žltochvost bielohlavý (Phoenicurus erythrogastrus)

muchárovité

žltochvost bielohlavý

Phoenicurus erythrogastrus — samec s bielym temeňom, čiernym plášťom a hrdzavočerveným bruchom — impozantný žltochvost alpínskych skalísk od Kaukazu po Himaláje; voľne žijúci druh, nie klietkový vták

IUCN: LC (Least Concern, 2017) | Least Concern (najmenej ohrozený; hodnotenie BirdLife International / IUCN, hodnotiaci rok 2016, zverejnenie 2017). Druh obýva rozsiahle horské pohoria od Kaukazu po severnú Čínu a jeho populácia je dostatočne veľká. Populačný trend nebol jednoznačne určený v prehľadaných verejných zdrojoch (IUCN stránka bola neprístupná; BirdLife Datazone nenačítala dáta). Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Klimatická zmena a posúvanie alpínskych vegetačných pásiem sú identifikované ako potenciálna dlhodobá hrozba.
Dĺžka18 cm
Hmotnosť21–29 g
Dožitiedo 10 r vo voľnej prírode (orientačne)
Rozpätie krídiel28–30 cm
HniezdiskoKaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibet, sev. Čína (3 600–5 200 m)
IUCNLC — najmenej ohrozený
CITESbez zápisu
StatusVoľne žijúci vysokohorský druh, nie klietkový vták

Výživa

  • Hmyz a pavúkovce — mole, chrobáky, muchy, pavúky; základ letnej stravy na alpínskych hniezdiskách, lovený z posedu na skale alebo krovinách
  • Rakytníkové a iné horské bobule — Hippophae rhamnoides a ďalšie druhy; kľúčová zimná potrava v subalpínskych dolinách, energeticky výdatná
  • Drobné bezstavovce a larvy zbierané zo skalného povrchu, sutín a medzi kameňmi; zdroj bielkovín v chladnom počasí
  • Semená a drobné plody iných horských rastlín — sezónny doplnok mimo dostupnosti hmyzu a rakytníka
Tip od odborníka Žltochvost bielohlavý je sezónne prispôsobivý stravník: v lete na alpínskych hniezdiskách prevláda hmyzožravosť — loví hmyz a pavúky z kamenistého povrchu a z posedu na skalách. V zime pri zostupe do subalpínskych dolín sa stáva predovšetkým bobuloidom — krovinaté porasty rakytníka (Hippophae rhamnoides) sú kľúčovým zimným zdrojom energie. Táto výrazná sezónna zmena stravy (leto = proteíny, zima = cukry a lipidy z rakytníka) je charakteristickým znakom druhu a dôvodom, prečo zimné zostavy žltochvostov bielohlavých nájdeme práve v rakytníkových dolinách. Druh sa v zajatí nechová — tieto údaje opisujú jeho ekológiu vo voľnej prírode.

Hlasový prejav

Žltochvost bielohlavý má melodický, trochu melancholický spev typický pre rod Phoenicurus — série čistých pískavých tónov prednášaných samcom z kameňov, skalných výčnelkov alebo nízkeho kroví na alpínskych hniezdiskách. Spev nie je príliš hlasný, ale čistý a nesie sa otvorenom horskom prostredím. Kontaktný a poplašný hlas je krátke ostré „hweet“ alebo „tuc“, typické pre tento rod. Xeno-canto má nahrávky z Kirgizska, Kazachstanu a Gruzínska. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

Typické zvuky

  • Melodický pískavý spev — séria čistých tónov prednášaná samcom z kameňa alebo skalného výčnelku na alpínskych hniezdiskách; nesie sa otvorenými horskými svahmi
  • Krátke ostré "hweet" alebo "tuc" — poplašná a kontaktná hláska pri vyrušení, typická pre rod Phoenicurus
  • Tiché kontaktné zvuky medzi pármi a pri kŕmení mláďat — menej nápadné než spev
  • Nahrávky dostupné na xeno-canto — záznamy z Kirgizska, Kazachstanu, Gruzínska a Číny od rôznych prispievateľov

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Jarný výstup na hniezdiska — samce vystupujú z zimovísk v subalpínskych údoliach (1500–4800 m) späť do alpínskej zóny nad 3600 m n. m., zaberajú teritóriá
Tok a spev — samce spievajú z kameňov a skalných výčnelkov, predvádzajú biele krídlové zrkadlo; párenie prebieha na alpínskych hniezdiskách
Hniezdna sezóna (máj–júl) — hniezdo v skalnej puklíne, pod kameňom alebo v kamenitej suti; presný počet vajec a dĺžka inkubácie pre tento druh neoverené, analógiou s rodu Phoenicurus odhadujeme 4–6 vajec
Odchov mláďat — obaja rodičia kŕmia hmyzom; mláďatá opúšťajú hniezdo po asi 2 týždňoch (orientačne)
Pelichanie a príprava na zostup — po hniezdnej sezóne; zvýšená potreba energeticky bohatej potravy pred zimným zostupom
Jesenný zostup na zimoviská — druh zostupuje do subalpínskych a horských údolí s krovinami rakytníka, niektoré populácie migrujú ďalej na juh (populácia grandis dosahuje SV Čínu)
Zimovanie (december–február) — druh sa zdržiava v subalpínskych krovnatých svahoch (1500–4800 m) bohatých na rakytník (Hippophae rhamnoides), kde konzumuje bobule

Voľne žijúci druh

Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.

Prostredie a požiadavky

Hniezdny biotop
Alpínska skalnatá hôľa, kamenisté svahy a skalné puklinami; 3 600–5 200 m n. m.
Žltochvost bielohlavý hniezdí vo vysokohorskom alpínskom stupni nad hranicou stromov — na kamenitých a skalnatých svahoch, v alpínskych lúkach s rozptýlenými balvanmi a v skalných puklinách. Obýva rovnako zasnežené strmé svahya kamenité plošiny. Biotop charakterizujú nízke alpínske tráviny, machové cushion-rastliny a rozptýlená krovinatá vegetácia (jalovec, vŕba arktická). Vo výškach 3 600–5 200 m n. m. (zdroj: Wikipedia EN, picturebirdai.com).
Zimný biotop
Subalpínsky krovinný stupeň s rakytníkom (Hippophae rhamnoides); 1 500–4 800 m n. m.
V zime druh zostupuje do subalpínskych a horských údolí (1 500–4 800 m n. m.), kde vyhľadáva kroviny rakytníka rebricového (Hippophae rhamnoides) — jeho bobule sú hlavnou zimnou potravou. Zimné zostavy žltochvostov bielohlavých sú tak viazané na rakytníkové formácie v dolinách Kaukazu, Ťan-šanu a Himalájí (zdroj: picturebirdai.com, 10000birds.com).
Hniezdny areál
Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibet, sev. a stred. Čína
Poddruh P. e. erythrogastrus hniezdí na Veľkom Kaukaze (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, sev. Iran); poddruh P. e. grandis hniezdí od vých. Afganistanu a Tadžikistanu cez Pamír, Ťan-šan (Kirgizsko, Kazachstan), Altaj (Rusko, Mongolsko) po Himaláje (Pakistan, India, Nepál, Bhután), Tibetskú plošinu (Čína: Xinjiang, Tibet, Qinghai, Gansu, Sichuan) a pohorie Qin-ling (juh. Shaanxi). Krajiny výskytu: Afganistan, Arménsko, Azerbajdžan, Bhután, Čína, Gruzínsko, India, Irán, Kazachstan, Mongolsko, Nepál, Pakistan, Rusko, Tadžikistan, Turkménsko, Uzbekistan (zdroj: dibird.com, Wikipedia EN).
Migrácia a sezónny pohyb
Výšková migrácia — sezónny pohyb medzi alpínskymi hniezdiskami a nižšie položenými zimovískami
Druh vykonáva predovšetkým výškovú migráciu (altitudinal migration): v lete vo výškach 3 600–5 200 m, v zime zostupuje na 1 500–4 800 m n. m. Severnejšie populácie (Altaj, Mongolsko) môžu migrovať aj horizontálne — populácia grandis bola zaznamenaná v zime až v SV Číne. Druh nie je typický diaľkový migrant, no sezónny pohyb je výrazný.
Správanie a aktivita
Čulý; loví z posedu na kameňoch; samce aktívne predvádzajú biele krídlové zrkadlo
Žltochvost bielohlavý loví hmyz z posedu na kameňoch a balvanoch — sleduje okolie a vyráža krátkymi výpadmi za korisťou. Samce aktívne predvádzajú biele krídlové zrkadlo pohybmi krídel pri obhajobe teritória a tokovaní. V zime sa správa menej bojovne a vytvára malé skupiny v rakytníkových porastoch. Podľa 10000birds.com je nápadný a dobre pozorovateľný pri zimnom zostupe — rád sedieva na vrcholkoch krov.
Hniezdenie
Dutinový/rúrkový hniezdiš — skalné pukliny, pod kameňmi alebo v kamenistej suti; znáška orientačne 4–6 vajec
Žltochvost bielohlavý je dutinový hníezdič na skalách: hniezdo umiestňuje do skalných pukliniek, pod prevísajúce kamene alebo do kamenitej suti v alpínskom teréne. Presné údaje o znáške, farbe vajec, dĺžke inkubácie a období vyletenia mláďat pre tento druh nie sú v dostupných overených zdrojoch podrobne uvedené — analógiou s príbuznými druhmi rodu Phoenicurus sa odhaduje znáška 4–6 vajec, inkubácia okolo 14 dní (presné údaje neoverené pre tento druh). Hniezdna sezóna: máj–júl.
Právna ochrana a CITES
IUCN LC; CITES: bez zápisu; zákon SR 543/2002: nevzťahuje sa (nie je pôvodný druh SR)
Druh je hodnotený IUCN ako najmenej ohrozený (LC). Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. a vyhláška č. 24/2003 Z. z. sa naňho priamo nevzťahujú (nie je pôvodný druh SR); v krajinách hniezdneho areálu podlieha miestnej ochrane prírody. V SR sa druh nevyskytuje — ide o vzdialený stredoázijský a kaukazský druh.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Apríl–máj na alpínskych hniezdiskách

Samec po jarnom príchode na alpínske hniezdiská obsadzuje teritórium a spieva z kameňov a skalných výčnelkov. Kľúčovou súčasťou toku je predvádzanie veľkého bieleho krídlového zrkadla — pohybmi krídel strieda samec záblesky bieleho zrkadla s tmavým chrbtom, čo je vizuálne výrazný signál pri dvorení i pri hájaní revíru voči iným samcom.

Hniezdo a znáška
Znáška orientačne 4–6 vajec (analógia s rodom Phoenicurus; presné údaje pre tento druh neoverené); hniezdna sezóna máj–júl

Samica stavia hniezdo zo suchej trávy a machu, umiestňuje ho do skalnej pukliny, pod prevísajúci kameň alebo do kamenistej suti v alpínskom teréne. Hniezdna sezóna: máj–júl zodpovedajúca alpínskemu letu. Presný počet vajec a ich farba nie sú v overených zdrojoch pre tento druh podrobne zdokumentované — pre rod Phoenicurus je typická znáška 4–6 vajec bledohnedej alebo namodralej farby (presné údaje pre P. erythrogastrus neoverené).

Inkubácia
Orientačne 13–15 dní (analógia s rodom; presné údaje pre tento druh neoverené); prevažne samica

Na vajíčkach sedí prevažne samica; inkubácia trvá orientačne 13–15 dní analógiou s príbuznými druhmi muchárovitých. Presné záznamy o inkubácii pre P. erythrogastrus nie sú v prehľadaných zdrojoch k dispozícii.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia kŕmia; mláďatá opúšťajú hniezdo orientačne po 14 dňoch

Mláďatá sa liahnu holé a slepé; obaja rodičia ich kŕmia prevažne hmyzom a bezstavovcami. Presný vek vyletenia pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overený — analógiou s príbuznými muchárovitými sa odhaduje na asi 14 dní po vyliahnutí.

Vyletenie a juvenilný šat
Juvenilné sfarbenie: hnedé, podobné samici; hrdzavý chvost ako u dospelých

Mladé vtáky sú v prvom šate hnedé — podobajú sa samici s hrdzavým chvostom. Samce postupne nadobúdajú výrazné dospelé sfarbenie s bielym temeňom a čiernou vrchnou stranou. Obaja rodičia mláďatá po vyletení ešte istý čas dokrmujú v alpínskom teréne.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom alebo druhom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo uvedený. Dožitie: oiseaux.net uvádza maximum do 10 rokov; pre voľnú prírodu sú záznamy rôznych žltochvostov v rozmedzí 5–10 rokov.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Žltochvost bielohlavý 18 cm Žltochvost zrkadlový 14–15 cm Žltochvost hôrny 18 cm
Žltochvost bielohlavý Žltochvost zrkadlový (Phoenicurus leucopterus) Žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus)
Dĺžka18 cm14–15 cm18 cm
Váha21–29 gpresné údaje neoverené13–19 g
Dožitiedo 10 r vo voľnej prírode (oiseaux.net; presné dáta neoverené)presné údaje neoverenédo 10 r
OchranaIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC; SR zákon 543/2002 (VU), bez CITES
CharakteristikaSamec: čierna vrchná strana, biele temeno, obrovské biele krídlové zrkadlo, hrdzavočervené brucho a chvost. Samica: hnedá vrch, oranžovohnedastá spodina, hrdzavý chvostSamec tiež čiernobiely s hrdzavým chvostom, no výrazne menší; biele krídlové zrkadlo menšie než u bielohlavého; biele čelo, nie biele temeno — odlišuje sa veľkosťou a kresbou čiapkySamec: sivé temeno a chrbát, biele čelo, čierna tvár a hrdlo, oranžovohnedé brucho, hrdzavý chvost — bez veľkého bieleho krídlového zrkadla; samica hnedastá
AreálKaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibet, sev. Čína (3 600–5 200 m n. m. v lete; 1 500–4 800 m v zime)Himaláje a juh Strednej Ázie — podobný vysokohorský areál, no na nižšie nadmorské výšky, čiastočne prekrývajúci sa areál s P. erythrogastrus grandisEurópa, Z Ázia, sev. Afrika — hníezdič riedkych listnatých lesov a sadov v SR do 1 500 m n. m.; diaľkový migrant, zimuje v sub-saharskej Afrike

Zaujímavosti

1

Biele krídlové zrkadlo — unikát v rode Phoenicurus — Samec žltochvosta bielohlavého má najväčšie biele krídlové zrkadlo spomedzi všetkých žltochvostov (rod Phoenicurus). Kým u iných druhov sú krídla tmavé, samec P. erythrogastrus má veľkú bielu škvrnu na lopatkovom a letkovom krídle, ktorá v lete vytvára efektné záblesky — dobre viditeľné aj na väčšiu vzdialenosť. Táto škvrna je samčí znak (samica a imaturné samce ju nemajú alebo majú len nenápadnú verziu).

2

Extrémny výškový rekord hniezdenia — Žltochvost bielohlavý hniezdí vo výškach 3 600–5 200 m n. m. — to z neho robí jedného z vtákov hniezdiacich v najvyšších nadmorských výškach v Eurázii. Na Tibetskej plošine (poddruh grandis) bol zaznamenaný ako pravidelný hníezdič v nadmorských výškach, kde väčšina iných spevákov vôbec neprežíva. Alpínska skalnatá hôľa s rozptýlenými kameňmi a balvanmi je jeho domovom.

3

Rakytník — záchranný obrus zimujúcich žltochvostov — V zime druh zostupuje do subalpínskych údolí a v krovinách rakytníka rebricového (Hippophae rhamnoides) trávi celú zimnú sezónu. Jasno-oranžové bobule rakytníka sú mimoriadne výživné (vitamín C, lipidy) a trvalo dostupné v mrazivých podmienkach — preto nie sú zimujúce zostavy žltochvostov bielohlavých náhodné: kde je rakytník, tam je aj žltochvost.

4

Güldenstädt — objaviteľ druhu — Druh bol prvýkrát vedecky popísaný Johannom Antonom Güldenstädtom (1745–1781) na základe zbierok z kaukazskej expedície vedenej Petrom Simonom Pallasom v roku 1768. Güldenstädt opísal druh v roku 1775 pod názvom Motacilla erythrogastra. Práve na jeho počesť sa druh v angličtine volá Güldenstädt's Redstart — oslava vedca, ktorý preskúmal kaukazskú faunu ako prvý Európan.

5

Pohlavný dimorfizmus — kontrast čiernej, bielej a hrdzavočervenej — Samec žltochvosta bielohlavého patrí k najnápadnejšie sfarbeným horským spevákom Eurázie: čierna vrchná strana s bielym temeňom a bielym krídlovým zrkadlom, hrdzavočervené brucho a hrdzavý chvost — tieto tri farby v kontraste z neho robia nezameniteľný druh. Samica je naopak celkovo hnedá, len chvost si zachováva hrdzavý nádych. Mladé samce sú hnedé so slabším náčrtom dospelého sfarbenia.

6

Dva poddruhy s odlišnými areálmi — IOC uznáva dva poddruhy: nominarný erythrogastrus obýva Veľký Kaukaz (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, severný Irán), zatiaľ čo väčší a s rozsiaahlejším krídlovým zrkadlom grandis je rozšírený od Afganistanu a Tadžikistanu cez Pamír, Ťan-šan a Altaj po Himaláje, Tibet a severnú Čínu. Poddruh grandis je geograficky najrozšírenejší a obýva podstatne väčší areál než kaukazský nominarný poddruh.

Taxonomická klasifikácia

species Žltochvost bielohlavý (Phoenicurus erythrogastrus)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Muscicapidae (muchárovité)
Rod Phoenicurus T. Forster, 1817
Druh Phoenicurus erythrogastrus (Güldenstädt, 1775)
Poddruh SR V SR sa nevyskytuje — vysokohorský druh pohoria Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj a Himaláje; v európskej avikultúre sa nechová
Poddruhy Dva poddruhy uznávané IOC World Bird List: P. e. erythrogastrus — hniezdič Veľkého Kaukazu; P. e. grandis — rozšírený od vých. Afganistanu cez Pamír, Ťan-šan, Altaj, Himaláje, Tibetskú plošinu po sev. a stred. Čínu (Xinjiang, Tibet, Qinghai, Gansu, Sichuan, juh. Shaanxi). Poddruh grandis je väčší a s rozsiahlejšou bielou krídlovou škvrnou.
Avibase_ID 3B01E1715D1738E2

? Často kladené otázky

Nie — žltochvost bielohlavý nie je klietkový druh a v európskej avikultúre sa nechová. Ide o voľne žijúceho vysokohorského spevavca, ktorý patrí do skalnatého alpínskeho prostredia nad 3 600 m n. m. V SR ani v EÚ nie je dostupný v ponuke chovateľov. Druh nie je v CITES, no akýkoľvek odchyt z voľnej prírody by bol v rozpore s ochranou vtáctva v krajinách areálu. Jediný vhodný spôsob stretnutia je pozorovanie vo voľnej prírode na Kaukaze, v Himalájach alebo Ťan-šane.

Pohlavný dimorfizmus je mimoriadne výrazný. Samec má čiernu vrchnú stranu tela s bielym temeňom, veľkým bielym krídlovým zrkadlom a hrdzavočervenou spodinou a chvostom. Samica je celkovo hnedá (vrch) s oranžovohnedastou spodinou — výrazné biele zrkadlo nemá. Oba pohlavia majú hrdzavý chvost, no samčí je výraznejší. Juvenilné samce sú v prvom roku sfarbené ako samica, krídlové zrkadlo sa postupne rozvíja.

Hniezdí vysoko v alpínskej zóne (3 600–5 200 m n. m.) na skalnatých svahoch pohoria Kaukaz, Pamír, Ťan-šan, Altaj a Himaláje v krajinách od Gruzínska a Arménska po Čínu. V zime zostupuje do subalpínskych údolí (1 500–4 800 m n. m.) s krovinami rakytníka. Niektoré severnejšie populácie (poddruh grandis z Altaja a Mongolska) migrujú aj horizontálne na juh — až do SV Číny. V SR sa druh nevyskytuje.

Biele krídlové zrkadlo je predovšetkým signálny ornament samca — najväčšie spomedzi všetkých žltochvostov. Slúži pri tokovaní (predvádzanie samice) aj pri obhajobe teritória (varovanie súperov). Pohybmi krídel samec strieda záblesky bieleho a tmavého — v otvorenom horskom teréne bez vegetácie ide o veľmi efektívny vizuálny signál viditeľný na väčšiu vzdialenosť. Samice a juvenilné jedince ho nemajú alebo len v slabom náznaku, čo potvrdzuje jeho funkciu sexuálneho ornamentu.

Žltochvost bielohlavý (P. erythrogastrus) je výrazne väčší (18 cm, 21–29 g) a obýva oveľa vyššie nadmorské výšky (hniezdiska 3 600–5 200 m) mimo Európy. Samec má čierne chrbát a biele temeno plus obrovské krídlové zrkadlo. Žltochvost hôrny (P. phoenicurus) je menší (18 cm, no hmotnostne 13–19 g), hniezdič európskych listnatých lesov vrátane SR (do 1 500 m). Samec žltochvosta hôrneho má sivé temeno a chrbát, biele čelo a oranžovohnedasté brucho bez veľkého krídlového zrkadla — zreteľne odlišná kresba.

IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozeného (LC). Druh nie je zaradený v prílohách CITES. Obýva rozsiahle horské pohoria od Kaukazu po Čínu a jeho populácia je považovaná za dostatočne veľkú. Dlhodobejšie obavy sa týkajú klimatickej zmeny — posúvanie alpínskych vegetačných pásiem nahor môže zmenšiť plochu vhodného hniezdneho habitatu na vrcholoch hôr. Na Slovensku nečaká žiadne zákonné opatrenie, keďže sa tu nevyskytuje.

ZDROJ: Wikipedia EN (Güldenstädt's redstart — dĺžka 18 cm, hmotnosť 21–29 g, opis samca/samice, 2 poddruhy, areál, IUCN LC, https://en.wikipedia.org/wiki/G%C3%BCldenst%C3%A4dt%27s_redstart), oiseaux.net (G.R

 Video — žltochvost bielohlavý

žltochvost bielohlavý (Phoenicurus erythrogastrus) — hlas a správanie v prírode

žltochvost bielohlavý (Phoenicurus erythrogastrus) — biotop a pohyb

 Cudzie názvy

Anglicky:   White-winged Redstart / Güldenstädt's Redstart, Česky:   rehek bělokřídlý, Nemecky:   Riesenrotschwanz, Španielsky:   Colirrojo de Güldenstädt, Francúzsky:   Rougequeue de Güldenstädt, Taliansky:   Codirosso di Güldenstädt, Holandsky:   Witkruinroodstaart, Portugalsky:   Rabirruivo-de-touca-branca, Poľsky:   pleszka kaukaska, Maďarsky:   hegyi rozsdafarkú, Rusky:   Краснобрюхая горихвостка, Japonsky:   シロガシラジョウビタキ, Latinsky:   Phoenicurus erythrogastrus (Güldenstädt, 1775)