Pelikán biely vs Pelikán kučeravý

Strava — Pelikán biely

• Sladkovodné ryby strednej veľkosti — kapor (Cyprinus carpio), plotica (Rutilus), pleskáč (Abramis), ostriež (Perca)
• Sumček africký (Clarias gariepinus) — hlavná korisť v afrických jazerách (Nakuru, Manyara, Edward)
• Tilapie (Oreochromis) — masívna potrava v afrických rifových jazerách a brakických vodách
• Brakické ryby — kefal (Mugil), sardelka (Engraulis) v zimoviskách Stredomoria a Perzského zálivu
• Obojživelníky — žaby a žubrienky (Rana, Bufo) pri prelete cez mokrade
• Drobné kôrovce — kreviete, raky pri nedostatku rýb
• Vodný hmyz — vodné chrobáky a lariy pakomárov pri brodení v plytkých vodách

Strava — Pelikán kučeravý

• Sladkovodné ryby strednej veľkosti — kapor (Cyprinus carpio), plotica (Rutilus), pleskáč (Abramis)
• Ostriež (Perca fluviatilis) a zubáč (Sander lucioperca) v jazerách strednej Európy
• Brakické ryby — kefal (Mugil cephalus), sardelka (Engraulis encrasicolus) v zimoviskách
• Sumček africký a sumec európsky (Silurus glanis) — mladé jedince do 2–3 kg
• Úhor (Anguilla anguilla) — sezónne v gréckych jazerách Kerkini a Prespa
• Parmička (Barbus, Tinca) — v balkánskych a kaukazských riekach
• Tilapie a cichlidy v Egyptských a iránskych zimoviskách

O druhu — Pelikán biely

Pelikán biely (Pelecanus onocrotalus) je najpočetnejší a najrozšírenejší pelikán Európy a Afriky — kozmopolitný druh Starého sveta od Mauretánie cez celú subsaharskú Afriku, juhovýchodnú Európu (Rumunsko, Grécko, Turecko), strednú a južnú Áziu po Mongolsko a severnú Indiu. Druh popísal Linné v roku 1758. Globálna populácia 290 000–420 000 jedincov (BirdLife International 2024, Wetlands International 2023), z toho ~75 % v subsaharskej Afrike, ~15 % v Európe (najmä delta Dunaja s ~3 500 párov), zvyšok v Ázii a Stredomorí. Dĺžka tela 140–180 cm, rozpätie krídel 270–360 cm (rekord 360 cm), hmotnosť 9–15 kg (samce väčšie) — jeden z najťažších letiacich vtákov sveta. Sfarbenie: čisto biele perie s ružovkastým nádychom v svadobnom šate, čierne letky kontrastujúce s bielym telom, žltý gulárny vak, ružové nohy a oranžovo-ružový zobák. Pohlavný dimorfizmus: samce výrazne väčšie, samice menšie a ľahšie. Hniezdi kolóniovo na trstinových ostrovoch a plávajúcich hniezdach v rozsiahlych mokradiach. Najväčšia európska kolónia je v biosférickej rezervácii delta Dunaja (Rumunsko, ~3 500 párov, Wetlands International). Loví kooperatívne — skupiny 10–50 vtákov vytvárajú polkruh a synchrónnym plávaním zaháňajú ryby do plytčiny. Denná spotreba 0,9–1,2 kg rýb (cca 10 % hmotnosti). Migrant na dlhú vzdialenosť — európska populácia zimuje v severovýchodnej Afrike (Sudán, Etiópia, Tanzánia — jazerá Nakuru, Manyara) a v Perzskom zálive. Hlavné hrozby: strata mokradí, znečistenie pesticídmi (historicky DDT/DDE — tenké škrupiny vajec), kolízie s vedením vysokého napätia (až 30 % úmrtnosti adultov v niektorých populáciách), prenasledovanie rybármi, botulizmus v lete a vyrušovanie pri kolóniách. Druh je chránený dohovorom AEWA (African-Eurasian Migratory Waterbird Agreement) a v EÚ Smernicou o vtákoch (Annex I).

O druhu — Pelikán kučeravý

Pelikán kučeravý (Pelecanus crispus) je najväčší letiaci vták Európy a jeden z najťažších letiacich vtákov sveta. Druh popísal nemecký zoológ Karl Bruch v roku 1832 v zoologickej záhrade Mainz. Areál: Stredomorie (Grécko — najväčšia populácia, Albánsko, Čierna Hora), juhovýchodná Európa (Rumunsko — delta Dunaja, Bulharsko — jazero Srebarna), Turecko, Blízky východ, stredná Ázia po Mongolsko a severnú Indiu. Globálna populácia ~20 000 párov (BirdLife International 2024, IUCN Red List 2024) — vďaka prísnej ochrane od 90. rokov narástla zo ~4 000 párov, ale druh je stále klasifikovaný NT (Near Threatened) kvôli izolovaným subpopuláciám a stálym hrozbám. Dĺžka 160–183 cm, rozpätie krídel 290–350 cm (rekord 350 cm), hmotnosť 10–14 kg (samce väčšie). Sfarbenie: špinavo sivobielo-žltkavé perie, šedavé letky (na rozdiel od čierno-bieleho kontrastu pelikána bieleho), charakteristické „kučeravé" sivé perie na temene a zátylku (vlnité dlhé perá), oranžovo-červený gulárny vak v svadobnom šate (mimo svadby žltkavý). Pohlavný dimorfizmus: samce výrazne väčšie. Najväčšia európska kolónia je v biosférickej rezervácii jazero Prespa (Grécko/Albánsko/Severné Macedónsko, ~1 400 hniezdiacich párov), ďalšie významné lokality: jazero Kerkini (Grécko, ~150 párov, semi-habituovaná populácia kŕmená rybármi), delta Dunaja (Rumunsko, ~400 párov), jazero Srebarna (Bulharsko, UNESCO). Hniezdi kolóniovo na plávajúcich trstinových ostrovoch. Znáša 1–4 vajcia (typicky 2), inkubácia 30–34 dní. Loví prevažne samostatne alebo v malých skupinách 2–8 vtákov (na rozdiel od pelikána bieleho s masívnym kolektívnym lovom). Aktívny aj v noci pri jasnom mesiaci — výnimočné pre pelikány. Hlavné hrozby: kolízie s vedením vysokého napätia (v Bulharsku a Iráne až 30 % úmrtnosti adultov), strata mokradí, znečistenie pesticídmi, otrava olovom, vyrušovanie pri hniezdiskách, vtáčia chrípka H5N1 (epidemiologické riziko). Druh je chránený dohovorom AEWA a v EÚ Smernicou o vtákoch (Annex I).