Čajka veľká (chrbtová) vs Čajka sledová (striebristá)

Strava — Čajka veľká (chrbtová)

• Ryby morské — sleď, treska, makrela, malé žraloky (do 1 kg) — primárna potrava
• Vajcia a mláďatá iných vtákov — alkáče, papuchalkovia, čajky, kormorány (predácia v kolóniách)
• Dospelé vtáky do veľkosti kačky — chytanie v letu alebo z hladiny (kačice, čierne pávy)
• Mŕtvinky — veľryby, tulene, ryby, hlodavce (scavenger pri pobreží)
• Morské bezstavovce — kraby, mušle, kalmáre, hviezdice, ježovky
• Antropogénna potrava — odpadky, skládky, prístavy (rybárske lode)
• Hlodavce a malé cicavce — hraboše, mláďatá králika (na ostrovoch)

Strava — Čajka sledová (striebristá)

• Ryby morské — sled, treska, makrela, sardely (Severná Atlantík)
• Morské bezstavovce — kraby, mušle, slimáky, hviezdice (zbieranie počas odlivu)
• Antropogénna potrava — odpadky zo skládok, prístavov, trhov, lodný odpad
• Vajcia a mláďatá iných morských vtákov — predácia v kolóniách (čajky trojprstej, čajky smejúcej sa, alkáčov)
• Drobné stavovce — hraboše, mladé zajace, ryby vyhodené rybármi
• Mŕtviny — mŕtve ryby, tulené mláďatá, mŕtve morské vtáky na pobreží
• Zrno a klíčky na poliach — vzácne, hlavne v zime na vnútrozemských zimoviskách

O druhu — Čajka veľká (chrbtová)

Čajka veľká (Larus marinus) je najväčšia čajka sveta — dospelí dosahujú dĺžku 64–79 cm, rozpätie krídel 150–170 cm a hmotnosť 1,3–2,3 kg (samce väčšie, výnimočne až 2,5 kg). To je 2× viac ako čajka žltá (0,8–1,4 kg) a 5× viac ako čajka smejúca sa (200–400 g). Druh popísal Carl Linnaeus v roku 1758 v Systema Naturae ako Larus marinus (z latinčiny „marinus" = morský). Monotypický druh (žiadne poddruhy), najbližšie príbuzný čajke striebristej (L. argentatus), čajke žltej (L. michahellis) a tmavoplášťovej čajke (L. fuscus) — všetky tvoria „komplex veľkých bielohlavých čajok" (Pons et al. 2005, Sternkopf et al. 2010). Globálna populácia 110 000–180 000 párov (BirdLife DataZone 2024, IUCN LC 2024), európska populácia klesá (-30 % za posledných 30 rokov — Wetlands International 2023). Druh hniezdi v severnom Atlantiku: Island (~30 000 párov, najväčšia populácia), Británia a Írsko (~20 000 párov), Škandinávia (Nórsko, Švédsko, Fínsko — ~30 000 párov), Faerské ostrovy, Grónsko, Severná Amerika (Kanada — Newfoundland, Labrador, Quebec; USA — Maine, Massachusetts — ~50 000 párov). V SR je druh výnimočný zimujúci hosť — 1–5 jedincov ročne (najmä mladé tulavé, na Dunaji v Bratislave — Eurovea, Devín, Petržalka; výnimočne na Sĺňave, Senianskej priehrade). Hniezdenie v SR nie je zaznamenané. Diagnostické znaky: extrémna veľkosť (viditeľne väčšia ako každá iná čajka v zmiešaných kŕdľoch), čierny chrbát (nie šedý ako všetky ostatné čajky), ružovkasté nohy, masívny žltý zobák s veľkou červenou škvrnou na dolnej čeľusti (najväčšia škvrna u čajok), biela hlava (v zime mierne škvrnitá), čierne hroty krídel s veľkými bielymi škvrnami („mirrors"). Dospelci dosahujú plný šat až v 4. roku života (4-roč. cyklus pelichania). Druh je celoročne chránený v SR (zákon 543/2002 Z. z., spoločenská hodnota 200 €/jedinec). Vrcholový predátor pobrežných ekosystémov severného Atlantiku — predácia v hniezdnych kolóniách alkáčov, papuchalkov, čajok malých čiernych, kormoránov (odhadovaný úbytok 10–40 % vajec a mláďat). Druh je silne klepto-parazitický — kradnutie potravy od menších čajok, kormoránov, dokonca aj orlov morských. Pokles európskej populácie je spôsobený znížením rybárskej činnosti (menej rýb vyhodených z lodí), zatvárnaním otvorených skládok (EÚ smernica 2018/851 o obehovom hospodárstve), vtáčou chrípkou (H5N1 — masívne úhyny 2022–2023 v Británii).

O druhu — Čajka sledová (striebristá)

Čajka sledová alebo striebristá (Larus argentatus) je veľká severoatlantická čajka so striebristo-šedým chrbtom, ružovkastými nohami a žltým zobákom s červenou škvrnou. Druh popísal dánsky prírodovedec Erik Pontoppidan v roku 1763 (v „Den Danske Atlas") ako Larus argentatus (z lat. argentum = striebro, podľa striebristo-šedého chrbta). Pôvodne bol druh chápaný extrémne široko — zahŕňal všetky veľké čajky severných morí Eurázie a Severnej Ameriky. V rokoch 2005–2010 prešiel viacerými revíziami: z neho boli vyčlenené samostatné druhy L. michahellis (čajka žltá — Stredomorie, AERC TAC 2005), L. cachinnans (čajka stepná — Čierne more, Kazachstán), L. smithsonianus (čajka americká — Severná Amerika). Dnes obsahuje len severoatlantické populácie: L. a. argentatus (Škandinávia, Pobaltie, Sibír) a L. a. argenteus (Britské ostrovy, severovýchodné Francúzsko, Holandsko). Globálna populácia ~750–950 tisíc párov (BirdLife DataZone 2024, IUCN LC 2024), európska populácia klesajúca v Británii (~50 % pokles od 1969 — RSPB), ale rastúca v Holandsku a Belgicku. V SR nehniezdi, je vzácny zimujúci hosť (~10–50 jedincov ročne) na Dunaji (Bratislava — Devín, Komárno, Štúrovo), Tise (Trebišov, Streda nad Bodrogom), Sĺňave, vodných nádržiach (Liptovská Mara, Zemplínska šírava). Dĺžka 54–60 cm, rozpätie krídel 123–148 cm, hmotnosť 0,7–1,3 kg (samce väčšie). Diagnostické znaky: ružovkasté nohy (odlišujúce od čajky žltej s jasne žltými), žltý zobák s červenou škvrnou na dolnej čeľusti (gonys spot — Tinbergenov „pecking response"), striebristo-šedý chrbát (svetlejší ako čajka žltá), biela hlava a telo (v zime hnedoškvrnitá hlava), čierne hroty krídel s bielymi škvrnami. Dospelci dosahujú plný šat až v 4. roku života. Druh je celoročne chránený v SR (zákon 543/2002 Z. z., spoločenská hodnota 200 €/jedinec). Najznámejšie spojené s druhom: Tinbergenov nobelovský výskum „pecking response" (1953, „The Herring Gull's World") — klasický príklad „sign stimulus" v etológii. V britských pobrežných mestách (Brighton, Aberdeen, Eastbourne) druh spôsobuje vážne urbánne konflikty (kradnutie potravy, útoky na ľudí, znečistenie striech).