tangarovité
Šafranka zlatobruchá patrí medzi vokálne aktívne, ale nie rušivo hlučné šafranky — spev samca je veselá, melodická pesnička zložená z cvrlikavých a zvonivých tónov, prednášaná počas toku z vyvýšeného bidla či počas letu. V kŕdliku, ktorý je pre druh typický, sa vtáky neustále ozývajú jemnými cvrlikavými a štebotavými kontaktnými hláskami, ktorými udržiavajú spojenie pri spoločnom zbere potravy. Druh je družný a vo svojom otvorenom horskom prostredí pôsobí jeho spev príjemne a melodicky. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, posudzovanie jeho hlasitosti v domácom prostredí je len teoretické.
Pred hniezdením v lete južnej pologule samce spievajú veselú melodickú pesničku a vytvárajú páry. Tok prebieha na jar a začiatkom leta južnej pologule (približne október–december). Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými drobnými tangarami a šafrankami; presné údaje pre tento druh neoverené). Ide o správanie voľne žijúcich vtákov — druh sa v zajatí prakticky nerozmnožuje.
Pár stavia miskovité hniezdo v kríkoch alebo nízkej vegetácii zo suchého rastlinného materiálu. Samica znáša 2–4 belavé vajcia s hnedastými škvrnami. Hniezdna sezóna prebieha v lete južnej pologule (približne november–február) vo vysokohorskom pásme And. Ide o údaje z voľnej prírody — hniezdo druhu v zajatí sa prakticky nevyskytuje.
Presná dĺžka inkubácie pre šafranku zlatobruchú nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená — pri príbuzných drobných tangarách a šafrankách trvá približne 12–13 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). Na vajciach sedí prevažne samica a v tomto období je kľúčový pokoj a dostatok potravy v okolí hniezda.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) — starajú sa o ne a kŕmia ich obaja rodičia (zdroj: Wikipedia ES). Živočíšna bielkovina, najmä hmyz a larvy, je v tomto období dôležitá pre rast mláďat; práve preto stúpa podiel hmyzu v jedálničku druhu počas hniezdenia. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh spoľahlivo overená.
Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený (pri drobných tangarách a šafrankách mláďatá zvyčajne opúšťajú hniezdo približne po 2 týždňoch — orientačné). Mladé vtáky sú celkovo olivovo-sivohnedé s drobnými žltými škvrnami, podobné samici; nápadné zlatožlté sfarbenie samca sa naplno vyvíja pelichaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými tangarami a šafrankami sa odhaduje na prvý rok života. Plné dospelé zlatožlté sfarbenie nadobúdajú samce postupne pelichaním. Dožitie je orientačne uvádzané do približne 11 rokov (oiseaux.net).
| Šafranka zlatobruchá | Šafranka krovinová (Sicalis columbiana) | Šafranka šafránová (Sicalis flaveola) | Šafranka olivová (Sicalis olivascens) | Šafranka jasnozadá (Sicalis uropygialis) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 14,5–15 cm | cca 11,5 cm | cca 13–14 cm | cca 13–14 cm | cca 12–13 cm |
| Váha | cca 50–59 g (orientačne, oiseaux.net) | cca 11–16 g | cca 16–20 g | cca 18–22 g | cca 15–20 g |
| Dožitie | do cca 11 r (orientačne) | presné údaje neoverené | do cca 12 r | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Ochrana | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Charakteristika | Samec sýto zlatožltý s olivovým nádychom na chrbte, lícach a bokoch; samica a juvenily olivovo-sivohnedé s drobnými žltými škvrnami (výrazný dimorfizmus); kompaktné telo, krátky kužeľovitý zobák | Menšia zelenkavo-žltá šafranka so sýto ohraničeným oranžovým čelom a tmavými uzdičkami; samica olivovo-sivá — výrazne menšia a s oranžovým čelom oproti čisto žltej zlatobruchej | Sýto žltý samec s oranžovkastým temenom a olivovo prúžkovaným chrbtom, pripomína divého kanárika; samica matnejšia žltozelená — na rozdiel od zlatobruchej je to nížinný druh a bežný klietkový vták | Tmavšia, olivovo-žltá až zelenkavá šafranka s menej žiarivou žltou než zlatobruchá; pohlavia menej kontrastné — pôsobí celkovo matnejšie a olivovejšie | Žltá vysokohorská šafranka s kontrastným jasnožltým kostrcom a sivastým chrbtom; menšia než zlatobruchá a s nápadnejšie odlíšeným žltým trupcom |
| Areál | Vysokohorské pásmo And severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny (~1 800–3 000 m a vyššie); družný kŕdľový druh otvorených svahov, rašelinísk a okolia horských sídiel, sezónny výškový migrant | Nížinný druh polootvorenej krajiny pri vode (riečne brehy, pasienky) v povodí Orinoka, strednej Amazónii a vo vnútrozemí východnej Brazílie; na portáli už spracovaná (iný druh rodu Sicalis) | Rozšírená v otvorenej krajine veľkej časti Južnej Ameriky (nížiny aj podhoria); na rozdiel od vysokohorskej zlatobruchej sa hojne chová v zajatí | Vysokohorský andský druh (Peru, Bolívia, Čile, Argentína) skalnatých a krovinatých svahov; čiastočne sympatrický so zlatobruchou, no tmavší a menej žltý | Vysokohorský druh puny a skalnatých svahov And (Peru, Bolívia, Čile, Argentína) vo veľkých nadmorských výškach; družný, často v kŕdľoch s inými šafrankami |
Zlaté brucho v názve aj v perí — vedecké meno auriventris je zložené z latinského aurum (zlato) a venter (brucho), čiže doslova „zlatobruchá“, a presne vystihuje sýto zlatožltý spodok tela samca. Slovenské meno „zlatobruchá“ je verným prekladom tohto latinského pomenovania.
Výrazný pohlavný dimorfizmus — samec je takmer celý zlatožltý s olivovým nádychom na chrbte, lícach a bokoch, kým samica a mladé vtáky sú nenápadne olivovo-sivohnedé s len drobnými žltými škvrnami. V čerstvom perí býva žltá samca pritlmená sivasto-olivovými lemami; ako perie obrusovaním zostarne, hlava sa môže rozžiariť do takmer čistej zlatožltej.
Vták vysokých And — šafranka zlatobruchá patrí medzi typické vtáky vysokohorského pásma And severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny, kde žije zvyčajne v nadmorských výškach okolo 1 800–3 000 m a vyššie. Hojná je napríklad v horách nad Santiagom de Chile, kde ju možno vidieť aj v okolí lyžiarskych stredísk.
Družný kŕdľový druh — mimo hniezdenia sa pohybuje v kŕdlikoch (uvádza sa do okolo 20 jedincov), neraz zmiešaných s ďalšími semenožravými vtákmi. Spoločne zbiera semená na zemi a pri vyrušení celý kŕdlik naraz vzlietne do krovín — typický prejav drobných andských semenožravcov.
Dôverčivá voči ľudským sídlam — na rozdiel od mnohých plachých horských vtákov sa šafranka zlatobruchá objavuje v blízkosti ľudských sídiel — okolo horských dedín, fariem aj lyžiarskych stredísk, kde nachádza potravu. Vďaka tomu patrí k najľahšie pozorovateľným spevavcom vysokých And.
Sezónny výškový migrant — druh nie je klasický diaľkový sťahovavec, ale časť populácie sezónne výškovo migruje: pred chladnou zimou južnej pologule zostupuje z najvyšších polôh do nižších, teplejších oblastí a na jar sa vracia vyššie. Jeho život teda kopíruje rytmus And a austrálnych ročných období.
Najväčšia zo žltých šafraniek svojho areálu — anglické meno Greater Yellow-finch („väčšia žltá šafranka“) odkazuje na to, že v rámci skupiny žltých andských šafraniek patrí k tým väčším a robustnejším (približne 14,5–15 cm), s kompaktným telom, okrúhlou hlavou a krátkym kužeľovitým zobákom prispôsobeným na lúskanie semien.
Monotypický druh s historickým menom — šafranka zlatobruchá nemá poddruhy (je monotypická) a opísali ju nemeckí prírodovedci pôsobiaci v Čile, Rodolfo Amando Philippi a Christian Ludwig Landbeck, v roku 1864. V staršej literatúre sa objavujú aj pravopisné varianty mena Sicalis aureiventris a Sycalis auriventris.
Príbuzná známej kanárikovej šafranky — patrí do rovnakého rodu Sicalis ako v chove obľúbená šafranka šafránová (Sicalis flaveola), ktorá pripomína divého kanárika. Na rozdiel od nej je však šafranka zlatobruchá výlučne voľne žijúci vysokohorský andský druh, ktorý sa v avikultúre prakticky nechová.
Najmenej ohrozená, ale viazaná na hory — IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) vďaka rozsiahlemu areálu vo vysokých Andách. Jeho osud je však úzko spätý s vysokohorskými trávnatými a krovinatými biotopmi; zmeny horského prostredia a klímy by sa mohli prejaviť na rozšírení tohto andského špecialistu.
V praxi nie. Šafranka zlatobruchá je voľne žijúci, neudomácnený vysokohorský druh And Čile a Argentíny, ktorý sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre prakticky nechová. Je to družný, pohyblivý a sezónne výškovo migrujúci vták s nárokmi, ktoré bežný chov nedokáže napodobniť — rozľahlý otvorený horský priestor, trávnaté a krovinaté svahy a kŕdľový spôsob života. Stránka má preto najmä atlasový a poznávací charakter; akékoľvek chovateľské odporúčania na nej sú len teoreticky odvodené zo zásad pre drobné semenožravce a pre tento druh nie sú overené. Najlepší spôsob, ako druh „mať“, je pozorovať ho vo voľnej prírode.
Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec je takmer celý sýto zlatožltý s olivovým (olivovo-zeleným) nádychom na chrbte, lícach a bokoch; v opotrebovanom perí sa hlava môže rozžiariť do takmer čistej zlatožltej. Samica (a mladé vtáky) je naopak nenápadná — celkovo olivovo-sivohnedá s len drobnými žltými škvrnami a žltkastým nádychom v perí, bez výraznej žlte samca. V teréne je teda samec nápadne žltý, kým samica pôsobí matne a maskovane.
Je to prevažne semenožravec s doplnkom živočíšnej potravy. Základ jedálnička po celý rok tvoria semená tráv a bylín, ktoré zbiera najmä na zemi na trávnatých a krovinatých svahoch. Dopĺňa ich plodmi a bobuľami a hmyzom, larvami a pavúkmi — živočíšna bielkovina je dôležitá najmä počas hniezdenia a odchovu mláďat. Tento pomer rastlinnej a živočíšnej zložky si druh v prírode sám vyvažuje podľa ročného obdobia.
Obýva vysokohorské pásmo And severného a stredného Čile (od Antofagasty po Talcu, okrajovo až po Magallanes na juhu) a priľahlej Argentíny (od provincie Salta po Santa Cruz), pričom okrajovo zasahuje aj do najvyšších polôh ďalej na sever. Žije zvyčajne v nadmorských výškach približne 1 800–3 000 m a vyššie, na otvorených trávnatých a kamenistých svahoch, pri rašeliniskách a okolo horských dedín i lyžiarskych stredísk. V Európe sa nevyskytuje — ide o juhoamerický andský druh.
IUCN hodnotí šafranku zlatobruchú ako najmenej ohrozenú (LC) — má rozsiahly areál vo vysokých Andách a celkovo veľkú populáciu. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva. Jeho dlhodobý osud je úzko spätý so zachovaním vysokohorských trávnatých a krovinatých biotopov And.
Šafranka zlatobruchá hniezdi v lete južnej pologule (približne november–február) a stavia miskovité hniezdo v kríkoch alebo nízkej vegetácii. Samica znáša 2–4 belavé vajcia s hnedastými škvrnami a o mláďatá sa starajú obaja rodičia (zdroj: Wikipedia ES). Presná dĺžka inkubácie pre tento druh nie je spoľahlivo overená — pri príbuzných drobných tangarách a šafrankách trvá približne 12–13 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). Počas odchovu je dôležitý dostatok hmyzu.
Šafranka zlatobruchá je družný a vokálne aktívny, no nie rušivo hlučný druh. Spev samca je veselá, melodická pesnička z cvrlikavých a zvonivých tónov, prednášaná počas toku z vyvýšeného bidla alebo počas letu. V kŕdliku sa vtáky neustále ozývajú jemnými cvrlikavými kontaktnými hláskami. Jej hlas teda pôsobí príjemne a melodicky a vo svojom otvorenom horskom prostredí nie je dotieravý. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, otázka rušenia v domácnosti je len teoretická.