Timaliidae (timáliovité)
Šabľozob žltozobý patrí medzi hlasné a vokálne výrazné timálie — jeho prejav je silný, prenikavý a charakteristický. Najtypickejším prejavom je antifónne dueto páru: samec vydáva hlasný, flautovitý hvizdový tón oop-pu-pu-pu, na ktorý bezprostredne nadväzuje samica tónom krukru — pár je natoľko synchronizovaný, že to znie, akoby spieval jeden vták. Repertoár zahŕňa aj bublajúce volania (characteristic bubbling calls) používané na komunikáciu a obhajobu teritória. V prírode je šabľozob žltozobý skôr počuť než vidieť, keďže sa pohybuje skryto pri zemi. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Pred začiatkom hniezdnej sezóny sa pár intenzívne ozýva a duetuje — samec a samica synchronizovane striedajú tóny silného flautovitého hvizdu, čím spevňujú pevné párové puto a hája teritórium. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými timáliami; presné druh-špecifické údaje neoverené). Ide o správanie voľne žijúcich vtákov; v zajatí sa druh rozmnožuje len ojedinele.
Hniezdo je veľká, voľná guľovitá (globálna) hmota lístia ukrytá v krovie pri zemi alebo nízko nad ňou. Znáška obsahuje zvyčajne 3 čisto biele vajcia (rozsah 2–4; zdroj: Wikipedia EN). Hniezdna sezóna trvá december–máj. Ide o údaje z voľnej prírody — hniezdo druhu v zajatí sa prakticky nevyskytuje.
Presná dĺžka inkubácie pre šabľozoba žltozobého nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená — pri príbuznom šabľozobovi červenolícom (P. erythrogenys) trvá inkubácia cca 13–16 dní; uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické (presné údaje neoverené). V tomto období je kľúčový pokoj v okolí hniezda a dostatok potravy.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé) — kŕmia ich pravdepodobne obaja rodičia. Živočíšna bielkovina, najmä hmyz, larvy a bezstavovce, je v tomto období nevyhnutná pre rast mláďat. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh spoľahlivo overená.
Mláďatá opúšťajú hniezdo po niekoľkých týždňoch (presný vek pre tento druh neoverený). Juvenily sú celkovo bledšie a tlmenejšie než dospelé vtáky. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú. Sfarbenie dospelých vtákov (biele hrdlo, tmavé temeno, kontrastné obočie) nadobúdajú postupne.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými timáliami sa odhaduje na prvý rok života. Dožitie sa orientačne uvádza na 10 rokov (zdroj: oiseaux.net); presné druh-špecifické údaje o dožití v zajatí nie sú overené.
Šabľozob žltozobý je plachejší lesný mäkkozobý druh, ktorý sa neochočuje na ruku — pohybuje sa aktívne pri zemi a pred človekom si udržiava odstup. Nie je to vták na maznanie ani spoločenský maznáčik. Pri trpezlivom, pokojnom prístupe a pravidelnom kŕmení vo voliére si môže na chovateľa zvyknúť a prestať byť výrazne plachý — to je realistické maximum. Zmysluplný vzťah k tomuto druhu je pozorovanie aktívneho, hlasného vtáka z odstupu.
Neočakávaj vtáka na ruku — šabľozob žltozobý je plachejší lesný druh, ktorý si kontakt zblízka nevyhľadáva
Zabezpeč priestrannú zarastenú voliéru s úkrytmi a vrstvou lístia na hrabanie — pocit bezpečia je základom, aby vták nebol ustráchaný
Buduj dôveru pokojne a cez krmivo — pravidelné kŕmenie živou a mäkkou potravou v ten istý čas, bez prudkých pohybov a hluku
Ak pozoruješ druh v prírode, sleduj ho ticho z odstupu — nepribližuj sa, neplaš a nehľadaj hniezdo; rešpektuj ochranu vtáctva
Šabľozob žltozobý sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre chová len vzácne — ide o indický mäkkozobý lesný druh, ktorý sa bežne neponúka u chovateľov ani na burzách, takže ustálená trhová cena preň prakticky neexistuje a presné údaje nie sú k dispozícii. Ak sa výnimočne objaví u špecializovaného chovateľa mäkkozobých vtákov, cena zodpovedá vzácnosti a nárokom druhu. Druh nie je zaradený v CITES, no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva a veterinárne a dovozné predpisy; pri kúpe je dôležitý doklad o legálnom (chovnom) pôvode.
| Šabľozob žltozobý | Šabľozob červenolíci (Pomatorhinus erythrogenys) | Šabľozob obočnatý (Pomatorhinus schisticeps) | Šabľozob bielohrdlý (Pomatorhinus ruficollis) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 22 cm | 22–26 cm | 19–23 cm | cca 19–22 cm |
| Váha | 43–53 g | 59–70 g | 40 g | cca 25–35 g |
| Dožitie | do cca 10 r (orientačne, zdroj: oiseaux.net) | presné údaje neoverené | do cca 9 r (v zajatí) | presné údaje neoverené |
| Hlučnosť | vzácne chovaný mäkkozobý druh — pre skúseného chovateľa | vzácne chovaný mäkkozobý druh | vzácne chovaný mäkkozobý druh | neudomácnený voľne žijúci druh |
| Stav IUCN | IUCN LC (BirdLife 2018), bez CITES | IUCN LC (2016), bez CITES | IUCN LC (2016), bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Povaha | Tmavé temeno, čierny prúžok cez oko, dlhé biele obočie, biele hrdlo a hruď, tmavošedohnedá horná strana, tmavosivé boky; dlhý žltý zahnutý zobák s čiernou bázou; pohlavia rovnaké (bez dimorfizmu) | Väčší príbuzný; rozsiahla oranžovohrdzavá farba na lícach a bokoch; sivé temeno (nie tmavé); sivý zobák so svetlou bázou dolnej čeľuste; chýba čierne temeno šabľozoba žltozobého | Bridlicovosivé (nie tmavohnedočierne) temeno; biele obočie; biele hrdlo a hruď; gaštanové boky hrude; dlhý žltý zahnutý zobák; podobný celkový vzor, no bridlicové temeno namiesto tmavého | Menší šabľozob s bielym hrdlom, hrubším bielym obočím a hrdzavohnedastým krkom; tenší zahnutý zobák; podobný celkový vzor, no subtílnejší a s výraznejším hrdzavohnedým krkom |
| Areál | Endemit polostrovnej Indie južne od línie Rádžasthán–Orísa; stály pozemný hmyzožravec, 4 poddruhy, hlasný antifónny duetový druh lesov a hustého krovie | Himaláje (SV Pakistan, S India, Nepál, Bhután), 300–2400 m; od šabľozoba žltozobého sa odlišuje sfarbením líc, sivastejším temenom a himalájskym areálom | Himaláje, SV India, Mjanmarsko, Thajsko, Laos, Kambodža, Vietnam, Malajský polostrov; druh sa areálom s šabľozobom žltozobým neprekrýva — žije severne od neho | Himaláje a juhovýchodná Ázia; areál sa čiastočne prekrýva s výskytom šabľozoba obočnatého; geograficky od šabľozoba žltozobého oddelený himalájskym pásom |
Príznaky: Ťažké dýchanie, dýchanie s otvoreným zobákom, letargia, nechutenstvo, chudnutie, zmena hlasu
Plesňová infekcia dýchacích ciest z plesnivého krmiva, vlhkej podestielky alebo zatuchnutej živej potravy — mäkkozobé vtáky kŕmené vlhkou mäsitou zmesou a hmyzom sú na ňu obzvlášť citlivé. Prevencia: čerstvé, neplesnivé krmivo, hygienické a dobre vetrané prostredie, suchá podestielka, rýchle odstraňovanie zvyškov mäkkej stravy. Liečba antifungálnymi liekmi je dlhá a patrí do rúk aviárneho veterinára.
Príznaky: Riedky alebo krvavý trus, chudnutie napriek žravosti, nastŕpané perie, slabosť
Prevažne pozemné, hrabavé vtáky prijímajú parazity zo zeme a živej potravy (kokcídie, hlísty). Pomáha hygiena voliéry, čerstvé krmivo a pravidelná koprologická kontrola trusu; liečba cielenými antiparazitikami patrí veterinárovi. Nové vtáky drž oddelene v karanténe.
Príznaky: Apatia, nastŕpané perie, opuch brucha, ťažkosti s dýchaním, chudnutie, náhly úhyn
Mäkkozobé a ovocie prijímajúce vtáky sú náchylné na nadmerné ukladanie železa v pečeni (hemochromatóza/iron storage disease) pri strave s vysokým obsahom železa. Prevencia: kŕmne zmesi pre mäkkozobé s nízkym obsahom železa, primeraný podiel ovocia, vyhýbanie sa potrave bohatej na železo. Presné dietetické potreby tohto druhu v chove nie sú overené.
Príznaky: Slabosť, nastŕpané perie, zhoršená kondícia, poruchy trávenia, znížená plodnosť
Šabľozob žltozobý je prevažne hmyzožravec — kŕmenie ako zrninožravý vták (samé semená) vedie k podvýžive a poruchám trávenia. Základom musí byť mäkká mäsitá zmes a živý hmyz, doplnené ovocím a bobuľami. Jednostranná strava oslabuje imunitu a kondíciu.
Príznaky: Panika, nárazy do prekážok, poranenia krídel a hlavy, vyčerpanie, odmietanie potravy, náhly úhyn
Plachejší lesný druh zle znáša odchyt a manipuláciu — vo voliére aj v ruke je náchylný na paniku a nárazy. Manipuláciu obmedz na minimum, voliéru zariaď s úkrytmi a tlmeným prostredím. U zranených jedincov je kľúčové ticho, tma a minimum stresu.
Žltý zobák ako šabľa — diagnostický znak — najnápadnejším znakom druhu je dlhý, nadol zahnutý (dekurvátny) žltý zobák s čiernou bázou hornej čeľuste, podľa ktorého dostal slovenské meno šabľozob. Tvar zobáka mu umožňuje obratne vyhrabávať hmyz a bezstavovce z opadu a pôdy — ideálny nástroj pozemného hmyzožravca hustého podrastu.
Výrazné biele obočie a tmavá maska — okrem žltého zobáka sú diagnostickým znakom tmavé temeno a čierny prúžok cez oko v kombinácii s dlhým bielym nadočným prúžkom (obočím), ktorý výrazne kontrastuje s tmavou tvárou. Práve tento vzor spolu so žltým zobákom odlišuje šabľozoba žltozobého od všetkých ostatných druhov v jeho areáli.
Biela hruď a tmavé boky — kontrastné sfarbenie — hrdlo a hruď sú čisto biele, čo kontrastuje s tmavošedohnedou hornou stranou a tmavosivými až čiernymi bokmi. Tento vzor je podobný u iných šabľozobov z rodu Pomatorhinus, no kombinácia so žltým zobákom a tmavým temenom je pre tohto endemita Indie charakteristická.
Jediný šabľozob polostrovnej Indie — šabľozob žltozobý je jediným zástupcom rodu Pomatorhinus, ktorý žije na Indickom polostrove južne od línie Rádžasthán–Orísa. Na severe subkontinentu ho nahrádza príbuzný šabľozob červenolíci (P. erythrogenys), v Himalájach šabľozob bielohrdlý (P. ruficollis) a obočnatý (P. schisticeps) — geografická výlučnosť na peninsulárnej Indii je u tohto druhu jasná.
Antifónne dueto — presne synchronizovaný hlas páru — pár sa ozýva charakteristickým antifónnym duetom: samec vydáva hlasný flautovitý hvizdový tón oop-pu-pu-pu, na ktorý samica okamžite a presne nadväzuje tónom krukru. Synchronizácia je taká dokonalá, že to znie, akoby spieval jeden vták. Tento duet slúži na obhajobu teritória a posilnenie párového puta.
V prírode skôr počuť než vidieť — napriek relatívne nápadnému sfarbeniu sa šabľozob žltozobý pohybuje skryto pri zemi v hustom podraste, takže ho pozorovatelia skôr počujú než vidia. Pohybuje sa skákavým pohybom po zemi, listuje v opade a niekedy sa pridáva k zmiešaným kŕdľom hľadajúcim potravu (mixed-species foraging flocks; zdroj: Wikipedia EN).
Globálne hniezdo z lístia pri zemi — hniezdo šabľozoba žltozobého je veľká, voľná guľovitá (globálna) masa lístia (large and loose globular mass of foliage) ukrytá v krovie pri zemi alebo nízko nad ňou — typická stratégia zamaskovaného hniezdenia pozemných timálií. Znáška je zvyčajne 3 čisto biele vajcia (rozsah 2–4); hniezdna sezóna trvá december–máj.
4 poddruhy rôznej farby — nominátny horsfieldii (juhoindická plošina) tvorí referenčnú formu; obscurus (SZ India) je svetlejší a sivastejší; travancoreensis (JZ India — Kérala, Goa) je najtemnejší; maderaspatensis (Východné Ghaty) má prechodné sfarbenie a ako jediný poddruh nemá čiernu bázu zobáka a má kratší zobák. Tieto rozdiely odrážajú lokálne podmienky prostredia.
Druhové meno venované naturalistovi Horsefieldovi — latinský názov horsfieldii je venovaný americkému naturalistovi Thomasovi Horsefieldovi (1773–1859), ktorý dlhé roky pracoval pre Britskú Východoindickú spoločnosť a opísal množstvo indických a jávskych živočíchov a rastlín. Druh opísal v roku 1832 plukovník William Henry Sykes na základe vzoriek z Indie.
Len výnimočne a pre skúseného chovateľa. Šabľozob žltozobý je indický mäkkozobý (prevažne hmyzožravý) lesný druh, ktorý sa v európskej (ani slovenskej a českej) avikultúre chová len vzácne. Nie je to bežný klietkový vták — je to čulý, hlasný a prevažne pozemný druh s vyššími nárokmi: priestranná zarastená voliéra s vrstvou lístia na hrabanie a prevažne živá a mäkká strava (hmyz, mäkká mäsitá zmes, ovocie). Stránka má predovšetkým atlasový a poznávací charakter; chovateľské odporúčania vychádzajú zo zásad pre mäkkozobé vtáky a pre tento druh nie sú podrobne overené.
Šabľozob žltozobý je endemit polostrovnej Indie — geograficky sa teda s väčšinou príbuzných druhov neprekrýva. Od šabľozoba červenolíceho (P. erythrogenys) sa odlišuje absenciou rozsiahlej oranžovohrdzavej farby na lícach a tým, že má tmavé temeno (nie sivé); od obočnatého (P. schisticeps) ho odlišuje tmavé (nie bridlicovosivé) temeno a areál (peninsulárna India vs. Himaláje a JV Ázia). Kombinacia žltý zahnutý zobák + tmavé temeno + čierny prúžok cez oko + biele hrdlo je pre šabľozoba žltozobého charakteristická.
Je to prevažne hmyzožravý (mäkkozobý) druh. Základ jedálnička tvoria bezstavovce zbierané z opadu a pôdy — hmyz, larvy, kukly, húsenice, pavúky. Stravu dopĺňa bobuľami a plodmi dostupnými v podrastu. Práve preto má dlhý zahnutý žltý zobák, ktorým obratne prehľadáva opad a pôdu. V (vzácnom) chove musí byť základom mäkká mäsitá zmes a živý hmyz, nie zrninová zmes.
Je to endemit polostrovnej Indie — vyskytuje sa južne od línie Rádžasthán–Orísa. Obýva lesy, husté krovie, sekundárny porast a vlhké krovište prevažne kopcovitých oblastí. Je to stály (nesťahovavý) druh so 4 poddruhmi rozloženými naprieč rôznymi časťami poluostrova. V strednej Európe sa nevyskytuje.
IUCN hodnotí šabľozoba žltozobého ako najmenej ohrozeného (LC) podľa hodnotenia BirdLife International z roku 2018. Populačný trend nie je v dostupných zdrojoch explicitne uvedený; druh má rozsiahly areál v rámci Indie. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva.
Šabľozob žltozobý znáša zvyčajne 3 čisto biele vajcia (rozsah 2–4) do veľkého guľovitého hniezda z lístia ukrytého v krovie pri zemi. Hniezdna sezóna trvá december–máj (zdroj: Wikipedia EN). Presná dĺžka inkubácie pre tento druh nie je spoľahlivo overená — pri príbuznom šabľozobovi červenolícom trvá cca 13–16 dní (uvádzame ako orientačné); presné druh-špecifické údaje neoverené.
Je to nápadne hlasný druh — najkrajším prejavom je antifónne dueto páru: samec vydá flautovitý hvizdový tón oop-pu-pu-pu a samica okamžite odpovedá krukru, pričom synchronizácia je taká presná, že to znie ako jeden hlas. Repertoár zahŕňa aj bublajúce volania a poplašné hlasy. Hlas je melodický, ale prenikavý a vytrvalý, preto v byte môže rušiť a vhodnejší je do priestrannej voliéry. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.