Sýkorka čiapočkatá (Poecile atricapillus)

Paridae (sýkorkovité)

Sýkorka čiapočkatá

Poecile atricapillus — ikonická severoamerická sýkorka s čiernou čiapkou a snehobielymi lícami — fascinujúca zásobarka s priestorovou pamäťou a komplexným jazykom varovania

IUCN: LC (Least Concern, 2018) | Least Concern (najmenej ohrozený). Populácia odhadovaná na cca 43 miliónov jedincov (2025, Wikipedia citujúc BirdLife). Trend populácie je stabilný až rastúci — druh nie je ohrozený na globálnej úrovni. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Chránený zákonom v USA a Kanade (Migratory Bird Treaty Act). Zdroj: IUCN Red List https://www.iucnredlist.org/species/22735995/118837418
Dĺžka12–15 cm (9–14 g)
PôvodOpadavé a zmiešané lesy Severnej Ameriky (Aljaška po severné USA)
PovahaNestálkavý, mimoriadne dôverčivý a aktívny; zásobi potravu
StravaLeto: prevažne hmyz; zima: semená, loj, zásoby
Dožitiepriemer 2,5 r; max. 12,5 r vo voľnej prírode

Výživa

  • Hmyz a bezstavovce (húsenice, pavúky, larvy, chrobáky) — rozhodujúca zložka v lete a pri odchove mláďat
  • Semená (slnečnica, smrek, jedľa, breza) — hlavná zložka na jeseň a v zime, vrátane zásobovaných skrýš
  • Bobule a drobné plody (čerešňa vtáčia, borievka, jahodník) — sezónny doplnok
  • Loj a tuk mŕtvych živočíchov — cenný energetický zdroj v chladnom počasí
  • Minerály a grit — drobné kamienky pre trávenie semien
Tip od odborníka Sýkorka čiapočkatá je prírodný všežravec so sezónne premenlivou stravou — v lete tvorí až 70 % potravy hmyz a bezstavovce (zdroj: Animal Diversity Web), kým v zime dominujú semená a tuk. Najdôležitejšia potrava vo voľnej prírode sú húsenice (katerpilláre) počas odchovu mláďat; bez dostatočného hmyzieho príjmu mláďatá neprospievajú. Fascinujúcou stratégiou prežitia zím je zásobovanie: jedna sýkorka čiapočkatá ukryje desaťtisíce semiačok a kúskov hmyzu do tisícov skrýš roztrúsených po celom teritóriu a pamätá si polohu každej z nich až 28 dní. Druhu sa v európskych domácnostiach nechová — táto stránka má atlasový charakter; chovateľské odporúčania sa vzťahujú na záhradné kŕmenie divých jedincov (kŕmidlá v Severnej Amerike). V SR a Európe druh nežije.

Hlasový prejav

Sýkorka čiapočkatá má jeden z najkomplexnejších hlasových repertoárov medzi malými spevavými vtákmi. Jej slávnostné „chick-a-dee-dee-dee“ varovné volanie pozostáva z niekoľkých typov slabík (A, B, C, D), pričom počet „dee“ na konci kóduje druh predátora, jeho veľkosť a blízkosť — napríklad malý, manévrovateľný jastrab vyvolá dlhšiu sériu dee-dee-dee než veľký a pomalší. Vedecké štúdie ukázali, že ostatné sýkorky a dokonca iné druhy vtákov na toto varovanie reagujú. Samec spieva melodickú dvojtónovú whistlingovú pesničku „fee-bee“ (resp. „fee-bee-ee“) — čistý hvizd, ktorý klesá o jednu tónovú výšku. Okrem toho druh vydáva rôzne kontaktné hlásky a nadšené syčivé chickaree zvuky počas agresívnych stretnutí.

Typické zvuky

  • chick-a-dee-dee-dee — varovné volanie: A, B, C, D slabiky; dlhší reťazec dee signalizuje vyššie nebezpečie menšieho, agilného predátora
  • fee-bee (fee-bee-ee) — čistý, klesajúci dvojtónový whistlingový spev samca v tokavej sezóne na jar
  • Kontaktné hlásky — jemné tseet a chickaree zvuky pri pohybe v kŕdliku alebo na kŕmidlách
  • Agresívne hissing zvuky — syčanie v hniezde alebo pri stretnutiach medzi jedincami v zimnom kŕdliku

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hlavná hniezdna sezóna — apríl až júl; hniezdo v dutinách stromov, 6–8 vajec
Tok a párenie — samec spieva „fee-bee“ dvojtónovú pieseň z bidla, páry sú monogamné
Odchov mláďat — inkubácia 11–14 dní (samica), mláďatá ostávajú v hniezde 12–16 dní
Zimovanie — druh je nestálkavý (nesťahuje sa), zostáva na teritóriu; zásoby semien sú kritické
Pelichanie — po hniezdnej sezóne; energeticky náročné obdobie
Zásobovanie — jeseň je hlavnou sezónou ukrývania potravy (semená, hmyz) do tisícov skrýš po celom teritóriu

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop
Opadavé a zmiešané lesy, lesné okraje, vrbové húštiny, mestské parky a záhrady Severnej Ameriky; od Aljašky po severné USA
Sýkorka čiapočkatá obýva opadavé a zmiešané lesy mierneho pásma — od rozľahlých boreálnych lesov Kanady po mestské parky a záhrady severných USA. Uprednostňuje okraje lesov a svetliny s dutinami v hnilých stromoch vhodných na hniezdenie; bežne sa vyskytuje aj v záhradách a suburbiách, kde ľahko adoptuje búdky a kŕmidlá. Výškový rozsah spravidla pod 750 m n. m. V SR a EÚ sa druh nevyskytuje.
Spoločenské správanie
Mimo hniezdnej sezóny žije v malých zmiešaných kŕdlikoch (10–12 jedincov) s prísnou hierarchiou; v hniezdnej sezóne teritoriálne páry
V zime sa sýkorky čiapočkaté združujú do malých zmiešaných kŕdlikov spolu s brhlíkmi, ďatľovkmi a inými sýkorkami — zvyčajne 6–12 jedincov s prísnou sociálnou hierarchiou (dominantné páry na vrchole). Táto hierarchia určuje prístup ku kŕmidlám a zásobám. V hniezdnej sezóne sa kŕdlik rozpadá na teritoriálne monogamné páry; samec háji teritórium spevom „fee-bee“.
Adaptácia na zimu
Nestálkavý druh — zostáva na teritóriu aj pri arktických mrazoch vďaka zásobovaniu potravy a nočnej regulovanej hypotermii
Sýkorka čiapočkatá je jedným z mala druhov vtákov, ktoré nesťahujú sa a prežívajú arktické zimy Kanady bez migrácie. Dokáže to vďaka dvom adaptáciám: (1) zásoby potravy ukryté v tisícoch skrýš, na ktoré si pamätá; (2) regulovaná nočná hypotermia — teplota tela v noci zámerne klesá o 10–12 °C oproti dennému optimimu, čo šetrí energiu pri spánku. V extrémnych mrazoch sa vtáky shlukujú a ukrývajú do dutín stromov.
Hniezdenie
Dutiny v hnilom dreve (vlastnoručne vydlabané alebo staré dutiny ďatľov); búdky s otvorom 2,8 cm; hniezdna výška 1,5–3 m
Sýkorka čiapočkatá hniezdi výlučne v dutinách — buď sama vydlabá dutinu v hnilom mäkkom dreve (brezové, jelšové pahýle), alebo obsadí starú dutinu ďatľa, prírodnú trhlinu alebo búdku. Búdka: vnútorný priemer otvoru 2,8 cm (čím sa vylúčia väčšie druhy), hĺbka 25–30 cm, výška 1,5–3 m od zeme, umiestnená na strome pri lese. Hniezdo z machu a zvieracej srsti vystlané chĺpkami.
Kúpanie a hygiena
Pravidelné kúpanie v plytkých kaluziach, bazénikoch alebo pri záhradných fontánach
Sýkorky čiapočkaté sa pravidelne kúpu v plytkých vodných zdrojoch — kaluže, záhradné fontány, vtáčie kúpadlá. V zime pri mrazoch sú vyhrievané napájadlá mimoriadne cenné — poskytujú tečúcu vodu, ktorá je inde zamrznutá. Kúpanie udržiava perie v kondícii dôležitej pre tepelnú izoláciu.
Denný rytmus a zásoby
Denný vták so silným sezónnym rytmom zásobovania — zásobovanie vrcholí na jeseň, pamäť skrýš funguje do 28 dní
Sýkorka čiapočkatá je výlučne denná. Jeseň je kritickou sezónou zásobovania potravy: každý vták odnesie potravu zo zdroja (kŕmidlo, strom) a ukryje ju individuálne v rozličných skrýšach (kôra, mach, listy) — skrýša sa nikdy nepoužije dvakrát za sebou. Neurobiologické štúdie preukázali, že hipokampus (centrum priestorovej pamäte) v zásobovacej sezóne preukázateľne rastie a po jej skončení sa zmenšuje.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Február–apríl (samec spieva fee-bee; páry sú monogamné, často viacročné)

Samec začína tokavý spev fee-bee (fee-bee-ee) začiatkom roka ešte pred topením snehu — čistý, klesajúci dvojtónový hvizd opakovaný z bidla v korune stromu. Páry sýkoriek čiapočkatých sú monogamné a dlhodobé, niektoré trvajú viacero rokov. Sociálna hierarchia v zimnom kŕdliku ovplyvňuje výber páru — dominantné jedince majú výhodu. Pohlavná dospelosť nastupuje v prvom roku života (zdroj: Animal Diversity Web).

Hniezdo a znáška
Znáška 6–8 vajec (zdroj: Wikipedia EN, ADW); hniezdna sezóna apríl–júl

Pár spoločne vydlabá dutinu v hnilom mäkkom dreve (brezový alebo jelšový pahýl) alebo obsadí búdku. Hniezdo je vystlané machom, zvieracou srsťou a chĺpkami. Samica znáša 6–8 bielych vajec s jemnými hrdzavými bodkami; hniezdna sezóna trvá apríl až júl v závislosti od zemepisnej šírky. Jeden pár vyprodukuje jeden hniezdny pokus ročne (príležitostne druhý ak prvý zlyhá).

Inkubácia
11–14 dní (zdroj: Wikipedia EN); inkubuje výlučne samica, samec prináša potravu

Na vajciach sedí výlučne samica po dobu 11–14 dní (zdroj: Wikipedia EN, ADW). Počas inkubácie ju samec pravidelne kŕmi — prináša hmyz a semená priamo do dutiny. Samica sedí pevne a pri vyrušení vydáva charakteristický syčivý had-imitujúci zvuk na odplašenie predátorov z dutiny.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Mláďatá v hniezde 12–16 dní (zdroj: Wikipedia EN); kŕmia obaja rodičia

Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) a ostávajú v dutine 12–16 dní (zdroj: Wikipedia EN). Obaja rodičia ich intenzívne kŕmia prevažne húsenicami a iným hmyzom — živočíšna bielkovina je v tejto fáze absolútne nevyhnutná. Po vyletení sú mláďatá závislé od rodičov ešte 3–5 týždňov (ADW: plná nezávislosť po 5–6 týždňoch od liahnutia).

Vyletenie a vývoj mláďat
Vyletenie po 12–16 dňoch; plná nezávislosť po 5–6 týždňoch (zdroj: ADW)

Mláďatá vyletia z dutiny po 12–16 dňoch a rodičia ich dokrmujú ešte 3–5 týždňov. Juvenilné jedince sú sfarboním podobné dospelým, no perie je mäkšie a kresba menej ostrá. Na jeseň sa mladé vtáky zaraďujú do zimných kŕdlikov a na dne hierarchie pomaly budujú svoje postavenie. Pohlavná dospelosť v prvom roku — v nasledujúcej hniezdnej sezóne sa môžu rozmnožovať.

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pohlavná dospelosť v prvom roku; max. dožitie vo voľnej prírode 12,5 roka (zdroj: ADW, senescence.info)

Sýkorky čiapočkaté dosahujú pohlavnú dospelosť v prvom roku života (zdroj: ADW). Priemerné dožitie vo voľnej prírode je len 2,5 roka (vysoká mortalita juvenilov a zimy), no maximálne zaznamenané dožitie je 12,5 roka (zdroj: ADW / longevity database senescence.info). Dožitie v zajatí nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo doložené — druh sa v avikultúre bežne nechová (presné údaje neoverené).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Sýkorka čiapočkatá 12–15 cm Sýkorka veľká 13–15 cm Sýkorka modrá 11–12 cm Sýkorka uhliarka 10–11,5 cm Sýkorka karolínska 11,5–13 cm
Sýkorka čiapočkatá Sýkorka veľká (Parus major) Sýkorka modrá (Cyanistes caeruleus) Sýkorka uhliarka (Periparus ater) Sýkorka karolínska (Poecile carolinensis)
Dĺžka12–15 cm13–15 cm11–12 cm10–11,5 cm11,5–13 cm
Váha9–14 g14–22 g9–12 g8–10 g8–12 g
Dožitiepriemer 2,5 r; max. 12,5 r vo voľnej prírodedo cca 3 r bežne; max. 15 rpriemer 2–3 r; max. 10 rpriemer 2 r; max. 9 rpriemer 2 r; max. 10 r
OchranaIUCN LC, bez CITES; chránená Migratory Bird Treaty Act (USA/Kanada)IUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaGuľaté telo; čierna čiapka, čierny podbradník, snehobiele líca, sivý chrbát, plavé boky; pohlavný dimorfizmus minimálny (samec mierne väčší podbradník)Čierna hlava, biele líca, žlté brucho s čiernym stredovým pásom (širší u samca), zelenkasté boky; výraznejší pohlavný dimorfizmus než u čiapočkatejModrá čiapka, žlté brucho, biele tvárové škvrny, zelenkasté a modré krídla; žiadny čierny podbradník na rozdiel od čiapočkatejČierna čiapka a podbradník, biely oblúk na šiji (bez neho je zámenou za čiapočkatú — oblúk je kľúčový znak uhliarka), sivý chrbát; menšia než čiapočkatáTakmer totožná s čiapočkatou — čierna čiapka, podbradník, biele líca; odlišuje sa čistejším okrajom podbradníka, tmavšími letkami a menšou veľkosťou
AreálNestálkavý rezident opadavých a zmiešaných lesov Severnej Ameriky — od Aljašky po severné USA; zásoby potravy a nočná hypotermia umožňujú prežitie arktických zímCeloročne v SR a celej Európe, bežná v lesoch, parkoch, záhradách; blízka príbuzná, no európsky druhEurópsky a stredoázijský druh; v SR celoročný, bežný v listnatých lesoch a záhradáchEurópsky druh ihličnatých lesov; v SR bežná, predovšetkým v smrekových porastoch tatranského pásmaJuhovýchodné a centrálne USA; oba druhy sa kríží v kontaktnej zóne; bežná zámeňa v teréne

Zaujímavosti

1

Neomylný čierny klobúk a biele líca — čierna čiapka, čierny podbradník a kontrastné snehobiele líca na sivom tele sú kombináciou, ktorá sýkorku čiapočkatú odlíši od iných severoamerických vtákov na prvý pohľad. Pohlavný dimorfizmus je minimálny — samec má mierne väčší čierny podbradník, ale farebnosť samca a samice je prakticky totožná.

2

Zásoby potravy a rastúci hipokampus — každý jedinec na jeseň ukryje desaťtisíce semiačok a kúskov hmyzu do tisícov individuálnych skrýš a pamätá si presnú polohu každej z nich až 28 dní. Neurobiologické štúdie preukázali, že objem hipokampu (centrum priestorovej pamäte) v zásobovacej sezóne u tohto druhu preukázateľne rastie a po jej skončení sa opäť zmenšuje — biologicky unikátny jav medzi vtákmi.

3

Inteligentné chick-a-dee-dee varovanie — slavné volanie nie je len identifikačný zvuk; každý „dee“ na konci zvyšuje informáciu o hrozbe. Malý, agilný jastrab (väčšia hrozba) vyvolá dlhší reťazec dee-dee-dee-dee než veľký, pomalý jastrab. Ostatné sýkorky a dokonca iné druhy vtákov (brhlíky, drozdy) na toto varovanie aktívne reagujú — ide o medzidruhový komunikačný systém.

4

Nočná regulovaná hypotermia — na rozdiel od väčšiny teplokrvných vtákov sýkorka čiapočkatá aktívne znižuje telesnú teplotu v noci o 10–12 °C pod denné optimum, čím dramaticky šetrí energiu počas dlhých studených nocí. Ráno sa teplota rýchlo obnoví bez trvalých následkov — ide o sofistikovanú endotermnú adaptáciu na arktické podmienky.

5

Syčanie ako obrana hniezda — keď sa predátor priblíži k dutine s vajcami alebo mláďatami, sediaca samica vydá hlasný „had-imitujúci“ syčivý zvuk a robí hady-imitujúce pohyby (rýchle švihoky telom). Táto obranná stratégia odstrašuje aj väčšie predátory, ktoré sa obávajú hada v dutine.

6

Mimoriadne dôverčivá a zvedavá — sýkorka čiapočkatá je jedným z mala druhov divých vtákov, ktoré si trpezlivo pri záhradnom kŕmení dajú presvedčiť, aby si sadli na ruku ponúkajúcu slnečnicové semiačka. Táto otvorenosť voči ľuďom je výnimočná medzi voľne žijúcimi spevavými vtákmi a robí z nej obľúbeného hosťa záhrad v celej Severnej Amerike.

7

Nesťahovavý arktický prežívač — zatiaľ čo mnohé severoamerické vtáky migrujú na zimu na juh, sýkorka čiapočkatá zostáva na tom istom teritóriu celoročne — aj pri teplotách -40 °C na aljašskej tundre. Kombinuje zásoby potravy, nočnú hypotermiu a skupinové ukrývanie v dutinách stromov pri extrémnych mrazoch.

8

9 poddruhov od Aljašky po Apalačský hrebeň — druh má 9 uznaných poddruhov (IOC 2024); od najsvetlejšieho P. a. turneri na Aljaške po najtmavší a najkontrastnejší P. a. occidentalis v Tichomorskej časti severozápadu USA. Geografická variabilita sa prejavuje predovšetkým v intenzite buffy sfarbenia bokov a sivosti krídel.

9

Populácia 43 miliónov — no klesá pri oknách — IUCN hodnotí druh ako Least Concern s odhadovanou populáciou cca 43 miliónov jedincov (2025). Napriek tomu je jednou z najčastejšie uvádzaných obetí nárazov do sklenených okien (window strikes) — odhaduje sa, že v Severnej Amerike takto ročne uhynie niekoľko stovák miliónov vtákov rôznych druhov; sýkorky sú kvôli svojej aktivite a záhradnému správaniu obzvlášť zraniteľné.

Taxonomická klasifikácia

species Sýkorka čiapočkatá (Poecile atricapillus)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Paridae (sýkorkovité)
Rod Poecile Kaup, 1829
Druh Poecile atricapillus (Linnaeus, 1766)
Poddruh SR V SR sa nevyskytuje — výlučne severoamerický druh; v Európe sa nechová ani nechová ako domáci vták
Poddruhy Druh má 9 uznaných poddruhov (IOC World Bird List): od najsvetlejšieho P. a. turneri (Aljaška) po najtmavší P. a. occidentalis (Pacific Northwest); nominátny poddruh P. a. atricapillus obýva väčšinu areálu. Pôvodne opísaný Linnaeom v roku 1766 ako Parus atricapillus; typová lokalita Quebec.
Avibase_ID B1F0CC82E34E4541

? Často kladené otázky

Nie. Sýkorka čiapočkatá je výlučne severoamerický druh chránený zákonom (Migratory Bird Treaty Act v USA a Kanade); v SR ani v EÚ sa nevyskytuje a nie je etablovaná v avikultúre. Odchyt a chov divých jedincov je zakázaný. Stránka má predovšetkým atlasový a poznávací charakter — zaujíma nás jej fascinujúca biológia (zásoby, hipokampus, chick-a-dee-dee komunikácia), nie domáci chov.

Vďaka kombinácii dvoch stratégií: (1) zásoby potravy — každý jedinec ukryje na jeseň desaťtisíce semiačok a kúskov hmyzu do tisícov skrýš rozmiestnených po celom teritóriu a pamätá si ich polohu až 28 dní (hipokampus v zásobovacej sezóne rastie); (2) regulovaná nočná hypotermia — teplota tela v noci úmyselne klesá o 10–12 °C pod denné optimum, čím sa šetrí energia. Pri mimoriadnych mrazoch sa vtáky ukrývajú skupinovo v dutinách stromov.

Je to komplexný informačný systém. Volanie sa skladá z viacerých typov slabík (A, B, C, D) a počet „dee“ na konci kóduje mieru nebezpečia: malý, manévrovateľný predátor (napr. skobec) vyvolá dlhší reťazec dee-dee-dee-dee (väčšia hrozba pre malého vtáka) než veľký, pomalý predátor (napr. vrana). Ostatné sýkorky a iné druhy vtákov (brhlíky) na toto varovanie reagujú — ide o medzidruhový komunikačný systém, skúmaný ornitológmi a kognitívnymi vedcami.

Vyžaduje si to trpezlivosť a pravidelnosť pri záhradnom kŕmení (v Severnej Amerike). Postav kŕmidlo so slnečnicovými semiačkami, neskôr stoj pri ňom nehybne s otvorenou rukou plnou semiačok. Opakuj každý deň; po niekoľkých týždňoch sa vtáky prestanú báť a sadnú si na ruku. Dôležité: toto funguje len vo voľnej prírode pri záhradnom kŕmení — nejde o ochočený vták v klietke, ale o dôverčivý divý jedinec.

Strava je sezónna: v lete až 70 % hmyz (húsenice, pavúky, larvy, chrobáky — nevyhnutné pri odchove mláďat) a 30 % rastlinná potrava. V zime prevažujú semená (slnečnica, smrek, jedľa, breza), bobule a loj z mŕtvych živočíchov; zásoby z jesene sú kritické. Pri záhradných kŕmidlách najradšej prijíma slnečnicové semiačka a lojové keky.

Hniezdi výlučne v dutinách — buď sama vydlabá dutinu v hnilom mäkkom dreve (brezové alebo jelšové pahýle vo výške 1–3 m), alebo obsadí starú dutinu ďatľa či búdku. Búdka: otvor 2,8 cm (väčší by umožnil vstup konkurentom), hĺbka 25–30 cm, výška 1,5–3 m, umiestnená na strome. Znáška 6–8 vajec, inkubácia 11–14 dní (samica), mláďatá vyletia po 12–16 dňoch.

Nie — IUCN hodnotí druh ako Least Concern (LC) s odhadovanou populáciou cca 43 miliónov jedincov (2025) a stabilným až rastúcim trendom. Napriek tomu je zraniteľná voči nárazom do okien (window strikes), vyhrabávaniu dutín stavbou a potenciálne klimatickej zmene (posun arktickej hranice lesov). Nie je v CITES, chránená zákonom v USA a Kanade.

Oba druhy sú si veľmi podobné a žijú v kontaktných zónach (stredné USA). Sýkorka čiapočkatá (P. atricapillus) má: bledšie (bielejšie) okraje veľkých letiek na zloženom krídle; nezreteľnejší, roztriasanejší okraj medzi čiernym podbradníkom a bielym bruchom; je mierne väčšia. Karolínska (P. carolinensis) je menšia, s čistejším okrajom podbradníka a tmavšími letkami. V kontaktných zónach sa kríži a identifikácia môže byť náročná.

ZDROJ: Avibase (Poecile atricapillus, ID B1F0CC82E34E4541, SK názov sýkorka čiapočkatá — https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=B1F0CC82E34E4541), Wikipedia EN (Black-capped chickadee — dĺžka, hmo

 Video — Sýkorka čiapočkatá

Sýkorka čiapočkatá (Poecile atricapillus) — spev a hlas v prírode

Sýkorka čiapočkatá (Poecile atricapillus) — správanie, biotop a hlas

 Cudzie názvy

Anglicky:   Black-capped Chickadee, Česky:   sýkora černohlavá, Nemecky:   Schwarzkopfmeise, Španielsky:   Carbonero Cabecinegro, Francúzsky:   Mésange à tête noire, Taliansky:   Cincia capinera, Holandsky:   Amerikaanse Matkop, Portugalsky:   Chapim-de-cabeça-negra, Poľsky:   sikora jasnoskrzydła, Maďarsky:   kanadai cinege, Rusky:   Черношапочная гаичка, Japonsky:   アメリカコガラ, Latinsky:   Poecile atricapillus (Linnaeus, 1766)