Rakúsky farbiar horského poľovníka. Štandard mu predpisuje pomer výšky a dĺžky tela 2 : 3 a hrudník hlboký ako polovica kohútika — a práve táto stavba z neho robí psa do strmého svahu, hustej kosodreviny a práce na remeni.

Slovenský názov obsahuje slovo „durič“ a to mýli aj skúsených ľudí. Federation Cynologique Internationale zaraďuje plemeno do skupiny 6, sekcie 2 — „Leash (scent) hounds“, teda medzi psy, ktoré pracujú na remeni. Do tejto sekcie ho FCI zaradila v roku 1991 a vedie ho so skúškou z výkonu. V sekcii 2 má za spoločníkov bavorského horského farbiara a hannoverského farbiara — nie kopova či beagla.
Prepnite typ terénu a sklon svahu a porovnajte nízkeho alpského jazvečíkovitého duriča s modelovým vysokonohým duričom. Scéna je priečny rez horským svahom: psovod stojí vyššie, pes ide pred ním na remeni po stope pri zemi.
názorný model Štvorbodové škály, tempo a uvedené sklony sú vlastnosti tejto schematickej scény, nie namerané údaje o psoch — merania tohto typu pre plemeno neexistujú. Tvrdé čísla v module pochádzajú z FCI štandardu č. 254 (pomer 2 : 3, hĺbka hrudníka ako polovica kohútika, klus ako preferovaný chod, výška 34–42 cm). Podvozok ≈ polovica kohútikovej výšky je geometricky odvodený z hĺbky hrudníka, štandard ho takto priamo neuvádza.
Štandard FCI č. 254 je pri proporciách nezvyčajne konkrétny. Uvádza dva pomery a jednu vetu o hrudníku — a z nich vyplýva prakticky celá silueta plemena.
Grafiku posuniete prstom do strán.
| Znak | Čo hovorí FCI štandard č. 254 |
|---|---|
| Proporcie | Výška v kohútiku : dĺžka tela = 2 : 3. Tvárová časť : mozgová časť lebky = 9 : 10. |
| Hrudník | Hlboký a široký s výraznou prednou hruďou; hĺbka hrudníka asi polovica výšky v kohútiku. |
| Výška | 34–42 cm. Ideál psy 37–38 cm, suky 36–37 cm. Pod 34 a nad 42 cm je vylučujúca chyba. |
| Celkový vzhľad | Nízkonohý, mocný poľovný pes s robustnou stavbou, silnou kosťou, hustou srsťou a pevným svalstvom. |
| Predné nohy | Rovné a silné; voči telu pôsobia krátko. |
| Chod | Priestranný, nie drobčivý. Preferovaný chod: klus. |
| Srsť | Dvojitá — veľmi hustý krycí vlas a hustá podsada, po celom tele, priliehavá. |
| Farba | Ideál tmavá jelenia červená s alebo bez čiernych chlpov; alebo čierna s jasne ohraničenými červenohnedými znakmi na hlave („Vieräugl“), hrudi, nohách, labkách a spodku chvosta. Biela hviezda na hrudi povolená. |
| Uši | Nasadené vysoko, bez záhybov, široko a hladko visiace, stredne dlhé (po očné zuby), zaoblené. |
| Chvost | Nasadený vysoko, hrubý pri koreni, na spodku dlhšia srsť (kefkový), siaha tesne nad zem, nesený mierne sklonene. |
| Hmotnosť | Štandard ju vôbec neuvádza. V praxi sa uvádza približne 15–18 kg. |
Väčšina poľovných plemien robí jedno. Alpský jazvečíkovitý durič má v štandarde zapísané oboje — a rakúsky klub k tomu dopĺňa tretie využitie.
Pes ide na dlhom remeni pred psovodom po rane poranenej raticovej zveri. Pracuje ticho, sústredene a pomaly; psovod je s ním fyzicky spojený a číta jeho prácu. Rakúsky Klub Dachsbracke to označuje za najdôležitejšiu prácu v domácich horách — a práve preto musel byť tento pes predovšetkým farbiarom.
Na skúškach ÖJGV sa hodnotí práca na remeni, správanie pri zhasnutom kuse a hnanie s hlásením. Pripúšťajú sa psy zapísané v uznanej plemennej knihe a staré aspoň 16 mesiacov.
Tá istá stavba, iná práca: pes samostatne nájde zajaca alebo líšku a hlasito ju ženie po stope. Brakovanie nie je štvanica — pes je pomalší než zver a sleduje ju len nosom, bez zrakového kontaktu. Zver preto neopúšťa svoj okrsok a v širokom oblúku sa vracia.
Poľovnícka literatúra uvádza, že brakovanie je najúspešnejšie práve v hornatom teréne s predvídateľnými sedlami a nútenými prechodmi — teda presne tam, kde toto plemeno vzniklo.
Grafiku posuniete prstom do strán.
Nízky pes s dlhým telom a visiacimi ušami vyzerá na fotke ako ďalších päť plemien. Existuje však jeden znak, ktorý rozhodne za dve sekundy — biele brakové znaky.
Grafiku posuniete prstom do strán.
| Plemeno | FCI | Skupina / sekcia | Krajina | Výška | Kľúčový rozdiel |
|---|---|---|---|---|---|
| Alpský jazvečíkovitý durič | 254 | 6 / sekcia 2 — farbiare | Rakúsko | 34–42 cm | Bez bielych brakových znakov. Jediný z tejto štvorice zaradený medzi farbiare. |
| Westfálsky jazvečíkovitý durič | 100 | 6 / sekcia 1.3 — malé duriče | Nemecko | 30–38 cm | Červený až žltý s čiernym sedlom a s bielymi brakovými znakmi. Podľa Richarda Strebela mali byť obe dachsbracke len farebnými varietami jedného plemena — kynológia o tejto teórii veľmi pochybuje, geografické pozadie oboch je odlišné. |
| Drever | 130 | 6 / sekcia 1.3 — malé duriče | Švédsko | psy 32–38, suky 30–36 cm | Všetky farby s bielymi znakmi. Vznikol z westfálskeho braka dovezeného do Švédska okolo roku 1910. Jeho štandard predpisuje podvozok 40 % výšky v kohútiku — je teda pomerovo ešte nižší než alpský. |
| Jazvečík | 148 | skupina 4 — jazvečíky | Nemecko | meria sa obvod hrudníka, nie kohútik | Úplne iná FCI skupina. Menší, s kratšími nohami a inou hlavou; šľachtený aj na prácu v nore. Alpský má nohy pomerovo dlhšie než jazvečík, ale kratšie než ostatné braky. |
| Bavorský horský farbiar | 217 | 6 / sekcia 2 — farbiare | Nemecko | — | Rovnaká sekcia, iná stavba: je vyšší a jemnejšie stavaný než dachsbracke. |
Grafiku posuniete prstom do strán.
Štandard opisuje výraz ako inteligentný a priateľský a povahu ako neohrozenú. Agresivita ani prílišná plachosť sú vylučujúcou chybou. Rakúsky klub k tomu dodáva, že doma ide o psa pokojného a prítulného k ľuďom — kým v práci vystúpi železná vôľa po stope, hlasitosť a ostrosť na zver.
Tieto dve tváre sa nevylučujú, ale ani jedna z nich nezmizne tým, že sa nepoľuje.
Nemecké chovateľské zdroje hovoria o minimálne dvoch hodinách intenzívneho pohybu denne plus práci pre nos. Ako čisto spoločenský alebo bytový pes sa plemeno neodporúča; optimum je vidiek s priamym prístupom do prírody.
Nie je to plemeno pre začiatočníka — vyžaduje skúsenosť s poľovnými psami a dôsledné, no citlivé vedenie. V nemeckom prostredí sa priamo píše, že „sa nehodí pre každého poľovníka“.
Dvojitá srsť s hustou podsadou pokrýva celé telo a prilieha. Je to funkčná srsť do počasia, nie ozdobná: štandard ani klub neuvádzajú žiadne strihanie ani trimovanie. Stačí pravidelné kefovanie, výraznejšie v období výmeny srsti.
Príliš riedka alebo príliš krátka srsť je podľa štandardu chyba — u pracovného psa v horách je to logické.
Krátke predstavenie plemena od rakúskeho Klubu Dachsbracke — materského plemenného klubu. Vidno na ňom typickú hlavu s hladko visiacim uchom, tmavo jelenie červené sfarbenie aj nízku, pretiahnutú stavbu v pohybe. Zdroj: Klub Dachsbracke — „Kurzvorstellung – Die Alpenländische Dachsbracke“. Vlastný zostrih hosťovaný u nás zatiaľ nemáme: pre toto plemeno sa nám nepodarilo nájsť licenčne voľný klip (Wikimedia Commons žiadne video plemena neobsahuje). Ak sa taký objaví, embed nahradíme lokálnym videom.




Pri tomto plemene sa nedá začať tabuľkou cien, lebo verejná cena šteňaťa s preukazom pôvodu prakticky neexistuje. Overili sme to priamo v inzercii.
Grafiku posuniete prstom do strán.
orientačný odhad Sumy sú odhadom pre slovenský trh v roku 2026 a slúžia na rozpočtovanie, nie ako cenník. Cena šteňaťa v nich zámerne nie je — pozri vysvetlenie vyššie.