vidličiarka malá (Enicurus scouleri)

Muscicapidae (muchárovité)

vidličiarka malá

Enicurus scouleri — drobný čiernobiely vták rýchlych horských bystríc a vodopádov; jediná vidličiarka bez dlhého vidlicovitého chvosta, pohlavia na pohľad nerozlíšiteľné — voľne žijúci ázijský druh, nie klietkový vták

IUCN: LC (Least Concern, 2018) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN 2018, assessment e.T22710123A131957056). Populačný trend je hodnotený ako stabilný; populácia nie je blízko prahu poklesu 30 % za 10 rokov a areál rozšírenia je dostatočne veľký na to, aby druh neprekročil prahy pre kategóriu ohrozenosti. Hlavnými potenciálnymi hrozbami sú degradácia horských vodných tokov, znečistenie vody, regulácia tokov, odlesňovanie brehovej vegetácie a klimatická zmena. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.
Dĺžka12–14 cm
Hmotnosť17–18 g
Dožitie3–5 r typicky, max. 8 r (vo voľnej prírode)
Biotophorské bystrice a vodopády (1 200–3 700 m n. m.)
RozšírenieHimaláje, Ťan-šan, juhozápadná Čína, Taiwan, severná Indočína
Pohlavný dimorfizmusžiadny — pohlavia sú na pohľad nerozlíšiteľné
IUCNLC — najmenej ohrozený (stabilný trend)
CITESbez zápisu
StatusVoľne žijúci druh horských bystríc, nie klietkový vták

Výživa

  • Vodný hmyz a jeho larvy — efemeridy (podenky), chrobáky, larvy dvojkrídlovcov; základ stravy zbieraný z machom pokrytých kameňov v tečúcej vode
  • Vodné bezstavovce — zbierané z koryta potoka a okrajov vodopádov, druh krátkymi skokmi preniká do plytkej vody
  • Pavúky — doplnková zložka koristi lovenej v okolí vodných tokov
  • Vaječká hmyzu — drobná zložka zbieraná z mokrých kameňov a substrátu
Tip od odborníka Vidličiarka malá je špecializovaný hmyzožravec horských bystríc: potravu zbiera z machom pokrytých, mokrých kameňov v rýchlo tečúcej vode a z okrajov vodopádov. Základ jedálnička tvorí vodný hmyz a jeho larvy (podenky, chrobáky, larvy dvojkrídlovcov), vodné bezstavovce, pavúky a vaječká hmyzu. Krátkymi skokmi preniká do plytkej vody a príležitostne sa úplne ponorí za korisťou — menej však než drozdiaky (Cinclus), keďže nie je anatomicky prispôsobená na dlhé potápanie. Krátko vzlietne zo kameňa a pristáva späť, podobne ako trasochvosty. V zime pri prechode na nižšie rieky prechádza na nymfy podeniek a vodné chrobáky. Druh sa v zajatí nechová — tieto údaje opisujú jeho ekológiu vo voľnej prírode.

Hlasový prejav

Vidličiarka malá je prevažne tichý druh. Vydáva len vzácne, ostré volanie „tzit-tzit“ (inak zapisované ako TZitTzit). Skutočný spev je zriedkavý a nepodrobne dokumentovaný — vo svojom biotope hlučných bystríc a vodopádov zrejme nemá tichú vokálnu komunikáciu nevyhnutnú. Správaním sa podobá na drozdiaka vodného (Cinclus cinclus) — sedí na kameňoch pri vode a krátko sa potápa. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

Typické zvuky

  • Ostré volanie „tzit-tzit“ — vzácna, prenikavá hláska; jediný bežne zaznamenaný hlasový prejav tohto prevažne tichého druhu
  • Skutočný spev — zriedkavý a nepodrobne dokumentovaný; vo hlučnom biotope bystríc a vodopádov zrejme nie je vokálna komunikácia nevyhnutná
  • Tiché vokalizácie — celkovo minimálne; druh sa spolieha skôr na vizuálne signály (kývanie chvostom) než na hlas

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hniezdna sezóna (jar–leto) — v Kirgizsku pravdepodobne júnové znášky; hniezdo v skalnej dutine často za vodopádom, 3–4 vajcia; juvenily samostatné v polovici augusta
Odchov mláďat — na vajciach sedí výlučne samica; dĺžka pobytu mláďat v hniezde a kŕmenie — presné údaje neoverené
Výšková migrácia nadol — pri zamrznutí horských potokov sa druh sťahuje z hniezdnych polôh (1 200–3 700 m) do nižších nadmorských výšok (300–900 m n. m.)
Zima v nižších polohách (300–900 m n. m.) — na pomalších riekach a väčších tečúcich vodách v dolinách; v niektorých oblastiach (Kazachstan) zimné záznamy úplne chýbajú
Výškový návrat nahor — s odmäkom sa druh vracia do hniezdnych polôh horských bystríc; dlhé migrácie nevykonáva (prevažne stály druh)

Voľne žijúci druh

Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený hniezdny biotop
Rýchlo tečúce horské bystrice a potoky v lesnom a subalpínskom pásme, v blízkosti vodopádov a strmých tečúcich vôd s kamenitým dnom; 1 200–3 700 m n. m.
Vidličiarka malá obýva rýchlo tečúce horské bystrice a potoky predovšetkým v blízkosti vodopádov a strmých tečúcich vôd. Mikrohabitát tvoria machom porastené, mokré a šmykľavé kamene v koryte potoka a okraje vodopádov. Biotop predstavujú subtropické a tropické vlhké nížinné a horské lesy v blízkosti vodných tokov. Hniezdna výška je 1 200–3 700 m n. m.
Areál rozšírenia
Pohoria strednej a južnej Ázie — Ťan-šan, celý himalájsky oblúk, juhozápadná Čína, severná Indočína a Taiwan
Areál siaha od Ťan-šanu (Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko) a severovýchodného Afganistanu cez celý himalájsky oblúk (Pakistan, India, Nepál, Bhután, Bangladéš) na východ do juhozápadnej Číny a severnej Indočíny (Mjanmarsko, Vietnam), s izolovanou populáciou na Taiwane (poddruh fortis). Krajiny výskytu: Afganistan, Bangladéš, Bhután, Čína, India, Kazachstan, Kirgizsko, Mjanmarsko, Nepál, Pakistan, Tadžikistan, Taiwan, Uzbekistan, Vietnam.
Výšková migrácia a zima
Prevažne stály druh s výškovou migráciou — v zime zostup na 300–900 m n. m.; dlhé migrácie nevykonáva
Druh je prevažne stály (resident), vykonáva však výškovú migráciu: pri zamrznutí horských potokov sa znižuje na úroveň cca 300–900 m n. m., na pomalšie rieky a väčšie tečúce vody v dolinách. V niektorých oblastiach (napr. Kazachstan) zimné záznamy chýbajú úplne, čo naznačuje úplný odchod zo severných okrajov areálu pri mrazoch. Dlhé migrácie nevykonáva.
Správanie a aktivita
Energický vták prúdivých vôd; neustále kýva a mávka chvostom; pohybuje sa po mokrých kameňoch, príležitostne sa potápa za korisťou
Vidličiarka malá neustále kýva a mávka chvostom (tail wagging/flicking) — typické pre celý rod. Pohybuje sa energicky po machom pokrytých, mokrých a šmykľavých kameňoch v prúdivej vode; príležitostne sa potápa pod vodu za korisťou, no menej než drozdiaky. Krátko vzlietne zo kameňa a pristáva späť, podobne ako trasochvosty. Napriek aktívnemu pohybu je v tieni vodopádov prekvapivo ľahko prehliadnuteľná.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Skalná dutinka alebo trhlina, často priamo za vodopádom; pohárkovité hniezdo z machu, lístia a trávy; 3–4 vajcia
Hniezdo umiestňuje do skalnej dutinky alebo trhliny, často priamo za vodopádom (kamufláž vodnou clonou), prípadne medzi koreňmi pri brehu. Je pohárkovité, postavené z machu, lístia a trávy, niekedy s vonkajšou vrstvou blata. Znáša 3–4 vajcia, biele s načervenalými škvrnitkami. Izolované páry hniezdia vo vzdialenosti 2–4 km od seba. Na vajciach sedí výlučne samica; presná dĺžka inkubácie v dňoch — presné údaje neoverené.
Právna ochrana a CITES
IUCN LC (stabilný trend); CITES: bez zápisu; zákon SR 543/2002: v SR sa nevyskytuje
Druh je hodnotený IUCN ako najmenej ohrozený (LC) so stabilným trendom populácie. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES — rod Enicurus sa v žiadnom dodatku nenachádza. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR); ide o ázijský druh horských bystríc, ktorý sa na území SR nevyskytuje.

Rozmnožovací cyklus

Hniezdne obdobie
Jar–leto; v Kirgizsku pravdepodobne júnové znášky

Hniezdne obdobie pripadá na jar a leto. V Kirgizsku ide pravdepodobne o júnové znášky, pričom juvenily sú samostatné už v polovici augusta. Páry hniezdia izolovane vo vzdialenosti 2–4 km od seba pozdĺž horských bystríc. Presné tokové správanie druhu nie je v dostupných zdrojoch podrobne dokumentované.

Hniezdo a znáška
Znáška 3–4 vajcia; hniezdo často priamo za vodopádom

Hniezdo je skalná dutinka alebo trhlina, často priamo za oponou vodopádu (kamufláž vodnou clonou), prípadne medzi koreňmi pri brehu. Je pohárkovité, postavené z machu, lístia a trávy, niekedy s vonkajšou vrstvou blata. Znáša 3–4 vajcia (pre rod Enicurus 2–4), biele s načervenalými škvrnitkami. Umiestnenie za vodopádom poskytuje prirodzený kryt proti predátorom.

Inkubácia
Na vajciach sedí výlučne samica; dĺžka inkubácie — presné údaje neoverené

Na vajciach sedí výlučne samica — samec sa inkubácie nezúčastňuje (kyrgyzská databáza: „Only females incubate“). To odlišuje druh od mnohých príbuzných muchárovitých. Presná dĺžka inkubácie v dňoch — presné údaje neoverené. Utajenie hniezda za vodnou clonou chráni samicu aj znášku.

Liahnutie a vývoj mláďaťa
Dĺžka pobytu v hniezde a kŕmenie — presné údaje neoverené

Presné údaje o vývoji mláďaťa (dĺžka pobytu v hniezde, podiel rodičov na kŕmení) nie sú v dostupných zdrojoch overené. Juvenily sú v Kirgizsku samostatné v polovici augusta, čo naznačuje pomerne rýchly vývoj počas krátkeho horského leta.

Juvenilný šat
Mláďa podobné dospelým, ale celkovo sivastejšie a bez bielej korunky

Mláďa (juvenile) je podobné dospelým vtákom, ale celkovo sivastejšie a bez bielej korunky (bielej čelnej plošky). Keďže druh je monomorfický, mladé vtáky sa nedajú rozlíšiť podľa pohlavia o nič lepšie než dospelé jedince.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti nie je overený — predpokladá sa hniezdenie od prvého roku života, čo je typické pre druhy tejto veľkostnej kategórie. Dožitie vo voľnej prírode je typicky 3–5 rokov, s maximálnou zaznamenanou dĺžkou života 8 rokov (oiseaux.net).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) vidličiarka malá 12–14 cm vidličiarka bodkovaná 25–28 cm vidličiarka korunkatá 25 cm
vidličiarka malá vidličiarka bodkovaná (Enicurus maculatus) vidličiarka korunkatá (Enicurus leschenaulti)
Dĺžka12–14 cm25–28 cm25 cm
Váha17–18 gpresné údaje neoverenépresné údaje neoverené
Dožitie3–5 r typicky, max. 8 r (vo voľnej prírode)presné údaje neoverenépresné údaje neoverené
OchranaIUCN LC (stabilný trend), bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaMonomorfický (pohlavia totožné): čiernomodrá hlava s bielou čelnou ploškou, biely pruh cez krídla, čierne hrdlo, biela spodina, nápadne biele nohy. Jediná vidličiarka s krátkym, len mierne rozstrihnutým chvostomVýrazne väčšia; dlhý, hlboko rozstrihnutý vidlicovitý chvost a bodkovaná kresba na hrdle a prsiach — nápadne odlišná od malej vidličiarky veľkosťou aj dlhým chvostomVäčšia; dlhý chvost a biela korunka na hlave, tmavý chrbát bez výrazného bieleho pruhu — líši sa od malej vidličiarky veľkosťou, dlhým chvostom aj kresbou hlavy
AreálŤan-šan, celý himalájsky oblúk, juhozápadná Čína, severná Indočína, Taiwan; rýchle horské bystrice a vodopády; prevažne stála, výšková migráciaHimaláje a horské pásma južnej Ázie — druh rýchlych horských tokov; väčší príbuzný s typickým dlhým vidlicovitým chvostom roduHimaláje, južná Čína a Indočína — druh horských a podhorských tečúcich vôd; väčší príbuzný s dlhým vidlicovitým chvostom a bielou korunkou

Zaujímavosti

1

Jediná vidličiarka bez dlhého chvosta — Vidličiarka malá je najmenší a jediný druh rodu Enicurus bez dlhého vidlicovitého chvosta, čo je inak typický rodový znak. Jej krátky, mierne rozstrihnutý chvost je tak paradoxne odlišný od menovcov. Kombinácia malej veľkosti (12–14 cm) a krátkeho chvosta je v rode jednoznačne identifikačná.

2

Biela nôžka — Ruské meno „Belonožka“ (Biela nôžka) výstižne opisuje nápadne biele nohy druhu — v kontraste s čiernomodrou vrchnou stranou tela. Bledoružovobiele až biele nohy sú jedným z najlepšie viditeľných znakov vtáka pohybujúceho sa po tmavých mokrých kameňoch.

3

Hniezdo za vodopádom — Hniezda sú skryté v skalných dutinách, pričom vtáky uprednostňujú miesta priamo za oponou vodopádu. Voda funguje ako prirodzený kryt proti predátorom — hniezdo z machu, lístia a trávy je tak takmer neprístupné. Páry pritom hniezdia izolovane, 2–4 km od seba.

4

Samice inkubujú samé — Na rozdiel od mnohých príbuzných druhov Muscicapidae sedí na vajciach iba samica — samec sa inkubácie nezúčastňuje. Tento údaj pre E. scouleri potvrdzuje kyrgyzská ornitologická databáza („Only females incubate“).

5

Potápač bez inštinktu drozdiaka — Podobne ako drozdiaky (Cinclus) sa pohybuje po mokrých kameňoch a občasne sa ponára pod vodu, no nie je anatomicky prispôsobená na dlhé potápanie — ide o oportunistickú stratégiu lovu. Krátko vzlietne zo kameňa a pristáva späť, podobne ako trasochvosty.

6

Výšková migrácia podľa mrazu — Vidličiarka malá nevykonáva dlhé migrácie, ale každoročne reaguje na zamrznutie horských potokov sťahovaním do nižších nadmorských výšok (z 1 200–3 700 m na 300–900 m n. m.). V niektorých oblastiach (Kazachstan) zimné záznamy úplne chýbajú, čo naznačuje úplný odchod zo severných okrajov areálu pri mrazoch.

7

Monomorfický druh — Pohlavia sú na pohľad nerozlíšiteľné — samec a samica majú totožné sfarbenie aj veľkosť a nedajú sa v teréne odlíšiť. Túto skutočnosť potvrdzuje ruská aj anglická Wikipédia („Polovoj dimorfizm otsutstvujet“ / „sexual monomorphism“).

8

Prekvapivo nenápadná pri vodopáde — Napriek energickému pohybu a neustálemu kývaniu chvostom je vidličiarka malá v tieni vodopádov a na mokrých čiernych kameňoch prekvapivo ľahko prehliadnuteľná. Čierno-biele sfarbenie ju paradoxne maskuje v hre svetla a tieňa rozstrekujúcej sa vody.

Taxonomická klasifikácia

species vidličiarka malá (Enicurus scouleri)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Muscicapidae (muchárovité)
Rod Enicurus Temminck, 1822
Druh Enicurus scouleri Vigors, 1832
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — ázijský druh horských bystríc; v európskej avikultúre sa nechová
Poddruhy Väčšina autoritatívnych zoznamov (IOC, Clements, HBW) uznáva dva poddruhy: E. s. scouleri a E. s. fortis (Taiwan). Druh bol pomenovaný po Dr. Johnovi Scoulerovi z Glasgowa (botanik a geológ).
Avibase_ID 92454493E85F0F6A

? Často kladené otázky

Áno. S dĺžkou 12–14 cm je vidličiarka malá (Enicurus scouleri) najmenším druhom rodu Enicurus a súčasne jediná, ktorej chvost nie je dlhý a hlboko rozstrihnutý — čo je pre ostatných príbuzných typické. Práve kombinácia malej veľkosti a krátkeho vidlicovitého chvosta z nej robí v rode jednoznačne identifikačný druh.

V jej biotope (horská bystrica, vodopád) hľadajte malého čiernobieleho vtáka, ktorý sa rýchlo pohybuje po mokrých kameňoch a neustále kýva krátkym chvostom. Čiernomodrá vrchná strana, biela čelná plôška, biely pruh cez krídla, čierne hrdlo, biela spodina a nápadne biele nohy sú jednoznačné znaky. Samce a samice vyzerajú rovnako — druh je monomorfický.

Obýva horské pásma od Ťan-šanu (Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko) cez celý himalájsky oblúk (Afganistan, Pakistan, India, Nepál, Bhután, Bangladéš) až po juhozápadnú Čínu a severnú Indočínu (Mjanmarsko, Vietnam). Izolovaná populácia (poddruh fortis) žije aj na Taiwane. Je úzko viazaná na rýchle horské bystrice a vodopády.

Nie. IUCN ju klasifikuje ako „Najmenej ohrozená“ (Least Concern, LC) so stabilnou populáciou. Hoci nie je priamo ohrozená, je ako špecialista čistých prúdivých vôd citlivá na zhoršovanie kvality horských bystríc, znečistenie, reguláciu tokov a odlesňovanie brehovej vegetácie. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.

Hniezdo si stavia v skalných dutinkách, pričom uprednostňuje miesta priamo za vodopádom — vodná clona slúži ako prirodzený kryt proti predátorom. Pohárkovité hniezdo je z machu, lístia a trávy, znáška je 3–4 vajcia biele s načervenalými škvrnitkami. Na vajciach sedí výlučne samica.

Nie. Jej areál je obmedzený na Áziu — pohoria strednej a južnej Ázie. Slovensko nespadá do jej prirodzeného rozšírenia, ide o ázijský druh horských bystríc. Na územie SR sa nedostáva ani náhodne a v európskej avikultúre sa nechová.

ZDROJ: BirdLife DataZone (Little Forktail Enicurus scouleri, IUCN LC, trend stabilný, IUCN taxon ID 22710123, assessment e.T22710123A131957056, BirdLife International 2018, https://datazone.birdlife.org/spec

 Video — vidličiarka malá

vidličiarka malá (Enicurus scouleri) — hlas a správanie v prírode

vidličiarka malá (Enicurus scouleri) — biotop a pohyb

 Cudzie názvy

Anglicky:   Little Forktail, Česky:   drozdek konipasí, Nemecky:   Stummelscherenschwanz, Španielsky:   Torrentero Chico, Francúzsky:   Énicure nain, Taliansky:   Codaforcuta minore, Holandsky:   Kleine Vorkstaart, Portugalsky:   torrenteiro-pequeno, Poľsky:   widłogon mały, Maďarsky:   csutkafarkú rigó, Rusky:   Белоножка, Japonsky:   シロクロヒタキ (Shiro-kuro Hitaki), Čínsky:   小燕尾 (Xiǎo yàn wěi), Fínsky:   pikkuhaarapyrstö, Švédsky:   Mindre klyvstjärt, Vietnamsky:   Chích chòe nước nhỏ, Latinsky:   Enicurus scouleri Vigors, 1832