Galeodidae
Solifúga je z hľadiska hlasu prakticky nemý živočích — nemá hlasivky, hlasový mechúr ani žiadny orgán na vydávanie volaní, takže ju majiteľ cez sklo terária za normálnych okolností nepočuje. Jediný zvuk, ktorého je schopná, je stridulácia chelicerami (klepietkami): pri vyrušení alebo výhražnom správaní dokáže o seba drhnúť mohutné chelicery a vydať tým tiché cvakavé až rapotavé/syčivé zvuky. Slúžia ako výstražný (deimatický) signál útočníkovi, nie na komunikáciu s príslušníkmi druhu. Inak sa solifúga orientuje a dorozumieva úplne iným kanálom než zvukom: má pár dlhých pedipalp (hmatových nôh) s priľnavými terčíkmi a citlivé hmatové štruktúry (malleoli — vejárovité „rakety" na poslednom páre nôh), ktorými sníma chemické a hmatové podnety zo zeme. Hlasový prejav teda u nej v podstate chýba — je to takmer úplne tichý chovanec.
| Čas | Krmivo | Množstvo | Frekvencia |
|---|---|---|---|
| Večer / po zotmení (denne) | Cvrčky (Acheta, Gryllus) vhodnej veľkosti | 1–2 ks na dospelca | denne až každý druhý deň |
| Večer (striedavo) | Šváby (Dubia, Shelfordella), saranče a ich nymfy | 1–2 ks | každý druhý deň |
| Doplnkovo | Chrobáky, ich larvy a iné článkonožce | podľa chuti (nenásytná) | priebežne |
| Zdroj vody | Plytká miska s čistou vodou + mierne vlhká spodná vrstva substrátu | stále dostupné | denne / kontrola |
| Počas zvliekania | NEKŔMIŤ — odstrániť živú korisť (mäkký, zraniteľný jedinec) | nič | do stvrdnutia exoskeletu |
Solifúgy sa pária v teplom období a párenie býva rýchle a opatrné — samec sa musí mať pred mohutnými chelicerami partnerky na pozore. Samec uchopí samicu, často ju krátko znehybní (zdá sa, akoby upadla do dočasnej strnulosti) a prenesie do jej pohlavného otvoru spermatofor (balíček spermií), niekedy s pomocou chelicer. Po akte sa musí rýchlo vzdialiť, inak hrozí, že ho hladná samica zožerie. V zajatí sa solifúgy rozmnožujú len výnimočne, čo je jeden z dôvodov, prečo sú v obchode takmer vždy divoko odchytené.
Oplodnená samica si vyhrabe v zemi noru alebo komôrku, do ktorej nakladie znášku vajíčok — podľa druhu rádovo desiatky až vyše stovky. Pred znáškou sa zvyčajne intenzívne kŕmi, aby mala dosť energie. Na rozdiel od mnohých iných pavúkovcov samica solifúgy vajíčka nenosí na tele, ale ukladá ich do bezpečia podzemnej komôrky, kde sú chránené pred vyschnutím a predátormi.
U časti druhov samica znášku vajíčok v nore stráži a stará sa o ňu, kým sa z vajíčok nevyliahnu mláďatá — počas tohto obdobia môže prestať žrať a zostáva pri znáške. Mladé solifúgy sa liahnu ako drobné, bledé a mäkké jedince, ktoré sa po prvých zvliekaniach osamostatnia. Materská starostlivosť býva krátka a po vyliahnutí mláďat sa rodičovské jedince spravidla čoskoro míňajú.
Mláďatá rastú cez viaceré zvliekania (instary) a postupne tmavnú a mohutnejú. Solifúgy patria medzi krátkoveké pavúkovce — žijú podľa hesla „ži rýchlo, zomri mladý": priemerná dĺžka života sotva presahuje jeden rok. Tomu zodpovedá aj ich vysoký metabolizmus a nenásytnosť: musia rýchlo rásť, naloviť, rozmnožiť sa a uvoľniť miesto ďalšej generácii. V zajatí je odchov mláďat zriedkavý a celý životný cyklus prebehne veľmi rýchlo.
Pohlavný dimorfizmus je u solifúg badateľný: samce bývajú štíhlejšie, s dlhšími nohami a u mnohých druhov majú na chelicerách zvláštny vztýčený výrastok (flagellum), ktorý hrá úlohu pri párení. Samice sú spravidla robustnejšie a väčšie, najmä keď sú nakladené vajíčkami. Samce sa po dospelosti a párení dožívajú o niečo kratšie než samice. Spoľahlivé určenie pohlavia je pre laika náročné a vyžaduje pohľad na chelicery a stavbu tela dospelého jedinca.
Solifúgu nemožno ochočiť ani s ňou bezpečne manipulovať — patrí medzi najnáročnejšie a v zajatí takmer nechovateľné teráriové bezstavovce, a preto úprimne odrádzame od jej kúpy ako domáceho zvieraťa. Dôvodov je viacero: (1) je krátkoveká (priemerný život sotva presiahne rok, v zajatí často len mesiace), (2) má extrémne rýchly metabolizmus a hladuje rýchlejšie než iné pavúkovce — treba ju kŕmiť prakticky denne, (3) je hyperaktívna a mimoriadne stresová, ťažko sa aklimatizuje a v stiesnenom či nesprávne nastavenom teráriu hynie, (4) pohotovo hryzie mohutnými chelicerami a je bleskovo rýchla, takže manipulácia je riziková a útek pravdepodobný. Toto NIE je „ochočiteľné" zviera — je to nenásytný púštny dravec na pozorovanie pre skúseného teraristu, ktorý zvládne suché, teplé, priestranné a dokonale zabezpečené terárium, pravidelné výdatné kŕmenie a zmieri sa s krátkou životnosťou. Začiatočníkom ani deťom ju neodporúčame.
Zvážte, či solifúgu vôbec chcete — je krátkoveká (~1 rok), náročná, stresová a NEochočiteľná; pre bežný chov ju neodporúčame a radšej zvoľte vhodnejší druh
Ak sa rozhodnete pozorovať ju ako expert, pripravte priestranné horizontálne terárium (od cca 40×30 cm) s DOKONALE tesným, zabezpečeným vekom (solifúga bleskovo uniká)
Navrstvite 8–15 cm suchého hrabateľného substrátu (piesok + hlina) so suchým povrchom a mierne vlhkou spodnou vrstvou (vlhkostný gradient) a pridajte úkryt (kôra, plochý kameň)
Udržiavajte púštny teplotný režim — cez deň okolo 28–35 °C s teplým miestom a nočným poklesom; vlhko netreba, ale ponúknite plytkú misku s vodou
Po prinesení nechajte zviera v úplnom pokoji niekoľko dní aklimatizovať (stres a hlad sú najčastejšou príčinou úhynu) a NEmanipulujte s ním
Kŕmte často a výdatne (cvrčky, šváby, saranče) prakticky denne až každý druhý deň; počas zvliekania nekŕmte a odstráňte živú korisť
NIKDY neberte solifúgu do ruky — hryzie a bleskovo uniká; akýkoľvek presun robte nepriamo nahnaním do nádoby a pozorujte ju výhradne cez sklo
Solifúga (Galeodes sp.) je v teraristike zriedkavo dostupná — chová sa málokedy a takmer výhradne ide o divoko odchytené dovezené jedince (odchov je pre krátky život a náročnosť ojedinelý). Objavuje sa len občas u špecializovaných dovozcov alebo na väčších burzách exotických bezstavovcov; cena sa pohybuje zhruba 20–60 € za jedinca podľa veľkosti a dostupnosti. Druh nie je zaradený v CITES, takže obchod nepodlieha osobitným povoleniam. Pred kúpou však dôrazne zvážte etiku a zmysel: divoko odchytená solifúga sa ťažko aklimatizuje, je stresová a aj pri dokonalej starostlivosti žije spravidla len niekoľko mesiacov. K cene treba pripočítať priestranné, teplé a dobre zabezpečené terárium a najmä trvalý prísun živého krmiva (kŕmi sa takmer denne).
| Solifúga (pavúk ťava, Galeodes sp.) | Škorpión cisársky (Pandinus imperator) | Bičovec (Damon diadema, Amblypygi) | Sklípkavec červenokolenný (Brachypelma hamorii) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | telo s nohami ~12–15 cm (najväčšie druhy) | 15–20 cm (telo s chvostom) | rozpätie s bičmi ~20–25 cm (telo niekoľko cm) | rozpätie nôh 12–16 cm |
| Váha | — | ≈ 30 g | — | — |
| Dožitie | ~1 rok (krátkoveká) | 6–8 r | 10+ r | samice 20–30 r |
| Hlučnosť | 5/5 · jed 0/5 (bez jedu, ale hryzie) | 2/5 · jed 1/5 | 2/5 · jed 0/5 | 2/5 · jed 1/5 + žihavé chĺpky |
| Stav IUCN | IUCN nehodnotený · bez CITES | CITES II · IUCN nehodnotený | IUCN nehodnotený · bez CITES | VU · CITES II |
| Povaha | Aktuálny druh — samostatný rad Solifugae; obrie chelicery (najväčšie v pomere k telu) BEZ jedu, extrémne rýchly hyperaktívny púštny dravec, krátkoveký, v zajatí takmer nechovateľný; NEhandlovať | Pravý škorpión — MÁ žihadlo a mierny jed (ako po včele) a klepetá; pokojný hrabáč, žiari pod UV; na rozdiel od solifúgy dlhoveký, pomalý a vhodný pre začiatočníka, vyžaduje vlhšie teplo | Iný samostatný rad pavúkovcov (bičovce) — tiež BEZ jedu, ale na rozdiel od solifúgy ÚPLNE mierny, pomalý a neškodný; vlhký lesný druh, dlhoveký a komunálny, znesie jemnú manipuláciu | Pravý pavúk — MÁ jed a obranné žihavé chĺpky, tká pavučinu; pokojný, dlhoveký číhajúci hrabáč, ktorý vydrží dlho hladovať — pravý opak hyperaktívnej, nenásytnej a krátkovekej solifúgy |
| Areál | Severná Afrika, Blízky východ, Stredná Ázia — púšte a stepi; v SR len v zajatí | Západná Afrika — tropický dažďový prales (Ghana, Togo, Nigéria) | Východná Afrika (Tanzánia, Keňa) — vlhké lesy a jaskyne | Mexiko (Pacifické pobrežie) — suché lesy a polopúšte |
Príznaky: Postupná letargia, spomalenie inak hyperaktívneho zvieraťa, scvrknuté bruško, neochota loviť, náhly úhyn
Najčastejšia príčina úhynu — solifúga má extrémne rýchly metabolizmus a musí sa kŕmiť prakticky denne; dlhšie hladovanie (najmä pri preprave a aklimatizácii) ju rýchlo vyčerpá. Zabezpečte trvalý prísun živej koristi
Príznaky: Neustále nepokojné behanie po stenách, odmietanie potravy, hyperaktivita až do vyčerpania, rýchle chradnutie po dovoze
Divoko odchytené, stresované jedince sa ťažko aklimatizujú — kľúčové je priestranné, teplé a tienené terárium, úkryt, pokoj a minimum rušenia; práve stres je popri hlade hlavným zabijakom v zajatí
Príznaky: Scvrknuté telo, spomalenie, krčenie končatín, apatia napriek tomu, že ide o púštny druh
Aj púštna solifúga potrebuje prístup k vode — poskytnite plytkú misku s čistou vodou a mierne vlhkú spodnú vrstvu substrátu (vlhkostný gradient); pri ťažšej dehydratácii zviera priamo ponúknite kvapkou vody
Príznaky: Zaseknutý starý exoskelet, deformované alebo zaseknuté končatiny či chelicery po zvliekaní, úhyn pri zvliekaní
Pri zvliekaní zviera nerušiť, nekŕmiť a odstrániť živú korisť; nutný je dostatočný priestor, vhodný teplotný a vlhkostný gradient a úkryt (nora). Mäkký, čerstvo zvlečený jedinec je mimoriadne zraniteľný
Príznaky: Odlomené končatiny alebo poškodené chelicery, únik hemolymfy po náraze do tvrdej dekorácie alebo po neopatrnej manipulácii
Hyperaktívne, bleskurýchle zviera sa pri prudkom behu ľahko zraní o ostré dekorácie alebo pri pokuse o manipuláciu; terárium vystrojte hladko a bez ostrých hrán, s solifúgou nemanipulujte holou rukou
NIE je pavúk ani škorpión — solifúga patrí do samostatného radu pavúkovcov Solifugae (solifúgy), ktorý stojí osobitne vedľa pravých pavúkov aj škorpiónov. Ľudové názvy „pavúk ťava", „camel spider", „wind scorpion" či „sun spider" sú teda zavádzajúce — nejde ani o pavúka, ani o škorpióna.
Obrovské chelicery — ale BEZ jedu — solifúga má v pomere k telu najväčšie klepietka (chelicery) spomedzi všetkých pavúkovcov, dosahujú až tretinu dĺžky tela a fungujú ako mohutné ozubené nožnice. Nemá však žiadne jedové žľazy: uhryznutie je čisto mechanické — bolestivé, ale nie jedovaté a pre človeka nie nebezpečné.
Jeden z najrýchlejších pavúkovcov — patrí medzi najrýchlejšie bežiace článkonožce: krátkodobo dosahuje rýchlosť okolo 16 km/h (vyše 50 cm za sekundu). Práve tejto bleskovej rýchlosti a nervóznej povahe vďačí za povesť „desivého púštneho monštra".
MÝTUS o naháňaní ľudí — rozšírená historka, že solifúga útočne prenasleduje človeka, nie je pravdivá. V skutočnosti uteká do tieňa, ktorý človek vrhá — keď sa pohnete, „naháňa" váš pohyblivý tieň, aby sa schovala pred slnkom; ak zostanete stáť, zastane aj ona. Odtiaľ pochádza mýtus o „prenasledovaní".
MÝTUS o obrovských rozmeroch — známe fotomontáže z púšte (najmä z Iraku), na ktorých solifúga vyzerá veľká ako predlaktie, sú klamlivé perspektívou. V skutočnosti aj najväčšie druhy dorastajú do asi 12–15 cm aj s nohami — pôsobivé, ale ďaleko od „obludných" rozmerov z internetových obrázkov.
Nenásytný dravec s vysokým metabolizmom — solifúga je aktívny lovec (nie číhajúci ako pavúk) s mimoriadne vysokým metabolizmom, ktorý ju núti loviť takmer neustále. Je nenásytná a dokáže zožrať korisť porovnateľnej či väčšej veľkosti; pri nedostatku potravy však rýchlo hynie od vyčerpania.
Meno znamená „utekajúca pred slnkom" — latinské „solifuga" doslova znamená „tá, čo uteká pred slnkom". Väčšina druhov je nočná a cez deň sa ukrýva v nore či pod kameňom v chládku — vyhýbanie sa horúčave je pre ne typické.
Stridulácia chelicerami — niektoré solifúgy pri vyrušení o seba drhnú mohutné chelicery a vydávajú tým tiché cvakavé až rapotavé/syčivé zvuky (stridulácia); ide o obranný výstražný signál, nie o hlas či komunikáciu s druhom.
Vyše 1000 druhov v približne 150 rodoch — rad Solifugae je prekvapivo bohatý: opísaných je vyše 1000 druhov v zhruba 150 rodoch po celom svete (suché oblasti všetkých kontinentov okrem Austrálie a Antarktídy). Rod Galeodes patrí medzi najznámejšie a zahŕňa veľké „camel spiders" Blízkeho východu a severnej Afriky.
V zajatí takmer nechovateľná a krátkoveká — solifúga žije podľa hesla „ži rýchlo, zomri mladý": priemerná dĺžka života sotva presiahne rok. V kombinácii s extrémnou nenásytnosťou, stresovosťou a hyperaktivitou je v zajatí jedným z najnáročnejších a takmer nechovateľných teráriových bezstavovcov.
Nie, solifúga nemá jed. Na rozdiel od pravých pavúkov a škorpiónov jej úplne chýbajú jedové žľazy aj akýkoľvek aparát na vstreknutie jedu. Má však v pomere k telu najväčšie chelicery (klepietka) spomedzi pavúkovcov, ktoré pracujú ako mohutné ozubené nožnice — preto dokáže bolestivo uhryznúť. Toto uhryznutie je čisto mechanické: môže byť nepríjemné a rana sa hojí pomalšie, ale nie je jedovaté ani medicínsky závažné. Solifúga teda nie je pre človeka nebezpečná v zmysle otravy — napriek tomu ju pre rýchlosť a ochotu hryznúť neberte do ruky.
Nie, je to mýtus. Solifúga človeka útočne neprenasleduje — v skutočnosti sa snaží schovať pred slnkom do tieňa, ktorý vrháte vy. Keď sa pohybujete, váš tieň sa pohybuje s vami, a solifúga „beží za tieňom", čo vyzerá, akoby naháňala vás; keď zostanete stáť, zastane aj ona v tieni. Odtiaľ pochádza desivá historka o „prenasledovaní". Rovnako prehnané sú aj fotomontáže o obrovských rozmeroch — aj najväčšie druhy merajú asi 12–15 cm aj s nohami, nie viac.
Solifúga patrí medzi najťažšie udržateľné teráriové bezstavovce z viacerých dôvodov naraz: (1) je krátkoveká — priemerný život sotva presiahne rok, v zajatí často len mesiace; (2) má extrémne rýchly metabolizmus a treba ju kŕmiť prakticky denne, inak hynie od vyčerpania; (3) je hyperaktívna a mimoriadne stresová, ťažko sa aklimatizuje (väčšina jedincov je divoko odchytená); (4) pohotovo hryzie a je bleskurýchla, takže manipulácia je riziková a útek pravdepodobný. Pre tieto vlastnosti ju úprimne neodporúčame pre bežný chov — je to skôr fascinujúci druh na pozorovanie pre skúseného teraristu, ktorý zvládne náročné podmienky a zmieri sa s krátkym životom.
Solifúga je hyperaktívny púštny behúň, preto potrebuje priestranné horizontálne terárium (od cca 40×30 cm, čím väčšie, tým lepšie) s hrubou vrstvou suchého hrabateľného substrátu (piesok s hlinou, 8–15 cm) na vyhrabanie nory. Dôležitý je vlhkostný gradient (suchý povrch, mierne vlhká spodná vrstva), púštny teplotný režim (cez deň okolo 28–35 °C s teplým miestom a nočným poklesom) a úkryt. Vlhko netreba, ale poskytnite plytkú misku s vodou. Najdôležitejšie je dokonale tesné, pevné veko — solifúga je bleskovo rýchla a húževnatá a každú škáru využije na únik.
Solifúga je nenásytný aktívny dravec s mimoriadne rýchlym metabolizmom, takže ju treba kŕmiť oveľa častejšie než iné pavúkovce — prakticky denne až každý druhý deň (podľa veľkosti aj viackrát). Základ stravy tvoria cvrčky, šváby, saranče a chrobáky vhodnej veľkosti; mohutné chelicery zvládnu aj tvrdú korisť. Korisť aktívne uloví a rozhryzie — nemá jed, takže ju jednoducho rozdrví silou. Pozor: pri nedostatku potravy solifúga rýchlo zoslabne a uhynie od vyčerpania, preto je pravidelné výdatné kŕmenie kľúčové. Počas zvliekania nekŕmte a odstráňte živú korisť; vždy nechajte dostupnú vodu.
Nie — solifúgu neberte do ruky a nedá sa ochočiť. Hoci nemá jed, je extrémne rýchla, nervózna a pohotovo hryzie mohutnými chelicerami, ktoré spôsobia bolestivé (mechanické) uhryznutie. Navyše pri otvorení terária bleskovo uniká a v byte sa ťažko chytá. Solifúga vníma kontakt s človekom výhradne ako stres a žiadnym spôsobom sa neskrotí. Akúkoľvek nutnú manipuláciu (napr. presun) robte nepriamo — nahnaním do nádoby, nikdy nie holou rukou. Je to jednoznačne zviera na pozorovanie za sklom, nie na držanie v dlani.