" — stúpa a mierne klesá, opakované v intervaloch ~5–8 s. Často v reakcii na ďalšieho jedinca.

 Vyhľadať volanie na YouTube   Macaulay Library

Výživa

  • Hmyz — chrobáky, cikády, sarancie, modlivky
  • Pavúkovce — pavúky horských pralesov
  • Drobné cicavce — endemické hlodavce Mindora
  • Plazy — gekónidy, scinkidy Mindora
  • Žaby — endemické Platymantis Mindora
  • Drobné vtáky (zriedkavé)
Tip od odborníka Výrik mindorský (Otus mindorensis) je endemit hôr ostrova Mindoro — striktný horský druh nad 870 m. Je jediný výrik na Mindore (žiadny iný druh rodu Otus tu nežije). Strava 66 % hmyz. Diagnostické volanie: medium-pitched „weeuuu" — stúpa a mierne klesá, opakované v intervaloch, často v reakcii na ďalšieho jedinca.

Hlasový prejav

Diagnostické volanie je medium-pitched whistled „weeuuu" — stúpa a mierne klesá, opakované v intervaloch ~5–8 s, často v reakcii na ďalšieho jedinca. Volanie odlišuje druh od klesajúceho tónu O. longicornis (Luzon) a dvojtónového „wiiii weeuu" O. mirus (Mindanao). Najhlasitejšie v suchom období (február–máj).

Typické zvuky

  • Teritoriálne volanie — „weeuuu" (0,8 s, stúpa-klesá, 1,1–1,4 kHz)
  • Antifonálny duet páru — výmena volaní samca a samice
  • Alarmový hlas — drsné „chak-chak" pri prítomnosti predátora
  • Žobravé volanie mláďat — vysoké „šii" pri kŕmení
  • Bill-clacking — klapanie zobákom pri obrane hniezda

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Tok — samec spieva „weeuuu" stúpajúce-klesajúce (február–máj)
Hniezdenie — dutina v starom strome montánneho lesu, 2 vajcia
Inkubácia ~25 dní, mláďatá v hniezde ~30 dní
Rezident — celoročne v horách Mindora
Cez deň ukrytý v hustom podraste montánneho pralesa
Pelichanie po hniezdnej sezóne (vlhká sezóna)

Prostredie a požiadavky

Hniezdo
Dutina v starom strome montánneho pralesa, 2 vajcia
Vyhľadáva dutiny v starých stromoch montánneho pralesa Mindora. Vajcia ~30 × 25 mm, biele. Lokality: Mt. Halcon, Mt. Iglit-Baco NP.
Nadmorská výška
Nad 870 m n. m. — striktný horský druh
Najčastejšie v stredných polohách 1 000–1 800 m. Mt. Halcon (2 586 m) je najvyšší vrch Mindora. Mt. Baco (2 488 m) druhý.
Biotop
Tropický montánny prales, mossy forest
Striktný druh primárneho montánneho pralesa Mindora. Vyhľadáva mossy forest s hustým podrastom. Lokality: Mt. Halcon, Mt. Iglit-Baco NP, Mt. Calavite.
Teplota
Tropická chladná, +14 až +24 °C
Mt. Halcon a Mt. Baco majú chladnejšiu mikroklímu (14–22 °C) s pravidelnou hmlou. Mindoro má vlhkú sezónu jún–november (monzún).
Voda
Pri horských potokoch Mindora
Vodu získava aj z koristi. V Mt. Halcon a Mt. Iglit-Baco NP pravidelne pije z horských potokov.
Spoločnosť
Monogamný pár, teritórium 5–10 ha
Pár obhajuje teritórium hlasovými volaniami. Hustota nízka — Mindoro má len ~10 600 km² obyvateľného habitatu, z toho horský prales je obmedzený.

Rozmnožovací cyklus

Tok
Február–máj

Samec spieva „weeuuu" v montánnom pralese pri stmievaní. Pár vytvára duety.

Znáška
2 vajcia

Vajcia biele, ~30 × 25 mm. Hniezdo v dutine starého stromu montánneho pralesa.

Inkubácia
~25 dní

Sedí výhradne samica, samec donáša korisť (chrobáky, cikády, modlivky).

Liahnutie
Apríl–máj

Mláďatá pokryté bielym páperím. Kŕmia oba rodičia.

Mláďatá
~30 dní v hniezde

Mláďatá opúšťajú dutinu po ~4 týždňoch, lietajú v 5–6 týždňoch.

Samostatnosť
8 týždňov po vyliahnutí

Juvenily sa rozptyľujú v horskom pralese. Pohlavná zrelosť v 1. roku.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Výrik mindorský 19–20 cm Výrik luzonský 18–19 cm Výrik mirov 19 cm Výrik palawanský 19–20 cm
Výrik mindorský Výrik luzonský Výrik mirov Výrik palawanský
Dĺžka19–20 cm18–19 cm19 cm19–20 cm
Váha~85–105 g~75–90 g~60–70 g~90–110 g
Dožitie~5 r~5 r~5 r~5 r
OchranaIUCN NTIUCN NT/LCIUCN NTIUCN NT
CharakteristikaEndemit Mindora, nad 870 mEndemit Luzonu, 500–1 800 mEndemit Mindanao, nad 1 000 mEndemit Palawanu, nížinný
AreálMindoro (Filipíny)Luzon (Filipíny)Mindanao (Filipíny)Palawan (Filipíny)

Zaujímavosti

1

Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Whitehead bol britský prírodovedec a zberateľ, ktorý strávil veľkú časť 90. rokov 19. storočia na Filipínach. Popísal mnohé endemity vrátane filipínskeho orla Pithecophaga jefferyi (Whitehead 1896).

2

Endemit Mindora — ostrova s rozlohou 10 572 km². Druh sa vyskytuje iba na Mindore — je jediný výrik žijúci na tomto ostrove. Najbližšie príbuzné druhy (O. longicornis, O. mirus) žijú na susedných ostrovoch Luzon a Mindanao.

3

Monotypický druh — žiadne uznávané poddruhy. Geneticky najbližšie príbuzný komplexu O. longicornis a O. mirus. Spolu tvoria „filipínsky horský komplex" výrikov, ktorí sa diverzifikovali izoláciou na ostrovoch.

4

Striktný horský endemit — areál nad 870 m. Druh nikde nezostupuje do nížin Mindora, kde žijú iné druhy sov (napr. Filipínska sova plavá, Bubo philippensis).

5

IUCN Near Threatened (2016, reaffirmed 2023) — populácia 10 000–19 999 jedincov, klesajúca. Historicky bol druh klasifikovaný ako VU (BirdLife 2000), dnes je upravený na NT po novších pozorovaniach.

6

Volanie „weeuuu" — stúpajúce a mierne klesajúce — je kľúčový diagnostický znak. Často v duetoch páru a v reakcii na ďalšieho jedinca, čo umožňuje výskumníkom monitorovať populácie cez „call-back" metódu.

7

Mt. Halcon (2 586 m) — najvyšší vrch Mindora — je sväté miesto pre Mangyan, pôvodných obyvateľov ostrova. Druh žije v rovnakých horských pralesoch ako endemická tamaraw (Bubalus mindorensis) — vážne ohrozený trpasličí byvol.

8

Mt. Iglit-Baco NP (752 km²) je vyhlásené chránené územie, kde žije aj tamaraw. Predstavuje hlavné refúgium pre druh a ďalšie endemity Mindora (Mindoro Bleeding-heart, Mindoro Hornbill).

Taxonomická klasifikácia

species Výrik mindorský
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves
Rad Strigiformes
Čeľaď Strigidae (sovovité)
Rod Otus Pennant, 1769
Druh O. mindorensis (Whitehead, 1899)
Poddruhy Monotypický druh — endemit hôr ostrova Mindoro (Filipíny). Predtým spájaný s komplexom O. longicornis a O. mirus, dnes uznávaný ako samostatný druh.

? Často kladené otázky

Endemicky iba na ostrove Mindoro (Filipíny). Druh sa vyskytuje v tropickom montánnom pralese nad 870 m n. m. Najlepšie lokality: Mt. Halcon, Mt. Iglit-Baco NP, Mt. Calavite, Mt. Baco. Mindoro má rozlohu 10 572 km², ale obyvateľný horský habitat je obmedzený.

Hlavné rozdiely: (1) O. mindorensis je na Mindore, O. longicornis na Luzone; (2) O. mindorensis je striktnejší horský (nad 870 m, vs 500–1 800 m); (3) iné volanie — O. mindorensis „weeuuu" stúpa-klesá, O. longicornis jednoslabičný klesajúci tón. Spolu tvoria „filipínsky horský komplex".

Malý druh — dĺžka tela 19–20 cm, hmotnosť ~85–105 g, rozpätie krídel 50–55 cm. Má krátke „ear tufts" a celkovo tmavo hnedé, škvrnité sfarbenie s teplejšou hnedou na tvári a hrudníku.

Insektivor — 66 % hmyz (chrobáky, cikády, sarancie, modlivky). 14 % pavúkovce, 9 % drobné cicavce (vrátane endemického Anonymomys mindorensis). Loví tichým zlosem v hustom podraste montánneho pralesa.

IUCN Near Threatened (NT) — assessment 2016, reaffirmed 2023. Populácia 10 000–19 999 jedincov, klesajúca. Historicky bol druh klasifikovaný ako VU (BirdLife 2000), dnes upravený na NT. Hlavné hrozby: deforestácia, ťažba niklu na Mt. Halcon, slash-and-burn farmárstvo.

Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Whitehead bol britský prírodovedec a zberateľ, ktorý strávil veľkú časť 90. rokov 19. storočia na Filipínach. Popísal mnohé endemity vrátane filipínskeho orla (Pithecophaga jefferyi).

 Taxonómia — Whitehead 1899

Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Whitehead bol britský prírodovedec, ktorý strávil veľkú časť 90. rokov 19. storočia na Filipínach a popísal mnohé endemity, vrátane filipínskeho orla (Pithecophaga jefferyi).

Monotypický druh — jediný výrik na Mindore. Geneticky najbližšie príbuzný komplexu O. longicornis (Luzon) a O. mirus (Mindanao).

Zdroj: IOC World Bird List v15.2, BirdLife DataZone, Wikipedia.

 Areál — Mindoro

Areál: endemit hôr Mindora. Mt. Halcon (2 586 m), Mt. Iglit-Baco NP, Mt. Calavite. Striktne nad 870 m. Populácia 10 000–19 999 jedincov.

 Cudzie názvy

Slovensky:   Výrik mindorský, Česky:   Výreček mindorský, Anglicky:   Mindoro Scops-Owl, Nemecky:   Mindoro-Zwergohreule, Francúzsky:   Petit-duc de Mindoro, Taliansky:   Assiolo di Mindoro, Španielsky:   Autillo de Mindoro, Holandsky:   Mindoro-dwergooruil, Filipínsky:   Kuwago ng Mindoro