Sturnidae (škorcovité)
Škorec bieloplecí má živý, pestrý a premenlivý repertoár — kombináciu štebotu, klokotania, hvizdov a cvrlikania, ktorý sa ozýva často počas dňa, najintenzívnejšie ráno a pri sociálnych interakciách v kŕdli. Charakteristické je mäkké kontaktné „príp" pri vzlietnutí, ktoré pomáha koordinovať pohyb kŕdľa, a drsnejšie varovné „kár" pred odletom, podobné varovaniu škorca obyčajného. Keďže ide o spoločenský, kŕdľový druh, volania slúžia na neustály kontakt, koordináciu skupiny a varovanie. Samotný spev je u tohto druhu menej dôkladne opísaný; nahrávky zachytávajú spievajúce samce na hniezdnych miestach. Druh okrem prirodzených volaní dokáže napodobniť zvuky prostredia a hlasy iných vtákov, hoci cielené „rozprávanie" ľudských slov je u neho zriedkavé a menej spoľahlivé než u beo posvätného. Hlasový prejav je celoročný a je neoddeliteľnou súčasťou družnej povahy druhu — nedá sa potlačiť, len manažovať umiestnením klietky a denným režimom.
Škorec bieloplecí je spoločenský, prevažne monogamný druh, ktorý hniezdi v dutinách a často v rozptýlených kolóniách, niekedy pospolu s inými druhmi. Pár sa zohráva hlasom (štebot, hvizdy) a vzájomným kŕmením. Hniezdenie prebieha v hniezdnom areáli (južná Čína a severný Vietnam) okolo marca až júna; v chove nastupuje na jar pri predlžovaní dňa. O mláďatá sa starajú obaja rodičia.
Samica znáša typicky okolo 4 vajec. Hniezdo je v dutine — druh využíva dutiny stromov, štrbiny v skalách aj otvory v stavbách, často v rozptýlených kolóniách. V chove prijíma búdky a polobúdky v krytej, pokojnej časti voliéry, ktoré napodobňujú prirodzenú dutinu. V priaznivej sezóne môže hniezdiť opakovane.
Inkubácia trvá približne dva týždne (rádovo okolo 14 dní, ako u príbuzných menších škorcov). Pre úspešný odchov je nevyhnutný dostatok živočíšnej potravy (hmyz, larvy) — mláďatá sú kŕmené prevažne bielkovinami bohatou potravou doplnenou ovocím a nektárom. Dôležitý je v tomto období pokoj, stabilné teplo a hygiena hniezdnej dutiny.
Mláďatá sú krmivé (altriciálne) — liahnu sa holé, slepé a bezmocné, plne odkázané na dospelých. V dutine ich kŕmia a chránia obaja rodičia; v tomto období je nutný dostatok živého krmiva (hmyz, larvy), hygiena a pokoj. Bezpečie dutiny ich chráni pred počasím a väčšinou predátorov.
Po približne troch týždňoch intenzívneho kŕmenia oboma rodičmi mláďatá vyletujú z dutiny. Po vylietnutí ich rodičia ešte istý čas dokrmujú; mladé vtáky majú spočiatku matnejšie a hnedastejšie perie, bez bielej škvrny na pleci a tmavšie oko než dospelé. Postupne získavajú typické sivé sfarbenie, biele plece (najmä samce) a bledé oko.
Po vyletení sa mladé škorce postupne osamostatňujú a pridávajú sa ku kŕdľom, ktoré sa po hniezdnej sezóne zhromažďujú na poliach a nocoviskách a sťahujú na juh. Druh sa dožíva približne 8 až 12 rokov, čo z neho robí stredne dlhovekejší a stabilný druh do voliéry.
Škorec bieloplecí sa najlepšie krotí ako ručne odchované mláďa. Ručne dochovaný a denne socializovaný jedinec si na človeka zvykne pomerne rýchlo, je smelý, zvedavý a dôverčivý, sleduje dianie, sadne na ruku a aktívne komunikuje hlasom. Vták z odchytu (divoký dospelý jedinec) je naopak plachý a stresovaný a krotí sa ťažšie — preto sa odporúča obstarať si odchované jedince z chovu. Krotenie je založené na dennej pokojnej interakcii, hlase a odmeňovaní obľúbenou potravou (múčne červy, cvrčky, kúsky ovocia). Vták buduje puto skôr cez spoločný čas, družnosť a hlasovú interakciu než cez maznanie — je to charizmatický, živý spoločník, no nie „maznavý" vták ako papagáj. Keďže je spoločenský, vo voliére sa cíti najlepšie v páre alebo skupine.
Začnite s ručne odchovaným mladým jedincom z chovu (legálny pôvod) — divoký dospelý vták z odchytu sa krotí ťažko a je stresovaný.
Dajte vtákovi pár dní pokoj na aklimatizáciu v tichom kúte; potom začnite pokojne hovoriť pri klietke a budovať dôveru hlasom a prítomnosťou.
Odmeňujte obľúbenou potravou (múčne červy, cvrčky, kúsky ovocia) z ruky — postupne priučte vtáka sadať na ruku/bidlo a brať pochúťky.
Zabezpečte každodenný kontakt a stimuláciu; keďže ide o spoločenský druh, zvážte chov v páre alebo skupine vo voliére, aby vták netrpel osamelosťou.
Buďte trpezliví — škorec bieloplecí je dôverčivý a družný, no nie typicky „maznavý"; puto staviate cez spoločný čas a hlasovú interakciu, nie cez hladkanie.
Škorec bieloplecí je v chovateľských kruhoch pomerne dostupný voliérový mäkkožravec — odchované jedince sa predávajú spravidla v desiatkach až nižších stovkách eur, podľa pôvodu (chov vs. import), veku, skrotenosti a toho, či ide o pár. Keďže druh nie je v CITES, obchod s ním nie je obmedzený týmto dohovorom, no aj tak treba uprednostniť jedince z legálneho európskeho chovu (odchov v zajatí) pred dovozom a vyhnúť sa vtákom z odchytu. Pri kalkulácii rátajte aj s nemalými nákladmi na priestrannú voliéru, pestrú softbill diétu s nízkym obsahom železa a vtáčieho veterinára počas celej dĺžky života (~8–12 rokov). Pre družný, kŕdľový druh sa oplatí počítať s kúpou páru alebo skupiny, čo cenu zvyšuje.
| Škorec bieloplecí | Škorec malabarský | Škorec strakatý | Majna obyčajná | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~17–20 cm | ~20 cm | ~25–28 cm | ~23–25 cm |
| Váha | ~40–55 g | ~40–55 g | ~75–95 g | 110–140 g |
| Dožitie | ~8–12 r | ~8–12 r | ~10–15 r | ~4–12 r |
| Hlučnosť | 3/5 | 3/5 | 3/5 | 3/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC (nie CITES) | IUCN LC (nie CITES) |
| Povaha | Bledo sivé telo, krémovo-sivá hlava (samec), čierne letky a chvost s bielymi koncami, veľká biela škvrna na pleci, modrosivý zobák, bledé oko | Sivé telo, strieborno-sivá streakovaná hlava, gaštanové brucho/podchvostie/vonkajší chvost, dvojfarebný zobák (modrastá báza, žltý hrot), bledé oko | Čierno-biele (strakaté) sfarbenie, oranžová holá koža okolo oka, biele líca a krk, čierna hruď a chrbát | Hnedé telo, lesklá čierna hlava, žltý zobák a nohy, holá žltá koža za okom, biela škvrna na krídle |
| Areál | Južná Čína a JV Ázia — všežravec, hniezdi v dutinách/skalách/stavbách, ťažný, pekný voliérový mäkkožravec, slabý imitátor reči | Indický subkontinent a JV Ázia — rovnaký rod (Sturnia), všežravec/frugivor, hniezdi v dutinách stromov, pekný voliérový mäkkožravec | Južná Ázia — tá istá čeľaď (Sturnidae), všežravec, hlasný a družný, miestami zavlečený; väčší a kontrastnejší | Južná a stredná Ázia — tá istá čeľaď (Sturnidae), všežravec, napodobňuje slová (slabšie než beo), invázny druh |
Príznaky: Apatia, dýchavičnosť, nafúknutý posed, zväčšené brucho (ascites), úbytok kondície, matné perie, náhle úhyny
Ako iné škorcovité a mäkkožravce (beo, majny, tukany, liskavce) je aj škorec bieloplecí výrazne náchylný na chorobu z ukladania železa — škorce a majny patria medzi druhy, ktoré nedokážu dobre regulovať vstrebávanie železa z potravy, takže pri jeho nadbytku sa železo hromadí v pečeni a vedie k jej zlyhaniu. Choroba postupuje roky bez zjavných príznakov. Prevenciou je nízkoželezná softbill strava (zvyčajne sa odporúča krmivo s nízkym obsahom železa), voda s nízkym obsahom železa a obmedzenie potravín a doplnkov bohatých na vitamín C súbežne s jedlom (vitamín C zvyšuje vstrebávanie železa). Pri podozrení je nutná návšteva vtáčieho veterinára; v liečbe sa používa nízkoželezná diéta, prípadne flebotómia a chelátory.
Príznaky: Riedky trus, hnačka, chudnutie, zhoršené perie, apatia
Pri všežravej a ovocnej strave a zbere potravy na zemi škorec ľahko prijíma endoparazity (črevné červy) aj bakteriálne a prvokové črevné infekcie. Odporúča sa preto pravidelné odčervovanie, čistá voda, hygiena a kvalitné krmivo bez plesní. Pri pretrvávajúcom riedkom truse a chudnutí je nutná veterinárna diagnostika (vyšetrenie trusu).
Príznaky: Nadváha, znížená aktivita, zhoršené a matné perie, problémy s pečeňou
Nevyvážená, monotónna alebo príliš sladká/energeticky bohatá strava (napr. nadbytok sladkého ovocia bez bielkovín) a nedostatok pohybu vedú k obezite a stukovateniu pečene. Škorec bieloplecí potrebuje pestrú všežravú softbill stravu, dostatok priestoru a pohybu a kontrolu množstva energeticky bohatých potravín.
Príznaky: Vyšklbávanie peria, stereotypné správanie, nadmerné a hlučné vykrikovanie, plachosť, agresivita
Škorec bieloplecí je inteligentný a spoločenský; pri nedostatku priestoru, podnetov a kontaktu (alebo pri chove osamote bez dostatočnej pozornosti) trpí nudou a stresom, čo sa prejaví behaviorálnymi problémami. Prevenciou je veľký priestor, hračky a vetvenie, denná interakcia, stabilný režim a u družného druhu zváženie chovu v páre/skupine.
Príznaky: Kýchanie, výtok z nozdier a očí, sťažené dýchanie, nafúknutý posed
Hoci je škorec bieloplecí pomerne odolný, v našich podmienkach je citlivý na mráz, prievan a vlhký chlad, ktoré môžu viesť k respiračným infekciám. Nutné je teplé, bezprievanové prostredie a v chladnej časti roka bezmrazové, ideálne vykurované zimovisko. Pri príznakoch (kýchanie, výtoky, sťažené dýchanie) je potrebná veterinárna starostlivosť.
Biele plece — určovací znak druhu — najnápadnejším znakom je veľká biela škvrna na krídlových krovkách a lopatkových perách kontrastujúca s čiernymi letkami a chvostom; práve toto „biele plece", výrazné najmä za letu, dalo druhu meno. U samca je veľké a žiarivé, u samice menšie a mláďatá ho nemajú.
Menší sivý škorec s bledým okom — škorec bieloplecí má prevažne bledo sivé až sivobiele telo, u samca s krémovo-sivou hlavou, čiernymi letkami a chvostom (vonkajšie chvostové perá majú biele konce), bledým kostrčekom, modrosivým zobákom a bledým, takmer bielym okom. Meria približne 17–20 cm a je o niečo zavalitejší než viaceré iné škorce v areáli.
Sťahovavý druh juhu Číny a JV Ázie — hniezdi v južnej Číne a severnom Vietname a po hniezdení sa ako prevažne ťažný druh sťahuje na juh — zimuje v južnej Indočíne, na Malajskom polostrove (až po Singapur), na Taiwane a príležitostne na Filipínach a v Indii. Časť populácií (napríklad v Hongkongu) je rezidentná.
Spoločenský kŕdľový vták otvorenej krajiny — škorec bieloplecí sa pohybuje vo veľkých kŕdľoch v otvorenej krajine, na poliach, plantážach a v krovinách a zhromažďuje sa na plodiacich a kvitnúcich stromoch a na spoločných nocoviskách. Vo voliére sa preto najlepšie cíti v páre alebo menšej skupine.
Hniezdi v dutinách, skalách aj stavbách — hniezdi v dutinách stromov, v skalných štrbinách a otvoroch stavieb, často v rozptýlených kolóniách, kam kladie typicky okolo 4 vajec; o mláďatá sa starajú obaja rodičia a kŕmia ich najmä hmyzom.
Všežravec, nie zrnožravec — je oportúnny všežravec: základ tvorí hmyz a bezstavovce (zvlášť pri kŕmení mláďat), dopĺňa ich ovocie a bobule a sezónne navštevuje kvitnúce stromy za nektárom a peľom. V chove preto potrebuje pestrú softbill stravu, nie len semená.
Patrí medzi škorcovité, nie medzi papagáje — napriek hlasovému nadaniu je škorec bieloplecí spevavec z čeľade Sturnidae (škorcovité), radu Passeriformes — príbuzný škorca obyčajného, beo posvätného, majny obyčajnej aj škorca malabarského. Dokáže napodobniť zvuky, no nie je typický „rozprávajúci" vták ako beo.
Pozor na hromadenie železa v pečeni — ako škorcovitý mäkkožravec je škorec bieloplecí náchylný na iron storage disease (hemochromatózu): škorce a majny nedokážu dobre regulovať vstrebávanie železa, preto sa pri jeho nadbytku hromadí v pečeni. Kľúčom k zdraviu je nízkoželezná softbill strava a voda s nízkym obsahom železa.
Charakteristické volania kŕdľa — typické je mäkké kontaktné „príp" pri vzlietnutí, ktoré koordinuje pohyb kŕdľa, a drsnejšie varovné „kár" pred odletom, podobné varovaniu škorca obyčajného. Samotný spev je u druhu menej dôkladne opísaný.
NIE je v CITES, IUCN: Least Concern — škorec bieloplecí nie je zaradený do CITES a IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený druh (Least Concern, 2016) so stabilnou populáciou a veľkým areálom v južnej Číne a juhovýchodnej Ázii.
Škorec bieloplecí je menší škorec (~17–20 cm) so striedmym, no elegantným sfarbením. Telo je prevažne bledo sivé až sivobiele, u samca s krémovo-sivou hlavou; letky a chvost sú čierne (vonkajšie chvostové perá majú biele konce) a kostrček a vrchné chvostové krovky bledé až biele. Najnápadnejším znakom je veľká biela škvrna na krídlových krovkách a lopatkách („biele plece"), výrazná najmä za letu. Zobák je modrosivý a oko bledé, takmer biele. Samica je matnejšia, hnedastejšia na chrbte a bruchu a má menšiu bielu škvrnu na pleci; mláďatá bielu škvrnu nemajú a sú celkovo hnedastejšie s tmavším okom.
Škorec bieloplecí hniezdi v južnej Číne a severnom Vietname a po hniezdení sa ako prevažne ťažný druh sťahuje na juh — zimuje v južnej Indočíne (Laos, Kambodža, Thajsko, Mjanmarsko), na Malajskom polostrove (až po Singapur), na Taiwane a príležitostne na Filipínach a v Indii; časť populácií (napríklad v Hongkongu) je rezidentná. Žije v otvorenej krajine, na poliach, plantážach, v krovinách, na okrajoch lesa a v okolí ľudských sídiel a je pomerne synantropný. Pohybuje sa vo veľkých kŕdľoch, ktoré sa zhromažďujú na poliach, ovocných a kvitnúcich stromoch a na spoločných nocoviskách.
Škorec bieloplecí nie je typický „hovoriaci" vták ako beo posvätný či majna. Je to však vokálne nadaný škorec s premenlivým repertoárom (štebot, klokotanie, hvizdy, cvrlikanie, kontaktné „príp", varovné „kár"), ktorý dokáže napodobniť rôzne zvuky prostredia a hlasy iných vtákov. Cielené učenie ľudských slov je u neho zriedkavé a oveľa menej spoľahlivé než u beo alebo majny. Ak je hlavným cieľom verné „rozprávanie", vhodnejší je beo; škorec bieloplecí je skôr charizmatický, štebotavý a družný spoločník, ktorého hodnota je v družnosti, peknom sfarbení a živej osobnosti. Najlepšie sa hlasovo prejavujú ručne odchované jedince v intenzívnom kontakte s človekom a v podnetnom prostredí.
Škorec bieloplecí je oportúnny všežravec, takže potrebuje pestrú a vyváženú stravu, nie suché zrno. Základ tvoria kvalitné softbill (mäkkožravé) pelety, ktoré doplňte: (1) hmyzom a živým krmivom — cvrčky, múčne červy, zophobas (zvlášť pri odchove mláďat a v zime); (2) pestrým nakrájaným ovocím — figy, papája, banán, hrozno, mango, jablko bez jadrovníka; (3) nektárovou zmesou pre mäkkožravce (druh v prírode navštevuje kvitnúce stromy); (4) drobným množstvom zeleniny a klíčkov a príležitostne vareným vajcom. Mimoriadne dôležité je strážiť obsah železa: škorce a majny patria medzi druhy, ktoré nedokážu dobre regulovať vstrebávanie železa, a preto sú veľmi náchylné na hromadenie železa v pečeni (iron storage disease). Voľte preto nízkoželezné pelety a vodu s nízkym obsahom železa a obmedzte potraviny a doplnky bohaté na vitamín C súbežne s jedlom. Nepodávajte avokádo (toxické), slané/sladené a spracované ľudské potraviny, kôstky a jadierka jabĺk a hrozna, cibuľu, cesnak ani plesnivé zvyšky. Škorec veľa pije a rád sa kúpe — denne čerstvá voda a kúpeľ.
Škorec bieloplecí je stredne náročný druh — pre úplného začiatočníka ani do malého bytu nie je ideálny, hoci je o niečo prístupnejší než väčšie a hlučnejšie škorcovité. Dôvody: (1) je hlasovo aktívny — štebot, hvizdy a vrava najmä ráno a pri sociálnych interakciách (hoci melodickejší a tichší než majna či liskavec); (2) je špinivý — všežravá a ovocná strava znamená riedky trus a každodenné čistenie; (3) je veľmi aktívny a potrebuje veľkú klietku alebo voliéru a dennú stimuláciu; (4) vyžaduje pestrú softbill (mäkkožravú) diétu s nízkym obsahom železa, nie len semená, a pravidelné odčervovanie; (5) je stredne dlhovekejší záväzok (~8–12 rokov) a ako spoločenský druh sa najlepšie cíti v páre alebo skupine. Pre vhodného majiteľa — so záujmom o škorcovité, priestorom a toleranciou k hluku — je to však pekný, živý, odolný a vďačný voliérový vták a dobrý úvod do sveta ázijských mäkkožravcov.
Škorec bieloplecí nie je zaradený do CITES, takže medzinárodný obchod s ním nie je obmedzený týmto dohovorom (na rozdiel napríklad od beo posvätného, ktorý je v prílohe II CITES). IUCN ho navyše hodnotí ako najmenej ohrozený druh (Least Concern) so stabilnou populáciou a veľkým areálom v južnej Číne a juhovýchodnej Ázii. Chov je teda legálne nenáročný, no aj tak treba uprednostniť jedince z legálneho európskeho chovu (odchov v zajatí) pred dovozom a vyhnúť sa vtákom z odchytu. Keďže ide o spoločenský, kŕdľový druh, do voliéry je ideálny pár alebo menšia skupina. Pri kúpe žiadajte doklad o legálnom pôvode a počítajte s nárokmi na priestor, pestrú softbill stravu s nízkym obsahom železa a vtáčieho veterinára.