Strakoška žltočelá (Pteruthius melanotis)

Vireonidae (vireovité)

Strakoška žltočelá

Pteruthius melanotis — drobný stromový mäkkozob horských lesov Ázie s gaštanovým hrdlom, čiernym ušným škvrnom a žltým bruchom samca — člen zmiešaných kŕdľov, prekvapivo presunutý z timálií medzi vireovité

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN, 2016). Druh má rozsiahly areál v horských lesoch východného Himalája a juhovýchodnej Ázie a celkovo veľkú populáciu, preto nedosahuje prahy pre vyššie kategórie ohrozenia. Nie je považovaný za bezprostredne ohrozený ľudskou činnosťou. Všeobecným tlakom na horské lesné druhy zostáva strata a fragmentácia lesných biotopov v dôsledku odlesňovania. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.
Dĺžka11,5–12 cm (10–14 g)
PôvodHorské lesy východného Himalája a JV Ázie po Malajziu
PovahaPlachý stromový druh koruny, člen zmiešaných kŕdľov
StravaPrevažne hmyz, doplnkovo drobné plody a bobule
Dožitiedo cca 7 r vo voľnej prírode (orientačne)

Výživa

  • Hmyz a článkonožce — chrobáky, húsenice, larvy, pavúky a iný drobný hmyz zbieraný metodickým prehľadávaním vetvičiek a lístia v korune; rozhodujúca zložka po celý rok a najmä pri odchove mláďat
  • Drobné plody a bobule — sezónny rastlinný doplnok prijímaný v korune a podraste horského lesa
  • Nektár a mäkké rastlinné časti — príležitostný doplnok pri kvitnúcich stromoch
  • Semená a tvrdšie rastlinné častice — okrajová, doplnková zložka
Tip od odborníka Strakoška žltočelá je prevažne hmyzožravý stromový druh — vo voľnej prírode tvoria základ jej jedálnička chrobáky, húsenice, larvy, pavúky a iný drobný hmyz, ktorý pomaly a metodicky prehľadáva v korune a na vetvičkách horského lesa, pričom občas doplní stravu drobnými plodmi a bobuľami. Tento druh sa v európskej avikultúre prakticky nechová — ide o náročného mäkkozobého vtáka, takže overené chovateľské recepty preň v podstate neexistujú. Odporúčania nižšie sú teoreticky odvodené zo všeobecných zásad pre hmyzožravé mäkkozoby (softbills): základom by musela byť bohatá živá potrava (rôzny hmyz, larvy) doplnená kvalitnou univerzálnou zmesou pre hmyzožravce a sušeným hmyzom, sezónne mäkké ovocie, vápnik a vitamíny v období rozmnožovania, grit a sépiová kosť a denne čerstvá voda. Bez dostatku živého hmyzu takýto druh chradne. Presné kŕmne dávky pre strakošku žltočelú v zajatí nie sú overené.

Hlasový prejav

Strakoška žltočelá patrí medzi tichšie a nenápadné druhy — spev samca je v duchu celého rodu Pteruthius jednoduchý a monotónny, tvorený krátkymi opakovanými hvizdmi a tónmi prednášanými z koruny lesa počas toku. Bežným prejavom sú tiché kontaktné a poplašné hlásky, ktorými vtáky udržiavajú spojenie v zmiešaných kŕdľoch. Druh sa pohybuje skryto vysoko v korunách a vokalizuje striedmo, takže ho v hustej vegetácii skôr prehliadnete, než aby vás rušil. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, posudzovanie jeho hlasitosti v domácom prostredí je len teoretické.

Typické zvuky

  • Jednoduchá monotónna pesnička — krátke opakované hvizdy a tóny prednášané samcom z koruny lesa počas toku (typický spev rodu Pteruthius)
  • Tiché kontaktné hlásky — jemné ciknutia a hvizdy, ktorými vtáky udržiavajú spojenie v zmiešaných kŕdľoch
  • Poplašné hlásky — ostrejšie zvuky pri vyrušení alebo priblížení predátora
  • Striedmy hlasový prejav — druh vokalizuje skryto vysoko v korune a menej často než hlučnejšie spevavce, čo zodpovedá jeho utajenému spôsobu života

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hniezdne obdobie (orientačne apríl–júl) vo vlhkých horských lesoch areálu; presné termíny sa líšia podľa regiónu a nie sú pre druh úplne overené
Tok a spev — samce spievajú jednoduchú monotónnu pesničku a hája teritórium v korune lesa (orientačne jar až začiatok leta)
Odchov mláďat — obaja rodičia kŕmia mláďatá hmyzom; presné údaje o veľkosti znášky a dĺžke odchovu pre tento druh nie sú spoľahlivo overené
Mimohniezdne obdobie — druh sa pohybuje v zmiešaných kŕdľoch, časť populácií v severnej časti areálu môže zostupovať do nižších polôh
Pelichanie — po hniezdnej sezóne; obdobie zvýšenej potreby kvalitnej potravy (orientačné, druh-špecifické údaje neoverené)
Prevažne stály (rezidentný) horský druh — v rámci areálu sa zdržiava celoročne; severné populácie môžu sezónne výškovo migrovať (zostup do nižších polôh v zime)

Prostredie a požiadavky

Prostredie (voľne žijúci druh, nechová sa)
Druh sa v zajatí prakticky nechová — namiesto klietky či voliéry mu patrí voľná príroda; teoretický štandard analógiou s mäkkozobmi by bola priestranná zalesnená voliéra s vetvami v hornej časti
Strakoška žltočelá je voľne žijúci, neudomácnený stromový druh a štandard klietkového chovu preň neexistuje. Prirodzene sa zdržiava vysoko v korunách vlhkých horských lesov. Ak by sa jedinec dočasne ocitol v ľudskej starostlivosti (zranenie), potrebuje pokojné, kryté a bezpečné prostredie s vetvami a úkrytmi, nie tesnú klietku. Trvalý chov tohto druhu je nevhodný.
Spoločenské správanie
V hniezdnej sezóne teritoriálne páry; mimo nej sa pridáva do zmiešaných kŕdľov rôznych druhov vtákov v korune lesa
Počas hniezdenia žijú teritoriálne páry; samec háji teritórium spevom. Mimo sezóny je druh typickým členom zmiešaných kŕdľov (mixed-species flocks) — pohybuje sa korunou spolu s inými drobnými vtákmi a spoločne prehľadávajú lístie a vetvičky za potravou. Tento spôsob života zvyšuje bezpečnosť a efektivitu hľadania hmyzu.
Teplota a podnebie
Obýva subtropické a tropické vlhké horské lesy; severné populácie môžu v zime výškovo zostupovať do nižších, miernejších polôh
Druh je viazaný na subtropické a tropické vlhké horské lesy východného Himalája a juhovýchodnej Ázie, kde panuje vlhká, premenlivá horská klíma. Časť populácií v severnej časti areálu môže mimo hniezdneho obdobia výškovo migrovať — zostupovať do nižších polôh, kde je v zime miernejšie. Ide o horský, nie nížinný tropický druh.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Závesné misovité hniezdo („hojdacia sieť“) v rázsoche konára, typické pre vireovité; presné údaje o znáške pre tento druh nie sú spoľahlivo overené
Strakošky (rod Pteruthius) si podobne ako iné vireovité stavajú závesné misovité hniezdo zavesené v rázsoche konára („hojdacia sieť“). Presné údaje o veľkosti a farbe znášky a o priebehu hniezdenia konkrétne pre strakošku žltočelú nie sú v dostupných zdrojoch spoľahlivo overené (uvádzame všeobecnú charakteristiku rodu/čeľade). Ide o údaje z voľnej prírody, nie z chovu.
Kúpanie a hygiena
V prírode sa kúpe v rose a daždi koruny a v plytkej vode; v dočasnej starostlivosti plytká miska s čistou vodou
Vo voľnej prírode sa drobné lesné vtáky kúpu v rose, daždi na lístí a plytkej vode. Pri dočasnom držaní zraneného jedinca ponúkni plytkú misku s čistou vodou a udržuj suché, čisté prostredie ako prevenciu plesní a parazitov. Druh sa bežne nechová, takže ide o všeobecné odporúčanie.
Svetlo a denný režim
Denný vták horských lesov; aktívne prehľadáva korunu počas dňa, prevažne stály druh so sezónnymi výškovými presunmi v severe areálu
Strakoška žltočelá je denný (diurnálny) vták, ktorý počas dňa aktívne prehľadáva korunu lesa za potravou, často v zmiešaných kŕdľoch. Je to prevažne stály (rezidentný) horský druh; výrazné sezónne presuny sa obmedzujú na výškovú migráciu severných populácií (zostup do nižších polôh v zime). Nemá rozsiahly cezkontinentálny ťah ako sťahovavé spevavce mierneho pásma.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Orientačne jar až začiatok leta (presné termíny pre druh neoverené)

Po nástupe hniezdneho obdobia samec spieva z koruny lesa jednoduchú monotónnu pesničku a háji teritórium. Tok prebieha orientačne na jar až začiatkom leta, pričom presné termíny sa líšia podľa regiónu v rozsiahlom areáli. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými drobnými spevavcami; presné údaje pre tento druh neoverené). Ide o správanie voľne žijúcich vtákov — druh sa v zajatí nerozmnožuje.

Hniezdo a znáška
Závesné misovité hniezdo v rázsoche konára; presné údaje o znáške neoverené

Strakošky si ako iné vireovité stavajú závesné misovité hniezdo zavesené v rázsoche konára („hojdacia sieť“). Presné údaje o veľkosti a sfarbení znášky konkrétne pre strakošku žltočelú nie sú v dostupných zdrojoch spoľahlivo overené — uvádzame všeobecnú charakteristiku rodu/čeľade. Ide o údaje z voľnej prírody — hniezdo druhu v zajatí sa prakticky nevyskytuje.

Inkubácia
Presné údaje pre druh neoverené (pri drobných vireovitých orientačne približne 12–14 dní)

Presná dĺžka inkubácie pre strakošku žltočelú nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená — pri drobných vireovitých a porovnateľných spevavcoch trvá orientačne približne 12–14 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). V tomto období je kľúčový pokoj a dostatok potravy v okolí hniezda.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia kŕmia; hmyz nevyhnutný

Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) — kŕmia ich obaja rodičia. Živočíšna bielkovina, najmä hmyz (chrobáky, húsenice, larvy), je v tomto období nevyhnutná pre rast mláďat, čo zodpovedá prevažne hmyzožravej strave druhu. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh spoľahlivo overená.

Vyletenie a vývoj mláďat
Presné údaje o veku vyletenia neoverené; juvenily majú výrazné mladistvé perie

Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Strakošky (rod Pteruthius) majú výrazné, odlišné juvenilné perie — mladé vtáky sa farebne líšia od dospelých a plné sfarbenie nadobúdajú postupne pelichaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú, kým sa osamostatnia.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými spevavcami sa odhaduje na prvý rok života. Plné dospelé sfarbenie nadobúdajú postupne pelichaním. Dožitie vo voľnej prírode je orientačne uvádzané do približne 7 rokov (oiseaux.net).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Strakoška žltočelá 11,5–12 cm Strakoška obočnatá 16–17 cm Strakoš obyčajný 16–18 cm Brhlík obyčajný 12–14,5 cm
Strakoška žltočelá Strakoška obočnatá (Pteruthius aeralatus) Strakoš obyčajný (Lanius collurio) Brhlík obyčajný (Sitta europaea)
Dĺžka11,5–12 cm16–17 cm16–18 cm12–14,5 cm
Váha10–14 gcca 25–35 gcca 25–35 gcca 17–28 g
Dožitiedo cca 7 r (vo voľnej prírode, orientačne)presné údaje neoverenédo cca 8 rdo cca 10 r
OchranaIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaDrobný stromový mäkkozob; samec má gaštanové hrdlo, čierny ušný škvrn, sivý šijový pás, olivovozelený chrbát, žltý spodok a dva biele krídelné pruhy; samica tlmenejšia a zelenkavejšia s lososovo okrovými pruhmi (výrazný dimorfizmus)Väčšia strakoška; samec má čiernu hlavu s bielym obočím za okom, bridlicovo sivý chrbát, čierne krídla so škoricovo gaštanovými terciálmi a belavý spodok; chýba mu žltý spodok a čierny ušný škvrn strakošky žltočelejSkutočný strakoš (čeľaď strakošovité, Laniidae) — samec má hrdzavý chrbát, sivú hlavu, čiernu masku a ružovkastý spodok; má hákovitý zobák ako strakoška, no nie je s ňou blízko príbuzný (podobnosť zobáka je konvergentná)Modrosivý vrch, hrdzavý spodok a čierny očný pás; nie je príbuzný strakoške žltočelej, no podobne metodicky prehľadáva kôru a vetvy a dokáže šplhať aj hlavou dolu — ekologická analógia spôsobu lovu v korune
AreálSubtropické a tropické vlhké horské lesy od východného Himalája cez JV Áziu po západnú Malajziu; prísne stromový hmyzožravec koruny, člen zmiešaných kŕdľov; 2 poddruhy (melanotis, tahanensis)Horské lesy východného Himalája a JV Ázie od severnej Barmy po južnú Kambodžu; rovnaký rod Pteruthius (vireovité), prísne stromový druh koruny, najbližší príbuzný v tomto atlaseNáš domáci druh otvorenej krajiny s krovinami v celej Európe vrátane Slovenska; nakoľko strakoška žltočelá nie je pravý strakoš, slúži ako ukážka, kde sa berie pomenovanie „shrike-babbler“Náš domáci druh listnatých a zmiešaných lesov v celej Európe vrátane Slovenska; ilustruje stromový, korunový spôsob hľadania hmyzu, ktorý má aj ázijská strakoška žltočelá

Zaujímavosti

1

Z timálií medzi vireovité — strakoška žltočelá bola dlho považovaná za odchýlnu timáliu (vrabcovitého „babblera“), no prelomová molekulárna fylogenetická štúdia z roku 2008 (autorka Sushma Reddy) zaradila celý rod Pteruthius medzi vireovité (Vireonidae) — čeľaď dovtedy považovanú za výlučne novosvetskú. Ich nápadná podobnosť s vireami sa predtým pripisovala konvergentnej evolúcii.

2

Čierny ušný škvrn dal druhu meno — najvýraznejším znakom samca je hlavová kresba: čierne zadné ušné krovky (čierny líčny škvrn) v kombinácii s gaštanovo-hrdzavým hrdlom, sivým šijovým pásom a žltým spodkom. Anglický názov „Black-eared“ (čiernoušná) aj vedecké meno melanotis (z gréckeho melas = čierny a -otis = uchá) odkazujú práve na tento čierny ušný škvrn.

3

Slovenské meno podľa žltej kresby — slovenský názov „žltočelá“ odkazuje na žlté tóny v hlavovej a prednej časti tela tohto drobného žltobruchého shrike-babblera (žltá je nápadná aj na spodku tela). Spolu so strakoškou obočnatou patrí medzi ázijské strakošky rodu Pteruthius, ktoré sa u nás v prírode nevyskytujú.

4

Výrazný pohlavný dimorfizmus — samec a samica sa zreteľne líšia: samica je celkovo tlmenejšia a zelenkavejšia, čierny ušný škvrn a gaštanové hrdlo má slabšie naznačené a krídelné pruhy má lososovo okrové namiesto čisto bielych ako samec. Výrazne odlišné je aj juvenilné perie — typický znak celého rodu strakošiek.

5

Hákovitý zobák ako u strakoša — napriek drobnej veľkosti má strakoška žltočelá čierny stuhnutý hákovitý zobák a krátke rictálne štetiny, ktoré pripomínajú strakoše (shrikes) — odtiaľ pochádza anglické pomenovanie „shrike-babbler“. Týmto zobákom obratne loví a spracúva hmyz a drobné článkonožce v korune.

6

Metodický lovec koruny v kŕdli — na rozdiel od nervózne poletujúcich vtákov sa strakoška žltočelá pohybuje pomaly a sústredene, dôkladne prehľadáva vetvičky a lístie a často sa pridáva do zmiešaných kŕdľov (mixed-species flocks) s inými drobnými vtákmi. Takéto kŕdle zvyšujú bezpečnosť pred predátormi a efektivitu hľadania potravy.

7

Vták východného Himalája a horskej JV Ázie — druh hniezdi vo vlhkých horských lesoch od stredného Nepálu cez Bhután, severovýchodnú Indiu, južný Tibet, južnú Čínu (Jün-nan), Barmu, Thajsko, Laos a Vietnam až po vysočiny Malajského polostrova. Je to typický obyvateľ chladnejších horských pásiem, nie nížinného tropického pralesa.

8

Dva poddruhy naprieč areálom — rozoznávajú sa dva poddruhy: nominátny melanotis (od Nepálu po južnú Čínu a Indočínu) a tahanensis (vysočiny Malajska). Poddruh tahanensis má bledšie a zelenkavejšie čelo a menej rozsiahle, bledšie gaštanové hrdlo bez gaštanovej na hrudi — je teda o niečo tlmenejší než nominátna forma.

9

Opísal ho Hodgson už v roku 1847 — druh opísal britský prírodovedec Brian Houghton Hodgson v roku 1847, jeden z najvýznamnejších bádateľov vtáctva Himalája. Vedecké meno Pteruthius melanotis sa odvtedy zachovalo, hoci zaradenie rodu do čeľade sa po roku 2008 zmenilo z timálií na vireovité.

10

Jednoduchý spev a tichý život — hlas strakošky žltočelej je v duchu celého rodu Pteruthius jednoduchý a monotónny — krátke opakované hvizdy a tiché kontaktné hlásky. Vďaka skrytému životu vysoko v korunách a striedmej vokalizácii ju pozorovatelia často skôr len začujú alebo zahliadnu na okamih, než aby ju mali dlho na očiach.

Taxonomická klasifikácia

species Strakoška žltočelá (Pteruthius melanotis)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Vireonidae (vireovité)
Rod Pteruthius Swainson, 1832
Druh Pteruthius melanotis Hodgson, 1847
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — juhovýchodoázijský horský druh; v Európe nie je udomácnený a v bežnej avikultúre sa prakticky nechová
Poddruhy Druh je polytypický — rozoznávajú sa dva poddruhy: nominátny melanotis (stredný Nepál na východ cez Bhután, severovýchodné indické štáty, juhovýchodný Tibet a južnú Čínu — západný a južný Jün-nan, Barmu, severozápadné a juhozápadné Thajsko, severný a stredný Laos a Vietnam po južný Annam) a tahanensis (vysočiny Malajského polostrova — od južného Peraku po Selangor a severný Pahang). Poddruh tahanensis má bledšiu a zelenkavejšiu kresbu čela, menej rozsiahle a bledšie gaštanové hrdlo (bez gaštanovej na hrudi) a bledší spodok. Opísal ho Brian Houghton Hodgson v roku 1847. Pôvodne bol druh radený medzi timálie; molekulárna fylogenetická štúdia z roku 2008 strakošky presunula do čeľade vireovité.
Avibase_ID 17DB8BA0E1EE56F1

? Často kladené otázky

V praxi nie. Strakoška žltočelá je náročný voľne žijúci stromový mäkkozob horských lesov juhovýchodnej Ázie, ktorý sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre prakticky nechová. Je to plachý, prísne stromový hmyzožravec s nárokmi, ktoré bežný chov nedokáže napodobniť — rozľahlý korunový priestor horského lesa, bohatá živá potrava (hmyz) a život v zmiešaných kŕdľoch. Stránka má preto najmä atlasový a poznávací charakter; akékoľvek chovateľské odporúčania na nej sú len teoreticky odvodené zo zásad pre hmyzožravé mäkkozoby a pre tento druh nie sú overené. Najlepší spôsob, ako druh „mať“, je pozorovať ho vo voľnej prírode.

Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec má sýto gaštanovo-hrdzavú bradu a hrdlo, nápadné čierne zadné ušné krovky (čierny ušný škvrn), sivý šijový pás, olivovozelený chrbát, sýto žltý spodok a dva biele krídelné pruhy. Samica je celkovo tlmenejšia a zelenkavejšia: čierny ušný škvrn a gaštanové hrdlo má slabšie naznačené a krídelné pruhy má lososovo okrové namiesto čisto bielych. V teréne je teda samec výrazne kontrastnejší a „čistejšie“ sfarbený než samica.

Je to prevažne hmyzožravý stromový druh. Základ jedálnička tvoria chrobáky, húsenice, larvy, pavúky a iný drobný hmyz, ktorý druh pomaly a metodicky prehľadáva vo vetvičkách a lístí koruny horského lesa. Stravu si dopĺňa drobnými plodmi a bobuľami a príležitostne aj nektárom pri kvitnúcich stromoch. Práve dostatok živého hmyzu je pre tohto mäkkozoba kľúčový — bez neho by chradol. Hmyz loví často spoločne v zmiešaných kŕdľoch s inými drobnými vtákmi.

Obýva subtropické a tropické vlhké horské lesy od východného Himalája až po západnú Malajziu. Nominátny poddruh melanotis žije od stredného Nepálu cez Bhután, severovýchodnú Indiu, juhovýchodný Tibet a južnú Čínu (Jün-nan), Barmu, severozápadné a juhozápadné Thajsko, severný a stredný Laos a Vietnam (po južný Annam). Poddruh tahanensis obýva vysočiny Malajského polostrova (od južného Peraku po Selangor a severný Pahang). Je to horský, prevažne stály druh — severné populácie môžu v zime výškovo zostupovať. V strednej Európe sa nevyskytuje.

Pôvodne bola strakoška žltočelá (a celý rod Pteruthius) považovaná za odchýlnu timáliu — vrabcovitého „babblera“. Molekulárna fylogenetická štúdia z roku 2008 (autorka Sushma Reddy) však na základe genetických dát ukázala, že strakošky v skutočnosti patria medzi vireovité (Vireonidae) — čeľaď dovtedy považovanú za výlučne novosvetskú (americkú). Ich nápadná podobnosť so správaním vireí (metodické prehľadávanie koruny, hákovitý zobák) sa predtým vysvetľovala konvergentnou evolúciou. Ide o pekný príklad, ako molekulárny výskum dokáže prekvapivo prehodnotiť zaradenie vtáka.

IUCN hodnotí strakošku žltočelú ako najmenej ohrozenú (LC) — má rozsiahly areál v horských lesoch Ázie a celkovo nie je považovaná za bezprostredne ohrozenú ľudskou činnosťou. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva. Najväčším všeobecným tlakom na horské lesné druhy je strata a fragmentácia lesných biotopov.

Strakoška žltočelá je pomerne tichý a nenápadný druh. Spev samca je v duchu celého rodu Pteruthius jednoduchý a monotónny — krátke opakované hvizdy a tóny prednášané z koruny počas toku. Bežným prejavom sú tiché kontaktné a poplašné hlásky, ktorými vtáky udržiavajú spojenie v zmiešaných kŕdľoch. Nepatrí teda medzi hlasných spevákov a v hustej korune ju človek skôr prehliadne. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, otázka rušenia v domácnosti je len teoretická.

ZDROJ: Avibase (Pteruthius melanotis, ID 17DB8BA0E1EE56F1, SK názov strakoška žltočelá, čeľaď Vireonidae, rad Passeriformes, opísal Hodgson 1847, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=17DB8BA0E1E

 Video — Strakoška žltočelá

Strakoška žltočelá (Pteruthius melanotis) — video o speve a chove

 Cudzie názvy

Anglicky:   Black-eared Shrike-babbler, Česky:   timálie šedobrvá, Nemecky:   Zimtkehl-Würgervireo, Španielsky:   Pteruthius melanotis, Francúzsky:   Allotrie à gorge marron, Poľsky:   dzierzbogłów rdzawogardły, Maďarsky:   feketefülű gébicstimália, Latinsky:   Pteruthius melanotis Hodgson, 1847