Icteridae (vlhovcovité / trupiálovité)
Vlhovec člnkochvostý má jeden z najbohatších a najrozmanitejších vokálnych repertoárov spomedzi severoamerických spevavcov. Samce ovládajú sériu pôsobivých hlasových prejavov — od melodických sladkých píšťaliek a trblietavých kaskád zostupných tónov cez hlasité kovové škrípanie a zvuk hrdzavých závorov alebo zábrany až po ostré mechanické lupanie a chrochtavé grgavé série. Samice majú vlastný chatter (štrkotanie) vydávané počas stavby hniezda a kŕmenia. Obe pohlavia vydávajú "puffing notes" (krátky výdych vzduchu) — najtichší prvok repertoáru. Vedecká štúdia z University of South Florida (1963, The Condor) zdokumentovala pre tento druh neobvyklý počet odlišných typov hlasových prejavov. Veľké mestské kolónie niekoľkých stoviek vtákov vytvárajú na nocoviskách súvislý prenikavý hluk počuteľný na niekoľko blokov. Druh nenapodobňuje ľudskú reč.
Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.
Samce prichádzajú na hniezdisko skôr ako samice a obsadzujú teritóriá výrazným displayom zvaným ruff-out: nafúknuté perie na krku, vzpriamený postoj, rozprestieté krídla a prenikavá hlasná pieseň. Systém hniezdenia je polygynný — jeden samec drží teritórium, na ktorom hniezdia viaceré samice (harem). V kolónii fungujú tri typy samcov: teritoriálne (s partnerkami), rezidenčné (bez partneriek, žijú v kolónii) a tranzientné (prechádzajúce medzi kolóniami). Pohlavná dospelosť nastupuje v prvom roku života (Animal Diversity Web).
Samica sama stavia pohárové hniezdo zo suchých stoniek, trávy, listov a bahna v korune stromu alebo v trstinovom poraste, typicky 0,5–6 m nad zemou alebo vodou. Znáša 3–4, niekedy až 5–7 vajec (rôzne zdroje: Audubon 3–4 niekedy 5; ADW 4–7; zjednotený rozsah 3–7) bledozelenomodrej až sivastej farby s nepravidelnými hnedými, sivými a čiernymi škvrnami. Hniezdna sezóna začína začiatkom apríla; pri priaznivých podmienkach môžu nasledovať 2 znášky ročne.
Inkubuje výlučne samica — samec sa na inkubácii nepodieľa. Dĺžka inkubácie: 13–14 dní podľa Audubona; ADW uvádza 13–15 dní — prezentujeme zjednotený overený rozsah z viacerých zdrojov (13–15 dní). Samec v tomto období stráži teritórium pred inými samcami a predátormi.
Mláďatá sú krmivé (holé, slepé pri vyliahnutí); samica ich sama kŕmi — samec sa na kŕmení mláďat nepodieľa alebo len minimálne. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 20–23 dňoch (ADW) — táto hodnota je dlhšia než u vlhovca lesklého (10–17 dní), čo zodpovedá väčšej telesnej veľkosti druhu. Živočíšna bielkovina — hmyz — je dominantnou zložkou potravy pri odchove mláďat.
Juvenilné vtáky sú celkovo hnedé s hnedými (nie žltými) očami — žlté oči a plný irizujúci lesk (u samcov) sa vyvíjajú postupne pelichaním. Po vyletení samica mláďatá ešte istý čas dokrmuje. Samice v juvenile plumáži pripomínajú dospelé samice — hnedé zhora, krémové zdola; mladí samci sa od samíc líšia len postupne rastúcou veľkosťou a dlžiacim chvostom a ich definitívne čierne irizujúce perie sa vyvíja v prvom roku.
Pohlavná dospelosť nastupuje v prvom roku života (zdroj: ADW). Maximálne doložené dožitie vo voľnej prírode je 12,5 roka (banding record, USGS Bird Banding Laboratory; údaj označovaný ako potenciálne podhodnotený vzhľadom na príbuzné dlhoveké druhy). Samce nadobúdajú definitívne irizujúce perie a plný rozvoj lodičkovitého chvosta počas prvého roka pelichania.
| Vlhovec člnkochvostý | Vlhovec lesklý (Quiscalus quiscula) | Vlhovec červenokrídelý (Agelaius phoeniceus) | Lúčnik žltohlavý (Xanthocephalus xanthocephalus) | Vlhovec lodičkochvostý (Quiscalus major) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | samec 38–46 cm, samica 33–38 cm | 28–34 cm | 17–23 cm | 21–26 cm | samec 37–43 cm, samica 26–33 cm |
| Váha | samec 190–265 g, samica 115–150 g | 74–142 g (samec priemer 122 g, samica 94 g) | 41–82 g | samec 100 g, samica 55 g | samec 167–245 g, samica 85–134 g |
| Dožitie | max. 12,5 r vo voľnej prírode (banding record; potenciálne podhodnotené) | 5–17 r vo voľnej prírode; max. 22 r 4 mes. | do 15 r vo voľnej prírode | do 11 r vo voľnej prírode | do 12 r vo voľnej prírode |
| Ochrana | IUCN LC (najmenej ohrozený, narastajúci trend), bez CITES | IUCN NT (takmer ohrozený, klesajúci trend), bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Charakteristika | Veľký vlhovec; samec lesklý čierny s fialovým irizujúcim odleskom a mimoriadne dlhým lodičkovitým chvostom (V-tvar); samica hnedá so svetlou čiarou nad okom; svetložlté oči oboch pohlaví | Výrazne menší než vlhovec člnkochvostý; samec kovovo lesklý so žltými očami a dlhým klinovitým chvostom (nie tak dlhým ani lodičkovitým); samica menšia a hnedastejšia; populácia klesla o 50 % od 70. r. | Samec čierny s výraznými červenými a žltými ramenými škvrnami — ľahko odlíšiteľný; samica prúžkovaná hnedastá; chvost zaoblený, nie lodičkovitý; výrazne menší než vlhovec člnkochvostý | Samec čierny so žiaro žltou hlavou a bielou škvrnou na krídle — vizuálne úplne odlišný od vlhovca člnkochvostého; samica hnedastá so žltkastým obočím; patrí do rovnakej čeľade Icteridae | Veľmi podobný vlhovcovi člnkochvostému, ale samec má u väčšiny populácií hnedo-žlté až tmavé oči (nie jasno žlté); samica tmavšia; geograficky prevažne na atlantickom a golfovom pobreží USA |
| Areál | Juhozápad USA (Kansas, Minnesota, Oregon, Florida) cez celé Mexiko a Strednú Ameriku po severozápadnú Južnú Ameriku (Kolumbia, Venezuela, Ecuador, Peru); stály druh; areál sa rozšíril o 5 500 % za 140 rokov | Celá východná Severná Amerika od Kanady po Mexický záliv; čiastočný migrant; tvorí obrovské zimné roosty | Celá Severná Amerika; jeden z najpočetnejších vtákov kontinentu; hniezdi v mokradiach a trstine; zimuje v roostoch s inými vlhovcami | Otvorené mokrade a trstinové porasty strednej a záp. Severnej Ameriky; hniezdi koloniálne v trstine; zimuje v juž. USA a Mexiku | Atlantické a golfové pobrežie juhovýchodných USA (Virginia až Texas a Florida); vnútrozemský výskyt zriedkavý; v Mexiku sa nevyskytuje |
Samec a samica — takmer ako dva rôzne druhy — pohlavný dimorfizmus vlhovca člnkochvostého je taký výrazný, že začiatočníci v ornitológii ich bežne považujú za odlišné druhy. Samec je veľký (38–46 cm), celý lesklý čierny s fialovým odleskom a mimoriadne dlhým lodičkovitým chvostom; samica je podstatne menšia (33–38 cm), hnedá zhora a krémová zdola, so svetlou čiarou nad okom. Oba pohlavia však zdieľajú diagnostické svetložlté oči.
Areálová expanzia o 5 500 % — od 80-tych rokov 19. storočia do roku 2000 sa areál vlhovca člnkochvostého rozšíril o viac ako 5 500 % severným smerom (Wikipedia EN). Pôvodne bol druh obmedzený na tropické a subtropické nížiny Strednej a Južnej Ameriky; dnes pravidelne hniezdi v Minnesote, Oregone, Kansase a dokonca Britskej Kolumbii v Kanade. Expanzia je spojená s rozširovaním poľnohospodárskej krajiny, zavlažovacích systémov a mestských biotopov.
Lodičkovitý chvost — unikátny tvar medzi vtákmi — chvost samca sa v priereze ohýba do tvaru V (lodičky alebo člna), čo je jedinečná aerodynamická adaptácia v rámci čeľade Icteridae. Počas letu je chvost veľmi výrazný a pri tokových displayoch sa ešte viac roztvára a vzdúva. Práve tvar chvosta dal druhu jeho slovenský názov (člnkochvostý) aj anglický (Great-tailed = s veľkým chvostom).
Bohatší hlas než takmer ktorýkoľvek severoamerický spevavec — vedecká štúdia (The Condor, 1963, University of South Florida) zdokumentovala pre tento druh neobvyklý počet odlišných typov hlasových prejavov. Repertoár zahŕňa melodické sladké píšťalky, trblietavé kaskády tónov, prenikavé metalické škrípanie (zvuk hrdzavých závorov), ostré mechanické lupanie, chrochtavé grgavé série a ženský chatter. V kolóniách niekoľko stoviek vtákov produkuje na nocoviskách súvislý hlukový fenomén.
Lovec rýb brodom — vlhovec člnkochvostý je jedným z mála spevavcov, ktorý aktívne brodí v plytkej vode a loví pulce, malé ryby a vodné bezstavovce. Táto schopnosť je u čeľade Icteridae neobvyklá a rozširuje potravnú niku druhu o vodné zdroje nedostupné väčšine spevavcov. Bola zaznamenaná aj extrakcia hmyzu z automobilových ŠPZ.
Tolerantný hostiteľ vtáčej malárie — štúdia (PLoS ONE 2022) zistila u vlhovca člnkochvostého prevalenciu Plasmodium parazitov 62 %, čo je mimoriadne vysoká hodnota. Druh je tzv. tolerantný hostiteľ — rozvíja chronické infekcie bez závažných klinických prejavov, no je schopný šíriť parazity ďalej na prenášačov (komáre). Rýchla expanzia areálu tak potenciálne zavádza nové línie vtáčej malárie do nových oblastí Severnej Ameriky.
Polygynné hniezdenie s triedou samcov — systém rozmnožovania vlhovca člnkochvostého je jeden z najdetailnejšie zdokumentovaných príkladov polygynie u spevavcov. V kolónii súťažia tri typy samcov: teritoriálne (s harémom samíc), rezidenčné (bez partneriek, žijú v kolónii a čakajú na príležitosť) a tranzientné (prechádzajúce medzi kolóniami). Samec neinvestuje energiu do stavby hniezda ani do kŕmenia mláďat — výlučne do obrany teritória.
Rozlíšenie od Boat-tailed Grackle (Q. major) — Vlhovec lodičkochvostý (Quiscalus major) žije primárne na atlantickom a golfovom pobreží USA a má u väčšiny samcov hnedo-žlté až tmavé oči (nie jasno žlté), je geograficky oddelený od vlhovca člnkochvostého s výnimkou Floridy. Vlhovec člnkochvostý (Q. mexicanus) má vždy jasno žlté oči u oboch pohlaví, väčší a dlhší chvost a omnoho širší vnútrozemský areál (západ USA a celá Amerika).
Nie. Vlhovec člnkochvostý je voľne žijúci severoamerický druh, ktorý sa v európskej avikultúre nechová a nie je etablovaný ako klietkový vták. V USA je bez federálneho povolenia chovanie tohto druhu zakázané zákonom Migratory Bird Treaty Act (1918). Táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Najlepší spôsob, ako druh spoznať, je pozorovanie vo voľnej prírode — v mestách, parkoch a farmách juhozápadu USA a Mexika je extrémne bežný.
Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec (38–46 cm, 190–265 g) je celý lesklý čierny s fialovým až modrým irizujúcim odleskom, svetložltými očami a mimoriadne dlhým lodičkovitým chvostom (V-tvar v priereze). Samica je výrazne menšia (33–38 cm, 115–150 g), hnedá zhora, krémovo-béžová zdola so svetlou čiarou nad okom; taktiež má svetložlté oči. Juvenily oboch pohlaví majú hnedé oči a sú podobné dospelej samici — žlté oči a irizujúci lesk sa vyvíjajú postupne.
Vlhovec lodičkochvostý (Quiscalus major) žije prevažne na atlantickom a golfovom pobreží juhovýchodných USA (vnútrozemský výskyt je zriedkavý). Kľúčový znak: väčšina samcov Q. major má hnedo-žlté až takmer tmavé oči (nie jasno žlté ako Q. mexicanus); samice Q. major sú tmavšie. Geograficky je prekryv obmedzený na Floridu. Vlhovec člnkochvostý (Q. mexicanus) má vždy jasno žlté oči oboch pohlaví, väčší areál zahŕňajúci celý západ a juhozápad USA, Mexiko a Strednú a Južnú Ameriku.
Je to výrazne oportunistický všežravec. Konzumuje hmyz a bezstavovce (základ v hniezdnej sezóne), semená a obilie (základ v zimných mesiacoch), žaby, pulce a malé ryby (lov brodom v plytkej vode — neobvyklá schopnosť pre spevavca), bobule a ovocie, vajcia a mláďatá iných vtákov, ektoparazity z dobytka a odpadky z mestských smetníkov. Táto potravinová plastičnosť je jedným z hlavných dôvodov jeho úspešnej expanzie.
Od 80-tych rokov 19. storočia do roku 2000 sa areál rozšíril o viac ako 5 500 % northward (Wikipedia EN). Expanzia súvisí s viacerými faktormi: rozšírenie poľnohospodárskej krajiny a zavlažovacích systémov poskytlo nové potravné zdroje; rast miest a predmestí vytvoril nové biotopy (parky, trhoviská, parkoviská); otepľovanie klímy umožnilo zimovanie v oblastiach, kde predtým vtáky neprežili. Druh je mimoriadne adaptabilný a prosperuje v prostredí pretváranom človekom.
Samica znáša 3–7 vajec (typicky 3–4, niekedy 5) bledozelenomodrej až sivastej farby s nepravidelnými hnedými a čiernymi škvrnami do pohárového hniezda v strome alebo trstinovom poraste. Inkubuje výlučne samica 13–15 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo asi po 20–23 dňoch — samec sa na stavbe hniezda, inkubácii ani kŕmení mláďat nepodieľa. Hniezdenie je polygynné (jeden samec s harémom samíc) a koloniálne.
Nie. IUCN hodnotí vlhovca člnkochvostého ako najmenej ohrozený (LC) s narastajúcim populačným trendom — populácia sa v uplynulých desaťročiach vplyvom expanzie areálu zvyšuje. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Hlavnou hrozbou zostáva pesticídová otrava (kontrola škodcov na poliach) a strata mokradí. V niektorých štátoch USA je aktívne regulovaný ako poľnohospodársky škodca povoleniami na legálne odstrely.
Samec využíva hlasitý a bohatý vokálny repertoár predovšetkým pri obrane teritória a pri toku — v polygynnom hniezdnom systéme musí samec neustále signalizovať svoju prítomnosť a kvalitu viacerým samiciam a zároveň odrádzať súperiacich samcov. Vedecká štúdia (University of South Florida, 1963) zdokumentovala neobvykle veľký počet odlišných typov hlasových prejavov. Koloniálne nocovistá stoviek jedincov navyše zosilňujú hlukový efekt — samce si v kolónii navzájom konkurujú hlasovými prejavmi.