Sklípkavec purpurový (bolívijský)

Pre zdravého človeka nie je životu nebezpečný, ale rozhodne nie je neškodný. Je to veľký druh s mohutnými hryzadlami a jeho uhryznutie je mechanicky bolestivé, s opuchom; jed síce nebýva pre zdravého dospelého človeka kritický, no reakcia je nepríjemná. Ako pravý druh Nového sveta má žihavé chĺpky (urtikujúce setae) — pri vyrušení ich zadnými nohami oškrabáva a vrhá do vzduchu, kde dráždia kožu (pálenie, svrbenie), oči a dýchacie cesty. Navyše je rýchly a defenzívny. Preto sa chová výhradne na pozorovanie, nikdy sa neberie do ruky a pri údržbe terária sa pracuje pomaly, s dlhou pinzetou a ochranou očí.

Nie — je to v zásade „display only“ druh, ktorý sa NEberie do ruky. Sú na to tri dôvody: (1) má žihavé chĺpky, ktoré pri vyrušení vrhá do vzduchu a ktoré dráždia kožu, oči aj dýchanie; (2) je rýchly a defenzívny, hrozí bolestivé uhryznutie; (3) je to veľký pavúk s krehkým bruškom — pri páde z ruky si bruško praskne a uhynie. Pavúky sa navyše na človeka nikdy neviažu a manipulácia im neprináša nič dobré, len stres a riziko. Sklípkavca preto pozorujte cez sklo a pri otváraní terária používajte dlhú pinzetu a ochranu očí.

Skôr nie — je to druh pre stredne pokročilých. Hoci je pri správnom teráriu odolný, kombinuje viacero náročnejších vlastností: veľkosť (rozpätie ~16–20 cm), rýchlu a defenzívnu povahu, žihavé chĺpky a vyššie nároky na vlhkosť (~65–75 %) s vetraním a hlboký substrát. Najčastejšou chybou začiatočníkov je vlhko bez vetrania (pleseň a úhyn) alebo naopak sucho (zlé zvliekanie). Pre úplný začiatok sú vhodnejšie pokojné, menej dráždivé a suchšie znášajúce druhy ako sklípkavec červenokolenný (Brachypelma) alebo sklípkavec čierny (Grammostola); k Pamphobeteus prejdite až s odpracovanými skúsenosťami.

Je to najmä pohlavný rozdiel a otázka veku. Dospelé samce Pamphobeteus antinous získavajú po finálnom (dospelom) zvliekaní nádherný purpurovo-fialový až oceľovo modrastý lesk — práve preňho je druh v chove tak žiadaný. Samice sú naopak tmavšie, čiernohnedé a mohutnejšie. Aj mladé nymfy oboch pohlaví sú ešte tmavé a často majú svetlú „vianočnostromčekovú“ kresbu na bruchu — výrazný purpurový lesk sa u samca prejaví až s dospelosťou. Pozor: práve podľa farby sa pohlavie spoľahlivo pozná až u dospelcov.

Je to vlhkomilný tropický a pozemný hrabavý druh. Potrebuje teplotu 24–28 °C a vyššiu vlhkosť ~65–75 %, no zároveň dostatočné krížové vetranie — vlhko bez prúdenia vzduchu vedie k plesni a úhynu. Terárium voľte pôdorysne priestranné (cca 40–60×40×40 cm) s vrstvou substrátu 10–15 cm na hrabanie nory — nie vysoké, lebo lezenie do výšky je preňho nebezpečné (pád = prasknutie bruška). Pridajte stabilný úkryt a plytkú misku s čerstvou vodou (vlhkomilný druh veľa pije). Substrát udržiavajte vlhký, no nie premočený.

Áno, často. Rod Pamphobeteus má zložitú a stále nevyriešenú taxonómiu s mnohými „sp.“ komplexmi, ktoré sa navzájom podobajú. Preto sa veľa jedincov v chove predáva len ako „Pamphobeteus sp.“ bez spoľahlivého druhového určenia. Pravý P. antinous (a ostatné druhy rodu) sa spoľahlivo rozlíši najmä u dospelých jedincov podľa stavby pohlavných orgánov (u samcov tvar bulbov na pedipalpách, u samíc spermatéky) — nie podľa farby u nymfy. Ak vám predajca tvrdí presný druh u malej nymfy, berte to s rezervou a kupujte radšej od seriózneho chovateľa, ktorý vie pôvod a líniu doložiť. Na chov samotný však táto neistota nemá vplyv — starostlivosť je v rámci „pampho“ druhov podobná.

Výrazne to závisí od pohlavia. Samice sú dlhoveké — pri dobrej starostlivosti žijú približne 12–15 rokov. Samce žijú podstatne kratšie: po dospelom zvliekaní (keď získajú purpurový lesk) im ostáva už len krátky čas, celkovo zhruba 3–4 roky (po dospelosti často len mesiace až rok). Ak chcete dlhoročného chovanca, voľte samicu; ak vám ide najmä o efektný purpurový lesk, ten má samec, no kratšie. Vďaka dlhovekosti samíc je chov dlhodobý záväzok.