Tučniak cisársky vs Tučniak adélie

Strava — Tučniak cisársky

• Antarktická ryba strieborná (Pleuragramma antarctica) — hlavná korisť ~55 % stravy, kŕdľová ryba pod ľadom
• Krill antarktický (Euphausia superba) — sezónne pri okraji ľadu, vrchol jún–august
• Kalmár antarktický (Psychroteuthis glacialis) — pomaly plávajúci, lovený v hĺbke 200–400 m
• Kalmár Kondakovia longimana — najväčší kalmár v stravách tučniaka cisárskeho
• Antarktická ryba ľadovcová (Notothenia) — z rodu nototheniidae
• Drobné ryby čeľade Myctofidae — bioluminiscenčné, lovené v hĺbke 100–500 m
• Ryby Trematomus — žijúce pod morským ľadom v Antarktíde

Strava — Tučniak adélie

• Krill antarktický (Euphausia superba) — hlavná korisť 70–95 % stravy
• Antarktická ryba strieborná (Pleuragramma antarctica) — 5–15 % stravy
• Krill Euphausia crystallorophias — pri pobreží Antarktídy v plytkých vodách
• Drobné mezopelagické ryby — Pagothenia, Trematomus (ryby čeľade Nototheniidae)
• Kalmár Psychroteuthis glacialis — okrajovo, najmä u dospelých
• Themisto gaudichaudii — amphipod, sezónne
• Larvy a juvenily kalmárov — sezónne

O druhu — Tučniak cisársky

Tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší žijúci tučniak sveta — výška 110–130 cm, hmotnosť 22–45 kg (samce väčšie ako samice). Druh popísal G. R. Gray v roku 1844, pomenovaný po nemeckom prírodovedcovi Johannovi Reinholdovi Forsterovi (účastník Cookovej druhej cesty 1772–1775). Areál: celá Antarktída — kruhový pás okolo kontinentu, hniezdi na pevnom morskom ľade (fast ice) pri pobreží, ~66 známych kolónií, ~60 % vo Weddellovom a Rosskom mori. Globálna populácia ~595 000 dospelých (BirdLife International 2024, IUCN Red List 2024 — Near Threatened), klesajúca. Sfarbenie: čierna chrbtová strana a hlava, biele brucho, žlté plamy po stranách krku a hrudi (žltohnedý odtieň), oranžovo-žltý zobák. Mláďatá sivé, neskôr s bielou maskou na tvári. Jediný vták hniezdiaci v antarktickej zime — samice znesie v máji–júni jediné vajce (~470 g), odovzdá ho samcovi a odchádza na 60–70 dní loviť na more (200–500 km daleko). Samce inkubujú vajce 64–67 dní v antarktickej noci pri teplotách -40 °C a vetroch až 200 km/h, držia ho na nohách pod brood patch (kožný záhyb s hustou perinou). Bez jedenia stratia ~50 % telesnej hmotnosti (z 38 kg na 22 kg). Huddle behaviour — vtáky sa združujú v hustých skupinách 5 000–10 000 jedincov, periodicky sa striedajú vonkajšie a vnútorné pozície (cyklus ~1 hodina). Mláďatá liahnu v júli–auguste, samica sa vracia s plným bruchom rýb a kalmárov, kŕmi mláďa regurgitovanou potravou. Rodičia sa striedajú v starostlivosti až do decembra, kedy mláďatá opúšťajú kolóniu a plavú na more. Pohlavná zrelosť 5–6 rokov, dlhovekosť 15–20 rokov v prírode (rekord 39 rokov v zajatí). Najhlbší potápač zo všetkých vtákov — typická hĺbka 100–250 m, rekord 565 m, doba ponoru typicky 5–12 minút, max. 32 minút. Hlavné hrozby: strata morského ľadu kvôli klimatickej zmene (modely predpovedajú vyhynutie do 2100), úbytok krillu antarktického, vtáčia chrípka (H5N1 dokumentovaný v Antarktíde 2023–2024), turistický tlak na kolónie, znečistenie ortuťou a plastami.

O druhu — Tučniak adélie

Tučniak adélie (Pygoscelis adeliae) je najznámejší antarktický tučniak a vlajková druh Antarktídy — výška 70–73 cm, hmotnosť 3,8–6 kg (samce o ~5 % väčšie ako samice). Druh popísali J. Hombron a H. Jacquinot v roku 1841 počas francúzskej antarktickej expedície Dumont d'Urville. Pomenovaný po Adélii Dumont d'Urville (Adèle Dumont d'Urville, manželka prieskumníka Jules Dumont d'Urville). Areál: celé antarktické pobrežie — najviac vo Weddellovom a Rosskom mori, ostrovy subantarktiky (South Shetland, South Orkney). Globálna populácia ~7,6 milióna párov (BirdLife International 2024, IUCN Red List 2024 — Least Concern), stabilná až mierne rastúca (na rozdiel od cisárskeho). Sfarbenie: čierna chrbtová strana a hlava, biele brucho, biele krúžky okolo očí (charakteristický rozlišovací znak), čierno-červený zobák. Mláďatá sivohnedé, neskôr s typickým bielym očným krúžkom. Hniezdi v lete (november–február) — na rozdiel od cisárskeho v zime. Príchod do kolónií október–november, znáška 2 vajec (typicky 2, niekedy 1 alebo 3) v novembri–decembri. Striedavá inkubácia obidvomi rodičmi 32–34 dní (oba striedajú, samec prvý dlhšie pôst kým samica loví). Mláďatá liahnu december–január, kŕmené regurgitovaným krillom 50–60 dní, formujú crèche (skupiny). Vzletajú v januári–februári, plavú na more pre prvú zimu. Pohlavná zrelosť 3–5 rokov, dlhovekosť 10–20 rokov. Najmenší antarktický tučniak v rode Pygoscelis — sesterské druhy uzdičkový (P. antarcticus) a papuánsky (P. papua). Špecializovaný kŕmidlák krillu antarktického (70–95 % stravy), loví v okolí kolónie (50–200 km), v zime migruje s pakovým ľadom. Najznámejšie kolónie: Paulet Island (Antarktický poloostrov, ~100 000 párov), Cape Royds (Rossovo more, ~3 000 párov, najjužnejšia hniezdna populácia), Cape Bird (Rossovo more), Petermann Island. Hlavné hrozby: strata krillu antarktického (priemyselný rybolov, pokles 70–80 % za 50 rokov v Antarktickom poloostrove), klimatická zmena (strata morského ľadu, najmä v Antarktickom poloostrove — pokles populácie o 50–75 %), vtáčia chrípka H5N1 (2023–2024 prvé prípady v Antarktíde). V Rosskom mori populácia stabilná, v Antarktickom poloostrove klesajúca.