Otus — Strigidae (sovovité)
IUCN Near Threatened (2016, reaffirmed 2023) — populácia 10 000–19 999 jedincov, klesajúca. Historicky VU (BirdLife 2000), dnes NT.
Hlavné hrozby:
Diagnostické volanie: medium-pitched whistled „weeuuu" — stúpa a mierne klesá, opakované v intervaloch ~5–8 s. Často v reakcii na ďalšieho jedinca.
Diagnostické volanie je medium-pitched whistled „weeuuu" — stúpa a mierne klesá, opakované v intervaloch ~5–8 s, často v reakcii na ďalšieho jedinca. Volanie odlišuje druh od klesajúceho tónu O. longicornis (Luzon) a dvojtónového „wiiii weeuu" O. mirus (Mindanao). Najhlasitejšie v suchom období (február–máj).
Samec spieva „weeuuu" v montánnom pralese pri stmievaní. Pár vytvára duety.
Vajcia biele, ~30 × 25 mm. Hniezdo v dutine starého stromu montánneho pralesa.
Sedí výhradne samica, samec donáša korisť (chrobáky, cikády, modlivky).
Mláďatá pokryté bielym páperím. Kŕmia oba rodičia.
Mláďatá opúšťajú dutinu po ~4 týždňoch, lietajú v 5–6 týždňoch.
Juvenily sa rozptyľujú v horskom pralese. Pohlavná zrelosť v 1. roku.
| Výrik mindorský | Výrik luzonský | Výrik mirov | Výrik palawanský | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 19–20 cm | 18–19 cm | 19 cm | 19–20 cm |
| Váha | ~85–105 g | ~75–90 g | ~60–70 g | ~90–110 g |
| Dožitie | ~5 r | ~5 r | ~5 r | ~5 r |
| Hlučnosť | 4/5 | 4/5 | 4/5 | 4/5 |
| Cena (SK) | IUCN NT | IUCN NT/LC | IUCN NT | IUCN NT |
| Povaha | Endemit Mindora, nad 870 m | Endemit Luzonu, 500–1 800 m | Endemit Mindanao, nad 1 000 m | Endemit Palawanu, nížinný |
| Dostupnosť v SR | Mindoro (Filipíny) | Luzon (Filipíny) | Mindanao (Filipíny) | Palawan (Filipíny) |
Príznaky: Vyrubovanie pre kávovník, kakao a banícku ťažbu
Mindoro stratil ~70 % primárneho lesa. Hlavná hrozba pre druh — vyrubovanie pre plantáže a banícku ťažbu niklu na svahoch Mt. Halcon.
Príznaky: Konverzia pralesa na rýžoviská
Kaingín — tradičná slash-and-burn farmárstvo Mindorencov — ničí svahy horských lesov pre rýžoviská a kávovník.
Príznaky: Otrava cez ulovený hmyz
Mindoro intenzívne používa insekticídy v rýžovej produkcii v nížinách. Druh hromadí toxíny pri love.
Príznaky: Ničivé búrky Filipínskeho mora
Mindoro zasahujú silné tajfúny — môžu zničiť hniezda a lesný habitat. Mt. Halcon je hlavná zóna nárazu.
Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Whitehead bol britský prírodovedec a zberateľ, ktorý strávil veľkú časť 90. rokov 19. storočia na Filipínach. Popísal mnohé endemity vrátane filipínskeho orla Pithecophaga jefferyi (Whitehead 1896).
Endemit Mindora — ostrova s rozlohou 10 572 km². Druh sa vyskytuje iba na Mindore — je jediný výrik žijúci na tomto ostrove. Najbližšie príbuzné druhy (O. longicornis, O. mirus) žijú na susedných ostrovoch Luzon a Mindanao.
Monotypický druh — žiadne uznávané poddruhy. Geneticky najbližšie príbuzný komplexu O. longicornis a O. mirus. Spolu tvoria „filipínsky horský komplex" výrikov, ktorí sa diverzifikovali izoláciou na ostrovoch.
Striktný horský endemit — areál nad 870 m. Druh nikde nezostupuje do nížin Mindora, kde žijú iné druhy sov (napr. Filipínska sova plavá, Bubo philippensis).
IUCN Near Threatened (2016, reaffirmed 2023) — populácia 10 000–19 999 jedincov, klesajúca. Historicky bol druh klasifikovaný ako VU (BirdLife 2000), dnes je upravený na NT po novších pozorovaniach.
Volanie „weeuuu" — stúpajúce a mierne klesajúce — je kľúčový diagnostický znak. Často v duetoch páru a v reakcii na ďalšieho jedinca, čo umožňuje výskumníkom monitorovať populácie cez „call-back" metódu.
Mt. Halcon (2 586 m) — najvyšší vrch Mindora — je sväté miesto pre Mangyan, pôvodných obyvateľov ostrova. Druh žije v rovnakých horských pralesoch ako endemická tamaraw (Bubalus mindorensis) — vážne ohrozený trpasličí byvol.
Mt. Iglit-Baco NP (752 km²) je vyhlásené chránené územie, kde žije aj tamaraw. Predstavuje hlavné refúgium pre druh a ďalšie endemity Mindora (Mindoro Bleeding-heart, Mindoro Hornbill).
Endemicky iba na ostrove Mindoro (Filipíny). Druh sa vyskytuje v tropickom montánnom pralese nad 870 m n. m. Najlepšie lokality: Mt. Halcon, Mt. Iglit-Baco NP, Mt. Calavite, Mt. Baco. Mindoro má rozlohu 10 572 km², ale obyvateľný horský habitat je obmedzený.
Hlavné rozdiely: (1) O. mindorensis je na Mindore, O. longicornis na Luzone; (2) O. mindorensis je striktnejší horský (nad 870 m, vs 500–1 800 m); (3) iné volanie — O. mindorensis „weeuuu" stúpa-klesá, O. longicornis jednoslabičný klesajúci tón. Spolu tvoria „filipínsky horský komplex".
Malý druh — dĺžka tela 19–20 cm, hmotnosť ~85–105 g, rozpätie krídel 50–55 cm. Má krátke „ear tufts" a celkovo tmavo hnedé, škvrnité sfarbenie s teplejšou hnedou na tvári a hrudníku.
Insektivor — 66 % hmyz (chrobáky, cikády, sarancie, modlivky). 14 % pavúkovce, 9 % drobné cicavce (vrátane endemického Anonymomys mindorensis). Loví tichým zlosem v hustom podraste montánneho pralesa.
IUCN Near Threatened (NT) — assessment 2016, reaffirmed 2023. Populácia 10 000–19 999 jedincov, klesajúca. Historicky bol druh klasifikovaný ako VU (BirdLife 2000), dnes upravený na NT. Hlavné hrozby: deforestácia, ťažba niklu na Mt. Halcon, slash-and-burn farmárstvo.
Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Whitehead bol britský prírodovedec a zberateľ, ktorý strávil veľkú časť 90. rokov 19. storočia na Filipínach. Popísal mnohé endemity vrátane filipínskeho orla (Pithecophaga jefferyi).
Druh popísal John Whitehead v roku 1899. Whitehead bol britský prírodovedec, ktorý strávil veľkú časť 90. rokov 19. storočia na Filipínach a popísal mnohé endemity, vrátane filipínskeho orla (Pithecophaga jefferyi).
Monotypický druh — jediný výrik na Mindore. Geneticky najbližšie príbuzný komplexu O. longicornis (Luzon) a O. mirus (Mindanao).
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, BirdLife DataZone, Wikipedia.
