Sturnidae (škorcovité)
Škorec strakatý má pestrý, melodický a hlasný repertoár — skupina vtákov volá takmer neprestajne a jej hlasový prejav tvorí zmes hvizdov, trilkov, bzučania, cvakania a klokotavých „warble" tónov s množstvom vysokých hudobných a „tekutých" nôt. Volania slúžia na kontakt v skupine, teritoriálnu komunikáciu aj tok a sú najintenzívnejšie ráno a podvečer. Druh okrem prirodzených volaní napodobňuje zvuky prostredia, melódie iných vtákov aj ľudský hlas, čo z neho urobilo obľúbeného klietkového vtáka v krajinách pôvodu. Hlasový prejav je celoročný a je súčasťou spoločenskej povahy druhu — nedá sa potlačiť, len manažovať umiestnením klietky a denným režimom. V hlasitosti zaostáva za prenikavým beom, no patrí k aktívnym a „ukecaným" mäkkožravcom.
Škorec strakatý je monogamný a vytvára páry; partneri sa zohrávajú vzájomným hlasovým prejavom (hvizdy, trilky, klokotanie), nadúvaním peria a kŕmením. Pri hniezde je teritoriálny. Tok nastupuje pred obdobím dažďov a počas neho (sezónne podľa lokality), v chove na jar pri predlžovaní dňa a teplejšom počasí.
Samica znáša typicky 4–6 lesklých modrastých vajec. Na rozdiel od dutinových škorcovitých si škorec strakatý stavia veľké, neusporiadané guľovité hniezdo s bočným vchodom z prútia, trávy, korienkov a peria, otvorene v korune stromu (často pri ľudských sídlach). Pri vhodných podmienkach pár v sezóne hniezdi opakovane.
Inkubácia trvá približne 14–15 dní a na sedení sa striedajú obaja rodičia. Pre úspešný odchov je nevyhnutný prísun živočíšnej potravy (hmyz, larvy) — mláďatá sa kŕmia prevažne bielkovinami bohatou potravou.
Mláďatá sú krmivé (altriciálne) — liahnu sa holé, slepé a bezmocné, plne odkázané na rodičov. Oba rodičia ich kŕmia hmyzom a mäkkou potravou a starajú sa o čistotu hniezda. V tomto období je dôležitý dostatok živého krmiva a pokoj.
Po približne troch týždňoch intenzívneho kŕmenia oboma rodičmi mláďatá vyletujú z hniezda. Sú spočiatku tmavohnedé tam, kde majú dospelé čiernu, a rodičia ich ešte istý čas dokrmujú a učia volania repertoáru druhu. Ručne dochované mláďatá v kontakte s človekom sa neskôr najlepšie učia napodobňovať zvuky a hlas.
Po vyletení sa mladé vtáky postupne osamostatňujú a združujú do menších skupín. Pohlavnú zrelosť dosahujú spravidla už v prvom roku života. Škorec strakatý sa dožíva ~10–15 rokov (v dobrej starostlivosti v chove ojedinele viac).
Škorec strakatý sa najlepšie krotí a učí ako ručne odchované mláďa. Ručne dochovaný a denne socializovaný jedinec si na človeka zvykne pomerne rýchlo, je smelý a zvedavý, sadne na ruku, sleduje dianie a aktívne komunikuje hlasom. Vták z odchytu (divoký dospelý jedinec) je naopak plachý a stresovaný a krotí sa ťažšie — preto sa odporúča obstarať si odchované jedince z chovu. Krotenie je založené na dennej pokojnej interakcii, hlase a odmeňovaní obľúbenou potravou (hmyz, kúsky ovocia). Napodobňovanie zvukov a hlasu sa najlepšie rozvíja v mladom veku pri pravidelnom opakovaní, no škorec strakatý zostáva skromnejším imitátorom než beo či majna. Puto buduje skôr cez spoločný čas a hlasovú interakciu než cez maznanie.
Začnite s ručne odchovaným mladým jedincom z chovu (legálny pôvod) — divoký dospelý vták z odchytu sa krotí ťažko a je stresovaný.
Dajte vtákovi pár dní pokoj na aklimatizáciu v tichom kúte; potom začnite pokojne hovoriť pri klietke a budovať dôveru hlasom a prítomnosťou.
Odmeňujte obľúbenou potravou (kúsky ovocia, múčne červy, cvrčky) z ruky — postupne priučte vtáka sadať na ruku/bidlo a brať pochúťky.
Učenie zvukov a hlasu robte krátko, pokojne a opakovane (jednotlivé zvuky/slová denne), ideálne kým je vták mladý a v tichom prostredí — počítajte však s tým, že napodobňuje skromnejšie než beo.
Zabezpečte každodenný kontakt, stimuláciu a dostatok priestoru (veľká klietka/voliéra, kúpeľ) — zanedbaný a osamotený vták sa stáva plachým alebo hlučne dožadujúcim sa pozornosti.
Klietku/voliéru zabezpečte proti úniku a obstarávajte len jedince z legálneho chovu — nevypúšťajte vtáka do voľnej prírody.
Škorec strakatý patrí medzi dostupnejšie mäkkožravé spevavce než beo posvätný — odchované jedince sa predávajú spravidla v desiatkach až nižších stovkách eur, podľa pôvodu (chov vs. import), veku, skrotenosti a hlasových schopností. Keďže druh nie je v CITES, medzinárodný obchod nie je obmedzený týmto dohovorom; stále však platí, že treba uprednostniť jedince z legálneho chovu a vyhnúť sa vtákom z odchytu. Pri kalkulácii rátajte aj s nákladmi na veľkú voliéru, pestrú softbill diétu a vtáčieho (exotárskeho) veterinára počas celej dĺžky života vtáka (~10–15 rokov).
| Škorec strakatý | Majna obyčajná | Beo posvätný | Liskavec nádherný (Lamprotornis superbus) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~21–24 cm | ~23–25 cm | ~25–30 cm | ~18–19 cm |
| Váha | ~75–95 g | 110–140 g | 120–250 g | 50–65 g |
| Dožitie | ~10–15 r | ~4–12 r | ~15–25 r | ~12–15 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 3/5 | 4/5 | 3/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC / CITES II | IUCN LC |
| Povaha | Čierno-biely (pied): čierna hlava/vrch/hruď, biele líca, bruško a kostrec, žltý zobák s oranžovou bázou, oranžová koža okolo oka | Hnedé telo, lesklá čierna hlava, žltý zobák a nohy, holá žltá koža za okom, biela škvrna na krídle | Lesklé čierne perie, oranžovo-žlté kožné laloky na hlave, žltý zobák a nohy, biela škvrna na krídle | Kovovo modrozelený vrch a hruď, hrdzavooranžové bruško oddelené bielym pásom, biele oko |
| Areál | Indický subkontinent a JV Ázia — spoločenský voliérový mäkkožravec, všežravec, napodobňuje hlas (skromnejšie) | Južná a stredná Ázia — tá istá čeľaď (Sturnidae); smelý všežravec, ktorý napodobňuje zvuky a slová | Južná a JV Ázia — tá istá čeľaď; najlepší „hovoriaci" spevavec sveta, mäkkožravec | Východná Afrika — tá istá čeľaď (Sturnidae); pestrofarebný voliérový mäkkožravec, všežravec |
Príznaky: Apatia, dýchavičnosť, nafúknutý posed, zväčšené brucho (ascites), úbytok kondície, náhle úhyny
Ako iné mäkkožravce (beo, majna, tukany) je aj škorec strakatý pri nadbytku železa v potrave ohrozený chorobou z ukladania železa (iron storage disease / hemochromatóza) — železo sa hromadí v pečeni a vedie k jej zlyhaniu. Prevenciou je voliť softbill pelety s primeraným (zníženým) obsahom železa, vyhýbať sa extrémne železitým krmivám a obmedziť súbežný príjem veľkého množstva vitamínu C (zvyšuje vstrebávanie železa). Pri podozrení je nutná návšteva vtáčieho veterinára.
Príznaky: Nadváha, znížená aktivita, zhoršené perie, problémy s pečeňou
Nevyvážená, príliš tučná alebo monotónna strava (napr. samotné semená či nadbytok energeticky bohatých zvyškov) a nedostatok pohybu vedú k obezite a stukovateniu pečene. Škorec strakatý potrebuje pestrú všežravú stravu, dostatok priestoru a pohybu a kontrolu množstva tučných a sladkých potravín.
Príznaky: Riedky trus, hnačka, chudnutie, zhoršené perie, apatia
Ako vták, ktorý zbiera potravu na zemi a vyhľadáva aj blízkosť ľudských sídiel, je škorec strakatý náchylný na bakteriálne, prvokové a parazitárne črevné infekcie (vrátane endoparazitov). V chove je prevenciou čistá voda, hygiena, kvalitné krmivo bez plesní a pravidelná kontrola trusu; pri pretrvávajúcom riedkom truse a chudnutí je nutná veterinárna diagnostika.
Príznaky: Vyšklbávanie peria, stereotypné správanie, nadmerné a hlučné vykrikovanie, plachosť
Škorec strakatý je inteligentný a spoločenský; pri nedostatku priestoru, podnetov a kontaktu trpí nudou a stresom, čo sa prejaví behaviorálnymi problémami (vyšklbávanie peria, stereotypie, hlučnosť). Prevenciou je veľký priestor, hračky a vetvenie, denná interakcia a stabilný režim.
Príznaky: Kýchanie, výtok z nozdier a očí, sťažené dýchanie, nafúknutý posed
Ako teplomilnejší druh je škorec strakatý v našich podmienkach citlivý na chlad, prievan a vlhký mráz, ktoré môžu viesť k respiračným infekciám. Nutné je teplé, bezprievanové prostredie a v chladnej časti roka vykurované zimovisko. Pri príznakoch (kýchanie, výtoky, sťažené dýchanie) je potrebná veterinárna starostlivosť.
Strakatý = čierno-biely (pied) — slovenské meno vystihuje vzhľad: škorec strakatý má kontrastný čierno-biely vzor — čiernu hlavu, vrch tela a hruď a biele líca, bruško a kostrec. Mladé vtáky majú namiesto čiernej tmavohnedú a postupne preperia do dospelého šatu.
Žltý zobák s oranžovou bázou a oranžová „maska" — nezameniteľným znakom je žltý zobák s oranžovo-červenou bázou a nápadná oranžová holá koža okolo oka pripomínajúca masku. Vďaka tomuto detailu a čierno-bielemu telu je v teréne ľahko rozpoznateľný.
Pohlavia sú si podobné — na rozdiel od mnohých spevavcov sa samec a samica škorca strakatého sfarbením takmer nelíšia, takže pohlavie sa podľa vzhľadu spoľahlivo neurčí; v chove sa preto využíva DNA test alebo pozorovanie správania.
Stavia veľké guľovité hniezdo na strome — netypicky pre škorcovité nehniezdi v dutine, ale stavia objemné, neusporiadané guľovité hniezdo s bočným vchodom z prútia a trávy otvorene v korune stromu, často priamo pri ľudských sídlach. Znáša 4–6 lesklých modrastých vajec.
Spoločenský a hlasný spevavec — žije v pároch a menších skupinách, ktoré sa takmer neprestajne dorozumievajú pestrou zmesou hvizdov, trilkov, bzučania, cvakania a klokotavých tónov. Hlasový prejav je najintenzívnejší ráno a podvečer.
Napodobňuje zvuky aj ľudský hlas — práve hlasové schopnosti z neho v Indii spravili obľúbeného klietkového vtáka; dokáže napodobniť melódie, zvuky z okolia aj ľudský hlas, hoci skromnejšie a menej spoľahlivo než beo posvätný či majna obyčajná.
Patrí medzi škorcovité, nie medzi papagáje — napriek schopnosti napodobňovať hlas je škorec strakatý spevavec z čeľade Sturnidae (škorcovité), radu Passeriformes — blízky príbuzný majny obyčajnej, beo posvätného a škorca obyčajného. Reč sa učí čisto sluchovo-hlasovo.
Všežravec, ktorý zbiera potravu na zemi — čeľaď škorcovitých patrí medzi najvšežravejšie skupiny softbillov; škorec strakatý prehľadáva otvorenú zem a polia a žerie hmyz, dážďovky, mäkkýše, ovocie, semená aj nektár. Lovom hmyzu je v poľnohospodárskej krajine užitočný.
IUCN: Least Concern, populácia rastúca — NIE je v CITES — škorec strakatý nie je ohrozený a jeho areál sa rozširuje (lokálne zdomácnel napríklad v okolí Dubaja v Spojených arabských emirátoch), čiastočne aj vďaka obchodu s klietkovými vtákmi. Na rozdiel od beo posvätného (CITES II) nie je zaradený do CITES.
Donedávna jeden druh — dnes tri — pôvodne široko chápaný „Asian pied starling" genetická a morfologická revízia z roku 2021 rozdelila na tri samostatné druhy: Gracupica contra (indický subkontinent), Gracupica jalla (jávsky, vo voľnej prírode prakticky vyhynutý) a Gracupica floweri (indočínsky/siamský). Druh pôvodne opísal Linné v roku 1758 ako Sturnus contra.
Škorec strakatý je stredne veľký vták (~21–24 cm) s nezameniteľným čierno-bielym (pied) sfarbením: čierna hlava, vrch tela a hruď a biele líca, bruško a kostrec. Najnápadnejším znakom je žltý zobák s oranžovo-červenou bázou a oranžová holá koža okolo oka pripomínajúca masku. Pohlavia sú si veľmi podobné (samec a samica sa sfarbením takmer nelíšia), mladé vtáky majú namiesto čiernej tmavohnedú. Od príbuznej majny obyčajnej (hnedé telo, čierna hlava, žltá koža za okom) ho odlíši práve kontrastný čierno-biely vzor s oranžovou „maskou"; od nášho škorca obyčajného sa líši čierno-bielym sfarbením bez kovových bodiek.
Škorec strakatý dokáže napodobniť zvuky, melódie aj ľudský hlas a práve to ho v Indii spravilo obľúbeným klietkovým vtákom — ako imitátor je však skromnejší a menej spoľahlivý než beo posvätný (všeobecne považovaný za najlepšieho „hovoriaceho" spevavca) aj než majna obyčajná. Jeho silnou stránkou je skôr pestrý prirodzený spev — bohatá zmes hvizdov, trilkov a klokotavých tónov — a charizmatická, čulá povaha. Najlepšie sa učia ručne odchované mláďatá v intenzívnom kontakte s človekom. Ak je hlavným cieľom verné „rozprávanie", je vhodnejší beo; škorec strakatý je skôr hlasný a živý spoločník s obmedzenou, no roztomilou schopnosťou napodobňovania.
Škorec strakatý nie je zaradený do CITES, takže medzinárodný obchod s ním nie je obmedzený týmto dohovorom (na rozdiel od príbuzného beo posvätného, ktorý je v prílohe II CITES). IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený (Least Concern) s rastúcou populáciou. To však neznamená, že chov je úplne bez pravidiel — vždy treba kupovať jedince z legálneho chovu (odchov v zajatí), vyhnúť sa vtákom z odchytu z voľnej prírody a zabezpečiť klietku/voliéru proti úniku. Tak ako pri každom nepôvodnom druhu platí zásada zodpovedného chovu: vtáka nikdy nevypúšťať ani nenechať uletieť do voľnej prírody.
Škorec strakatý je stredne náročný druh — nenáročnejší než beo posvätný, no stále nie ideálny pre úplného začiatočníka ani do malého bytu. Dôvody: (1) je hlasný a spoločenský — pestrý spev, hvizdy a klokotanie najmä ráno a podvečer, takže pri citlivých susedoch to treba zvážiť; (2) je špinivý — ovocná zložka stravy znamená riedky trus a každodenné čistenie; (3) je veľmi aktívny a potrebuje veľkú klietku alebo voliéru a dennú stimuláciu; (4) vyžaduje pestrú softbill (mäkkožravú) diétu, nie len semená; (5) je dlhodobejší záväzok (~10–15 rokov). Pre vhodného majiteľa — so záujmom o škorcovité, priestorom a toleranciou k hluku — je to však vďačný, inteligentný a interaktívny spoločník.
Škorec strakatý je všežravec, takže potrebuje pestrú a vyváženú stravu, nie samotné semená. Základ tvoria kvalitné softbill (mäkkožravé) pelety, ktoré doplňte: (1) pestrým nakrájaným ovocím — figy, moruše, papája, banán, mango, hrozno, jablko bez jadrovníka; (2) hmyzom a živým krmivom — cvrčky, múčne červy, zophobas (zvlášť pri odchove mláďat a v zime); (3) drobným množstvom zeleniny a klíčkov a príležitostne vareným vajcom (bielkoviny pri pelichaní a odchove). Ako u všetkých mäkkožravcov je rozumné voliť pelety s primeraným obsahom železa a vyhýbať sa extrémne železitým krmivám aj nadbytku vitamínu C súbežne s jedlom (prevencia hromadenia železa v pečeni). Nepodávajte avokádo (toxické), slané/sladené a spracované ľudské potraviny, kôstky a jadierka jabĺk a hrozna, cibuľu, cesnak ani plesnivé zvyšky. Škorec strakatý veľa pije a rád sa kúpe — denne čerstvá voda a kúpeľ; vodu a misky čistite každý deň.
Hromadenie železa v pečeni (iron storage disease, hemochromatóza) je typické riziko mäkkožravých vtákov (softbillov) vrátane škorcovitých, beo a tukanov. Tieto druhy vstrebávajú a ukladajú železo z potravy efektívnejšie, než potrebujú, a pri nadbytku železa v krmive sa kov hromadí v pečeni, čo môže viesť k jej poškodeniu až zlyhaniu (príznaky: apatia, dýchavičnosť, nafúknutý posed, zväčšené brucho, náhle úhyny). Prevencia spočíva v tom, že volíte softbill pelety so zníženým (primeraným) obsahom železa, vyhýbate sa extrémne železitým krmivám a nepodávate veľké množstvá vitamínu C súbežne s jedlom (vitamín C zvyšuje vstrebávanie železa). Pri podozrení na problém s pečeňou je nutná návšteva vtáčieho (exotárskeho) veterinára.