Corvidae (krkavcovité)
Straka zelená má hlasný, pestrý a často prenikavý hlasový prejav typický pre krkavcovité vtáky — namiesto melodického spevu ide skôr o bohatú zmes ostrých volaní, škrekotov, hvizdov a chrapľavých tónov. Charakteristické sú rázne „pip-pip" / „čak-čak", drsné varovné série, klokotavé a vŕzgavé zvuky. Najhlasnejšia a najaktívnejšia býva za úsvitu a za súmraku, keď sa pár či skupina najintenzívnejšie dorozumieva — volania upevňujú väzby a vymedzujú teritórium. Vďaka krkavcovitej inteligencii zaraďuje do prejavu aj napodobeniny zvukov z okolia a rôzne improvizácie. Jej hlas je silný a výrazný, preto sa druh hodí skôr do voliéry v záhrade než do bytu; partneri sa medzi sebou neustále ozývajú aj tichšími kontaktnými tónmi.
Samec sa predvádza hlasovým prejavom, kŕmením samice a postojmi; pár je veľmi aktívny a hlasovo komunikatívny a neustále sa medzi sebou ozýva. Tvorba zladeného páru je u krkavcovitých kľúčová — partneri musia byť kompatibilní. Pre úspech treba poskytnúť pokoj, veľkú voliéru a hustý porast či kríky na založenie hniezda.
Hniezdo má tvar misovitej stavby z prútov a vetvičiek vystlanej jemnejším materiálom, umiestnenej v hustom poraste alebo v kríku. Znáška býva spravidla 4–6 vajec; samica znáša 1 vajce denne. V chove pár pri správnych podmienkach a kvalitnej živočíšnej strave hniezdi ochotne, vyžaduje však pokoj a dostatok priestoru.
Na vajciach sedí prevažne samica, ktorú samec v tomto období kŕmi a stráži okolie hniezda. Inkubácia trvá približne 18–19 dní. Pokoj vo voliére je kľúčový — opakované vyrušovanie môže viesť k opusteniu znášky alebo k agresii teritoriálneho páru.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (altriciálne) a sú plne odkázané na rodičov. Kŕmia ich obaja rodičia — prevažne mäkkým živým hmyzom, larvami a mäkkou mäsitou potravou. V tomto období je nevyhnutný dostatok kvalitnej živočíšnej potravy a karotenoidov; bez bielkovinového hmyzu a mäsa mláďatá neprospievajú.
Mláďatá rastú rýchlo a opúšťajú hniezdo asi po 21–25 dňoch, ešte kým nie sú dokonale lietavé a samostatné. Rodičia ich dokrmujú ešte niekoľko týždňov mimo hniezda. Mladé majú spočiatku matnejšie sfarbenie a menej výrazné znaky, ktoré sa dotvárajú s vekom a pelichaním — vrátane sýtosti zelene, ktorá závisí od príjmu karotenoidov.
Po osamostatnení je vhodné mladé vtáky včas oddeliť, najmä ak rodičia začínajú byť teritoriálni alebo chystajú ďalšiu znášku. Pohlavná dospelosť nastáva približne v prvom až druhom roku života. Pohlavia sa rozlišujú ťažko (sú si veľmi podobné), preto pri tvorbe páru pomáha sledovanie správania, prípadne DNA test pohlavia.
Straka zelená je vzácnejší a drahší softbill ako bežné klietkové druhy — cena výrazne kolíša podľa pôvodu (odchov v zajatí vs. dovoz), veku, pohlavia a dostupnosti, pričom kvalitne odchované a ručne krotké jedince bývajú drahšie. Uprednostnite vtáky odchované v zajatí od preukázateľného chovateľa — pre etiku, lepšiu adaptáciu aj zdravie a kvôli klesajúcemu trendu divých populácií a tlaku odchytu. Druh nie je bežne v ponuke a často sa zháňa cez špecializovaných chovateľov mäkkozobcov a krkavcovitých alebo cez zoologické záhrady. Pred kúpou si overte miestne predpisy a požiadavky na chov (priestor, strava).
| Straka zelená | Pekinský slávik | Mešia striebrolíca | Sojkavec spevavý (hwamei) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 37–38 cm | ~14–15 cm | ~22–25 cm | ~21–25 cm |
| Váha | ~125–130 g | 20–25 g | ~120–140 g | 50–75 g |
| Dožitie | ~10–15 r | ~7–10 r | ~8–12 r | ~8–12 r |
| Ochrana | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC | IUCN LC |
| Charakteristika | Žiarivo zelená (v zajatí často modrie), červený zobák a nohy, čierna maska, gaštanové krídla | Olivový vták s červeným zobákom a žlto-oranžovým hrdlom | Sivohnedý timáliovec so striebristými lícami, čiernym hrdlom a okrovým bruškom | Hnedý timáliovec s bielym „okuliarovým" krúžkom okolo oka a prúžkom za okom |
| Areál | Himaláje a JV Ázia — inteligentný mäsožravý krkavcovitý softbill | Himaláje a J Čína — obľúbený, nenáročnejší klietkový mäkkozobec | Himaláje a JV Ázia — hlasný, spoločenský mäkkozobec do voliéry | Čína a JV Ázia — povestný spevák a populárny klietkový mäkkozobec |
Príznaky: Postupné blednutie žiarivej zelene do tyrkysova až modra, najmä po pelichaní
Typický a charakteristický problém druhu v zajatí. Zelená farba je tvorená karotenoidovým pigmentom (luteínom) z potravy — pri strave chudobnej na karotenoidy sa pigment nedopĺňa a operenie po pelichaní vybledne do tyrkysova/modra (odhalí sa štruktúrna modrá farba peria). Nejde o priamu chorobu, ale o signál nevhodnej výživy. Prevencia: obohacovanie stravy o karotenoidy — „gut-loading" hmyzu sušeným kvetom nechtíka (marigold/luteín), pestrá živočíšna strava a kvalitná softbill zmes s karotenoidmi.
Príznaky: Nadváha, malátnosť, znížená aktivita, dýchavičnosť
Následok jednostrannej tučnej diéty — najmä prekrmovania múčiarmi a zofóbasmi alebo nadbytkom tučného mäsa pri nedostatku pohybu. Straka má prijímať pestrú stravu s prevahou rozmanitého hmyzu a chudého mäsa; tučný hmyz len ako doplnok. Prevencia: kontrola množstva tučnej potravy, dostatok pohybu vo veľkej voliére a pestrý jedálniček.
Príznaky: Slabosť, kŕče, problémy pri znáške, zlá kondícia operenia
Samotný hmyz je chudobný na vápnik — bez „gut-loadingu", celej koristi (myši) a vápnikovo-vitamínových doplnkov hrozí deficit, najmä u znášajúcich samíc a mláďat. Prevencia: posýpanie hmyzu vápnikom, sépiová kosť, podávanie celých drobných stavovcov a doplnky vitamínov (vrátane D3 pri chove vnútri).
Príznaky: Riedky trus, chudnutie, nasršené perie, apatia, zvracanie
Pri kŕmení mäsom a živým hmyzom je vysoké riziko bakteriálnych nákaz (vrátane salmonely), kazenia zvyškov a endoparazitov, najmä u divo odchytených vtákov a pri zlej hygiene. Prevencia: denné čistenie misiek a odstraňovanie zvyškov mäsa, kvalitný a čerstvý zdroj potravy, dôsledná hygiena voliéry a karanténa nových vtákov; pri príznakoch rozbor trusu a liečba u veterinára so zameraním na vtáky.
Príznaky: Oškubané či poškodené perie, neustály nepokoj, opakované stereotypné pohyby
V stiesnenom priestore a bez obohacovania si veľmi pohyblivá a inteligentná straka poškodzuje perie a stres môže viesť k oškubávaniu a stereotypiám. Prevencia: veľká osadená voliéra, dostatok obohacovania (hračky, ukrytá potrava), pokoj a možnosť kúpania. Poškodené perie sa upraví až pelichaním, preto je dôležité odstrániť príčinu (priestor, nuda, stres).
Príznaky: Nasršené perie, kýchanie, sťažené dýchanie, sedenie nahrbene v kúte
Ako pôvodom tropický druh je straka zelená citlivá na mráz, prievan a vlhkú zimu. Prevencia: temperovaný priestor v zime (spravidla nad ~10–15 °C), žiadny prievan a postupné otužovanie pri prechode do vonkajšej voliéry. Pri dýchacích ťažkostiach vyhľadajte veterinára.
Žiarivo zelená straka z rodiny vrán — hoci pôsobí ako exotický „spevavec", straka zelená je krkavcovitý vták (Corvidae), blízka príbuzná našich strák, sojok a vrán — a podľa toho je aj vysoko inteligentná, zvedavá a hlasná. Jej žiarivá zeleň, červený zobák, čierna maska a gaštanové krídla z nej robia jednu z najfarebnejších strák sveta.
Zelená farba pochádza z potravy — a v zajatí často zmodrie — žiarivá zeleň je tvorená karotenoidovým pigmentom (luteínom) prijímaným z potravy. Vták ho získava nepriamo z hmyzu, ktorý sa živí rastlinami bohatými na luteín. Bez dostatku karotenoidov v strave straka vybledne do tyrkysova až modra, lebo sa odhalí štruktúrna modrá farba peria — preto je správna strava doslova „viditeľná" na operení.
Marigold pre zelenú farbu — aby si straky zelené v zajatí udržali zeleň, chovatelia a zoologické záhrady obohacujú stravu o karotenoidy, napríklad pridávaním sušeného kvetu nechtíka (marigold, zdroj luteínu) do potravy hmyzu, ktorým sa straky kŕmia. Ide o učebnicový príklad, ako diéta priamo ovplyvňuje sfarbenie vtáka.
Mäsožravý softbill, nie zrnožravec — na rozdiel od mnohých klietkových vtákov je straka zelená mäsožravý mäkkozobec: živí sa najmä veľkým hmyzom, pavúkmi, drobnými plazmi, žabami, hlodavcami, mláďatami vtákov a vajciami. V chove je preto základom živý hmyz a mäso s celou koristou, nie semená.
Hlasná a pestrá, no nie „spevavec" — namiesto melodického spevu má hlasitý, pestrý a často prenikavý repertoár ostrých volaní „pip-pip", škrekotov, hvizdov a chrapľavých tónov, najhlasnejší za úsvitu a za súmraku. Pre svoju hlasitosť sa nehodí do bytu, ale do voliéry v záhrade.
Dokáže napodobňovať zvuky — ako inteligentný krkavcovitý vták zaraďuje do prejavu napodobeniny zvukov z okolia a improvizácie; niektoré jedince zachytia aj jednoduché vzory. Nejde však o spoľahlivého „hovoriaceho" vtáka — imitácia je individuálna a nepravidelná.
Štyri zelené straky rodu Cissa — straka zelená patrí do rodu Cissa, ktorý združuje štyri druhy živo zelených ázijských „loveckých strák": straka zelená (C. chinensis), straka indočínska (C. hypoleuca), kriticky ohrozená straka jávska (C. thalassina) a straka bornejská (C. jefferyi). Straka zelená je z nich najrozšírenejšia.
IUCN: málo dotknutá, no s klesajúcim trendom — vďaka veľmi širokému areálu (od Himalájí po Borneo a Sumatru) je hodnotená ako Least Concern a nie je v CITES. Populácia má však klesajúci trend najmä pre stratu a fragmentáciu lesov a miestny odchyt pre obchod s okrasnými vtákmi.
Náročný chov pre skúsených — kombinácia veľkej voliéry, mäsitej diéty obohatenej o karotenoidy, hlasitosti a dravej, teritoriálnej povahy robí zo straky zelenej náročný softbill nevhodný pre začiatočníka. Odmenou je však mimoriadne charizmatický, inteligentný a farebný vták.
Drobná, no dlhoveká a vynaliezavá — pri dĺžke ~37–38 cm váži len okolo 125–130 g, no ako krkavcovitý vták je mimoriadne inteligentná, rieši úlohy a manipuluje s predmetmi. Dožíva sa približne 10–15 rokov — chov je teda dlhodobejším záväzkom.
Nie — ide o náročný druh pre skúseného chovateľa. Straka zelená je mäsožravý mäkkozobec (softbill) z čeľade krkavcovité, takže vyžaduje veľkú voliéru, prevažne živočíšnu stravu (živý hmyz, mäso, drobné stavovce) obohatenú o karotenoidy a stabilné temperované prostredie. Je navyše hlasná a inteligentná, takže potrebuje aj obohacovanie a rešpekt k svojej dravej, teritoriálnej povahe. Do bytu sa nehodí a pre úplného začiatočníka je nevhodná. Kto chce nenáročného spievajúceho vtáka, nech radšej zvolí kanárika alebo pekinského slávika; straka zelená je odmenou pre skúseného nadšenca mäkkozobcov a krkavcovitých, ktorý jej vie zabezpečiť priestor a správnu stravu.
Straka zelená je mäsožravý mäkkozobec a všežravec s prevahou živočíšnej zložky. Základ tvorí pestrý živý hmyz (cvrčky, šváby, koníky, múčiare, zofóbasy, pavúky) a mäsitá potrava — kúsky chudého mäsa, celé myši a jednodňové kuriatka (dôležitý zdroj bielkovín, vápnika aj karotenoidov), doplnené kvalitnou softbill zmesou a menším podielom ovocia. Hmyz „gut-loadujte" a posypte vápnikom a vitamínmi. Mimoriadne dôležité je dopĺňať karotenoidy (napr. marigold/luteín cez hmyz), inak vták stratí zelenú farbu a vybledne do modra. Tučný hmyz dávajte s mierou, aby straka neobéznela. Nesmie dostávať čisto zrnkovú diétu (semená nestrávi) ani toxické potraviny (avokádo, čokoláda) a pokazené, plesnivé mäso či hmyz. Vždy musí mať čistú vodu na pitie aj kúpanie.
Žiarivo zelené operenie straky zelenej je tvorené karotenoidovým pigmentom (luteínom), ktorý vták prijíma z potravy — získava ho nepriamo z hmyzu, ktorý sa živí rastlinami bohatými na karotenoidy. Samotná štruktúra peria je totiž modrá; zelenú farbu vytvára až kombinácia tejto modrej štruktúry a žltého karotenoidového pigmentu. Ak strava neobsahuje dostatok karotenoidov, pigment sa po pelichaní nedoplní a odhalí sa štruktúrna modrá farba — vták vybledne do tyrkysova až modra. Nejde o chorobu, ale o signál nesprávnej výživy. Riešením je obohacovanie stravy o karotenoidy — chovatelia a zoologické záhrady kŕmia hmyz sušeným kvetom nechtíka (marigold/luteín) a podávajú pestrú, na karotenoidy bohatú živočíšnu stravu. Modrasté jedince po úprave stravy pri ďalšom pelichaní spravidla opäť zozelenajú.
Straka zelená je veľmi pohyblivý a inteligentný vták a nepatrí do klietky. Potrebuje veľkú, dlhú voliéru s dostatkom priestoru na lietanie, bohato členenú vetvami, kríkmi, vyvýšenými bidielkami a úkrytmi, a plytký kúpeľník (rada sa kúpe). Najlepšie sa chová v zladenom páre vo vlastnej voliére; v hniezdnom období je teritoriálna a k iným vtákom neznášanlivá, preto sa neodporúča miešať ju s inými druhmi. Ako tropický druh potrebuje na zimu temperovaný priestor (spravidla nad ~10–15 °C) bez prievanu a vlhkého chladu; vonkajšiu voliéru možno využívať v teplej časti roka s prístupom do vyhriateho úkrytu. Pre svoju inteligenciu vyžaduje aj obohacovanie prostredia (hračky, ukrytá potrava) — inak hrozí nuda a stereotypie.
Straka zelená nie je melodický spevavec — ako krkavcovitý vták má hlasný, pestrý a často prenikavý prejav: zmes ostrých volaní „pip-pip", škrekotov, hvizdov a chrapľavých tónov, najintenzívnejší za úsvitu a za súmraku. Vďaka krkavcovitej inteligencii však dokáže napodobniť zvuky z okolia a niektoré jedince zachytia aj jednoduché vzory či krátke „slová". Nejde o spoľahlivého „hovoriaceho" vtáka ako väčšie papagáje — imitácia je individuálna a nepravidelná. Keďže je hlasná, hodí sa skôr do vonkajšej voliéry v záhrade než do bytu; pred zaobstaraním zvážte umiestnenie voliéry a toleranciu okolia.
Straka zelená sa nedá „skrotiť" na maznanie ako papagáj, je však vysoko inteligentná a na chovateľa naviazaná — najmä ručne odchované mláďa rýchlo stráca plachosť, zvyká si na ošetrovateľa a prilieta k pamlsku; cieľom je dôvera a spolupráca, nie kontakt do ruky. V zajatí pri správnych podmienkach hniezdi: stavia misovité hniezdo z prútov, znáša spravidla 4–6 vajec, inkubácia trvá približne 18–19 dní (sedí najmä samica, ktorú samec kŕmi) a mláďatá kŕmia obaja rodičia prevažne hmyzom a mäkkou mäsitou potravou. Mláďatá opúšťajú hniezdo asi po 21–25 dňoch. Pre úspešný odchov je kľúčový zladený pár, pokoj, veľká voliéra, hustý porast pre hniezdo a dostatok kvalitnej živočíšnej potravy a karotenoidov. Pohlavia sú si veľmi podobné, preto pri tvorbe páru pomáha sledovanie správania, prípadne DNA test pohlavia.