Pelikán biely vs Pelikán kučeravý

Detailné porovnanie dvoch druhov bok po boku — veľkosť, biotop, hlas, ochrana.

Pelikán biely

Pelikán biely

P. onocrotalus Linnaeus, 1758
Celý profil
VS
Pelikán kučeravý

Pelikán kučeravý

P. crispus Bruch, 1832
Celý profil
Parameter Pelikán biely Pelikán kučeravý
Latinský názov P. onocrotalus Linnaeus, 1758 P. crispus Bruch, 1832
Čeľaď Pelecanidae (pelikánovité) Pelecanidae (pelikánovité)
Rod Pelecanus Linnaeus, 1758 Pelecanus Linnaeus, 1758
Veľkosť
Dĺžka tela 140–180 cm 160–183 cm
Hmotnosť 9–15 kg 10–14 kg
Životnosť 15–25 r (zajatie 50+) 20–25 r (zajatie 40+)
Náročnosť 3/5 4/5
Ochrana IUCN LC IUCN NT
Hlasitosť 🔊🔊 (2/5) 🔊🔊 (2/5)
Vzácnosť ⭐⭐⭐ ⭐⭐⭐⭐

Strava — Pelikán biely

  • Sladkovodné ryby strednej veľkosti — kapor (Cyprinus carpio), plotica (Rutilus), pleskáč (Abramis), ostriež (Perca)
  • Sumček africký (Clarias gariepinus) — hlavná korisť v afrických jazerách (Nakuru, Manyara, Edward)
  • Tilapie (Oreochromis) — masívna potrava v afrických rifových jazerách a brakických vodách
  • Brakické ryby — kefal (Mugil), sardelka (Engraulis) v zimoviskách Stredomoria a Perzského zálivu
  • Obojživelníky — žaby a žubrienky (Rana, Bufo) pri prelete cez mokrade
  • Drobné kôrovce — kreviete, raky pri nedostatku rýb
  • Vodný hmyz — vodné chrobáky a lariy pakomárov pri brodení v plytkých vodách

Strava — Pelikán kučeravý

  • Sladkovodné ryby strednej veľkosti — kapor (Cyprinus carpio), plotica (Rutilus), pleskáč (Abramis)
  • Ostriež (Perca fluviatilis) a zubáč (Sander lucioperca) v jazerách strednej Európy
  • Brakické ryby — kefal (Mugil cephalus), sardelka (Engraulis encrasicolus) v zimoviskách
  • Sumček africký a sumec európsky (Silurus glanis) — mladé jedince do 2–3 kg
  • Úhor (Anguilla anguilla) — sezónne v gréckych jazerách Kerkini a Prespa
  • Parmička (Barbus, Tinca) — v balkánskych a kaukazských riekach
  • Tilapie a cichlidy v Egyptských a iránskych zimoviskách

O druhu — Pelikán biely

Pelikán biely (Pelecanus onocrotalus) je najpočetnejší a najrozšírenejší pelikán Európy a Afriky — kozmopolitný druh Starého sveta od Mauretánie cez celú subsaharskú Afriku, juhovýchodnú Európu (Rumunsko, Grécko, Turecko), strednú a južnú Áziu po Mongolsko a severnú Indiu. Druh popísal Linné v roku 1758. Globálna populácia 290 000–420 000 jedincov (BirdLife International 2024, Wetlands International 2023), z toho ~75 % v subsaharskej Afrike, ~15 % v Európe (najmä delta Dunaja s ~3 500 párov), zvyšok v Ázii a Stredomorí. Dĺžka tela 140–180 cm, rozpätie krídel 270–360 cm (rekord 360 cm), hmotnosť 9–15 kg (samce väčšie) — jeden z najťažších letiacich vtákov sveta. Sfarbenie: čisto biele perie s ružovkastým nádychom v svadobnom šate, čierne letky kontrastujúce s bielym telom, žltý gulárny vak, ružové nohy a oranžovo-ružový zobák. Pohlavný dimorfizmus: samce výrazne väčšie, samice menšie a ľahšie. Hniezdi kolóniovo na trstinových ostrovoch a plávajúcich hniezdach v rozsiahlych mokradiach. Najväčšia európska kolónia je v biosférickej rezervácii delta Dunaja (Rumunsko, ~3 500 párov, Wetlands International). Loví kooperatívne — skupiny 10–50 vtákov vytvárajú polkruh a synchrónnym plávaním zaháňajú ryby do plytčiny. Denná spotreba 0,9–1,2 kg rýb (cca 10 % hmotnosti). Migrant na dlhú vzdialenosť — európska populácia zimuje v severovýchodnej Afrike (Sudán, Etiópia, Tanzánia — jazerá Nakuru, Manyara) a v Perzskom zálive. Hlavné hrozby: strata mokradí, znečistenie pesticídmi (historicky DDT/DDE — tenké škrupiny vajec), kolízie s vedením vysokého napätia (až 30 % úmrtnosti adultov v niektorých populáciách), prenasledovanie rybármi, botulizmus v lete a vyrušovanie pri kolóniách. Druh je chránený dohovorom AEWA (African-Eurasian Migratory Waterbird Agreement) a v EÚ Smernicou o vtákoch (Annex I).

O druhu — Pelikán kučeravý

Pelikán kučeravý (Pelecanus crispus) je najväčší letiaci vták Európy a jeden z najťažších letiacich vtákov sveta. Druh popísal nemecký zoológ Karl Bruch v roku 1832 v zoologickej záhrade Mainz. Areál: Stredomorie (Grécko — najväčšia populácia, Albánsko, Čierna Hora), juhovýchodná Európa (Rumunsko — delta Dunaja, Bulharsko — jazero Srebarna), Turecko, Blízky východ, stredná Ázia po Mongolsko a severnú Indiu. Globálna populácia ~20 000 párov (BirdLife International 2024, IUCN Red List 2024) — vďaka prísnej ochrane od 90. rokov narástla zo ~4 000 párov, ale druh je stále klasifikovaný NT (Near Threatened) kvôli izolovaným subpopuláciám a stálym hrozbám. Dĺžka 160–183 cm, rozpätie krídel 290–350 cm (rekord 350 cm), hmotnosť 10–14 kg (samce väčšie). Sfarbenie: špinavo sivobielo-žltkavé perie, šedavé letky (na rozdiel od čierno-bieleho kontrastu pelikána bieleho), charakteristické „kučeravé" sivé perie na temene a zátylku (vlnité dlhé perá), oranžovo-červený gulárny vak v svadobnom šate (mimo svadby žltkavý). Pohlavný dimorfizmus: samce výrazne väčšie. Najväčšia európska kolónia je v biosférickej rezervácii jazero Prespa (Grécko/Albánsko/Severné Macedónsko, ~1 400 hniezdiacich párov), ďalšie významné lokality: jazero Kerkini (Grécko, ~150 párov, semi-habituovaná populácia kŕmená rybármi), delta Dunaja (Rumunsko, ~400 párov), jazero Srebarna (Bulharsko, UNESCO). Hniezdi kolóniovo na plávajúcich trstinových ostrovoch. Znáša 1–4 vajcia (typicky 2), inkubácia 30–34 dní. Loví prevažne samostatne alebo v malých skupinách 2–8 vtákov (na rozdiel od pelikána bieleho s masívnym kolektívnym lovom). Aktívny aj v noci pri jasnom mesiaci — výnimočné pre pelikány. Hlavné hrozby: kolízie s vedením vysokého napätia (v Bulharsku a Iráne až 30 % úmrtnosti adultov), strata mokradí, znečistenie pesticídmi, otrava olovom, vyrušovanie pri hniezdiskách, vtáčia chrípka H5N1 (epidemiologické riziko). Druh je chránený dohovorom AEWA a v EÚ Smernicou o vtákoch (Annex I).

 Krátky verdikt

Obidva druhy patria do čeľade Pelecanidae (pelikánovité) a sú navzájom príbuzné, ale líšia sa biotopom, veľkosťou a ekológiou. Kompletné informácie nájdeš v plných profiloch — kliknite na „Celý profil" vyššie.

 Súvisiace porovnania

Viac porovnaní: všetky porovnania druhov vtákov