Sklípkavec mexický zlatý (Brachypelma albiceps) vs Sklípkavec Emíliin (Brachypelma emilia)

Strava — Sklípkavec mexický zlatý (Brachypelma albiceps)

• Cvrčky (Acheta domesticus, Gryllus) — základ stravy, veľkosť koristi maximálne do veľkosti zadočku sklípkavca
• Šváby Blaptica dubia a Shelfordella lateralis — výživná, ľahko chovateľná korisť pre subadultné a dospelé jedince
• Sarančatá a kobylky — vítané spestrenie pre väčšie jedince
• Mole zophobas / múčne červy (Tenebrio) striedmo — tučnejšia korisť len ako doplnok, nie základ
• Drobné cvrčíčiky a octomilky (Drosophila) bez krídel — vhodné pre malé nymfy (slingy)
• Larvy potemníka / zophobas pre dospelé jedince — občasné, kvôli vysokému obsahu tuku len výnimočne
• Vždy živá, zdravá kŕmna korisť z chovu — nikdy nie hmyz odchytený v záhrade

Strava — Sklípkavec Emíliin (Brachypelma emilia)

• Cvrčky (Acheta domesticus, Gryllus) — základ stravy, veľkosť koristi maximálne do veľkosti zadočku sklípkavca
• Šváby Blaptica dubia a Shelfordella lateralis — výživná, ľahko chovateľná korisť pre subadultné a dospelé jedince
• Sarančatá a kobylky — vítané spestrenie pre väčšie jedince
• Mole / zophobas / múčne červy (Tenebrio) striedmo — tučnejšia korisť len ako doplnok, nie základ
• Drobné cvrčíčiky a octomilky (Drosophila) bez krídel — vhodné pre malé nymfy (slingy)
• Larvy potemníka / zophobas pre dospelé jedince — občasné, kvôli vysokému obsahu tuku len výnimočne
• Vždy živá, zdravá kŕmna korisť z chovu — nikdy nie hmyz odchytený v záhrade

O druhu — Sklípkavec mexický zlatý (Brachypelma albiceps)

Sklípkavec mexický zlatý (Brachypelma albiceps, Mexican Golden Red Rump Tarantula) je nápadný mexický suchozemský sklípkavec a vďaka pokojnej povahe a otužilosti jeden z vďačných druhov pre začínajúcich aj stredne pokročilých teraristov. Patrí do čeľade Theraphosidae (sklípkavcovité), radu Araneae (pavúky), infrarádu Mygalomorphae; opísaný bol už v roku 1903 (Pocock) a dlho sa viedol pod menom Aphonopelma albiceps, resp. Brachypelmides albiceps, kým bol definitívne zaradený do rodu Brachypelma. Sfarbenie je nezameniteľné: čierne nohy, zlatistá (plavá) hlavohruď (karapax) — ktorej odtieň sa podľa osvetlenia mení od pieskovo-sivej cez ružovkastú po žltozlatú — a sýto červeno-oranžové dlhé chĺpky na zadočku, odkiaľ pochádza anglické pomenovanie „Golden Red Rump“ (zlatý červený zadoček). Práve zlatý karapax a červený zadoček ho odlišujú od príbuzného B. emilia (čierny trojuholník na hlavohrudi) či B. hamorii (červené „kolená“). Je to terestrický (suchozemský) hrabavý druh, endemit suchých vysočín stredného Mexika — žije v štáte Guerrero a na juhu štátu Morelos, v savanách a krovinách, kde si buduje dlhšie nory pod veľkými kameňmi alebo obýva opustené nory hlodavcov a pri ich ústí číha na korisť. Povaha: je pokojný a mierny — obranné prejavy sú zriedkavé, pri vyrušení sa skôr stiahne do nory alebo sa postaví do obrany a zadnými nohami si vykopáva dráždivé (urtikujúce) chĺpky (typu I a III) z brušného políčka; hryzie len výnimočne a jed má slabý (porovnateľný s bodnutím osy). Má však výrazný, energický kŕmny reflex — po koristi sa vrhne rýchlo. Hlavným rizikom pre chovateľa sú práve dráždivé chĺpky, nie hryzenie, a preto nie je určený na maznanie ani časté branie do rúk — je to pozorovacie zviera a pád z výšky mu môže prasknúť krehký zadoček. Dlhovekosť je jeho devízou aj záväzkom: samice sa dožívajú približne 15–20 rokov, zatiaľ čo samce len asi 5–6 rokov (po poslednom zvliekaní obvykle do roka) a po dospelosti a párení čoskoro hynú. Terárium: terestrické, približne 30×30×30 cm pre dospelca (rozpätie nôh ~13–15 cm), s dôrazom na plochu dna než výšku (kvôli bezpečnosti pri páde), s hrubšou vrstvou kokosového substrátu (10–15 cm) na hrabanie — najmä mladé jedince sú ochotní „kopáči“ — s úkrytom (korková kôra) a plytkou miskou s vodou, ktorá je najdôležitejším prvkom. Teplota 24–28 °C (bez problémov znesie aj bežnú izbovú ~20–24 °C, druh pochádza zo suchších vysočín), mierna vlhkosť — vlhkejšia spodná vrstva substrátu so suchším vrchom a stálou miskou, druh vyžaduje suchšie prostredie, nie premokrené terárium. Strava: hmyzožravec — živé cvrčky, šváby a kobylky; dospelého jedinca stačí kŕmiť raz za 2–3 týždne, je stredne pomaly rastúci a netreba ho prekrmovať. Pred zvliekaním (premolt) prestáva žrať a samotnú ekdýzu absolvuje na chrbte — vtedy ho nikdy nerušíme ani nekŕmime. Ochrana: celý rod Brachypelma je chránený — CITES Príloha II (od 1994); IUCN druh hodnotí ako Least Concern (najmenej ohrozený) vďaka rozsiahlemu areálu, populácia však klesá pre stratu biotopu a pašovanie. Preto sa kupujú výhradne odchované jedince (slingy) s dokladom o pôvode, nikdy nie odchyt z prírody. Obtiažnosť: nízka až stredná — vďačný a vizuálne atraktívny druh pre poučeného začiatočníka, ktorý rešpektuje jeho dráždivé chĺpky, krehkosť a dĺžku života.

O druhu — Sklípkavec Emíliin (Brachypelma emilia)

Sklípkavec Emíliin (Brachypelma emilia, Mexican Redleg Tarantula) je klasický mexický suchozemský sklípkavec a jeden z najmiernejších a najkrajších druhov pre začínajúcich teraristov. Patrí do čeľade Theraphosidae (sklípkavcovité), radu Araneae (pavúky), infrarádu Mygalomorphae a je dokonca typovým druhom celého rodu Brachypelma (opísaný 1856 ako Mygale emilia, do rodu Brachypelma preradený 1891). Sfarbenie je nezameniteľné: čierne telo a oranžovo-červené nohy a predovšetkým výrazný čierny trojuholník na svetlej hlavohrudi (karapaxe), ktorý smeruje dopredu — B. emilia je jediným druhom z rodu, ktorý si tento znak ponecháva natrvalo aj v dospelosti, takže ide o najlepší rozlišovací znak oproti príbuzným „red-leg/red-knee“ sklípkavcom. Je to terestrický (suchozemský) hrabavý druh pochádzajúci zo suchých krovín a podhoria Sierra Madre Occidental na pacifickom pobreží severozápadného Mexika — zo štátov Sinaloa a Nayarit, kde obýva nory v zemi a pod kameňmi a pri ich ústí číha na korisť (hrabe ochotnejšie a hlbšie než niektoré príbuzné druhy). Povaha: je mimoriadne pokojný a neagresívny — podľa chovateľov ešte pokojnejší než klasický červenokolenný — a pri vyrušení je veľmi neochotný hrýzť; radšej sa stiahne alebo sa postaví do obrany a zadnými nohami si vykopáva dráždivé (urtikujúce) chĺpky z brušného políčka. Uhryznutie je zriedkavé a jed veľmi slabý (porovnateľný s bodnutím osy), takže hlavným rizikom sú práve dráždivé chĺpky, nie hryzenie. Práve preto nie je určený na maznanie ani časté branie do rúk — je to pozorovacie zviera a pád z výšky mu môže prasknúť krehký zadoček. Dlhovekosť je jeho devízou aj záväzkom: samice sa dožívajú 20–25 rokov, zatiaľ čo samce len asi 4–6 rokov a po dospelosti a párení čoskoro hynú. Terárium: terestrické, približne 30×30×30 cm pre dospelca, s dôrazom na plochu dna než výšku (kvôli bezpečnosti pri páde), s hrubšou vrstvou suchého kokosového substrátu (8–12 cm) na hrabanie, úkrytom (korková kôra) a plytkou miskou s vodou, ktorá je najdôležitejším prvkom. Teplota 24–28 °C (znesie aj bežnú izbovú), vlhkosť 60–70 % udržiavaná cez misku a mierne prievlažovanie jedného kúta — druh vyžaduje sucho s vlhkým kútom, nie premokrené terárium. Strava: hmyzožravec — živé cvrčky, šváby a kobylky; dospelého jedinca stačí kŕmiť raz za 1–2 týždne, je pomaly rastúci a netreba ho prekrmovať. Pred zvliekaním (premolt) prestáva žrať a samotnú ekdýzu absolvuje na chrbte — vtedy ho nikdy nerušíme ani nekŕmime. Ochrana: druh aj celý rod Brachypelma je chránený — CITES Príloha II (od 1994) a v Mexiku vedený ako ohrozený pre stratu biotopu a pašovanie; IUCN ho však v roku 2019 hodnotí ako Least Concern (najmenej ohrozený) vďaka rozsiahlemu areálu. Preto sa kupujú výhradne odchované jedince (slingy) s dokladom o pôvode, nikdy nie odchyt z prírody. Obtiažnosť: nízka — ideálny druh pre poučeného začiatočníka, ktorý rešpektuje jeho dráždivé chĺpky, krehkosť a mimoriadnu dĺžku života.