žltochvost bielohlavý (Phoenicurus erythrogastrus) — samec s bielym temeňom, čiernym plášťom a hrdzavočerveným bruchom —…

Q: Môžem si žltochvosta bielohlavého kúpiť alebo chovať doma?

**Nie — žltochvost bielohlavý nie je klietkový druh a v európskej avikultúre sa nechová.** Ide o voľne žijúceho vysokohorského spevavca, ktorý patrí do skalnatého alpínskeho prostredia nad 3 600 m n. m. V SR ani v EÚ nie je dostupný v ponuke chovateľov. Druh nie je v CITES, no akýkoľvek odchyt z voľnej prírody by bol v rozpore s ochranou vtáctva v krajinách areálu. Jediný vhodný spôsob stretnutia je **pozorovanie vo voľnej prírode** na Kaukaze, v Himalájach alebo Ťan-šane.

Q: Ako rozoznám samca od samice žltochvosta bielohlavého?

Pohlavný dimorfizmus je **mimoriadne výrazný**. **Samec** má čiernu vrchnú stranu tela s **bielym temeňom**, **veľkým bielym krídlovým zrkadlom** a **hrdzavočervenou spodinou a chvostom**. **Samica** je celkovo **hnedá** (vrch) s oranžovohnedastou spodinou — výrazné biele zrkadlo nemá. Oba pohlavia majú hrdzavý chvost, no samčí je výraznejší. Juvenilné samce sú v prvom roku sfarbené ako samica, krídlové zrkadlo sa postupne rozvíja.

Q: Kde žltochvost bielohlavý hniezdí a kde zimuje?

Hniezdí **vysoko v alpínskej zóne** (3 600–5 200 m n. m.) na skalnatých svahoch pohoria **Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj a Himaláje** v krajinách od Gruzínska a Arménska po Čínu. V zime **zostupuje do subalpínskych údolí** (1 500–4 800 m n. m.) s krovinami rakytníka. Niektoré severnejšie populácie (poddruh grandis z Altaja a Mongolska) migrujú aj horizontálne na juh — až do SV Číny. V SR sa druh nevyskytuje.

Q: Prečo má žltochvost bielohlavý také veľké biele krídlové zrkadlo?

**Biele krídlové zrkadlo** je predovšetkým **signálny ornament samca** — najväčšie spomedzi všetkých žltochvostov. Slúži pri **tokovaní** (predvádzanie samice) aj pri **obhajobe teritória** (varovanie súperov). Pohybmi krídel samec strieda záblesky bieleho a tmavého — v otvorenom horskom teréne bez vegetácie ide o veľmi efektívny vizuálny signál viditeľný na väčšiu vzdialenosť. Samice a juvenilné jedince ho nemajú alebo len v slabom náznaku, čo potvrdzuje jeho funkciu sexuálneho ornamentu.

Q: Aký je rozdiel medzi žltochvostom bielohlavým a žltochvostom hôrnym?

**Žltochvost bielohlavý (*P. erythrogastrus*)** je výrazne väčší (18 cm, 21–29 g) a obýva oveľa vyššie nadmorské výšky (hniezdiska 3 600–5 200 m) mimo Európy. Samec má čierne chrbát a **biele temeno** plus obrovské krídlové zrkadlo. **Žltochvost hôrny (*P. phoenicurus*)** je menší (18 cm, no hmotnostne 13–19 g), hniezdič európskych listnatých lesov vrátane SR (do 1 500 m). Samec žltochvosta hôrneho má **sivé temeno a chrbát**, biele čelo a **oranžovohnedasté brucho** bez veľkého krídlového zrkadla — zreteľne odlišná kresba.

Q: Je žltochvost bielohlavý ohrozený?

**IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozeného (LC)**. Druh **nie je zaradený v prílohách CITES**. Obýva rozsiahle horské pohoria od Kaukazu po Čínu a jeho populácia je považovaná za dostatočne veľkú. Dlhodobejšie obavy sa týkajú **klimatickej zmeny** — posúvanie alpínskych vegetačných pásiem nahor môže zmenšiť plochu vhodného hniezdneho habitatu na vrcholoch hôr. Na Slovensku nečaká žiadne zákonné opatrenie, keďže sa tu nevyskytuje.

Výživa

Hmyz a pavúkovce — mole, chrobáky, muchy, pavúky; základ letnej stravy na alpínskych hniezdiskách, lovený z posedu na skale alebo krovinách 60%

Rakytníkové a iné horské bobule — Hippophae rhamnoides a ďalšie druhy; kľúčová zimná potrava v subalpínskych dolinách, energeticky výdatná 25%

Drobné bezstavovce a larvy zbierané zo skalného povrchu, sutín a medzi kameňmi; zdroj bielkovín v chladnom počasí 10%

Semená a drobné plody iných horských rastlín — sezónny doplnok mimo dostupnosti hmyzu a rakytníka 5%

Odporúčané potraviny

Hmyz a pavúkovce — mole, chrobáky, dvojkrídlovce, muchy, pavúky; základ letnej stravy na alpínskych hniezdiskách
Bobule rakytníka (Hippophae rhamnoides) — kľúčová zimná potrava; druh aktívne vyhľadáva rakytníkové porasty v dolinách
Larvy a kukly hmyzu zbierané zo skalného povrchu a sutín
Drobné plody iných horských krovín — sezónny energetický doplnok
Drobné bezstavovce a červy vyhľadávané medzi kameňmi a v trávnaté alpínskej vegetácii
Čerstvá voda z horských potokov a ľadovcových tokov

Zakázané potraviny

Druh nie je klietkový vták — nasledujúce platí ako ekologická poznámka, nie kŕmny návod
Pesticídmi kontaminovaný hmyz — hlavná nepriama hrozba pre hmyzožravé druhy v kultúrnej krajine, na alpínskych hniezdiskách zanedbateľná
Ľudské spracované potraviny — pre drobné spevavce nevhodné
Plesnivé alebo hnijúce plody — druh vyhľadáva čerstvé zrelé bobule

Tip od odborníka Žltochvost bielohlavý je sezónne prispôsobivý stravník: v lete na alpínskych hniezdiskách prevláda hmyzožravosť — loví hmyz a pavúky z kamenistého povrchu a z posedu na skalách. V zime pri zostupe do subalpínskych dolín sa stáva predovšetkým bobuloidom — krovinaté porasty rakytníka (Hippophae rhamnoides) sú kľúčovým zimným zdrojom energie. Táto výrazná sezónna zmena stravy (leto = proteíny, zima = cukry a lipidy z rakytníka) je charakteristickým znakom druhu a dôvodom, prečo zimné zostavy žltochvostov bielohlavých nájdeme práve v rakytníkových dolinách. Druh sa v zajatí nechová — tieto údaje opisujú jeho ekológiu vo voľnej prírode.

Správanie a komunikácia

Hlučnosť

Žltochvost bielohlavý je stredne hlasný spevavec — samec má pekný melodický spev, no nie je taký hlasný ako napríklad slávik. Ozýva sa predovšetkým počas hniezdnej sezóny z kameňov a skalných výčnelkov. Keďže ide o voľne žijúci druh, otázka hlučnosti v byte je bezpredmetná.

Priľnavosť

Žltochvost bielohlavý je plne voľne žijúci, plaší horský vták — nie je maznavý druh ani spoločenský miláčik. Akýkoľvek fyzický kontakt s človekom preňho znamená extrémny stres. Druh sa nechová.

Aktivita

Veľmi čulý a pohyblivý vták — neustále mení posedy na kameňoch a skalných výčnelkoch, loví hmyz výpadmi z posedu, vykonáva sezónne výškové migrácie medzi alpínskymi hniezdiskami a subalpínskymi zimovískami.

Reč

Žltochvost bielohlavý nenapodobňuje ľudskú reč — ide o voľne žijúceho spevavca s vrodeným repertoárom melodického spevu a poplašných hlások. Reč sa nenaučí.

Hlasový prejav a reč

Žltochvost bielohlavý má melodický, trochu melancholický spev typický pre rod Phoenicurus — série čistých pískavých tónov prednášaných samcom z kameňov, skalných výčnelkov alebo nízkeho kroví na alpínskych hniezdiskách. Spev nie je príliš hlasný, ale čistý a nesie sa otvorenom horskom prostredím. Kontaktný a poplašný hlas je krátke ostré „hweet“ alebo „tuc“, typické pre tento rod. Xeno-canto má nahrávky z Kirgizska, Kazachstanu a Gruzínska. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

Dokáže hovoriť? Žltochvost bielohlavý nenapodobňuje ľudskú reč ani melódie. Ide o voľne žijúceho spevavca s vrodeným repertoárom melodického spevu a krátkych poplašných hlások; schopnosť napodobovať reč nemá a ako voľne žijúci druh sa nechová.

Typické zvuky

Melodický pískavý spev — séria čistých tónov prednášaná samcom z kameňa alebo skalného výčnelku na alpínskych hniezdiskách; nesie sa otvorenými horskými svahmi
Krátke ostré "hweet" alebo "tuc" — poplašná a kontaktná hláska pri vyrušení, typická pre rod Phoenicurus
Tiché kontaktné zvuky medzi pármi a pri kŕmení mláďat — menej nápadné než spev
Nahrávky dostupné na xeno-canto — záznamy z Kirgizska, Kazachstanu, Gruzínska a Číny od rôznych prispievateľov

Sezónny kalendár

Jarný výstup na hniezdiska — samce vystupujú z zimovísk v subalpínskych údoliach (1500–4800 m) späť do alpínskej zóny nad 3600 m n. m., zaberajú teritóriá

Tok a spev — samce spievajú z kameňov a skalných výčnelkov, predvádzajú biele krídlové zrkadlo; párenie prebieha na alpínskych hniezdiskách

Hniezdna sezóna (máj–júl) — hniezdo v skalnej puklíne, pod kameňom alebo v kamenitej suti; presný počet vajec a dĺžka inkubácie pre tento druh neoverené, analógiou s rodu Phoenicurus odhadujeme 4–6 vajec

Odchov mláďat — obaja rodičia kŕmia hmyzom; mláďatá opúšťajú hniezdo po asi 2 týždňoch (orientačne)

Pelichanie a príprava na zostup — po hniezdnej sezóne; zvýšená potreba energeticky bohatej potravy pred zimným zostupom

Jesenný zostup na zimoviská — druh zostupuje do subalpínskych a horských údolí s krovinami rakytníka, niektoré populácie migrujú ďalej na juh (populácia grandis dosahuje SV Čínu)

Zimovanie (december–február) — druh sa zdržiava v subalpínskych krovnatých svahoch (1500–4800 m) bohatých na rakytník (Hippophae rhamnoides), kde konzumuje bobule

Voľne žijúci druh

Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.

Prostredie a požiadavky

Hniezdny biotop

Alpínska skalnatá hôľa, kamenisté svahy a skalné puklinami; 3 600–5 200 m n. m.

Žltochvost bielohlavý hniezdí vo vysokohorskom alpínskom stupni nad hranicou stromov — na kamenitých a skalnatých svahoch, v alpínskych lúkach s rozptýlenými balvanmi a v skalných puklinách. Obýva rovnako zasnežené strmé svahya kamenité plošiny. Biotop charakterizujú nízke alpínske tráviny, machové cushion-rastliny a rozptýlená krovinatá vegetácia (jalovec, vŕba arktická). Vo výškach 3 600–5 200 m n. m. (zdroj: Wikipedia EN, picturebirdai.com).

Zimný biotop

Subalpínsky krovinný stupeň s rakytníkom (Hippophae rhamnoides); 1 500–4 800 m n. m.

V zime druh zostupuje do subalpínskych a horských údolí (1 500–4 800 m n. m.), kde vyhľadáva kroviny rakytníka rebricového (Hippophae rhamnoides) — jeho bobule sú hlavnou zimnou potravou. Zimné zostavy žltochvostov bielohlavých sú tak viazané na rakytníkové formácie v dolinách Kaukazu, Ťan-šanu a Himalájí (zdroj: picturebirdai.com, 10000birds.com).

Hniezdny areál

Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibet, sev. a stred. Čína

Poddruh P. e. erythrogastrus hniezdí na Veľkom Kaukaze (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, sev. Iran); poddruh P. e. grandis hniezdí od vých. Afganistanu a Tadžikistanu cez Pamír, Ťan-šan (Kirgizsko, Kazachstan), Altaj (Rusko, Mongolsko) po Himaláje (Pakistan, India, Nepál, Bhután), Tibetskú plošinu (Čína: Xinjiang, Tibet, Qinghai, Gansu, Sichuan) a pohorie Qin-ling (juh. Shaanxi). Krajiny výskytu: Afganistan, Arménsko, Azerbajdžan, Bhután, Čína, Gruzínsko, India, Irán, Kazachstan, Mongolsko, Nepál, Pakistan, Rusko, Tadžikistan, Turkménsko, Uzbekistan (zdroj: dibird.com, Wikipedia EN).

Migrácia a sezónny pohyb

Výšková migrácia — sezónny pohyb medzi alpínskymi hniezdiskami a nižšie položenými zimovískami

Druh vykonáva predovšetkým výškovú migráciu (altitudinal migration): v lete vo výškach 3 600–5 200 m, v zime zostupuje na 1 500–4 800 m n. m. Severnejšie populácie (Altaj, Mongolsko) môžu migrovať aj horizontálne — populácia grandis bola zaznamenaná v zime až v SV Číne. Druh nie je typický diaľkový migrant, no sezónny pohyb je výrazný.

Správanie a aktivita

Čulý; loví z posedu na kameňoch; samce aktívne predvádzajú biele krídlové zrkadlo

Žltochvost bielohlavý loví hmyz z posedu na kameňoch a balvanoch — sleduje okolie a vyráža krátkymi výpadmi za korisťou. Samce aktívne predvádzajú biele krídlové zrkadlo pohybmi krídel pri obhajobe teritória a tokovaní. V zime sa správa menej bojovne a vytvára malé skupiny v rakytníkových porastoch. Podľa 10000birds.com je nápadný a dobre pozorovateľný pri zimnom zostupe — rád sedieva na vrcholkoch krov.

Hniezdenie

Dutinový/rúrkový hniezdiš — skalné pukliny, pod kameňmi alebo v kamenistej suti; znáška orientačne 4–6 vajec

Žltochvost bielohlavý je dutinový hníezdič na skalách: hniezdo umiestňuje do skalných pukliniek, pod prevísajúce kamene alebo do kamenitej suti v alpínskom teréne. Presné údaje o znáške, farbe vajec, dĺžke inkubácie a období vyletenia mláďat pre tento druh nie sú v dostupných overených zdrojoch podrobne uvedené — analógiou s príbuznými druhmi rodu Phoenicurus sa odhaduje znáška 4–6 vajec, inkubácia okolo 14 dní (presné údaje neoverené pre tento druh). Hniezdna sezóna: máj–júl.

Právna ochrana a CITES

IUCN LC; CITES: bez zápisu; zákon SR 543/2002: nevzťahuje sa (nie je pôvodný druh SR)

Druh je hodnotený IUCN ako najmenej ohrozený (LC). Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. a vyhláška č. 24/2003 Z. z. sa naňho priamo nevzťahujú (nie je pôvodný druh SR); v krajinách hniezdneho areálu podlieha miestnej ochrane prírody. V SR sa druh nevyskytuje — ide o vzdialený stredoázijský a kaukazský druh.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie

Apríl–máj na alpínskych hniezdiskách

Samec po jarnom príchode na alpínske hniezdiská obsadzuje teritórium a spieva z kameňov a skalných výčnelkov. Kľúčovou súčasťou toku je predvádzanie veľkého bieleho krídlového zrkadla — pohybmi krídel strieda samec záblesky bieleho zrkadla s tmavým chrbtom, čo je vizuálne výrazný signál pri dvorení i pri hájaní revíru voči iným samcom.

Hniezdo a znáška

Znáška orientačne 4–6 vajec (analógia s rodom Phoenicurus; presné údaje pre tento druh neoverené); hniezdna sezóna máj–júl

Samica stavia hniezdo zo suchej trávy a machu, umiestňuje ho do skalnej pukliny, pod prevísajúci kameň alebo do kamenistej suti v alpínskom teréne. Hniezdna sezóna: máj–júl zodpovedajúca alpínskemu letu. Presný počet vajec a ich farba nie sú v overených zdrojoch pre tento druh podrobne zdokumentované — pre rod Phoenicurus je typická znáška 4–6 vajec bledohnedej alebo namodralej farby (presné údaje pre P. erythrogastrus neoverené).

Inkubácia

Orientačne 13–15 dní (analógia s rodom; presné údaje pre tento druh neoverené); prevažne samica

Na vajíčkach sedí prevažne samica; inkubácia trvá orientačne 13–15 dní analógiou s príbuznými druhmi muchárovitých. Presné záznamy o inkubácii pre P. erythrogastrus nie sú v prehľadaných zdrojoch k dispozícii.

Liahnutie a kŕmenie mláďat

Obaja rodičia kŕmia; mláďatá opúšťajú hniezdo orientačne po 14 dňoch

Mláďatá sa liahnu holé a slepé; obaja rodičia ich kŕmia prevažne hmyzom a bezstavovcami. Presný vek vyletenia pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overený — analógiou s príbuznými muchárovitými sa odhaduje na asi 14 dní po vyliahnutí.

Vyletenie a juvenilný šat

Juvenilné sfarbenie: hnedé, podobné samici; hrdzavý chvost ako u dospelých

Mladé vtáky sú v prvom šate hnedé — podobajú sa samici s hrdzavým chvostom. Samce postupne nadobúdajú výrazné dospelé sfarbenie s bielym temeňom a čiernou vrchnou stranou. Obaja rodičia mláďatá po vyletení ešte istý čas dokrmujú v alpínskom teréne.

Pohlavná dospelosť

Pravdepodobne v prvom alebo druhom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo uvedený. Dožitie: oiseaux.net uvádza maximum do 10 rokov; pre voľnú prírodu sú záznamy rôznych žltochvostov v rozmedzí 5–10 rokov.

Ochočenie a kontakt

Trvanie: Nevzťahuje sa — žltochvost bielohlavý je voľne žijúci vysokohorský druh, ktorý sa neochočuje ani nechová.

Žltochvost bielohlavý nie je klietkový vták a neochočuje sa. Ide o plne voľne žijúceho, plachého horského spevavca, ktorý pri stretnutí s človekom rýchlo mizne do skalného terénu. Jediný vhodný spôsob kontaktu je pozorovanie vo voľnej prírode v jeho hniezdnom areáli, bez rušenia vtáka.

1

Žltochvost bielohlavý sa neochočuje — nasledujúce body sú zásady ohľaduplného pozorovania voľne žijúceho druhu

2

Pozoruj len z diaľky ďalekohľadom alebo teleobjektívom — nepribližuj sa, neplaš a neruš vtáka počas spevu ani pri hniezde v skalnej puklíne

3

Nikdy nehľadaj ani nenarúšaj hniezda (situované v skalných puklinách a pod kameňmi) a nepoužívaj nahrávky spevu na vábenie počas hniezdenia

4

Rešpektuj voľne žijúce vtáky — chytanie, držba ani chov nie sú vhodné pre tento druh

Porovnanie s podobnými druhmi

	Žltochvost bielohlavý	Žltochvost zrkadlový (Phoenicurus leucopterus)	Žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus)
Dĺžka	18 cm	14–15 cm	18 cm
Váha	21–29 g	presné údaje neoverené	13–19 g
Dožitie	do 10 r vo voľnej prírode (oiseaux.net; presné dáta neoverené)	presné údaje neoverené	do 10 r
Hlučnosť	voľne žijúci vysokohorský druh — v SR sa nevyskytuje, nechová sa	voľne žijúci druh (mimo SR)	voľne žijúci hníezdič v SR; IUCN LC, v SR zraniteľný (VU) — zákon 543/2002
Stav IUCN	IUCN LC, bez CITES	IUCN LC, bez CITES	IUCN LC; SR zákon 543/2002 (VU), bez CITES
Povaha	Samec: čierna vrchná strana, biele temeno, obrovské biele krídlové zrkadlo, hrdzavočervené brucho a chvost. Samica: hnedá vrch, oranžovohnedastá spodina, hrdzavý chvost	Samec tiež čiernobiely s hrdzavým chvostom, no výrazne menší; biele krídlové zrkadlo menšie než u bielohlavého; biele čelo, nie biele temeno — odlišuje sa veľkosťou a kresbou čiapky	Samec: sivé temeno a chrbát, biele čelo, čierna tvár a hrdlo, oranžovohnedé brucho, hrdzavý chvost — bez veľkého bieleho krídlového zrkadla; samica hnedastá
Areál	Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibet, sev. Čína (3 600–5 200 m n. m. v lete; 1 500–4 800 m v zime)	Himaláje a juh Strednej Ázie — podobný vysokohorský areál, no na nižšie nadmorské výšky, čiastočne prekrývajúci sa areál s P. erythrogastrus grandis	Európa, Z Ázia, sev. Afrika — hníezdič riedkych listnatých lesov a sadov v SR do 1 500 m n. m.; diaľkový migrant, zimuje v sub-saharskej Afrike

Choroby a prevencia

Ektoparazity a endoparazity (perochvosty, hlísty, kokcídie)

nízka

Príznaky: Poškodené perie, chudnutie, oslabenie imunity v chladnom alpínskom prostredí

Voľne žijúce spevavce bežne hostia perochvosty a črevné parazity. Pri zdravom jedincovi a dostatku potravy zvyčajne neohrozujú prežitie; problémom sa stávajú pri strese spôsobenom nepriaznivým počasím alebo nedostatkom potravy.

Vyčerpanie a mráz v alpínskom prostredí

stredná

Príznaky: Strata kondície, neschopnosť pohybu, podchladenie pri nečakaných snehových búrkach v hniezdnej sezóne

Hniezdenie vo výškach 3 600–5 200 m n. m. prináša extrémne podmienky: nečakané snehové búrky v lete môžu priamo ohroziť hniezdne vajcia, mláďatá aj dospelé vtáky. Druh je na tieto podmienky fyziologicky dobre prispôsobený, ale dlhotrvajúce nepriaznivé počasie môže spôsobiť hniezdne zlyhania.

Strata a degradácia alpínskeho biotopu (populačná hrozba)

stredná

Príznaky: Pokles hniezdnych hustôt, zmeny v rozložení vegetačných pásiem

Hlavnou dlhodobou hrozbou populácie je klimatická zmena — posúvanie alpínskych vegetačných pásiem nahor zvyšuje tlak na hniezdne areály tohto druhu viazaného na vysoké nadmorské výšky. Nadmerná pastva a turistický ruch na alpínskych hôľach môžu lokálne narušiť hniezdne biotopy. IUCN hodnotí druh LC, populačný trend nebol k dispozícii v prehľadaných zdrojoch.

Predácia hniezd lasicami a šelmami

nízka

Príznaky: Strata vajec a mláďat v hniezde, opustenie teritória

Hniezda v skalných puklinách sú relatívne chránené, no kuny, lasice a dravce (orly, sokolíky) predstavujú prirodzenú hrozbu pre mláďatá aj dospelé vtáky v alpínskom prostredí.

Prevencia Žltochvost bielohlavý je voľne žijúci druh — nasledujúce informácie opisujú jeho prirodzené hrozby, nie starostlivosť v zajatí (druh sa nechová). Ako horský vták je najzraniteľnejší voči náhlym zmenám počasia v alpínskej zóne (snehové búrky v hniezdnej sezóne) a voči dlhodobým zmenám klimatických pásiem. Ak nájdeš vyčerpaného jedinca pri zostupe, nemanipuluj s ním svojvoľne a kontaktuj rehabilitačnú stanicu.

Zaujímavosti

1

Biele krídlové zrkadlo — unikát v rode Phoenicurus — Samec žltochvosta bielohlavého má najväčšie biele krídlové zrkadlo spomedzi všetkých žltochvostov (rod Phoenicurus). Kým u iných druhov sú krídla tmavé, samec P. erythrogastrus má veľkú bielu škvrnu na lopatkovom a letkovom krídle, ktorá v lete vytvára efektné záblesky — dobre viditeľné aj na väčšiu vzdialenosť. Táto škvrna je samčí znak (samica a imaturné samce ju nemajú alebo majú len nenápadnú verziu).

2

Extrémny výškový rekord hniezdenia — Žltochvost bielohlavý hniezdí vo výškach 3 600–5 200 m n. m. — to z neho robí jedného z vtákov hniezdiacich v najvyšších nadmorských výškach v Eurázii. Na Tibetskej plošine (poddruh grandis) bol zaznamenaný ako pravidelný hníezdič v nadmorských výškach, kde väčšina iných spevákov vôbec neprežíva. Alpínska skalnatá hôľa s rozptýlenými kameňmi a balvanmi je jeho domovom.

3

Rakytník — záchranný obrus zimujúcich žltochvostov — V zime druh zostupuje do subalpínskych údolí a v krovinách rakytníka rebricového (Hippophae rhamnoides) trávi celú zimnú sezónu. Jasno-oranžové bobule rakytníka sú mimoriadne výživné (vitamín C, lipidy) a trvalo dostupné v mrazivých podmienkach — preto nie sú zimujúce zostavy žltochvostov bielohlavých náhodné: kde je rakytník, tam je aj žltochvost.

4

Güldenstädt — objaviteľ druhu — Druh bol prvýkrát vedecky popísaný Johannom Antonom Güldenstädtom (1745–1781) na základe zbierok z kaukazskej expedície vedenej Petrom Simonom Pallasom v roku 1768. Güldenstädt opísal druh v roku 1775 pod názvom Motacilla erythrogastra. Práve na jeho počesť sa druh v angličtine volá Güldenstädt's Redstart — oslava vedca, ktorý preskúmal kaukazskú faunu ako prvý Európan.

5

Pohlavný dimorfizmus — kontrast čiernej, bielej a hrdzavočervenej — Samec žltochvosta bielohlavého patrí k najnápadnejšie sfarbeným horským spevákom Eurázie: čierna vrchná strana s bielym temeňom a bielym krídlovým zrkadlom, hrdzavočervené brucho a hrdzavý chvost — tieto tri farby v kontraste z neho robia nezameniteľný druh. Samica je naopak celkovo hnedá, len chvost si zachováva hrdzavý nádych. Mladé samce sú hnedé so slabším náčrtom dospelého sfarbenia.

6

Dva poddruhy s odlišnými areálmi — IOC uznáva dva poddruhy: nominarný erythrogastrus obýva Veľký Kaukaz (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, severný Irán), zatiaľ čo väčší a s rozsiaahlejším krídlovým zrkadlom grandis je rozšírený od Afganistanu a Tadžikistanu cez Pamír, Ťan-šan a Altaj po Himaláje, Tibet a severnú Čínu. Poddruh grandis je geograficky najrozšírenejší a obýva podstatne väčší areál než kaukazský nominarný poddruh.

Taxonomická klasifikácia

species Žltochvost bielohlavý (Phoenicurus erythrogastrus)

Ríša Animalia

Kmeň Chordata

Trieda Aves (vtáky)

Rad Passeriformes (vrabcotvaré)

Čeľaď Muscicapidae (muchárovité)

Rod Phoenicurus T. Forster, 1817

Druh Phoenicurus erythrogastrus (Güldenstädt, 1775)

Poddruh SR V SR sa nevyskytuje — vysokohorský druh pohoria Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj a Himaláje; v európskej avikultúre sa nechová

Poddruhy Dva poddruhy uznávané IOC World Bird List: P. e. erythrogastrus — hniezdič Veľkého Kaukazu; P. e. grandis — rozšírený od vých. Afganistanu cez Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibetskú plošinu po sev. a stred. Čínu (Xinjiang, Tibet, Qinghai, Gansu, Sichuan, juh. Shaanxi). Poddruh grandis je väčší a s rozsiahlejšou bielou krídlovou škvrnou.

Avibase_ID 3B01E1715D1738E2

Často kladené otázky

Nie — žltochvost bielohlavý nie je klietkový druh a v európskej avikultúre sa nechová. Ide o voľne žijúceho vysokohorského spevavca, ktorý patrí do skalnatého alpínskeho prostredia nad 3 600 m n. m. V SR ani v EÚ nie je dostupný v ponuke chovateľov. Druh nie je v CITES, no akýkoľvek odchyt z voľnej prírody by bol v rozpore s ochranou vtáctva v krajinách areálu. Jediný vhodný spôsob stretnutia je pozorovanie vo voľnej prírode na Kaukaze, v Himalájach alebo Ťan-šane.

Pohlavný dimorfizmus je mimoriadne výrazný. Samec má čiernu vrchnú stranu tela s bielym temeňom, veľkým bielym krídlovým zrkadlom a hrdzavočervenou spodinou a chvostom. Samica je celkovo hnedá (vrch) s oranžovohnedastou spodinou — výrazné biele zrkadlo nemá. Oba pohlavia majú hrdzavý chvost, no samčí je výraznejší. Juvenilné samce sú v prvom roku sfarbené ako samica, krídlové zrkadlo sa postupne rozvíja.

Hniezdí vysoko v alpínskej zóne (3 600–5 200 m n. m.) na skalnatých svahoch pohoria Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj a Himaláje v krajinách od Gruzínska a Arménska po Čínu. V zime zostupuje do subalpínskych údolí (1 500–4 800 m n. m.) s krovinami rakytníka. Niektoré severnejšie populácie (poddruh grandis z Altaja a Mongolska) migrujú aj horizontálne na juh — až do SV Číny. V SR sa druh nevyskytuje.

Biele krídlové zrkadlo je predovšetkým signálny ornament samca — najväčšie spomedzi všetkých žltochvostov. Slúži pri tokovaní (predvádzanie samice) aj pri obhajobe teritória (varovanie súperov). Pohybmi krídel samec strieda záblesky bieleho a tmavého — v otvorenom horskom teréne bez vegetácie ide o veľmi efektívny vizuálny signál viditeľný na väčšiu vzdialenosť. Samice a juvenilné jedince ho nemajú alebo len v slabom náznaku, čo potvrdzuje jeho funkciu sexuálneho ornamentu.

Žltochvost bielohlavý (P. erythrogastrus) je výrazne väčší (18 cm, 21–29 g) a obýva oveľa vyššie nadmorské výšky (hniezdiska 3 600–5 200 m) mimo Európy. Samec má čierne chrbát a biele temeno plus obrovské krídlové zrkadlo. Žltochvost hôrny (P. phoenicurus) je menší (18 cm, no hmotnostne 13–19 g), hniezdič európskych listnatých lesov vrátane SR (do 1 500 m). Samec žltochvosta hôrneho má sivé temeno a chrbát, biele čelo a oranžovohnedasté brucho bez veľkého krídlového zrkadla — zreteľne odlišná kresba.

IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozeného (LC). Druh nie je zaradený v prílohách CITES. Obýva rozsiahle horské pohoria od Kaukazu po Čínu a jeho populácia je považovaná za dostatočne veľkú. Dlhodobejšie obavy sa týkajú klimatickej zmeny — posúvanie alpínskych vegetačných pásiem nahor môže zmenšiť plochu vhodného hniezdneho habitatu na vrcholoch hôr. Na Slovensku nečaká žiadne zákonné opatrenie, keďže sa tu nevyskytuje.

žltochvost bielohlavý

Phoenicurus erythrogastrus — samec s bielym temeňom, čiernym plášťom a hrdzavočerveným bruchom — impozantný žltochvost alpínskych skalísk od Kaukazu po Himaláje; voľne žijúci druh, nie klietkový vták