Pernis — Accipitridae, podčeľaď Perninae
Diagnostické znaky: (1) hustá vrstva krátkych šupinatých peří na hlave a krku — diagnostický pre rod Pernis; (2) dlhý štíhly zobák s hákovým tipom; (3) elongated 2. prst so šálkovým pazúrom; (4) variabilné sfarbenie (6 poddruhov); (5) hnedé sfarbenie tela.
Dospelý jedinec:
Sfarbenie variabilné medzi poddruhmi:
Včelária orientálna má unikátne anatomické adaptácie pre lov ôs a sršňov — žiadny iný ázijský dravec nemá takúto špecializáciu.
Včelária orientálna je relatívne tichý dravec. Najčastejšie volanie je vysoké, kvíkavé „psííh" alebo „píí-líí" (frekvencia 2–4 kHz). Pri love tichý.
Pár vykonáva letové akrobacie. Pár doživotne monogamný.
Vajcia bielo-hnedé, rozmery ~50 × 40 mm. Hniezdo v ihličnatých stromoch (10–28 m) alebo listnatých (6–20 m).
Sedia striedavo obaja rodičia.
Mláďatá altriciálne. Hniezdo vystlané zelenými listmi — antiseptické (typické pre rod Pernis).
Rodičia prinášajú časti osích hniezd s larvami. Vyletajú v 6.–8. týždni.
Mláďatá nezvyčajne dlho závisia od rodičov — 58 týždňov (Wikipedia). Pohlavná zrelosť 3 roky.
| Včelária orientálna | Včelár obyčajný | Luniak červený | Myšiak hôrny | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 57–60 cm | 52–60 cm | 60–70 cm | 46–58 cm |
| Váha | 0,9–1,4 kg | 0,6–1,0 kg | 0,8–1,3 kg | 0,5–1,2 kg |
| Dožitie | ~15 r | ~28 r | 15–20 r | ~25 r |
| Hlučnosť | 4/5 | 4/5 | 4/5 | 3/5 |
| Cena (SK) | IUCN LC | IUCN LC, SR chránený | IUCN LC | IUCN LC |
| Povaha | Špecialista na osy, žliabkovaný jazyk | Európsky včelár, migrant Afriky | Vidlochvostá princezná | Najbežnejší dravec SR |
| Dostupnosť v SR | Sibír po Indonéziu, 6 poddruhov | Európa, SR 80–150 párov | Európa 32–37 tis. | SR 5 000–6 000 párov |
Príznaky: Strata juvenil pri migrácii
Hlavná hrozba pre druh (Wikipedia). Klimatické zmeny ovplyvňujú vetry potrebné pre prelet nad East China Sea.
Príznaky: Pokles populácie koristi
V SE Ázii ťažba dreva redukuje populáciu ôs a včiel.
Príznaky: Pokles populácie hmyzu
Neonikotinoidy redukujú populáciu hymenoptér.
Príznaky: Strata jedincov
V niektorých regiónoch lokálny lov.
Špecialista na osi, včely a ich larvy — včelária orientálna má diétu ~70 % larvy a kukly hymenoptér. Žiadny iný ázijský dravec nemá takúto špecializáciu. Anatomické adaptácie unikátne: hustá vrstva krátkych šupinatých peří na hlave/krku, žliabkovaný jazyk, dlhý štíhly zobák, elongated 2. prst.
Anatomické adaptácie pre lov ôs: (1) hustá vrstva krátkych šupinatých peří na hlave a krku — ochrana pred žihadlami ôs a sršňov; (2) žliabkovaný jazyk na extrakciu lariev z plástov (paralelná evolúcia s ďatlami); (3) dlhý štíhly zobák s hákovým tipom — vie sa dostať hlboko do plástu; (4) elongated 2. prst so šálkovým pazúrom na vykopávanie podzemných hniezd čmeliakov.
Šesť uznávaných poddruhov v Ázii — P. p. orientalis (Sibír, V Ázia migrant, najpočetnejší), P. p. ruficollis (J India, Srí Lanka), P. p. torquatus (Malajzia, Sumatra), P. p. ptilorhynchus (Java, nominálny), P. p. palawanensis (Palawan), P. p. philippensis (Filipíny). Migračné populácie zimujú v tropickej SE Ázii.
Migrant Sibír → SE Ázia — sibírska populácia (P. p. orientalis) zimuje v Indonézii, Malajzii a na Filipínach. Bottleneck Taiwan — v októbri prechádza ~5 000 včelárií denne (Taiwan Raptor Research Group). Návrat v apríli–máji. Migrácia je najľahšie pozorovateľná v Tai-Pei v septembri.
Konzumuje aj kocky medu a vosk — 10 % diéty. Po rozkopaní osieho/včelieho hniezda zožiera nielen larvy, ale aj plásty s medom a voskom. „Honey buzzard" = „medový jastrab" — odtiaľ názov v EN. V skutočnosti je to zavádzajúce — primárna korisť sú larvy (proteín), nie med (cukor).
Loví „murder hornet" Vespa mandarinia — najväčší sršňa sveta (5+ cm dĺžky, žihadlo bolestivé pre človeka, smrť pri ~50 žihadlách). Včelária orientálna je jeden z mála prirodzených predátorov tohto sršňa. Hustá vrstva peří chráni pred žihadlami. V Japonsku dokumentované úspešné lovy hniezd V. mandarinia.
Sister-species Pernis apivorus (európsky včelár) — v SR migrant a vzácny hniezdič (~80–150 párov, Danko 2002). Genetická divergencia ~3 mil. rokov. Včelária orientálna trochu väčšia, sfarbenie variabilné (6 poddruhov).
Hniezdo vystlané zelenými listmi — typické pre rod Pernis. Antiseptické vlastnosti — fytoncídy v listoch znižujú parazitárny tlak na mláďatá. Pár obnovuje vystielku pravidelne počas inkubácie a odchovu. Hniezdo na ihličnatých stromoch (10–28 m výšky) alebo listnatých (6–20 m).
Mláďatá závisia od rodičov 58 týždňov po vylietnutí — nezvyčajne dlho pre raptora (Wikipedia). Rodičia prinášajú časti osích hniezd s larvami. Mláďatá sa učia techniku lovu ôs — pozorovať letiace osy, sledovať k hniezdu, rozkopávať. Pohlavná zrelosť 3 roky.
IUCN Least Concern — populácia stabilná. CITES Appendix II — regulovaný medzinárodný obchod. Hlavné hrozby: klimatické zmeny ovplyvňujúce vetry potrebné pre prelet East China Sea (Wikipedia uvádza ako primárnu hrozbu), strata starých lesov, pesticídy.
Anglický názov „honey buzzard" je trochu zavádzajúci — primárna korisť nie sú medové plásty, ale larvy a kukly ôs, včiel a čmeliakov (~70 % diéty). Med a vosk tvoria iba 10 % diéty — bonus zo zničených hniezd. Po rozkopaní osieho/včelieho hniezda zožiera primárne larvy (proteín), nie med (cukor). Slovenský názov „včelária" preto odráža primárnu korisť (včely a ich larvy), nie konzumáciu medu.
Včelária orientálna má unikátne anatomické adaptácie pre lov ôs: (1) hustá vrstva krátkych šupinatých peří na hlave a krku — fyzická ochrana pred žihadlami; (2) tvrdé šupinaté nohy bez peria — žihadlá ich nepreniknú; (3) pravdepodobne chemická imunita voči osímu jedu (predmet výskumu). Pri rozkopávaní hniezda osy aktívne útočia, ale včelária pokračuje bez ujmy. Loví aj „murder hornet" Vespa mandarinia (najväčší sršňa sveta).
V Ázii — od Sibíri po Indonéziu a Filipíny. Šesť poddruhov: P. p. orientalis (Sibír, V Ázia, migrant — zimuje v SE Ázii), P. p. ruficollis (J India, Srí Lanka), P. p. torquatus (Malajzia, Sumatra), P. p. ptilorhynchus (Java, nominálny), P. p. palawanensis (Palawan), P. p. philippensis (Filipíny). V Európe ani SR sa nevyskytuje — sister-species P. apivorus (európsky včelár) je v SR migrant 80–150 párov.
Sibírske populácie (P. p. orientalis) sú migračné — zimujú v tropickej SE Ázii (Indonézia, Malajzia, Filipíny). Jesenná migrácia september–október, návrat apríl–máj. Bottleneck Taiwan — v októbri prechádza ~5 000 včelárií denne (Taiwan Raptor Research Group). Tropické populácie sú rezidentné. Hlavná migračná hrozba: klimatické zmeny ovplyvňujúce vetry potrebné pre prelet East China Sea.
Sister-species: Pernis apivorus (európsky včelár — v SR migrant 80–150 párov) a Pernis ptilorhynchus (včelária orientálna — Ázia, v SR sa nevyskytuje). Genetická divergencia ~3 mil. rokov. Rozdiely: (1) veľkosť — orientálna trochu väčšia (rozpätie ~120 cm vs ~135 cm európsky); (2) sfarbenie — orientálna variabilnejšia (6 poddruhov), európska monotypická; (3) areál — orientálna Ázia, európska Európa po Z Sibír; (4) obe sú špecialistami na osí a včelie larvy; (5) obe migrujú — európsky cez Gibraltar do subsaharskej Afriky, orientálna cez Taiwan do SE Ázie.
Nie — IUCN Least Concern, populácia stabilná. CITES Appendix II — regulovaný medzinárodný obchod. Hlavné hrozby: (1) klimatické zmeny ovplyvňujúce vetry East China Sea (Wikipedia); (2) strata starých lesov so včelími hniezdami v SE Ázii; (3) neonikotinoidy redukujúce hymenopteru; (4) lokálny lov pre tradičnú medicínu (Čína, Vietnam) — minoritná.
Druh popísal Coenraad Jacob Temminck v roku 1821. Šesť uznávaných poddruhov v Ázii.
Zdroj: IOC v15.2.
Areál: Ázia od Sibíri po Indonéziu, Filipíny, Srí Lanku. Migračné populácie zimujú v tropickej SE Ázii.
IUCN: Least Concern, populácia stabilná. CITES Appendix II. Hlavná hrozba: klimatické zmeny ovplyvňujúce vetry East China Sea (migrácia).
Včelária orientálna v Indii — pozorovanie pred lovom hniezda ôs.
P. p. torquatus juvenil a samec — interakcia pri hniezde (Taiwan séria Chiu S C).
