Taliansky hrubosrstý duričSegugio Italiano a pelo forte — to isté plemeno ako hladkosrstý segugio, len s drsnou srsťou a bradou
Suchý, štvorcový lovecký durič s drsnou srsťou do 5 cm a bradou pod papuľou. Od svojho hladkosrstého súrodenca (FCI 337) sa líši prakticky len srsťou. Táto stránka ukazuje, čo tá drsná srsť naozaj mení — a čo je z toho doložené v štandarde a čo len tradované.
Schéma textúry, nie fotografia. Vľavo drsná srsť do 5 cm (198), vpravo krátka priliehavá (337). Rám aj účel psa sú rovnaké — mení sa srsť. Aké dôsledky to má, rozoberá nástroj nižšie.
Rýchle fakty
suky 50–58 cm
suky 18–26 kg
Výšku, hmotnosť, srsť aj farby uvádza FCI štandard č. 198 (stiahnutý a čítaný v origináli); dátum definitívneho uznania je z karty plemena na fci.be. Dožitie je orientačné z plemenných zdrojov — jednotný záväzný údaj štandard neuvádza.
Čo naozaj robí tá hrubá srsť?
Od hrubej srsti sa zvykne veľa očakávať — ochrana v húštine, odolnosť voči počasiu, „tvrdší" pes. Koľko z toho je pravda a koľko tradícia? Prepnite si nižšie, čo od drsnej srsti čakáte, a uvidíte, čím sa hrubosrstý segugio (198) reálne líši od hladkosrstého (337) — a pri každom bode úroveň dôkazu: čo hovorí štandard, čo je tradované a čo je len praktický dôsledok.
Drsná srsť vs. hladká — čo mení a čo nie
Obe siluety majú rovnaký rám (to je pointa). Vľavo hrubosrstý s bradou a náznakom drsnej srsti, vpravo hladkosrstý. Kliknite na to, čo od srsti očakávate — dole sa ukáže porovnanie a úroveň dôkazu.
Jedno plemeno, dve srsti — a čo na to hovoria samotné štandardy
Segugio Italiano existuje v dvoch varietách srsti, ktoré sú dnes dve samostatné plemená FCI. Pôvodne to bolo jedno plemeno — psy oboch typov srsti vystavovali spolu už v Miláne v roku 1886 bez jasného rozlíšenia. Rozdelili sa až administratívne a v rôznom čase: hrubosrstý dostal definitívne uznanie skôr (1956), krátkosrstý až neskôr (1993). Geneticky sú takmer nerozlíšiteľné.
Hrubosrstý — pelo forte (táto stránka)
- Drsná, tvrdá srsť do 5 cm, s bradou pod perami
- Podľa štandardu pokojnejší a menej bujarý
- Výška psy 52–60 cm, hmotnosť 20–28 kg
Hladkosrstý — pelo raso
- Krátka priliehavá srsť (textúra konského vlasu)
- Podľa štandardu živší a dychtivejší
- Výška psy 52–58 cm, hmotnosť 18–28 kg
Aké blízke sú tie dva štandardy naozaj
Porovnali sme doslovné znenia oboch štandardov (č. 198 a 337, stiahnuté a rozobrané v origináli). Zdieľajú približne 30 % trojslovných reťazcov a zhruba každá štvrtá veta hrubosrstého má takmer identického dvojníka v krátkosrstom. Ešte výrečnejšie je, že štandard hrubosrstého sa na troch miestach definuje priamo voči krátkosrstému — inými slovami, používa ho ako mieru:
Ako to celé časovo zapadá
Ako vyzerá: suchý štvorcový durič s bradou
FCI štandard opisuje psa stredných proporcií, ktorého telo sa vpisuje do štvorca (dĺžka sa rovná výške v kohútiku): robustný, ale suchý, s dobre vyvinutou kosťou a bez stopy tuku. Hlava je predĺžená s divergentnými hornými osami a mierne konvexným („rímskym") nosovým hrebeňom, uši dlhé, visiace, trojuholníkové. Od hladkosrstej variety ho na prvý pohľad odlíši drsná srsť a brada, pri bližšom pohľade je o čosi väčší.
Kde je srsť aká — podľa štandardu
Znenie č. 198 presne rozpisuje, kde je srsť drsná a kde nie. Nasledujúca schéma to ukazuje na tele psa; podrobné znenie je pod grafikou.
Farby: plavá alebo čierna s pálením
Štandard povoľuje dve skupiny farieb. Jednofarebná plavá (fulvo) vo všetkých odtieňoch od sýtej červenoplavej po vyblednutú, a čierna s pálením (nero focato) s pálenými znakmi na papuli, obočí, hrudi a nohách; pri bielej hviezde na hrudi sa pes volá trojfarebný. Biela nie je žiaduca (čím menej, tým lepšie) a nos musí byť vždy čierny. Diskvalifikuje sa žíhanie, bridlicová, kávová či pečeňová farba a prevaha bielej.
Povaha a život s ním: pokojnejší pracant, čo ide za hlasom
Štandard opisuje čuchového duriča dobre prispôsobeného aj najťažšiemu terénu, s veľkou vytrvalosťou a dobrou rýchlosťou, ktorý pracuje sám aj v svorke. Oproti hladkosrstej variete je podľa znenia zdržanlivejší, menej bujarý, rozvážny a pokojný, hlas má „zvučný a veľmi harmonický". To je kľúč: je to úžitkový pracovný pes, nie salónny spoločník — talianske zdroje uvádzajú ako minimum zhruba dve hodiny pohybu denne.
Čo to znamená v praxi
Silný pud sledovať pach znamená, že na voľno v neohradenom teréne sa naň nedá vždy spoľahnúť — nájdená stopa preváži privolanie. Darí sa mu u aktívnych ľudí, poľovníkov alebo tam, kde dostane pravidelnú čuchovú prácu. Podľa talianskych zdrojov býva skôr samotársky a nezávislý, s deťmi vychádza pri rešpekte a výchove, ale nie je to maznavý spoločenský pes.
O zdravotných otázkach plemena sa vždy poraďte s veterinárom.
Odkiaľ pochádza: čo je doložené a čo tradované
Zaujímavý detail: kým štandard krátkosrstej variety (č. 337) tvrdí staroveký egyptský pôvod a feničských obchodníkov, štandard hrubosrstej variety (č. 198) Egypt vôbec nespomína — píše len opatrne, že „pôvod plemena sa stráca v čase", a odvoláva sa na longobardskú nekropolu pri Verone (dve kostry zhodné s dnešným segugiom), antické sochy Diany a maľbu na zámku Borso d'Este z roku 1600.
Doložiteľné je toto: dnešné plemeno ako pomenovaná chovná jednotka so štandardom, klubom a plemennou knihou vzniklo v Taliansku v 20. storočí (klub 1920, uznania 1956 a 1993). Že v Taliansku od staroveku žili lovecké psy podobného typu, je pravdepodobné; že to bolo „toto plemeno", z toho nevyplýva. Ako sa vek plemena vôbec dá a nedá dokazovať, rozoberáme na stránke švédskeho laponského psa.
Koľko stojí taliansky hrubosrstý durič
Na slovenskom ani českom trhu plemeno prakticky nie je — a preto pre tento raritný druh nesledujeme živý vývoj cien: kontrola inzertných serverov (zvierata.bazos.sk, zvirata.bazos.cz) v júli 2026 nevrátila ani jeden inzerát, teda niet z čoho graf zostaviť. Nižšie je preto poctivý nákladový rozklad z talianskych cien a z reálnej cesty importu.
Kde ho kúpiť a na čo si dať pozor
Kluby a oficiálne cesty
- SIPS — Società Italiana Pro Segugio — taliansky špecializovaný klub pri ENCI pre segugie; hlavná cesta k chovateľom aj skúškam
- ENCI — plemeno v talianskej plemennej knihe (evidencia a štatistiky)
- Slovenská kynologická jednota (SKJ) — zastrešujúca organizácia pod FCI; Klub chovateľov duričov pri SPZ združuje chovateľov duričov u nás
- Kontrola inzerátov na bazos.sk · a na bazos.cz — spravidla bez výsledkov
- Burzy a trhy zvierat na LePet.sk
Na čo si dať pozor práve pri tomto plemene
- Nepomýľte si variety. Toto je hrubosrstý (pelo forte, FCI 198) — drsná srsť a brada. Ak je pes hladký, je to iná varieta (337). Preukaz pôvodu uvádza, o ktoré plemeno ide.
- Farba je red flag. Prípustná je plavá alebo čierna s pálením. Žíhaný (brindle), prevažne biely, kávový či pečeňový „segugio" je diskvalifikovaný — pravdepodobne kríženec.
- Preukaz pôvodu (PP) nie je voliteľný. Pri plemene, ktoré sa u nás nechová, je rodokmeň jediný doklad, že šteňa naozaj je hrubosrstý segugio, a nie podobný hrubosrstý durič.
- Rýchla dostupnosť „skladom" je podozrivá. Mimo Talianska sa šteňatá nepredávajú z voľnej ruky — počítajte s čakačkou a importom cez klub.
- Pýtajte sa na pracovné využitie rodičov. Je to lovecký durič; zodpovedný chovateľ vie doložiť rodokmeň a výsledky skúšok.
Galéria
Časté otázky o talianskom hrubosrstom duričovi
Aký je rozdiel medzi hrubosrstým (pelo forte) a hladkosrstým (pelo raso) segugiom?
Sú to dnes dve samostatné plemená FCI, ale v podstate ide o jedno plemeno rozdelené srsťou. Hrubosrstý (FCI 198) má drsnú srsť do 5 cm dĺžky s bradou pod perami; hladkosrstý (FCI 337) má krátku, priliehavú srsť s textúrou konského vlasu. Hrubosrstý je o čosi väčší (psy do 60 cm) a podľa štandardu pokojnejší a menej bujarý. Geneticky sú takmer nerozlíšiteľné a účel majú rovnaký — lov zajaca a diviaka. Rozdelili sa administratívne a v rôznom čase: hrubosrstý dostal definitívne uznanie FCI už v roku 1956, kým hladkosrstý až v roku 1993 pod vlastným číslom 337. Neboli teda „odjakživa dve čísla".
Chráni tá drsná srsť psa v húštine a proti chladu?
Talianske plemenné zdroje aj Wikipédia to naznačujú — že drsná srsť dáva väčšiu ochranu proti tŕniu (rovi) a chladu a robí psa vhodnejším do chladnejších hôr. Znie to logicky a je to vierohodné. Dôležité však je: samotný text FCI štandardu č. 198 (ani č. 337) srsti NEPRIPISUJE žiadnu takúto funkciu. Opisuje len, aká srsť je (výrazne drsná, do 5 cm, s bradou), a jediná funkčná zmienka je, že obočie musí byť krátke, aby nepadalo do očí. Ochranná a klimatická úloha srsti je preto tradovaná — pravdepodobná, ale v štandarde nedoložená. Doložený je len fyzický rozdiel: hrubosrstý má o niečo hrubšiu kožu a dlhšiu drsnú srsť.
Je hrubosrstá srsť náročnejšia na údržbu než krátka?
O trochu áno — a je to jediný každodenne hmatateľný dôsledok tej srsti. Drsná srsť si žiada občasné vytrhávanie odumretých chlpov (plucking) zhruba raz-dvakrát ročne, aby si udržala správnu textúru, o niečo častejšie kefovanie proti zaplsteniu na hrudi a nohách a občas treba utrieť bradu. Krátkosrstý segugio je na opačnom konci: stačí ho občas prekefovať. Ani jedna varieta sa však NESTRIHÁ v salóne — to je pri hrubosrstých psoch častý mýtus. Aj hrubosrstý zostáva nízko-náročným plemenom, rozdiel sú rádovo minúty týždenne navyše.
Je hrubosrstý segugio vzácnejší než krátkosrstý?
Áno, hrubosrstý je menej početná z dvoch variet. Podľa údajov ENCI klesol počet ročných zápisov z približne 1 740 (2009) na 1 106 (2015) a v poslednej dekáde sa počty prakticky zmenšili na polovicu; krátkosrstý sa zapisuje rádovo v tisícoch. Za hranicami Talianska je vzácny rovnako ako krátkosrstý — na slovenskom a českom Bazoši v júli 2026 nebol ani jeden inzerát. Celý príbeh o tom, prečo je plemeno doma bežné a vonku takmer neznáme, rozoberáme na stránke krátkosrstého segugia.
Koľko pohybu potrebuje a hodí sa do bytu?
Je to vytrvalostný lovecký durič — talianske zdroje uvádzajú ako minimum zhruba dve hodiny pohybu, behu alebo sledovania stopy denne. Pri práci je hlasitý (zver ohlasuje zvučným hlasom) a má silný pud sledovať pach, takže na voľno v neohradenom teréne sa naň nedá vždy spoľahnúť. Nie je to spoločenský ani bytový pes na krátke prechádzky; darí sa mu u aktívnych ľudí alebo poľovníkov s prístupom k terénu. Nudiaci sa segugio v byte spravidla nie je šťastný pes.
Aké farby má a ktoré sú neprípustné?
Štandard povoľuje dve skupiny: jednofarebnú plavú (fulvo) vo všetkých odtieňoch od sýtej červenoplavej po vyblednutú, a čiernu s pálením (nero focato). Biela nie je žiaduca — čím menej, tým lepšie; malá biela hviezda na hrudi je tolerovaná (pri čiernej s pálením sa pes potom volá trojfarebný). Nos musí byť vždy čierny. Diskvalifikuje sa žíhanie (brindle), bridlicová/olovená farba, kávová, gaštanovohnedá či pečeňová a prevaha bielej. Žíhaný alebo prevažne biely „segugio" je varovný signál.
Pochádza plemeno zo starovekého Egypta?
To tvrdí text štandardu krátkosrstej variety (č. 337) — že segugio je potomkom primitívnych duričov starovekého Egypta, ktorých po Stredomorí rozniesli feničskí obchodníci. Zaujímavé je, že štandard hrubosrstej variety (č. 198) Egypt vôbec nespomína a je opatrnejší: „pôvod plemena sa stráca v čase". Je to teda tradovaný pôvodový príbeh, nie doložená genealógia — nikto neukázal neprerušenú líniu od egyptských psov k dnešnému plemenu. Doložiteľné je, že dnešné plemeno so štandardom a plemennou knihou vzniklo v Taliansku v 20. storočí. Ako sa vek plemena dá a nedá dokazovať, rozoberáme na stránke švédskeho laponského psa.