Šafranka zlatobruchá (Sicalis auriventris)

tangarovité

Šafranka zlatobruchá

Sicalis auriventris — veľká zlatožltá šafranka vysokých And Čile a Argentíny — družný kŕdľový spevavec trávnatých svahov a rašelinísk, dôverčivý voči horským dedinám a lyžiarskym strediskám

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený, hodnotenie BirdLife International / IUCN). Druh má rozsiahly areál vo vysokohorskom pásme And severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny a celkovo veľkú populáciu, preto je zaradený do najnižšej kategórie ohrozenia. Obýva subtropické a tropické vysokohorské kroviny, mierne travnaté plochy a sekundárne (degradované) biotopy vrátane okolia ľudských sídiel. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Jeho dlhodobý osud je úzko spätý so zachovaním vysokohorských trávnatých a krovinatých biotopov And; výraznejšie zmeny horského prostredia a klímy by mohli ovplyvniť jeho rozšírenie.
Dĺžka14,5–15 cm (cca 50–59 g, orientačne)
PôvodVysoké Andy severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny
PovahaDružný kŕdľový druh otvorených horských svahov
StravaPrevažne semená, doplnkovo plody a hmyz
Dožitiedo cca 11 r (orientačne, oiseaux.net)

Výživa

  • Semená tráv, bylín a drobné rastlinné semená — hlavná zložka jedálnička po celý rok, zbieraná najmä na zemi na trávnatých a krovinatých svahoch
  • Hmyz, larvy a pavúky — dôležitý zdroj bielkovín, najmä počas hniezdenia a odchovu mláďat
  • Plody a bobule — sezónny doplnok v krovinách a na okrajoch porastov
  • Mäkké zelené časti rastlín a púčiky — príležitostný doplnok
  • Minerály a grit — drobné kamienky na trávenie semien, prijímané zo zeme
Tip od odborníka Šafranka zlatobruchá je v prírode prevažne semenožravý druh s dôležitým hmyzím doplnkom — základ jej jedálnička po celý rok tvoria semená tráv a bylín zbierané na zemi na trávnatých a krovinatých svahoch vysokých And, ktoré dopĺňa plodmi, hmyzom, larvami a pavúkmi, najmä počas hniezdenia, keď stúpa potreba živočíšnej bielkoviny pre rast mláďat. Tento druh sa v európskej avikultúre prakticky nechová — ide o voľne žijúceho vysokohorského andského vtáka, takže konkrétne chovateľské recepty preň neexistujú. Odporúčania nižšie sú teoreticky odvodené zo všeobecných zásad pre drobné semenožravé pinky, astrildy a príbuzné šafranky: kvalitná zrninová zmes (proso, kanárske semeno, drobné trávové semená) ako báza, pravidelná živá potrava (drobný hmyz, larvy) najmä v období rozmnožovania, sezónne ovocie a zelené krmivo, vápnik a vitamín D3 pre samice, grit a sépiová kosť trvalo k dispozícii a denne čerstvá voda. Presné kŕmne dávky pre tento druh v zajatí nie sú overené.

Hlasový prejav

Šafranka zlatobruchá patrí medzi vokálne aktívne, ale nie rušivo hlučné šafranky — spev samca je veselá, melodická pesnička zložená z cvrlikavých a zvonivých tónov, prednášaná počas toku z vyvýšeného bidla či počas letu. V kŕdliku, ktorý je pre druh typický, sa vtáky neustále ozývajú jemnými cvrlikavými a štebotavými kontaktnými hláskami, ktorými udržiavajú spojenie pri spoločnom zbere potravy. Druh je družný a vo svojom otvorenom horskom prostredí pôsobí jeho spev príjemne a melodicky. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, posudzovanie jeho hlasitosti v domácom prostredí je len teoretické.

Typické zvuky

  • Veselá melodická pesnička — cvrlikavé a zvonivé tóny prednášané samcom počas toku z vyvýšeného bidla alebo počas letu (typický prejav rodu Sicalis)
  • Jemné cvrlikavé a štebotavé kontaktné hlásky — neustále spojenie medzi vtákmi v kŕdliku pri spoločnom zbere potravy
  • Letové hlásky — krátke ostré cvrlikania, ktorými kŕdlik komunikuje pri presunoch nad svahmi a rašeliniskami
  • Poplašné hlásky — pri vyrušení vtáky spoločne vzlietnu do krovín a ozývajú sa zrýchleným cvrlikaním

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hniezdna sezóna na južnej pologuli (približne november–február, austrálne leto) vo vysokých Andách Čile a Argentíny
Tok a dvorenie — samce spievajú veselú melodickú pesničku a vytvárajú páry pred hniezdením v jarných a letných mesiacoch južnej pologule
Odchov mláďat — znáška 2–4 belavých vajec s hnedastými škvrnami; o mláďatá sa starajú obaja rodičia, kľúčový je dostatok hmyzu
Mimohniezdne (zimné) obdobie južnej pologule (máj–august) — vtáky sa združujú do kŕdlikov, časť populácie zostupuje do nižších polôh pred horskou zimou
Pelichanie — po hniezdnej sezóne (koniec leta až jeseň južnej pologule); obdobie zvýšenej potreby kvalitnej potravy
Vysokohorský druh And — väčšinu roka prítomný v horách, časť populácie sezónne výškovo migruje (v zime zostup do nižších polôh); často v kŕdlikoch so semenožravcami

Prostredie a požiadavky

Prostredie (voľne žijúci druh, nechová sa)
Druh sa v zajatí prakticky nechová — namiesto klietky či voliéry mu patrí voľná príroda; teoretický štandard analógiou s drobnými semenožravcami by bola priestranná letová voliéra
Šafranka zlatobruchá je voľne žijúci, neudomácnený vysokohorský druh a štandard klietkového chovu preň neexistuje. Prirodzene sa zdržiava na otvorených trávnatých a krovinatých svahoch vysokých And v kŕdlikoch. Ak by sa jedinec dočasne ocitol v ľudskej starostlivosti (zranenie), potrebuje pokojné, kryté a bezpečné prostredie, nie tesnú klietku. Trvalý chov tohto druhu je nevhodný.
Spoločenské správanie
Družný druh — mimo hniezdenia sa zdržiava v kŕdlikoch (uvádza sa do okolo 20 jedincov), často spolu s inými semenožravcami; v hniezdnom období v pároch
Šafranka zlatobruchá je družný kŕdľový druh — mimo hniezdnej sezóny sa pohybuje v menších kŕdlikoch (uvádza sa do okolo 20 jedincov), neraz zmiešaných s ďalšími semenožravými vtákmi pri spoločnom zbere potravy. Počas hniezdenia sa rozdeľuje na páry. Družnosť a spoločný život v kŕdli sú pre druh typické a v zajatí ich nemožno plnohodnotne napodobniť.
Teplota a podnebie
Vysokohorské pásmo And (približne 1 800–3 000 m a vyššie) s chladným podnebím; časť populácie v zime zostupuje do nižších polôh
Druh je prispôsobený na chladné vysokohorské podnebie And severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny, kde žije zvyčajne v nadmorských výškach okolo 1 800–3 000 m a vyššie. Pred horskou zimou (zima južnej pologule) časť populácie výškovo migruje do nižších polôh. Jeho tepelný režim určuje vysokohorské prostredie a sezónny pohyb po svahoch — nie je to druh nížin ani teplých rovín.
Hniezdenie a hniezdny materiál
Miskovité hniezdo v kríkoch alebo nízkej vegetácii zo suchých rastlinných častí; znáška 2–4 belavých vajec s hnedastými škvrnami
Pár stavia miskovité hniezdo v kríkoch alebo nízkej vegetácii zo suchého rastlinného materiálu. Samica znáša 2–4 belavé vajcia s hnedastými škvrnami, o mláďatá sa starajú obaja rodičia (zdroj: Wikipedia ES). Hniezdna sezóna prebieha v lete južnej pologule (približne november–február). Presná dĺžka inkubácie nie je pre tento druh v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená.
Kúpanie a hygiena
V prírode využíva plytkú vodu pri rašeliniskách a potokoch; v dočasnej starostlivosti plytká miska s čistou vodou
Vo voľnej prírode sa drobné semenožravé vtáky kúpu v plytkej vode pri rašeliniskách, potokoch a kalužiach na horských svahoch. Pri dočasnom držaní zraneného jedinca ponúkni plytkú misku s čistou vodou a udržuj suché, čisté prostredie ako prevenciu plesní a parazitov. Druh sa bežne nechová, takže ide o všeobecné odporúčanie.
Svetlo, sezónnosť a denný režim
Denný vták s výrazným sezónnym (austrálnym) rytmom — hniezdenie v lete južnej pologule, mimo sezóny kŕdľový život a výškový pohyb
Šafranka zlatobruchá je denný vták s rytmom riadeným ročnými obdobiami južnej pologule: hniezdi v austrálnom lete (približne november–február), mimo sezóny sa združuje do kŕdlikov a časť populácie zostupuje do nižších polôh. Tento prirodzený cyklus svetla a sezónneho pohybu v horách nemožno v zajatí napodobniť.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Jar a leto južnej pologule (približne október–december, pred hniezdením)

Pred hniezdením v lete južnej pologule samce spievajú veselú melodickú pesničku a vytvárajú páry. Tok prebieha na jar a začiatkom leta južnej pologule (približne október–december). Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými drobnými tangarami a šafrankami; presné údaje pre tento druh neoverené). Ide o správanie voľne žijúcich vtákov — druh sa v zajatí prakticky nerozmnožuje.

Hniezdo a znáška
Znáška 2–4 vajec (zdroj: Wikipedia ES); hniezdna sezóna v lete južnej pologule

Pár stavia miskovité hniezdo v kríkoch alebo nízkej vegetácii zo suchého rastlinného materiálu. Samica znáša 2–4 belavé vajcia s hnedastými škvrnami. Hniezdna sezóna prebieha v lete južnej pologule (približne november–február) vo vysokohorskom pásme And. Ide o údaje z voľnej prírody — hniezdo druhu v zajatí sa prakticky nevyskytuje.

Inkubácia
Presná dĺžka neoverená — orientačne okolo 12–13 dní podľa príbuzných druhov

Presná dĺžka inkubácie pre šafranku zlatobruchú nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená — pri príbuzných drobných tangarách a šafrankách trvá približne 12–13 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). Na vajciach sedí prevažne samica a v tomto období je kľúčový pokoj a dostatok potravy v okolí hniezda.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Obaja rodičia sa starajú; hmyz dôležitý

Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) — starajú sa o ne a kŕmia ich obaja rodičia (zdroj: Wikipedia ES). Živočíšna bielkovina, najmä hmyz a larvy, je v tomto období dôležitá pre rast mláďat; práve preto stúpa podiel hmyzu v jedálničku druhu počas hniezdenia. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh spoľahlivo overená.

Vyletenie a vývoj mláďat
Presné údaje o veku vyletenia neoverené; juvenily olivové

Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený (pri drobných tangarách a šafrankách mláďatá zvyčajne opúšťajú hniezdo približne po 2 týždňoch — orientačné). Mladé vtáky sú celkovo olivovo-sivohnedé s drobnými žltými škvrnami, podobné samici; nápadné zlatožlté sfarbenie samca sa naplno vyvíja pelichaním. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú.

Pohlavná dospelosť
Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými tangarami a šafrankami sa odhaduje na prvý rok života. Plné dospelé zlatožlté sfarbenie nadobúdajú samce postupne pelichaním. Dožitie je orientačne uvádzané do približne 11 rokov (oiseaux.net).

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Šafranka zlatobruchá 14,5–15 cm Šafranka krovinová cca 11,5 cm Šafranka šafránová cca 13–14 cm Šafranka olivová cca 13–14 cm Šafranka jasnozadá cca 12–13 cm
Šafranka zlatobruchá Šafranka krovinová (Sicalis columbiana) Šafranka šafránová (Sicalis flaveola) Šafranka olivová (Sicalis olivascens) Šafranka jasnozadá (Sicalis uropygialis)
Dĺžka14,5–15 cmcca 11,5 cmcca 13–14 cmcca 13–14 cmcca 12–13 cm
Váhacca 50–59 g (orientačne, oiseaux.net)cca 11–16 gcca 16–20 gcca 18–22 gcca 15–20 g
Dožitiedo cca 11 r (orientačne)presné údaje neoverenédo cca 12 rpresné údaje neoverenépresné údaje neoverené
OchranaIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITESIUCN LC, bez CITES
CharakteristikaSamec sýto zlatožltý s olivovým nádychom na chrbte, lícach a bokoch; samica a juvenily olivovo-sivohnedé s drobnými žltými škvrnami (výrazný dimorfizmus); kompaktné telo, krátky kužeľovitý zobákMenšia zelenkavo-žltá šafranka so sýto ohraničeným oranžovým čelom a tmavými uzdičkami; samica olivovo-sivá — výrazne menšia a s oranžovým čelom oproti čisto žltej zlatobruchejSýto žltý samec s oranžovkastým temenom a olivovo prúžkovaným chrbtom, pripomína divého kanárika; samica matnejšia žltozelená — na rozdiel od zlatobruchej je to nížinný druh a bežný klietkový vtákTmavšia, olivovo-žltá až zelenkavá šafranka s menej žiarivou žltou než zlatobruchá; pohlavia menej kontrastné — pôsobí celkovo matnejšie a olivovejšieŽltá vysokohorská šafranka s kontrastným jasnožltým kostrcom a sivastým chrbtom; menšia než zlatobruchá a s nápadnejšie odlíšeným žltým trupcom
AreálVysokohorské pásmo And severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny (~1 800–3 000 m a vyššie); družný kŕdľový druh otvorených svahov, rašelinísk a okolia horských sídiel, sezónny výškový migrantNížinný druh polootvorenej krajiny pri vode (riečne brehy, pasienky) v povodí Orinoka, strednej Amazónii a vo vnútrozemí východnej Brazílie; na portáli už spracovaná (iný druh rodu Sicalis)Rozšírená v otvorenej krajine veľkej časti Južnej Ameriky (nížiny aj podhoria); na rozdiel od vysokohorskej zlatobruchej sa hojne chová v zajatíVysokohorský andský druh (Peru, Bolívia, Čile, Argentína) skalnatých a krovinatých svahov; čiastočne sympatrický so zlatobruchou, no tmavší a menej žltýVysokohorský druh puny a skalnatých svahov And (Peru, Bolívia, Čile, Argentína) vo veľkých nadmorských výškach; družný, často v kŕdľoch s inými šafrankami

Zaujímavosti

1

Zlaté brucho v názve aj v perí — vedecké meno auriventris je zložené z latinského aurum (zlato) a venter (brucho), čiže doslova „zlatobruchá“, a presne vystihuje sýto zlatožltý spodok tela samca. Slovenské meno „zlatobruchá“ je verným prekladom tohto latinského pomenovania.

2

Výrazný pohlavný dimorfizmus — samec je takmer celý zlatožltý s olivovým nádychom na chrbte, lícach a bokoch, kým samica a mladé vtáky sú nenápadne olivovo-sivohnedé s len drobnými žltými škvrnami. V čerstvom perí býva žltá samca pritlmená sivasto-olivovými lemami; ako perie obrusovaním zostarne, hlava sa môže rozžiariť do takmer čistej zlatožltej.

3

Vták vysokých And — šafranka zlatobruchá patrí medzi typické vtáky vysokohorského pásma And severného a stredného Čile a priľahlej Argentíny, kde žije zvyčajne v nadmorských výškach okolo 1 800–3 000 m a vyššie. Hojná je napríklad v horách nad Santiagom de Chile, kde ju možno vidieť aj v okolí lyžiarskych stredísk.

4

Družný kŕdľový druh — mimo hniezdenia sa pohybuje v kŕdlikoch (uvádza sa do okolo 20 jedincov), neraz zmiešaných s ďalšími semenožravými vtákmi. Spoločne zbiera semená na zemi a pri vyrušení celý kŕdlik naraz vzlietne do krovín — typický prejav drobných andských semenožravcov.

5

Dôverčivá voči ľudským sídlam — na rozdiel od mnohých plachých horských vtákov sa šafranka zlatobruchá objavuje v blízkosti ľudských sídiel — okolo horských dedín, fariem aj lyžiarskych stredísk, kde nachádza potravu. Vďaka tomu patrí k najľahšie pozorovateľným spevavcom vysokých And.

6

Sezónny výškový migrant — druh nie je klasický diaľkový sťahovavec, ale časť populácie sezónne výškovo migruje: pred chladnou zimou južnej pologule zostupuje z najvyšších polôh do nižších, teplejších oblastí a na jar sa vracia vyššie. Jeho život teda kopíruje rytmus And a austrálnych ročných období.

7

Najväčšia zo žltých šafraniek svojho areálu — anglické meno Greater Yellow-finch („väčšia žltá šafranka“) odkazuje na to, že v rámci skupiny žltých andských šafraniek patrí k tým väčším a robustnejším (približne 14,5–15 cm), s kompaktným telom, okrúhlou hlavou a krátkym kužeľovitým zobákom prispôsobeným na lúskanie semien.

8

Monotypický druh s historickým menom — šafranka zlatobruchá nemá poddruhy (je monotypická) a opísali ju nemeckí prírodovedci pôsobiaci v Čile, Rodolfo Amando Philippi a Christian Ludwig Landbeck, v roku 1864. V staršej literatúre sa objavujú aj pravopisné varianty mena Sicalis aureiventris a Sycalis auriventris.

9

Príbuzná známej kanárikovej šafranky — patrí do rovnakého rodu Sicalis ako v chove obľúbená šafranka šafránová (Sicalis flaveola), ktorá pripomína divého kanárika. Na rozdiel od nej je však šafranka zlatobruchá výlučne voľne žijúci vysokohorský andský druh, ktorý sa v avikultúre prakticky nechová.

10

Najmenej ohrozená, ale viazaná na hory — IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) vďaka rozsiahlemu areálu vo vysokých Andách. Jeho osud je však úzko spätý s vysokohorskými trávnatými a krovinatými biotopmi; zmeny horského prostredia a klímy by sa mohli prejaviť na rozšírení tohto andského špecialistu.

Taxonomická klasifikácia

species Šafranka zlatobruchá (Sicalis auriventris)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Thraupidae (tangarovité)
Rod Sicalis Boie, 1828
Druh Sicalis auriventris (Philippi & Landbeck, 1864)
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — juhoamerický vysokohorský andský druh (Argentína, Čile); v Európe nie je udomácnený a v avikultúre sa prakticky nechová
Poddruhy Druh je monotypický — IOC World Bird List, oiseaux.net aj Birds of the World nerozoznávajú poddruhy. Opísali ho nemeckí prírodovedci Rodolfo Amando Philippi a Christian Ludwig Landbeck v roku 1864. Vedecké meno odkazuje na sfarbu spodku tela: latinské aurum (zlato) + venter (brucho), čiže „zlatobruchá“; rodové meno Sicalis pochádza z gréckeho sikalis (drobný vtáčik). V staršej literatúre sa objavujú aj pravopisné varianty Sicalis aureiventris a Sycalis auriventris.
Avibase_ID 3CBC7FE382A7CB05

? Často kladené otázky

V praxi nie. Šafranka zlatobruchá je voľne žijúci, neudomácnený vysokohorský druh And Čile a Argentíny, ktorý sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre prakticky nechová. Je to družný, pohyblivý a sezónne výškovo migrujúci vták s nárokmi, ktoré bežný chov nedokáže napodobniť — rozľahlý otvorený horský priestor, trávnaté a krovinaté svahy a kŕdľový spôsob života. Stránka má preto najmä atlasový a poznávací charakter; akékoľvek chovateľské odporúčania na nej sú len teoreticky odvodené zo zásad pre drobné semenožravce a pre tento druh nie sú overené. Najlepší spôsob, ako druh „mať“, je pozorovať ho vo voľnej prírode.

Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec je takmer celý sýto zlatožltý s olivovým (olivovo-zeleným) nádychom na chrbte, lícach a bokoch; v opotrebovanom perí sa hlava môže rozžiariť do takmer čistej zlatožltej. Samica (a mladé vtáky) je naopak nenápadná — celkovo olivovo-sivohnedá s len drobnými žltými škvrnami a žltkastým nádychom v perí, bez výraznej žlte samca. V teréne je teda samec nápadne žltý, kým samica pôsobí matne a maskovane.

Je to prevažne semenožravec s doplnkom živočíšnej potravy. Základ jedálnička po celý rok tvoria semená tráv a bylín, ktoré zbiera najmä na zemi na trávnatých a krovinatých svahoch. Dopĺňa ich plodmi a bobuľami a hmyzom, larvami a pavúkmi — živočíšna bielkovina je dôležitá najmä počas hniezdenia a odchovu mláďat. Tento pomer rastlinnej a živočíšnej zložky si druh v prírode sám vyvažuje podľa ročného obdobia.

Obýva vysokohorské pásmo And severného a stredného Čile (od Antofagasty po Talcu, okrajovo až po Magallanes na juhu) a priľahlej Argentíny (od provincie Salta po Santa Cruz), pričom okrajovo zasahuje aj do najvyšších polôh ďalej na sever. Žije zvyčajne v nadmorských výškach približne 1 800–3 000 m a vyššie, na otvorených trávnatých a kamenistých svahoch, pri rašeliniskách a okolo horských dedín i lyžiarskych stredísk. V Európe sa nevyskytuje — ide o juhoamerický andský druh.

IUCN hodnotí šafranku zlatobruchú ako najmenej ohrozenú (LC) — má rozsiahly areál vo vysokých Andách a celkovo veľkú populáciu. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva. Jeho dlhodobý osud je úzko spätý so zachovaním vysokohorských trávnatých a krovinatých biotopov And.

Šafranka zlatobruchá hniezdi v lete južnej pologule (približne november–február) a stavia miskovité hniezdo v kríkoch alebo nízkej vegetácii. Samica znáša 2–4 belavé vajcia s hnedastými škvrnami a o mláďatá sa starajú obaja rodičia (zdroj: Wikipedia ES). Presná dĺžka inkubácie pre tento druh nie je spoľahlivo overená — pri príbuzných drobných tangarách a šafrankách trvá približne 12–13 dní (uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické). Počas odchovu je dôležitý dostatok hmyzu.

Šafranka zlatobruchá je družný a vokálne aktívny, no nie rušivo hlučný druh. Spev samca je veselá, melodická pesnička z cvrlikavých a zvonivých tónov, prednášaná počas toku z vyvýšeného bidla alebo počas letu. V kŕdliku sa vtáky neustále ozývajú jemnými cvrlikavými kontaktnými hláskami. Jej hlas teda pôsobí príjemne a melodicky a vo svojom otvorenom horskom prostredí nie je dotieravý. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Keďže sa v zajatí prakticky nechová, otázka rušenia v domácnosti je len teoretická.

ZDROJ: Avibase (Sicalis auriventris, ID 3CBC7FE382A7CB05, SK názov šafranka zlatobruchá, autor Philippi & Landbeck 1864, monotypický druh, čeľaď Thraupidae, https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=

 Video — Šafranka zlatobruchá

Šafranka zlatobruchá (Sicalis auriventris) — video o speve a chove

Šafranka zlatobruchá (Sicalis auriventris) — spev a hlas v prírode

 Cudzie názvy

Anglicky:   Greater Yellow-finch, Česky:   šafránka zlatobřichá, Nemecky:   Goldbauch-Gilbtangare, Španielsky:   Chirigüe Grande, Francúzsky:   Grand Sicale, Taliansky:   Fringuello giallo maggiore, Holandsky:   Grote Saffraangors, Poľsky:   szafranka duża, Portugalsky:   canário-dourado, Rusky:   Золотобрюхий зерноед, Japonsky:   オオキンノジコ, Latinsky:   Sicalis auriventris (Philippi & Landbeck, 1864)