Vidličiarka korunkatá (Enicurus leschenaulti)

Muscicapidae (muchárovité)

Vidličiarka korunkatá

Enicurus leschenaulti — najväčšia vidličiarka sveta s bielou korunou a dlhým vidlicovitým chvostom — elegantný špecialista horských bystríc Ázie, voľne žijúci druh, nie klietkový vták

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN). Populácia je odhadovaná na viac ako 10 000 jedincov a je hodnotená ako stabilná. Druh má rozsiahly areál v lesných biotopoch JV Ázie a je opisovaný ako najbežnejšia vidličiarka v Číne. Hlavnými nepriamymi hrozbami sú strata a znečistenie lesných vodných tokov (odlesňovanie, regulácia bystríc, používanie insekticídov) a habitat fragmentácia. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.
Dĺžka25–28 cm (27–38 g)
AreálJV Ázia, Himaláje, J Čína po Jávu
BiotopRýchloproudiace tienisté horské bystriny
StravaVýhradne hmyz a bezstavovce z vody a brehov
SťahovavosťStály rezident (nesťahovavý)
HniezdenieMarec–september; 2–5 vajec pri vode
IUCNLC — najmenej ohrozený (stabilný)
CITESBez zápisu

Výživa

  • Vodný a príbrežný hmyz — drobné vodné chrobáky (čiernavé), vodné cvrčky, skákavky (springtails), larvy dvojkrídlovcov; základ stravy
  • Húsenice, drobné motýle a iný lesný hmyz zbieraný pri brehoch
  • Drobné vodné bezstavovce — drobné kôrovce, chvostoskoky, mnohonôžky a iné vlhkomilné bezstavovce
  • Pavúky a drobné suchozemské bezstavovce zbierané v opadanke pri brehoch
  • Príležitostné drobné mäkkýše, červy a iné bezobratlé vo vlhkej pôde
Tip od odborníka Vidličiarka korunkatá je výhradne hmyzožravý a bezstavovčí predátor viazaný na tečúce vody. Loví pozdĺž brehov a vo vode bystríc, kde brádi plytčinou, obracia kamene zobákom a chytá korisť priamo zo zatajeného posedu na skalnom výbežku alebo nízko zavisejacej vetvi. Potrava pozostáva predovšetkým z vodného hmyzu (vodné chrobáky, vodné cvrčky, skákavky, larvy dvojkrídlovcov), doplnená húsenicami, pavúkmi a inými bezstavovcami z príbrežnej opadanky. Biotopová špecifickosť je extrémna — bez rýchloproudiacich čistých lesných bystríc druh neprežíva. Druh sa nechová v zajatí a tieto informácie slúžia výhradne na pochopenie jeho ekológie vo voľnej prírode.

Hlasový prejav

Vidličiarka korunkatá má prenikavý, pištetavý hlasový prejav prispôsobený hlučnému prostrediu horských bystríc. Kontaktný a polohový hlas je dlhá zvonivá piskľavá píšťalka opísaná ako „tseee, tseee“ alebo „zweeet“ — vysokofrekvenčná, prenikajúca cez zvuk vody. Poplašný hlas je drsnejší a razantnejší „scree“ alebo „scree chit chit“ — vydávaný pri nebezpečenstve. Samec pri obhajobe teritória prednáša dlhú a zložitú pištetavú pieseň — začína dlhou píšťalkou, ktorá postupne znie tichšie, za ňou nasledujú kratšie píšťalky, klikavé zvuky alebo zvonivé tóny. Druh nenapodobňuje ľudskú reč; jeho repertoár je vrodený a prispôsobený akustickým podmienkam tečúcej vody.

Typické zvuky

  • Dlhá zvonivá piskľavá píšťalka — kontaktný a polohový hlas opísaný ako tseee, tseee alebo zweeet; prenikavý, vysokofrekvenčný, prispôsobený hluku bystríc
  • Poplašný hlas scree alebo scree chit chit — drsnejší a razantnejší tón vydávaný pri ohrození alebo vyrušení predátorom
  • Dlhá a zložitá teritoriálna pieseň samca — začína dlhou opisujúcou sa píšťalkou, ktorá znie tichšie, nasledujú kratšie píšťalky, klikavé a zvonivé úseky; vydávaná z posedu na skalnom výbežku pri obhajobe úseku potoka
  • Tichý let s opakovaným volaním — druh pri presune pozdĺž bystriny zvyčajne vola, lietatí nízko nad vodou

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hlavná hniezdna sezóna (marec–september, prípadne október); v južnej Číne zaznamenané viaceré hniezdenia ročne (zdroj: Wikipedia EN)
Tok — samec spieva dlhú, zložitú pištetavú pieseň z posedu v blízkosti potoka, obhajuje teritórium pozdĺž bystriny
Odchov mláďat — inkubácia 17 dní (zdroj: Journal of Field Ornithology 2022, borneensis); mláďatá kŕmené živou potravou oboma rodičmi
Stály (rezidentný) druh — nesťahovavý, celoročne obýva rovnaký úsek horského potoka; len sezónny posun nadmorskej výšky (v zime nižšie)
Mimo hniezdneho obdobia druh zostáva stálym rezidentom pri potokoch; v niektorých oblastiach klesá do nižších polôh za chladného počasia
Pelichanie po hniezdnej sezóne — obnova peria pred zimou

Voľne žijúci druh

Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop — horské bystriny
Rýchloproudiace tienisté horské bystriny a vodopády v hustom subtropickom a montánnom lese; výnimočne aj pomalšie toky v zime
Vidličiarka korunkatá je úzko špecializovaná na rýchloproudiace, tienisté, čisté horské bystriny a vodopády obklopené hustým lesom — typicky s kameňmi, bralami a previsnutou vegetáciou priamo nad vodou. Výškový rozsah: od nížin pri pobreží (niektoré poddruhy) po 1 400 m n. m. (bežne), výnimočne 2 400 m (indický poddruh indicus). Vyhýba sa otvoreným a pomalým vodným tokom bez tienenia. Niekedy sa objaví aj pri bahnitých depresách a priekopách vo vlhkom lese. Druh sa nechová v zajatí.
Rozšírenie a areál
SV India, Bután, Bangladesh, Mjanmarsko, J Čína, Thajsko, Laos, Vietnam, Malajzia, Indonézia (Sumatra, Borneo, Jáva, Bali), Brunej
Areál siaha od severovýchodnej Indie (Sikkim, Assam) a Bhutánu cez južnú Čínu (vrátane Yunnannu, Sičuanu, Kuangtungu, Hainanu) a celú Indočínu po Malajský polostrov, Sumatru, Bornea a Jávu. Päť (príp. šesť) poddruhov pokrýva rôzne časti areálu. Na Slovensku sa druh nevyskytuje.
Správanie a aktivita
Stály rezident; aktívny pri zemi a na vodnej hladine; neustále kýva dlhým vidlicovým chvostom; veľmi plachý
Vidličiarka sa pohybuje pozdĺž brehov bystríc a priamo vo vode — brodí plytčinou, skáče po kameňoch, obracia kamene zobákom a chytá korisť z posedu. Charakteristické je nepretržité kývanie a vrtenie dlhého vidlicovitého chvosta, ktoré slúži pravdepodobne ako komunikačný signál aj na prispôsobenie rovnováhy na kĺzavom kameni. Je veľmi plachý — pri vyrušení lietatí nízko nad vodou a vzďaľuje sa pozdĺž bystriny.
Sťahovavosť
Stály (rezidentný) nesťahovavý druh; sezónne výškové posuny v niektorých oblastiach
Vidličiarka korunkatá je stálym rezidentom — udržiava teritórium pozdĺž konkrétneho úseku potoka celoročne a nesťahuje sa. V niektorých horských oblastiach vykazuje sezónne posuny nadmorskej výšky — v zimných mesiacoch zostupuje do nižších polôh, kde je voda menej pravdepodobne zamrznutá. V SR sa nevyskytuje.
Právna ochrana
Voľne žijúci druh — IUCN LC; nie je v CITES; zákon SR č. 543/2002 Z. z. sa nevzťahuje (druh v SR nežije)
Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Na Slovensku je irelevantný z hľadiska § 35 zákona č. 543/2002 Z. z. (v SR nežije, nie je európskym druhom). V krajinách areálu je chránený lokálnou legislatívou (napr. Wildlife Protection Act Indie). Nie je klietkový ani chovateľský druh — akákoľvek ponuka na predaj by bola podozrivá.
Hniezdenie
Pohár z machu a rastlinného materiálu pri vode; znáška 2–5 vajec; hniezdna sezóna marec–september
Hniezdo je veľký pohár z machu, rastlín, listov a drevných vlákien, umiestený blízko vody alebo priamo nad vodou — v skalných štrbinách, medzi koreňmi, niekedy za vodopádom; vždy vo vlhkom, tienistom prostredí. Znáška 2–5 vajec (latitudinálna variabilita — viac vajec v sever. časti areálu), krémovo, ružovkasto alebo sivobiele vajcia pokryté škvrnami rezavohnedej, lososovej a lila farby. Hniezdna sezóna marec–september (prípadne október); v južnej Číne zaznamenané viac hniezdení ročne.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Február–apríl (pred hlavnou hniezdnou sezónou); samec spieva z posedu pri potoku

Samec obsadzuje teritórium pozdĺž konkrétneho úseku bystriny a spieva dlhú, zložitú pištetavú pieseň z posedu na skalnom výbežku alebo nízko zavisejacej vetvi nad vodou. Teritórium háji vizuálnymi signálmi (kývanie chvosta) aj hlasom. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (presné údaje pre tento druh nie sú v dostupnej literatúre overené; analógiou s príbuznými druhmi muchárovitých).

Hniezdo a znáška
Hniezdna sezóna marec–september; znáška 2–5 vajec

Pár stavia pohárové hniezdo z machu, rastlín, listov a drevných vlákien v blízkosti vody alebo priamo nad ňou — v skalných štrbinách, medzi koreňmi stromov, niekedy za vodopádom; vždy vo vlhkom, tienistom prostredí. Samica znáša 2–5 vajec (krémové, ružovkasté alebo sivobiele, pokryté škvrnami rezavohnedej, lososovej a fialkovej farby). Počet vajec sa mení s zemepisnú šírkou; v južnej Číne sú zaznamenané viaceré hniezdenia ročne (zdroj: Wikipedia EN).

Inkubácia
Orientačne 17 dní (zdroj: Journal of Field Ornithology 2022, poddruh borneensis)

Dĺžka inkubácie pre podduh borneensis bola v terénnej štúdii na Borneu (2009–2020) zmeraná na 17,0 ± 0,42 dní (Journal of Field Ornithology, vol. 93, iss. 3, 2022). Tieto dáta sú zatiaľ jediné overené číselné údaje o inkubácii pre tento druh — pre nominátne poddruhy presné čísla nie sú v dostupnej literatúre overené a berieme ich len ako orientačné. Kto sedí na vajíčkach (samica/obaja) nie je v dostupných zdrojoch jednoznačne uvedené.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia kŕmia mláďatá výlučne živou potravou — hmyzom a bezstavovcami

Mláďatá sa liahnu holé a slepé. Obaja rodičia kŕmia mláďatá výhradne živou potravou — vodným hmyzom, húsenicami a drobnymi bezstavovcami zbieranými z bystriny a príbrežnej opadanky. Dostatok produktívneho vodného toku v bezprostrednej blízkosti hniezda je pre úspešný odchov mláďat nevyhnutný. Presná dĺžka pobytu mláďat v hniezde nie je v dostupnej literatúre pre tento druh overená.

Vyletenie a vývoj mláďat
Presný vek vyletenia neoverený; juvenily hnedé, bez bielej koruny

Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Juvenilné jedince majú hnedastú vrchnú stranu, hnedú hruď a hrdlo a hnedé škvrny na bruchu — biela koruna a čelo sa vyvíjajú až po pelichaní do dospelého šatu. Po vyletení rodičia mláďatá ešte určitý čas dokrmujú pri potoku. V J Číne sú v roku zaznamenané viaceré hniezdenia (Wikipedia EN).

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pohlavná dospelosť pravdepodobne v prvom roku; dožitie vo voľnej prírode neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti a dĺžka dožitia vo voľnej prírode nie sú v dostupných zdrojoch pre tento druh spoľahlivo uvedené — analógiou s príbuznými druhmi čeľade muchárovitých sa predpokladá hniezdenie v prvom roku života. Dospelé sfarbenie (vrátane bielej koruny) nadobúdajú jedince po prvom pelichaní. Dĺžka dožitia: presné údaje neoverené.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Vidličiarka korunkatá 25–28 cm Hvízdač moriónový 28–35 cm Modravec červenoboký 13–14 cm Slávik červenohrdlý 14–16 cm Drozdík stužkatý 19–20 cm
Vidličiarka korunkatá Hvízdač moriónový (Myophonus caeruleus) Modravec červenoboký (Tarsiger cyanurus) Slávik červenohrdlý (Calliope calliope) Drozdík stužkatý (Cossypha heuglini)
Dĺžka25–28 cm28–35 cm13–14 cm14–16 cm19–20 cm
Váha27–38 g136–231 g10–18 g17–26 gpresné údaje neoverené
Dožitiepresné údaje neoverenépresné údaje neoverené3–5 r (divočina)do cca 7 rpresné údaje neoverené
OchranaIUCN LC (stabilný); nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; chránený zákonom SR 543/2002 (500 EUR); nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITES
CharakteristikaČierna tvár, hrdlo, hruď a mantel; biela koruna a čelo; biely trupec a spodný chrbát; dlhý vidlicovitý čiernobiely chvost neustále kývaný. Samec = samica (pohlavne monomorfný)Celý tmavomodrý (indigo) s bielymi škvrnami na krídlach; žltý zobák; masívny drozd. Bez bielej koruny a bez vidlicovitého chvosta — ľahko odlíšiteľný od vidličiarkySamec: kobaltovomodrá vrchná strana, modrý chvost, oranžové boky; samica: olivovohnedá s modrým chvostom a oranžovými bokmi. Oveľa menší než vidličiarka, iné sfarbenieSamec: olivovohnedý chrbát, výrazná červená náprsenka, biely fúzový prúžok; samica: bez červenej. Oveľa menší a hnedší než vidličiarka, bez vidlicovitého chvosta a bez bielej korunyČierna čiapka, biele obrví, oranžovohnedé hrdlo, hruď a brucho; olivovohnedý chrbát. Bez vidlicovitého chvosta a bez bielej koruny; iné sfarbenie
AreálStály rezident horských bystríc od SV Indie, Bhutánu, J Číny cez celú JV Áziu po Malajský polostrov, Sumatru, Borneo a Jávu; nesťahovavýHorské toky od strednej Ázie, Indie po juhočínskych horách a JV Ázie; väčší a masívnejší, v avikultúre chovaný pre hlasHniezdi v boreálnej tajge Eurázie, zimuje v JV Ázii; zdieľa rodinu Muscicapidae a záľubu v lesných biotopoch, ale iný biotop — les bez väzby na tečúcu voduHniezdi v ihličnatých lesoch a krovinách od Sibíri po SV Áziu, zimuje v JV Ázii; v avikultúre pre výnimočný spevSubsaharská Afrika (riečne porasty, záhrady); africký drozdovitý muchárovitý, v avikultúre pre spev

Zaujímavosti

1

Najväčšia vidličiarka sveta — Vidličiarka korunkatá s dĺžkou 25–28 cm a hmotnosťou 27–38 g je najväčší druh rodu Enicurus. Jej dlhý, hlboko vidlicovito rozstripaný chvost, ktorý neustále kýva a vrtí, bol inšpiráciou pre slovenský rodový názov „vidličiarka“. Tento pohyb chvosta slúži pravdepodobne na komunikáciu aj na zachovávanie rovnováhy pri pohybe po mokrých a šmykľavých kameňoch bystriny.

2

Pohlavne monomorfný — samec a samica vyzerajú rovnako — Na rozdiel od mnohých spevavcov je vidličiarka korunkatá pohlavne monomorfná: samec aj samica majú identické sfarbenie — čierne hrdlo, hruď, tvár, plece a mantel, biely trupec, spodný chrbát a bielu korunu s čelom. Určenie pohlavia v teréne bez prstenca je prakticky nemožné.

3

Biela koruna ako menovka — Najnápadnejším znakom je prominentná biela škvrna na temene a čele kontrastujúca s čiernou tvárou a hrdlom — odtiaľ slovenský prívlastok „korunkatá“ (nesúca korunu). Čierno-biely vzor pokračuje aj na chvoste — dlhý vidlicovitý chvost má biele hroty a vonkajšie peria s niekoľkými bielymi pruhmi.

4

Špecialista horských bystríc — Vidličiarka korunkatá je exkluzívne viazaná na rýchloproudiace, tienisté, čisté horské bystriny a vodopády obklopené hustým lesom. Hľadá korisť priamo vo vode — brodí plytčinou, skáče po kameňoch, obracia ich zobákom a chytá vodný hmyz (vodné chrobáky, vodné cvrčky, larvy, skákavky) a iné bezstavovce. Znečistenie vody a odlesňovanie brehov priamo ničia jej biotop.

5

Stály rezident — nemigruje — Na rozdiel od mnohých spevavcov mierneho pásma je vidličiarka korunkatá stálym rezidentom, ktorý udržuje teritórium pozdĺž konkrétneho úseku potoka celoročne. Nesťahuje sa — jedinou sezónnou zmenou je prípadný zostup do nižších polôh za chladnejšieho počasia v niektorých horských oblastiach.

6

Päť až šesť poddruhov s rozmanitým areálom — Druh rozlišuje päť až šesť poddruhov pokrývajúcich rôzne časti juhočínskeho a juhovýchodoázijského areálu: indicus (Himaláje–Indočína), sinensis (J a V Čína), frontalis (Malajský polostrov, Sumatra, Borneo nížiny), chaseni (Batu ostrová), leschenaulti (Jáva, Bali) a prípadne borneensis (horské Borneo), niekedy klasifikovaný ako samostatný druh. Morfologické rozdiely zahŕňajú veľkosť, dĺžku chvosta a rozsah bielej farby na korune.

7

Hlas prispôsobený hlučnému prostrediu — Kontaktný hlas je dlhá prenikavá piskľavá píšťalka „tseee“ alebo „zweeet“ — vysokofrekvenčná a zvonivá, schopná preniesť sa cez hluk tečúcej vody. Poplašný hlas je drsnejší „scree“. Samec pri tokovaní spieva dlhú a zložitú pieseň kombinujúcu dlhé odovrchujúce sa píšťalky, kratšie noty, klikavé úseky a zvonivé tóny.

8

Parazitizmus hniezdenia cvrčkovitým kukučkou — V Mjanmarsku bolo dokumentované parazitovanie hniezd vidličiarky kukučkou vlastovičkoocasou (Surniculus lugubris) — druh patrí medzi hostiteľov hniezdnych parazitov. Tento vzťah je zaujímavý z hľadiska evolúcie ochranných stratégií hniezdičov v tropickom Ázijskom lesnom prostredí.

Taxonomická klasifikácia

species Vidličiarka korunkatá (Enicurus leschenaulti)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Muscicapidae (muchárovité)
Rod Enicurus Temminck, 1822
Druh Enicurus leschenaulti (Vieillot, 1818)
Výskyt SR Na Slovensku sa nevyskytuje — druh juhovýchodnej Ázie, horských lesných bystríc od Himalájí po Javu; nie je klietkový ani chovateľský druh.
Poddruhy Päť (podľa Avibase a Wikipedia EN) až šesť poddruhov: E. l. indicus (Sikkim–Mjanmarsko, J Čína, Thajsko, Indočína), E. l. sinensis (S a V Čína vrátane Hainanu), E. l. frontalis (Malajský polostrov, Sumatra, Nias, nížinné Borneo), E. l. chaseni (ostrov Batu, Z Sumatra), E. l. leschenaulti (Jáva, Bali). Niektoré klasifikácie vyčleňujú aj E. l. borneensis (horské Borneo) ako samostatný druh Enicurus borneensis. Opísal ho Louis Jean Pierre Vieillot v roku 1818 pôvodne ako Turdus leschenaulti; druhové meno je venované francúzskemu botanikovi Jean Baptiste Leschenaultovi de la Tour.
Avibase_ID FC7AF7E693BC4645

? Často kladené otázky

Nie — vidličiarka korunkatá nie je klietkový druh a jej chov nie je ani opodstatnený, ani dostupný. Je to voľne žijúci spevavec horských bystríc Ázie, ktorý nie je v ponuke chovateľov ani na burzách. Druh nie je v CITES, no v krajinách svojho areálu je chránený miestnou legislatívou. Navyše je exkluzívne viazaný na rýchloproudiace horské bystriny — biotop, ktorý klietka ani voliéra nedokáže napodobniť. Jediný spôsob ako sa s ním stretnúť je pozorovanie v prírode v JV Ázii (Nepal, Thajsko, Malajzia, Indonézia).

Vidličiarka korunkatá je neprehliadnuteľný čiernobiely vták s dlhým, hlboko vidlicovito rozstripseným chvostom. Kľúčové znaky: prominentná biela škvrna na temene a čele (bielá koruna) kontrastujúca s čiernou tvárou, hrdlom a hruďou; biely trupec a spodný chrbát; čierny mantel a krídla s bielym krídlovým pruhom. Chvost je dlhý, čierny s bielymi hrotmi a pruhmi. Samec aj samica vyzerajú identicky (pohlavný dimorfizmus chýba). Juvenily nemajú bielu korunu a majú hnedastú vrchnú stranu. Celkovou veľkosťou (25–28 cm) je to najväčšia vidličiarka — väčšia než skvorec.

Obýva rýchloproudiace, tienisté, čisté horské bystriny a vodopády v hustom subtropickom a montánnom lese od severovýchodnej Indie, Bhutánu a južnej Číny cez celú JV Áziu po Malajský polostrov, Sumatru, Borneo a Jávu. Výškový rozsah je zvyčajne do 1 400 m n. m. (výnimočne až 2 400 m). Je to stály rezident — nesťahovavý druh, ktorý zostáva pri tom istom úseku potoka celoročne. Na Slovensku sa nevyskytuje.

Je to výhradný hmyzožravec a bezstavovčí predátor viazaný na tečúce vody. Loví predovšetkým vodný hmyz — vodné chrobáky (najmä dytiscidné), vodné cvrčky, skákavky (Collembola), larvy dvojkrídlovcov — ako aj húsenice, pavúky a drobné bezstavovce z príbrežnej opadanky. Korisť chytá brodením plytčinou, skakaním po kameňoch, obrácaním kameňov zobákom a leteckými útokmi z nízkeho posedu nad vodou.

Nie — IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) so stabilnou populáciou odhadovanou na viac ako 10 000 jedincov. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Napriek priaznivému stavu je nepriamo ohrozený stratou a znečistením lesných vodných tokov — odlesňovanie, regulácia bystríc a znečistenie vody insekticídmi znižujú dostupnosť koristi a ničia hniezdne biotopy. Dlhodobé zachovanie populácií závisí od ochrany čistých lesných ekosystémov.

Kontaktný hlas je dlhá prenikavá piskľavá píšťalka opisovaná ako „tseee, tseee“ alebo „zweeet“ — vysokofrekvenčná a zvonivá, schopná preniesť sa cez hluk tečúcej bystríny. Poplašný hlas je drsnejší „scree“ alebo „scree chit chit“. Samec pri tokovaní spieva dlhú zložitú pieseň — začína dlhou odovrchujúcou sa píšťalkou, za ňou nasledujú kratšie píšťalky, klikavé a zvonivé úseky. Druh nenapodobňuje ľudskú reč.

Neustále kývanie a vrtenie dlhého vidlicovitého chvosta je pre vidličiarky typické správanie zdieľané všetkými druhmi rodu Enicurus. Predpokladá sa, že toto kývanie slúži viacerým funkciám: vizuálna komunikácia s partnerom alebo súpermi (teritoriálny signál), prípadne pomoc pri udržiavaní rovnováhy pri pohybe po mokrých a šmykľavých kameňoch bystriny. Keďže oba pohlavia vyzerajú rovnako a sú si veľmi podobné, kývanie chvostom môže hrať dôležitú úlohu aj v medzidruhom rozoznávaní.

ZDROJ: Wikipedia EN (White-crowned forktail, https://en.wikipedia.org/wiki/White-crowned_forktail — dĺžka 25–28 cm, hmotnosť, popis, poddruhy, biotop, potrava, hniezdenie, hlas, rozšírenie, IUCN LC), Avibase

 Video — Vidličiarka korunkatá

Vidličiarka korunkatá (Enicurus leschenaulti) — hlas a správanie v prírode

Vidličiarka korunkatá (Enicurus leschenaulti) — biotop a pohyb

 Cudzie názvy

Anglicky:   White-crowned Forktail, Česky:   drozdek bělohlavý, Nemecky:   Weißscheitel-Scherenschwanz, Španielsky:   Torrentero coroniblanco, Francúzsky:   Énicure de Leschenault, Taliansky:   Codaforcuta capobianco, Holandsky:   Witkruinvorkstaart, Portugalsky:   torrenteiro-de-coroa-branca, Poľsky:   widłogon białoczuby, Maďarsky:   fehérfejű villásrigó, Rusky:   Белошапочная вилохвостка, Japonsky:   エンビシキチョウ, Latinsky:   Enicurus leschenaulti (Vieillot, 1818)