Bufonidae (ropuchovité)
O hlase ropuchy zlatej existujú minimálne údaje. Druh bol aktívny len počas krátkeho párenia (2 týždne) v odľahlých hmlových lesoch. Žiadne zvukové nahrávky sa nezachovali. Predpokladá sa tiché volanie typické pre malé druhy ropúch.
Ropucha zlatá mala explozívny pariaci systém — celá populácia sa zhromaždila na 1–2 týždne (apríl–máj) pri malých dočasných kalužiach. Samce (žiarivo oranžové) sa zhromažďovali v skupinách a čakali na samice. Amplexus — samec objímal samicu zhora. V roku 1987 herpetológ Martha Crump pozorovala 1 500 jedincov zhromaždených pri kalužiach — posledná veľká populácia.
Samica kladila 200–400 vajec do malých dočasných kaluží a prasklín v pôde naplnených dažďovou vodou. Na rozdiel od veľkých ropúch (B. bufo: 6 000 vajec) mala ropucha zlatá malé znášky — typické pre vysokohorské druhy s limitovanými zdrojmi. Ak kaluže vyschli skôr, celá znáška uhynula.
Údaje o vývoji pulcov sú limitované — druh bol pozorovaný len 23 rokov. Predpokladá sa rýchla metamorfóza (6–8 týždňov) — adaptácia na dočasné vodné plochy. V roku 1987 Martha Crump pozorovala, že 99 % znášky vyschlo kvôli nezvyčajnému suchu (El Niño) — katastrofálny reprodukčný neúspech.
Údaje o životnosti a pohlavnej zrelosti sú neznáme — druh vyhynul predtým, než boli tieto parametre zdokumentované. Predpokladá sa životnosť podobná iným malým ropuchám — 5–10 rokov. Pohlavná zrelosť pravdepodobne po 2–3 rokoch.
Ropucha zlatá je vyhynutý druh od roku 1989. Nikdy nebola chovaná v zajatí — celá populácia žila v jednom malom areáli v Kostarike. Žiadny captive breeding program nebol zahájený, pretože vyhynutie bolo náhle a nečakané.
VYHYNUTÝ DRUH od roku 1989 — žiadny chov nie je možný
Nikdy nebol chovaný v zajatí — žiadne captive breeding protokoly neexistujú
Celá populácia žila na ploche ~10 km² v Kostarike
Vyhynutie bolo náhle — z 1500 jedincov (1987) na 0 (1989) za 2 roky
Symbol globálnej krízy obojživelníkov a dôsledkov klimatickej zmeny
| Ropucha zlatá (I. periglenes) — EXTINCT | Ropucha obyčajná (B. bufo) | Ropucha zelená (B. viridis) | Ropucha aga (R. marina) | Mlok škvrnitý (S. salamandra) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 3–5 cm | 8–15 cm | 5–10 cm | 10–24 cm | 15–25 cm |
| Váha | 5–10 g | 20–80 g | 15–50 g | 200–1500 g | 20–50 g |
| Dožitie | neznáma | 10–12 r (max 36) | 8–12 r | 10–15 r (max 35) | 20–30 r |
| Hlučnosť | 5/5 | 3/5 | 3/5 | 1/5 | 4/5 |
| Stav IUCN | IUCN EX | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Samce žiarivo oranžové, vyhynutá 1989 | Najväčšia európska ropucha, bradavicová, nočná | Zelené škvrny, melodický spev, stepná | Najväčšia ropucha sveta, silne jedovatá, invázna | Čierno-žltý, jedovatý, chránený v SR |
| Areál | Kostarika (Monteverde) — VYHYNUTÁ | Európa + Z Ázia; v SR bežná | Stredná Európa + Ázia; v SR bežná | Stredná/Južná Amerika; invázna Austrália | Európa; v SR lesné potoky |
Príznaky: Strata hmotnosti, apatia, abnormálne správanie, hromadné uhynutia
Chytridiomykóza spôsobená hubou Batrachochytrium dendrobatidis (Bd) je považovaná za hlavnú príčinu vyhynutia ropuchy zlatej. Huba napáda keratínové vrstvy kože obojživelníkov — koža je orgán dýchania a regulácie elektrolytov, jej poškodenie vedie k zlyhaniu srdca. V Monteverde Bd pravdepodobne rozšírila klimatická zmena — oteplenie umožnilo hube preniknúť do vyšších polôh, kde predtým nebola.
Príznaky: Nezvyčajné sucho v hmlových lesoch, vysychanie páriacich kaluží, 99% mortalita znášky
El Niño 1986–1987 spôsobilo v hmlových lesoch Monteverde nezvyčajné sucho — znížená hladina podzemnej vody, vysychanie dočasných kaluží. V roku 1987 herpetologička Martha Crump pozorovala, že 99 % znášky ropuchy zlatej vyschlo — katastrofálny reprodukčný neúspech. Zároveň sucho a oteplenie umožnilo rozšírenie huby Bd do vyšších polôh. Kombinácia oboch faktorov — „dvojitý úder“ (double whammy) — viedla k vyhynutiu.
Príznaky: Nízka genetická diverzita, neschopnosť rekolonizácie, lokálna katastrofa = globálne vyhynutie
Celá populácia ropuchy zlatej žila na ploche asi 10 km² — jeden z najmenších areálov medzi obojživelníkmi. Takéto extrémne endemické druhy sú najzraniteľnejšie: jedna lokálna katastrofa (sucho + Bd) stačila na globálne vyhynutie. Žiadna druhá populácia neexistovala, žiadna možnosť rekolonizácie.
Prvá obeť globálnej krízy obojživelníkov — ropucha zlatá je prvý druh oficiálne spájaný s celosvetovým poklesom obojživelníkov. Po jej vyhynutí v 1989 vedci identifikovali globálny trend úbytku — dnes je >40 % druhov obojživelníkov ohrozených vyhynutím.
Z 1500 na 0 za 2 roky — v roku 1987 herpetologička Martha Crump pozorovala 1 500 jedincov zhromaždených pri páriacich kalužiach. V roku 1988 bolo nájdených len 11 jedincov. Od 15. mája 1989 nebol žiadny jedinec pozorovaný. Druh bol oficiálne vyhlásený za vyhynutý (IUCN EX) v roku 2004.
Samce žiarivo oranžové — samce mali jednu z najnápadnejších farieb medzi obojživelníkmi — celé telo žiarivo oranžové až zlaté, bez škvŕn alebo vzoru. Samice boli tmavé (olivové až čierne) s červenými a žltými škvrnami — extrémny pohlavný dimorfizmus.
Endemit na 10 km² — celá svetová populácia žila na ploche asi 10 km² v hmlových lesoch Reserva Biológica de Monteverde (Kostarika), v pásme 1500–1620 m n. m. Jeden z najmenších areálov medzi obojživelníkmi.
Popísaný len 23 rokov pred vyhynutím — druh popísal americký herpetológ Jay M. Savage v roku 1966. Vyhynul v 1989 — veda ho poznala len 23 rokov. Mnoho biologických údajov (životnosť, ekológia, vokalizácia) zostáva neznámych.
Explozívne párenie — celá populácia sa zhromaždila pri dočasných kalužiach na 1–2 týždne v apríli–máji. Stovky žiarivo oranžových samcov na jednom mieste — jedno z najpôsobivejších prírodných divadiel Kostariky, dnes navždy stratené.
Dvojitý úder — Bd + klimatická zmena — príčina vyhynutia bola kombinácia chytridiomykózy (Bd) a klimatickej zmeny (El Niño 1986–87). El Niño spôsobilo sucho v hmlových lesoch, vysušilo párovacie kaluže (99 % znášky 1987 vyschlo) a zároveň umožnilo rozšírenie huby Bd do vyšších polôh.
Symbol ochrany prírody — ropucha zlatá sa stala ikonou globálnej ochrany obojživelníkov. Jej príbeh viedol k založeniu organizácií ako Amphibian Ark a Amphibian Survival Alliance. Medzinárodný projekt „The Search for Lost Frogs“ (2010) hľadal vyhynuté druhy vrátane ropuchy zlatej — neúspešne.
Kombinácia dvoch faktorov: (1) Chytridiomykóza — huba Batrachochytrium dendrobatidis (Bd) napáda kožu obojživelníkov, spôsobuje zlyhanie srdca z nerovnováhy elektrolytov; (2) Klimatická zmena — El Niño 1986–1987 spôsobilo nezvyčajné sucho v hmlových lesoch Monteverde, vysušilo párovacie kaluže (99 % znášky 1987 vyschlo) a umožnilo rozšírenie Bd do vyšších polôh. Extrémne malý areál (~10 km²) znamenal, že jedna lokálna katastrofa stačila na globálne vyhynutie.
Teoreticky áno — keby bol včas zahájený captive breeding program (odchytenie jedincov a rozmnožovanie v zajatí). V praxi však: (1) vyhynutie bolo náhle a nečakané (z 1 500 na 0 za 2 roky); (2) v roku 1987 nebol známy Bd (identifikovaný až v 1998); (3) žiadna zoo ani inštitúcia nemala protokol na záchranu obojživelníkov. Dnes existujú captive breeding programy pre desiatky ohrozených druhov — priame poučenie z príbehu ropuchy zlatej.
S najväčšou pravdepodobnosťou nie. Od roku 1989 nebola pozorovaná napriek opakovaným prieskumom. V roku 2010 medzinárodný projekt „The Search for Lost Frogs“ (Conservation International) hľadal vyhynuté druhy vrátane ropuchy zlatej v Monteverde — bez úspechu. IUCN ju klasifikuje ako EX (Extinct) od roku 2004. Niektorí optimisti sa nevzdávajú — v hmlových lesoch sú ťažko dostupné oblasti, kde by teoreticky mohla prežiť malá populácia.
Ropucha zlatá je symbol a varovanie: (1) Prvý druh spájaný s globálnou krízou obojživelníkov — po jej vyhynutí vedci zistili, že >40 % obojživelníkov je ohrozených; (2) Ukázala, že aj chránené oblasti (Reserva de Monteverde) nie sú bezpečné pred klimatickou zmenou a pandémiami; (3) Viedla k vzniku Amphibian Ark a captive breeding programov pre ohrozené druhy; (4) Príklad, že vyhynutie môže byť rýchle a nečakané — z 1 500 na 0 za 2 roky.
Záhadné vyhynutie zlatej ropuchy v cloud foreste Monteverde.
Morča domáce — sociálny hlodavec z Ánd, hmotnosť 700–1200 g, dĺžka 20–25 cm, životnosť 5–8 rokov, vyžaduje denne čerstvé seno a zdroj vitamínu C.
Morča domáce — nikdy nedržať samostatne, ideálne dve samice alebo kastrovaný samec + samica, klietka minimum 0,7 m² pre dva jedince, štepic neslobodný.
