Otus — Strigidae (sovovité)
3 diagnostické znaky vs O. scops (myšiarka lesná): (1) hlasovo — O. sunia má trojslabičné „kroik ku kjooh\', O. scops má jednoslabičné „chu-chu-chu\'; (2) kratšie krídla a chvost u O. sunia; (3) areál — O. sunia = JV a stredná Ázia, O. scops = Európa, severná Afrika, Stredný Východ. Pôvodne považovaní za jeden druh.
Vlastné znaky druhu:
Prevažne hmyzožravec — strava ~75 % hmyz (motýle, chrobáky, kobylky, modlivky, mole). Drobné cicavce (8 %), plazy (4 %) a vtáky (2 %) sú menšími zložkami.
Najdiagnostickejšie volanie je trojslabičné „kroik ku kjooh' (Hodgson 1836) — krátke ostré tóny v rytme. Pesničkový repertoár je geneticky fixovaný, ale rytmus volania je geograficky variabilný (Marshall 1978): južná Čína má 2. a 3. slabiku tesnejšie, indický subkontinent má rovnomerné slabiky. Samec spieva februárom až aprílom z výšky stromu, pár vytvára duet. Mláďatá vysoké piskľavé „chee'.
Samec spieva trojslabičné „kroik ku kjooh' z vrcholu stromu. Pár sa formuje na sezónu (možno aj celoživotne, nie je dokumentované).
Vajcia ~30 × 26 mm, biele, oblé. Hniezdo v dutine stromu (Mahua, mango, palmy), bez výstelky.
Sedí výhradne samica, samec ju kŕmi hmyzom. 1 znáška ročne — vrchol v marci až apríli (India).
Mláďatá pokryté belavým páperím. Kŕmia oba rodičia hmyzom — motýľmi, chrobákmi, kobylkami.
Pri opustení hniezda už lietajú. Rodičia ich kŕmia ďalšie 2–3 týždne.
Juvenily sa osamostatňujú v júni–júli. Pohlavná zrelosť pravdepodobne v 1. roku, dlhovekosť ~5–8 r.
| Myšiarka východná | Myšiarka lesná | Výrik lesný | Kuvičok vrabčí | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 18–22 cm | 19–21 cm | 19–25 cm | 15–19 cm |
| Váha | 75–95 g | 60–135 g | 60–135 g | 50–80 g |
| Dožitie | 5–8 r | 5–10 r | 5–10 r | 5–7 r |
| Hlučnosť | 2/5 | 3/5 | 3/5 | 3/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | CHRANENA v SR | CHRANENA v SR | CHRANENA v SR |
| Povaha | 9 poddruhov, 2 morfy, trojslabičný hlas | Európska myšiarka, „chu-chu' hlas | Drobná migračná sova SR | Najmenšia EU sova, denná |
| Dostupnosť v SR | Východná + južná Ázia | Európa + Stredný Východ | Európa + str. Východ | Boreálne lesy Európy |
Príznaky: Strata hlavného zdroja potravy — hmyz
Masívne používanie neonikotinoidov v ázijskom poľnohospodárstve (najmä Vietnam, Thajsko) znižuje populácie nočného hmyzu — hlavnej koristi druhu.
Príznaky: Vyklčovanie starých stromov v indickej krajine
Mahua (Madhuca longifolia) je kľúčový hniezdny strom v Indii — komerčná ťažba pre alkohol a olej znižuje hniezdne príležitosti.
Príznaky: Premena lesov na palmové plantáže (Malajzia, Indonézia)
V Indonézii a Malajzii je premena lesov na palmové plantáže hrozbou — palmové monokultúry nedostatočne podporujú hmyzí život.
Príznaky: Vežnaté budovy a vetrové turbíny
Severné migrujúce populácie (Sibír–JV Ázia) sú vystavené migračným prekážkam — vežiarske budovy, vetrné turbíny v Číne a JV Ázii.
Myšiarka východná má 9 poddruhov podľa IOC v15.2 — najväčšia poddruhová variabilita v rode Otus. Geografická variabilita zahŕňa veľkosť, sfarbenie aj rytmus hlasu.
2 farebné morfy — sivá a ryšavá (rufous), s prechodnými formami. V populácii sa môžu vyskytovať obe morfy. Rufous morfa je častejšia v južných oblastiach.
Druh popísal Brian Houghton Hodgson v roku 1836 v Nepále — britský diplomat a zoológ, ktorý opísal mnoho ázijských vtákov a cicavcov.
Severné populácie migrujú — O. s. stictonotus zo Sibíri a Mandžurska, O. s. japonicus z Japonska a Kórey zimujú v JV Ázii (Thajsko, Malajzia, Indonézia). Južné poddruhy sú rezidentné.
Hmyzožravec — strava ~75 % hmyz (motýle, chrobáky, kobylky, modlivky). Drobné cicavce (8 %), plazy (4 %) a vtáky (2 %) sú menšími zložkami.
Geografická variabilita hlasu — južná Čína má 2. a 3. slabiku „kroik ku kjooh' tesnejšie zlúčené, indický subkontinent má rovnomerné slabiky (König & Weick 2008).
V Indii preferuje dutiny v stromoch Mahua (Madhuca longifolia) — kľúčový hniezdny substrát. Komerčná ťažba Mahua pre alkohol je hrozbou.
Otus sunia bola predtým považovaná za poddruh Otus scops (myšiarka európska/lesná) — samostatný status potvrdený od 80. rokov na základe hlasu a genetiky.
Myšiarka východná (O. sunia) a myšiarka lesná (O. scops) sú blízki príbuzní — pôvodne považovaní za jeden druh. Rozdiely: O. sunia má kratšie krídla a chvost, výrazne odlišný hlas (trojslabičné „kroik ku kjooh' vs „chu-chu-chu' u O. scops), a iný areál (JV a stredná Ázia vs Európa, severná Afrika, stredný Východ).
Áno — severné populácie migrujú. Subspécia stictonotus zo Sibíri, Mandžurska a Kórey zimuje v Indii a JV Ázii. Subspécia japonicus z Japonska zimuje v južnej Číne, Vietname a Filipínach. Južné populácie (sunia, leggei, nicobaricus) sú rezidentné.
Podľa IOC v15.2 je 9 poddruhov: sunia, stictonotus, japonicus, malayanus, distans, rufipennis, leggei, modestus a nicobaricus. Najväčšia poddruhová variabilita v celom rode Otus — zahŕňa veľkosť, sfarbenie aj rytmus volania.
Prevažne hmyzožravec — strava ~75 % hmyz (motýle, chrobáky, kobylky, modlivky, mole). Drobné cicavce (myši, hraboše) tvoria ~8 %, plazy (gekony) ~4 %, mladé vtáky ~2 %. Loví zo stálej pozorovateľne tichým preletom.
Areál pokrýva celú východnú a južnú Áziu — India, Srí Lanka, Nepál, Bhután, Bangladéš, Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža, Malajzia, Indonézia, Filipíny, Nikobary, južná Čína, Kórea, Japonsko. Severné populácie zimujú na juhu, južné sú rezidentné.
Nie. Myšiarka východná je endemit Ázie — najsevernejšie populácie sú v Japonsku a juhovýchodnej Sibíri. Na Slovensku ju možno vidieť len v špecializovaných zoologických záhradách. V Európe žije príbuzná myšiarka lesná (Otus scops) v južných a stredných oblastiach.
Druh popísal Brian Houghton Hodgson v roku 1836 v Nepále — britský diplomat a zoológ, ktorý opísal mnoho ázijských vtákov a cicavcov. Pôvodne považovaný za poddruh Otus scops. Samostatný druhový status od 80. rokov na základe hlasu a genetiky (Marshall 1978, König & Weick 2008).
9 poddruhov podľa IOC v15.2:
Najväčšia poddruhová variabilita v celom rode Otus — zahŕňa veľkosť, sfarbenie aj rytmus volania.
Zdroj: IOC World Bird List v15.2, IUCN Red List, BirdLife DataZone.
Areál: India, Srí Lanka, Nepál, Bhután, Bangladéš, Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Vietnam, Kambodža, Malajzia, Indonézia, Filipíny, Nikobary, južná Čína, Kórea, Japonsko. Severné populácie zimujú na juhu, južné sú rezidentné.
Chránená podľa CITES Appendix II a národnej legislatívy: v Indii Wildlife Protection Act 1972 (Schedule IV), v Japonsku ako migračný druh.
Oriental Scops-Owl — typický „tuk tok torok" call
Denné stretnutie s Otus sunia — Thajsko
