Vlhovec lesklý (Quiscalus quiscula)

Icteridae (vlhovcovité / trupiálovité)

Vlhovec lesklý

Quiscalus quiscula — väčší severoamerický vlhovec s kovovo lesklým perím, svetložltými očami a dlhým kilovitým chvostom — charakteristický vták otvorených polí a predmestí Severnej Ameriky, IUCN takmer ohrozený

IUCN: NT (Near Threatened, 2018) | Near Threatened (takmer ohrozený; hodnotenie BirdLife International / IUCN Red List, posledné hodnotenie 2018). Populačný trend je hodnotený ako klesajúci — populácia poklesla o viac než 50 % od 70. rokov 20. storočia (z historického maxima >190 miliónov na súčasných odhadovaných cca 67 miliónov dospelých jedincov podľa BirdLife/IUCN). Druh nespĺňa prahy pre kategóriu zraniteľný (VU), ale trend je dostatočne varujúci na zaradenie do NT. Hlavné hrozby: strata a degradácia biotopov (intenzívne poľnohospodárstvo, strata okrajových biotopov), pesticídy (priama otrava aj cez potravový reťazec), zmena poľnohospodárskych praktík a straty počas migrácie. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. V USA chránený zákonom Migratory Bird Treaty Act of 1918 (MBTA).
Dĺžka28–34 cm (74–142 g)
PôvodOtvorená krajina a predmestia vých. Sev. Ameriky
PovahaHlasný, gregárny, oportunistický všežravec
StravaHmyz, semená, obilie, príležitostne malé stavovce
Dožitie5–17 r (max. doložených 22 r 4 mes.)

Výživa

  • Hmyz a bezstavovce — chrobáky, kobylky, húsenice, červy, pavúky; dominantná zložka počas hniezdnej sezóny a nevyhnutná pre odchov mláďat
  • Semená, obilie a poľnohospodárske plodiny — kukurica, pšenica, proso, žalude; základ potravy na jeseň a v zime
  • Bobule, ovocie a rastlinná hmota — sezónny doplnok
  • Drobné stavovce, vajcia a mláďatá iných vtákov — príležitostná zložka (žaby, minnows, myši, vtáčie vajcia)
  • Odpadky a ľudská potrava — príležitostné zbieranie v mestských prostrediach
Tip od odborníka Vlhovec lesklý je vo voľnej prírode výrazne oportunistický všežravec — v hniezdnej sezóne dominuje hmyz a bezstavovce (chrobáky, kobylky, húsenice, červy), kým na jeseň a v zime prechádza na semená, obilie a žalude. Príležitostne loví drobné stavovce, zbiera vajcia a mláďatá iných vtákov, ba aj ľudské odpadky. Disponuje špeciálnym hrebeňom vo vnútri zobáka, ktorý mu umožňuje otvárať tvrdé žalude a orechové semená — adaptácia unikátna medzi Icteridae. Druh sa v zajatí ako domáci maznáčik nechová (ochrana MBTA, USA) a tieto informácie sú výlučne atlasové. Pestrosť prirodzeného jedálnička — od hmyzu po obilie a drobné stavovce — odráža jeho schopnosť prežiť v enormne rozmanitých prostrediach a je dôvodom jeho historickej hojnosti aj dôvodom, prečo ho poľnohospodári považujú za škodcu.

Hlasový prejav

Vlhovec lesklý patrí k hlasnejším a nápadnejším spevákom svojho rodu. Základná pieseň je charakteristicky chrapľavá, škripľavá a kovová — najčastejšie opisovaná ako zvuk hrdzavých dverí alebo bŕzd (readle-eak). Samec spieva s nakloneným chvostom a napuchnutým perím, pričom vydáva rôznorodý repertoár škrípavých fráz, trblietavých cvrlikancov a chrapľavých tonov. Bežná kontaktná hláska je krátke chack alebo chuck — ostré kovové kliknutie. Veľké zimné roost-kŕdle stoviek tisíc jedincov naraz vytvárajú neopakovateľný a v mestách niekedy problematický hlukový fenomén. Druh nenapodobňuje ľudskú reč.

Typické zvuky

  • Chrapľavá, škrípavá pieseň readle-eak — zvuk podobný hrdzavým dverám alebo záverke; typická hniezdna pieseň samca prednášaná s nakloneným kilovitým chvostom a napuchnutým perím
  • Krátke kovové kliknutie chack / chuck — najčastejšia kontaktná a poplašná hláska, vydávaná počas kŕmenia na zemi aj v kŕdliku počas letu
  • Trblietavé a cvrlikavé frázy počas toku — variabilný repertoár grgavých, piskľavých a kovových tónov, pri každom jedincovi mierne odlišný (individuálne rozoznateľná pieseň)
  • Hromadný hluk roostov — tisíce až milióny jedincov v zimných nocoviskách (spoločne so škorcami a červenokrídelými vlhovcami) vydávajú kontinuálny škrípavý hluk, v mestských oblastiach chápaný ako nuisance

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Tok — samce prichádzajú skôr než samice, obsadzujú teritóriá na hniezdiskách a predvádzajú sa vzpriamením, naklonením chvosta a chrapľavou piesňou
Hniezdna sezóna — samica stavia bulkové hniezdo v ihličnanoch, znáša 1–7 vajec a sama inkubuje 11–15 dní; často 2 znášky ročne
Odchov mláďat — mláďatá opúšťajú hniezdo po 10–17 dňoch; rodičia (prevažne samica) dokrmujú ešte niekoľko týždňov
Pelichanie — po hniezdnej sezóne, pred jesennou concentráciou do veľkých spoločných nocovísk (roostov)
Zimovanie — severné populácie migrujú na juh USA; druh tvorí obrovské nočné kŕdle (roosty) v tisícoch až miliónoch jedincov s inými druhy vlhovcov
Čiastočný migrant — južné a stredné populácie USA sú celoročné; severné (kanadské) populácie migrujú na juh; migrácia prebieha v denných kŕdľoch

Voľne žijúci druh

Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop (voľne žijúci druh)
Otvorená a polootvorená krajina — poľnohospodárske polia, mestské parky, predmestia, pobrežia tokov a ihličnanové háje v celej východnej Severnej Amerike
Vlhovec lesklý nevyhnutne vyžaduje otvorené alebo polootvorené prostredie s prístupom k potravinovým zdrojom (polia, trávniky, vodné plochy) a drevinami pre hniezdenie a nocovanie. Aktívne využíva kultúrnu krajinu — agrikulturálnu expanziu 19. a 20. storočia vnímal ako rozšírenie biotopu. Druh sa v zajatí nechová.
Spoločenské správanie
Hniezdenie koloniálne (až 200 párov); mimo sezóny obrovské spoločné kŕdle s inými vlhovcami a škorcami (roosty)
Vlhovec lesklý je výrazne gregárny druh — hniezdí v kolóniách (niekedy v spoločnosti červenokrídelých vlhovcov a drozdov), na migráciách a zimovisku tvorí kŕdle tisícov až miliónov jedincov spoločne s červenokrídelými vlhovcami (Agelaius phoeniceus), vlhovcami bronzovými a škorcami. Tieto zimné roosty sú jedným z najikonickejších fenoménov vtáctva Severnej Ameriky.
Podnebie a tolerancia
Mierny pás Severnej Ameriky; čiastočný migrant — severné populácie zimujú na juhu USA a severnom Mexiku
Druh je prispôsobený na mierny pás Severnej Ameriky od južnej Kanady po Mexický záliv. Severné populácie (Kanada, severné štáty USA) sú čiastoční migranti preletávajúci na juh v denných kŕdľoch na jeseň; stredné a južné populácie sú prevažne celoročné. Migrácia je predovšetkým pohyb za potravou, nie striktne teplotná závislosť.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Bulkové pohárové hniezdo z trávy, burín a vetvičiek s bahnom; v ihličnanoch (preferované), niekedy v dutinách alebo konštrukciách
Samica stavia väčšie a masívnejšie hniezdo zo steblín trávy, burín, vetvičiek a bahna, upevnené v hustej korune ihličnana (borovica, smrek) alebo v iných hustých drevinách blízko vody. Príležitostne hniezdi v dutinách stromov, na tráme stodoly alebo v osprejovom hniezde. Hniezdenie je koloniálne — niekoľko párov až 200 párov na jednom mieste.
Kúpanie a hygiena
Plytkých vodných plôch — kaluže, pobrežia riek a jazierok; pravidelné kúpanie pre hygienu peria
Vlhovec lesklý pravidelne navštevuje plytké vodné plochy na kúpanie — kaluže, pobrežia tokov, okraje jazierok. Starostlivosť o perie je dôležitá pre udržanie irizujúcej kvality peria, keďže metalický lesk je strukturálne sfarbenie (nie pigmentové) a závisí od integrity perového štruktúry.
Svetlo a denná aktivita
Aktívny denný druh; samec spieva intenzívne od svitania; migrácia v denných kŕdľoch
Vlhovec lesklý je aktívny výlučne cez deň — hľadanie potravy, spev a tok prebiehajú od svitania do súmraku. Migrácia prebieha tiež za denného svetla v hlučných kŕdľoch. V zimných roostoch sa vtáky zlieta do veľkých hájov krátko pred súmrakom a odlieta po svitaní.

Rozmnožovací cyklus

Tok a obsadenie teritória
Marec–apríl (samce prichádzajú skôr; zdroj: Audubon, Animal Diversity Web)

Samce prichádzajú na hniezdisko skôr ako samice a obsadzujú teritóriá hlasnou piesňou a vizuálnym displayom — vzpriamujú sa, nafukujú perie, naklonia kilovitý chvost a otvárajú krídla, pričom vydávajú chrapľavú pieseň readle-eak. Tok prebieha v koloniálnom prostredí — niekedy desiatky až stovky párov na jednom mieste. Pohlavná dospelosť nastupuje v prvom roku života (Animal Diversity Web).

Hniezdo a znáška
1–7 vajec (typicky 4–5); 2 znášky ročne; hniezdna sezóna apríl–júl (zdroj: Audubon, ADW, Birdfact)

Samica sama stavia bulkové pohárové hniezdo zo steblín trávy, burín a vetvičiek spojenými bahnom — v ihličnanoch (smrek, borovica), niekedy v dutinách alebo na tráme. Znáša 1–7 vajec (typicky 4–5), bledozelenkastomodrej až svetlošedej farby s hnedými škvrnami a čmáranicami (zdroj: Audubon). Druh hniezdí dvakrát ročne (Birdfact).

Inkubácia
11–15 dní; výlučne samica (zdroj: Audubon; ADW uvádza 12–14 dní, Birdfact 12–14 dní)

Inkubuje výlučne samica (zdroj: Audubon, Animal Diversity Web). Dĺžka inkubácie: 11–15 dní podľa Audubona; ADW a Birdfact uvádzajú 12–14 dní — prezentujeme zjednotený overený rozsah z viacerých zdrojov. Priemer z terénnych meraní: 13,5 dňa ±0,07 SE (rozsah 11,5–15 dní, n=94; zdroj: Birds of the World / Birdfact). Samec pri hniezdení nestráži ani nekŕmi samicu pravidelne.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Mláďatá opúšťajú hniezdo po 10–17 dňoch (zdroj: Audubon: 10–17, ADW: 12–15, Birdfact: 16–20)

Mláďatá sú krmivé (holé, slepé pri vyliahnutí); prevažne samica ich kŕmi; samec sa príležitostne podieľa (zdroj: ADW). Mláďatá opúšťajú hniezdo po 10–17 dňoch (rozsah z viacerých zdrojov; rôzne štúdie uvádzajú 10–20 dní). Živočíšna bielkovina — hmyz — je v tomto období dominantnou zložkou potravy pre mláďatá.

Vyletenie a vývoj mláďat
Vyletujú po 10–17 dňoch; juvenily hnedé s tmavými očami

Juvenilné vtáky sú celkovo hnedé s tmavohnedými (nie žltými) očami — žlté oči a irizujúci lesk peria sa vyvíjajú postupne pelichaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú. Samice nadobúdajú definitívne sfarbenie dospelca (hnedastejšie, menej lesklé) po prvom pelichaní; samce plne dospelé sfarbenie (intenzívny irizujúci lesk) dosahujú až v druhom roku.

Pohlavná dospelosť
Prvý rok života (zdroj: Animal Diversity Web)

Pohlavná dospelosť nastupuje v prvom roku života (zdroj: ADW). Dožitie vo voľnej prírode je 5–17 rokov (Birdfact); maximálne doložené dožitie je 22 rokov 4 mesiace podľa záznamu USGS Bird Banding Laboratory (zdroj: oiseaux-birds.com, ADW). Rozdiel medzi zdrojmi vo vekovej dlhovekosti je výrazný — prezentujeme overený rozsah.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Vlhovec lesklý 28–34 cm Vlhovec veľkochvostý 38–46 cm (samec), 33–36 cm (samica) Vlhovec červenokrídelý 17–23 cm Lúčnik žltohrdlý 19–26 cm Škorec obyčajný 19–22 cm
Vlhovec lesklý Vlhovec veľkochvostý (Quiscalus mexicanus) Vlhovec červenokrídelý (Agelaius phoeniceus) Lúčnik žltohrdlý (Sturnella neglecta) Škorec obyčajný (Sturnus vulgaris)
Dĺžka28–34 cm38–46 cm (samec), 33–36 cm (samica)17–23 cm19–26 cm19–22 cm
Váha74–142 g (samec priemer 122 g, samica 94 g)180–265 g (samec), 100–130 g (samica)41–82 g89–116 g58–101 g
Dožitie5–17 r vo voľnej prírode; max. dolozenych 22 r 4 mes. (USGS banding)do 13 r vo voľnej prírodedo 15 r vo voľnej prírode5–8 r vo voľnej prírode (max. 10 r)do 5 r vo voľnej prírode (max. 15 r)
OchranaIUCN NT (takmer ohrozený, klesajúci trend), bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC (klesajúci trend), bez CITESIUCN LC, bez CITES; v SR bežný, lovný druh
CharakteristikaVeľký vlhovec s kovovo lesklým čiernym perím (fialový/modrý lesk hlavy, bronzový/purpurový trup), svetložltými očami a dlhým kilovitým chvostom; samica menšia, hnedastejšia, menej leskláVýrazne väčší než vlhovec lesklý; samec má ešte dlhší lodičkovitý chvost a intenzívnejší lesk; samica hnedá s výraznou svetlou čiarou nad okom; žlté oči oba pohlaviaSamec čierny s výraznými červenými a žltými ramenými škvrnami (epaulettes) — ľahko odlíšiteľný; samica prúžkovaná hnedastá; chvost zaoblený, nie kilovitý; menší ako vlhovec lesklýŽltý spodok s čiernym V-tvarom na hrudi, prúžkovaný hnedý vrch — vizuálne úplne odlišný od vlhovca lesklého; patrí do rovnakej čeľade IcteridaeTmavý, kovovo lesklý vták s krátkym chvostom a dlhým kónickým zobákom; v zime bodkovaný (krémové hrotky pier) — ľahko odlíšiteľný od vlhovca lesklého chvostom, zobákom a veľkosťou; druh so Slovenskom relevantný pre porovnanie
AreálOtvorená a polootvorená krajina celej východnej Severnej Ameriky od juhovýchodnej Kanady po Mexický záliv; čiastočný migrant; tvorí obrovské zimné roostyJuhozápad USA, stredná a južná Amerika; expanduje na sever; v zóne prekryvu s vlhovcom lesklým morfologicky podobný, najlepšie odlíšiteľný veľkosťou a chvostomCelá Severná Amerika; jeden z najpočetnejších vtákov kontinentu; hniezdi v mokradiach a trstine; často zimuje v roostoch spoločne s vlhovcom lesklýmOtvorené prérie a trávnaté roviny strednej a záp. Severnej Ameriky; bežný v USA záp. od MississippieEurázia; introdukovaný v Severnej Amerike (>100 miliónov jedincov), kde v zime tvorí spoločné roosty s vlhovcami

Zaujímavosti

1

Irizujúci lesk je štruktúrne sfarbenie — temno-kovový odlesk peria vlhovca lesklého nie je spôsobený pigmentom, ale mikroštruktúrou peria rozkladajúcou svetlo. Bronzový odlesk tela u poddruhu versicolor a fialovo-modrý odlesk hlavy u všetkých troch poddruhov tak menia intenzitu a odtieň v závislosti od uhla pohľadu a osvetlenia — preto vták na slnku a v tieni vyzerá takmer ako dva rôzne druhy.

2

Kilovitý chvost — jedným z najdistinktívnejších znakov vlhovca lesklého je jeho dlhý chvost v tvare inverzného klinu (keel), ktorý samec počas letu a spevu hýbe do žľabovitého tvaru (V v priereze). Táto úprava je jedinečná medzi vlhovcami a slúži ako vizuálny signál pri toku. Samica má chvost kratší a menej nápadný.

3

Hrebeň v zobáku — kostený otvárač žaludí — vlhovec lesklý disponuje unikátnou anatomickou adaptáciou: kostením výčnelkom (keel) na podnebí hornej čeľuste, ktorý mu umožňuje zatlačiť žaluď alebo tvrdý orechový plod do výčnelku a píliacim pohybom dolnej čeľuste ho otvoriť. Táto adaptácia na unikátna v rámci celej čeľade Icteridae a dovoľuje mu využívať potravinové zdroje nedostupné iným vlhovcom.

4

Obrovské zimné roosty — vlhovec lesklý je jedným z aktérov najväčších vtáčích nocovísk Severnej Ameriky: zimné roosty (spoločné nocovistá) môžu obsahovať milióny jedincov viacerých druhov vlhovcov (červenokrídelé vlhovcovité) a škorcov súčasne — celé stromy a lesoparky sú pokryté vtákmi a hluk aj trus sú badateľné na kilometre. Tieto roosty sú jednak fenomenálne, jednak príčinou vážnych mestských konfliktov.

5

Poľnohospodársky škodca aj partner — vlhovec lesklý historicky profitoval z rozšírenia poľnohospodárstva: kukuričné, pšeničné a ryžové polia mu poskytli obrovské množstvo potravy a jeho areál a populácia rástli počas 19. a začiatku 20. storočia. Paradoxne, intenzifikácia poľnohospodárstva v 70. rokoch (pesticídy, monokultúry, strata okrajových biotopov) spôsobila následný pokles >50 %, takže druh, ktorý poľnohospodárstvo doviedlo k hojnosti, ním bol neskôr decimovaný.

6

Tri poddruhy s odlišným leskom — Bronzed Grackle (Q. q. versicolor, rozšírený) má bronzové až hnedasto-zelené telo s kontrastnou modrofialovou hlavou; Purple Grackle (Q. q. stonei) a Florida Grackle (Q. q. quiscula) majú intenzívnejší fialový alebo zelený lesk na celom tele vrátane trupcu. V zóne prekryvu sa poddruhy kria a hybridizujú — niektoré jedince sú vizuálne ťažko zaraditeľné.

7

Žlté oči ako diagnostický znak — jedným z najspoľahlivejších terénnych identifikačných znakov je svetložlté (paleně žlté) oko, prítomné u dospelých oboch pohlaví. Juvenily majú tmavohnedé oči. Táto žltá dúhovka v kontraste s tmavou tvárou je charakteristická aj pre príbuzné druhy (Q. mexicanus — veľkochvostý, Q. major — lodičkoochvostý), ale veľkosť, tvar chvosta a distribúcia ich od vlhovca lesklého odlišujú.

8

Populácia poklesla o viac ako 50 % — napriek tomu, že vlhovec lesklý je stále jedným z početnejších vtákov Severnej Ameriky (odhadovaných cca 67 miliónov dospelých jedincov podľa IUCN/BirdLife 2024), dlhodobé monitorovacie programy (North American Breeding Bird Survey) dokumentujú dramatický pokles od 70. rokov 20. storočia. Preto IUCN hodnotí druh ako takmer ohrozený (NT) — nie je to „bezpečný“ druh napriek zdanlivej hojnosti.

9

Chránený federálnym zákonom USA — vlhovec lesklý je zahrnutý do Migratory Bird Treaty Act of 1918 (USA), čo znamená, že bez špeciálneho federálneho povolenia je chovanie, odchyt, obchod ani vlastníctvo tohto vtáka (živého ani mŕtveho) v USA ilegálne. Výnimky platia pre licencovaných záchranárov, vedecké inštitúcie a v obmedzenej miere pre kontrolu škodcov v poľnohospodárstve.

Taxonomická klasifikácia

species Vlhovec lesklý (Quiscalus quiscula)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Icteridae (vlhovcovité / trupiálovité)
Rod Quiscalus Vieillot, 1816
Druh Quiscalus quiscula (Linnaeus, 1758)
Poddruh SR Na Slovensku sa nevyskytuje — severoamerický druh otvorených biotopov a poľnohospodárskej krajiny východnej Severnej Ameriky
Poddruhy Tri uznávané poddruhy (IOC, Avibase): Q. q. quiscula — Florida a západ Juhovýchod USA (purpurový poddruh, intenzívnejší lesk); Q. q. stonei — od sv. Connecticutu po Alabamu a severnú Georgiu (prechodný purpurový typ); Q. q. versicolor Vieillot, 1819 — rozšírený Bronzed Grackle od sv. Britskej Kolumbie po západ areálu (bronzové telo s modrofialovým leskom hlavy). Druhy opísal Linnaeus v roku 1758 (typová lokalita Carolina, USA).
Avibase_ID 8BBB3255C6B7EE91

? Často kladené otázky

Nie. Vlhovec lesklý je voľne žijúci severoamerický druh chránený v USA zákonom Migratory Bird Treaty Act (1918) — bez federálneho povolenia je chovanie, odchyt ani vlastníctvo tohto vtáka v USA nelegálne. V európskej avikultúre sa nechová a nie je etablovaný ako klietkový druh. Táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Najlepší spôsob, ako druh spoznať, je pozorovanie vo voľnej prírode — v mestských parkoch, predmestiach a poliach východnej Severnej Ameriky je bežný a ľahko pozorovateľný.

Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec je väčší (priemerne 122 g oproti 94 g samice), má intenzívne lesklé čierne perie s kovovými modrými alebo fialovými odleskami na hlave a bronzovým/purpurovým leskom na tele, svetložlté oči a dlhý kilovitý chvost typicky ohnutý do žľabovitého tvaru. Samica je menšia, hnedastejšia, menej lesklá, s kratším chvostom bez výrazného kilovitého tvaru. Juvenily oboch pohlaví sú celkovo hnedé s tmavohnedými (nie žltými) očami.

Najdôležitejší rozlišovací znak je veľkosť a dĺžka chvosta: veľkochvostý vlhovec (Quiscalus mexicanus) a lodičkochvostý vlhovec (Q. major) sú výrazne väčší s dlhším a mohutnejším chvostom, najmä u samcov. Vlhovec lesklý je menší (28–34 cm vs. 43–45+ cm u veľkochvostého) a má kratší chvost. Geograficky je distinktívny: vlhovec lesklý dominuje vo východnej Severnej Amerike (záp. po Rocky Mountains), zatiaľ čo veľkochvostý je bežný na juhozápade a v Mexiku. Od Brewer's Blackbird (Euphagus cyanocephalus) a Rusty Blackbird (E. carolinus) ho odlíša dlhší kilovitý chvost — oba menované druhy majú normálny zaoblený chvost a sú menšie.

Pieseň vlhovca lesklého je charakteristicky chrapľavá, kovová a škrípavá — najčastejšie opisovaná ako zvuk hrdzavých dverí alebo záverky (readle-eak). Kontaktná a poplašná hláska je krátke ostré chack alebo chuck. Počas toku samec vydáva bohatší variabilný repertoár — trblietavé, grgavé a kovové frázy, každý jedinec individuálne rozoznateľný. Veľké zimné roosty produkovateľné hlukom tisícov jedincov súčasne sú v mestských oblastiach USA nezabudnuteľným fenoménom.

IUCN hodnotí vlhovca lesklého ako takmer ohrozený (NT) s klesajúcim populačným trendom. Populácia poklesla o viac ako 50 % od 70. rokov 20. storočia — zo historického maxima presahujúceho 190 miliónov jedincov na súčasných odhadovaných cca 67 miliónov dospelých jedincov (BirdLife/IUCN). Napriek tomu, že druh je stále relatívne bežný, toto tempo poklesu je alarmujúce. Hlavné hrozby: strata a degradácia biotopu (intenzívne poľnohospodárstvo), pesticídy (úhyn priamy aj cez potravinový reťazec), zmena poľnohospodárskych praktík a straty počas migrácie.

Vlhovec lesklý je výrazne gregárny druh — mimo hniezdnej sezóny sa združuje do postupne stále väčších kŕdľov. Zimné roost-nocovistá (spoločné nocovistá) môžu obsahovať milióny jedincov naraz — vrátane červenokrídelých vlhovcov (Agelaius phoeniceus), škorcov (Sturnus vulgaris) a iných vlhovcov. Gregárnosť plní viaceré funkcie: ochrana pred dravcom (bezpečnosť v čísle), spoloočné hľadanie potravy a termoregulačný prínos v zime. Tieto roosty sú jedným z najikonickejších prírodných fenoménov Severnej Ameriky, no v mestách spôsobujú konflikty pre hluk, trus a riziko histoplazmózy.

Samica znáša 1–7 vajec (typicky 4–5), bledozelenkastomodrej až svetlošedej farby s hnedými škvrnami a čmáranicami, do bulkového pohárového hniezda v ihličnane. Inkubuje výlučne samica po dobu 11–15 dní (priemer 13,5 dní z terénnych meraní). Mláďatá sú krmivé a opúšťajú hniezdo po 10–17 dňoch. Druh hniezdí dvakrát ročne (Birdfact). Hniezdo je koloniálne — od niekoľkých párov až po 200 párov na jednom mieste.

ZDROJ: Avibase (Quiscalus quiscula, ID 8BBB3255C6B7EE91, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=8BBB3255C6B7EE91), Wikipedia EN (Common grackle — taxonómia, popis, poddruh, biotop, hniezdenie, hla

 Video — Vlhovec lesklý

Vlhovec lesklý (Quiscalus quiscula) — spev a hlas v prírode

Vlhovec lesklý (Quiscalus quiscula) — správanie, biotop a hlas

 Cudzie názvy

Anglicky:   Common Grackle, Česky:   vlhovec nachový, Nemecky:   Purpurgrackel, Španielsky:   Zanate Común, Francúzsky:   Quiscale bronzé, Taliansky:   Gracchio comune americano, Holandsky:   Glanstroepiaal, Portugalsky:   rabo-de-quilha-comum, Poľsky:   wilgowron mniejszy, Maďarsky:   északi csónakfarkú, Rusky:   Обыкновенный гракл, Japonsky:   オオクロムクドリモドキ, Latinsky:   Quiscalus quiscula (Linnaeus, 1758)