Estrildidae (astrildovité)
Pytília zlatokrídla patrí medzi tichšie chované astrildy — jej hlas je jemný, hvizduľkajúci a nerušivý. Wikipedia EN uvádza, že typické volanie je seee a spev pozostáva zo sérií rýchlo opakovaných hvizduľkajúcich tónov. Samček spieva počas toku, v bežnej komunikácii oba vtáky vydávajú tiché kontaktné volania. Hlas nepreniká cez steny a je vhodný do bytu aj voliéry. Samičky spievajú zriedkavo alebo vôbec. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Samček dvorí samičke hvizduľkajúcim spevom so sériami rýchlych tónov. Podnetom na hniezdenie je dlhší deň, teplo (~20–25 °C) a živá potrava. Druh je jednopárovo monogamný v sezóne a teritoriálny — pár sa chová vždy samostatne; viac samcov na voliéru je zakázané (vzájomné ubližovanie).
Pár si v košíku alebo hustom kre postavia guľaté hniezdo z trávy s bočným vstupom, vyložené perím. Samička znáša zvyčajne 2–5 vajec (Biodiversity Explorer uvádza 2–5, DE Wikipedia 3–4 biele vajcia). Trvalý prísun vápnika je nevyhnutný. Pytília netoleruje kontrolu hniezda — pri vyrušovaní vyhadzuje vajcia.
Na vajciach sedia striedavo obaja rodičia. Inkubácia trvá ~12–13 dní (Wikipedia EN, Biodiversity Explorer). V tomto období je kľúčový pokoj — pri opakovanom vyrušovaní pár znášku takmer isto opustí. Voliéru a hniezdo nekontroluj.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé. Oba rodičia kŕmia natrávenou potravou. Nevyhnutná je živá potrava (termity, larvy, pinkie) — Biodiversity Explorer a avitoon.nl potvrdzujú, že mláďatá sú v prvých dňoch kŕmené predovšetkým hmyzom. Bez živej potravy hrozí, že rodičia mláďatá opustia.
Mláďatá opúšťajú hniezdo ~21. deň (Wikipedia EN). Mladé sú matne sfarbené a pripomínajú samičku — plné sfarbenie dospelých (červená tvár samčeka, oranžové krovky) získavajú postupne pri prvom pelichaní.
Mladé sa úplne osamostatnia ~5–6 týždňov po vyliahnutí a vtedy ich možno oddeliť od rodičov. Konkrétne dáta o dožití pytílie zlatokrídlej v zajatí nie sú v dostupných zdrojoch uvedené; príbuzné pytílie sa zvyčajne dožívajú 6–10 rokov — presné číslo pre P. afra je neoverené.
Pytília zlatokrídla nie je pinka na ruku — patrí medzi plachšie a ostražitejšie astrildy. Cieľom nie je ochočiť ju na maznanie, ale dopriať jej pokoj a dôveru, aby pri obsluhe zostala čo najpokojnejšia. Avitoon.nl upozorňuje, že samce si vzájomne ubližujú — nikdy viac ako jeden samec na voliéru. Postup: po prevoze ju nechaj aklimatizovať; pri voliére sa pohybuj pokojne; kŕm v pravidelnom čase; živú potravu podávaj nenápadne — vták si tak spojí tvoju prítomnosť s pochúťkou; nikdy ju nenaháňaj.
Po prevoze nechaj pár 1–3 týždne v pokoji aklimatizovať v priestrannej, husto zarastenej voliére — nehýb voliérou, nechytaj vtáky
Pri voliére sa pohybuj POKOJNE a hovor tichým hlasom — pytília je plachšia, náhle pohyby a hluk ju plašia
Kŕm v pravidelnom čase; živú potravu (termity, larvy) a metličku prosa podávaj nenápadne — najsilnejší nástroj budovania dôvery
Nikdy pytíliu nenaháňaj — chytaj ju len v nevyhnutnom prípade (presun, ošetrenie), radšej v šere a pokojne
Chov ZÁSADNE jeden pár na voliéru — v hniezdení je teritoriálna a samce si vzájomne ubližujú
Nečakaj krotkosť na ruku — pytília zlatokrídla zostáva celoživotne plachšia a ostražitá; je to vták na pozorovanie
Pytília zlatokrídla je v SR a ČR veľmi vzácna — vzácnejšia než pytília krásna aj pytília červenokrídla. V európskych chovoch sa vyskytuje menej; u špecializovaných chovateľov afrických astrildov ju možno zohnať, no v bežnej ponuke sa vyskytuje sporadicky. Nie je v CITES a IUCN ju hodnotí ako najmenej ohrozenú (LC). Cena je orientačná — v SR/ČR nie sú dostupné overené inzeráty; cenové pásmo vychádza z analógie s inými vzácnymi pytíliami. Náklady na chov sú vyššie než pri semenožravých astrildoch — okrem priestrannej voliéry a kvalitnej zrnovej zmesi treba počítať s pravidelnou živou potravou. Druh nie je bežnou ponukou chovateľských burz — väčšinou ide o priamy kontakt so špecializovaným chovateľom.
| Pytília zlatokrídla | Pytília krásna (Pytilia melba) | Pytília červenokrídla (Pytilia phoenicoptera) | Amarant africký (Lagonosticta senegala) | Motýlik granátový (Uraeginthus granatinus) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~11–12 cm | ~12–13 cm | ~12–13 cm | ~10–11 cm | ~12–14 cm |
| Váha | ~14–15 g | ~13–17 g | ~11–15 g | ~8–11 g | ~12–16 g |
| Dožitie | neuvedené (príbuzné pytílie ~6–10 r) | ~5–8 r | ~7–8 r | ~5–7 r | ~5–8 r |
| Hlučnosť | 4/5 | 4/5 | 4/5 | 2/5 | 3/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES |
| Povaha | Samček: červená tvár a čelo, sivá koruna, olivovo-zelený chrbát, ORANŽOVÉ krídlové krovky, purpurový kostrc; samica sivá hlava bez červenej, matnejšie krovky | Samček: červená tvár, SIVÁ HRUĎ, zelené krídla, žltozelene pruhované brucho; samica bez červenej tváre — viac červenej na tele ako P. afra | Samček: KARMÍNOVO ČERVENÉ krídlové krovky a tvárová maska, sivé telo, pruhované brucho — iné sfarbenie než P. afra (oranžové vs karmínové krovky) | Samček: výrazne červené telo s bielymi bodkami na bokoch, hnedé krídla; drobný, živý — menej náročný na chov ako pytílie | Samček: purpurová tvár a hruď, hnedý chrbát, jasne modrá škvrna za okom — efektný, ale menej hmyzožravý než pytílie |
| Areál | Východná a južná Afrika (Etiópia–Zimbabwe–Angola) — monotypický, vzácny v chove, živá potrava nevyhnutná | Subsaharská Afrika — bežnejšia v chove, agresívnejšia, rovnako náročná na živú potravu | Sahel Afriky (Senegal–Uganda) — iný región a sfarbenie než P. afra; vzácna v SR/ČR | Subsaharská Afrika — nenáročnejší začiatočnícky astrild, bez nutnosti živej potravy v takom rozsahu | Južná Afrika — efektný astrild, menej náročný na živú potravu než pytílie, vhodnejší pre menej skúsených |
Príznaky: Vyhodené vajcia alebo mláďatá z hniezda, neúspešné odchovy, hladujúce mláďatá
Najtypickejší problém v chove — druh vyžaduje dostatok živej potravy (termity, larvy), aby mláďatá nakŕmil. Ak živej potravy nie je dosť alebo vták na ňu nie je zvyknutý, odmieta odchov a vyhadzuje mláďatá. Prevencia: dostatok živej potravy (termity, pinkie, múčne červy), teplé prostredie a pokoj pri hniezde.
Príznaky: Riedky až krvavý trus, chudnutie napriek žraniu, naježené perie, apatia
Pytília zlatokrídla je náchylná na črevné parazity — chovateľská literatúra odporúča pravidelné odčervovanie a kontrolu trusu, predovšetkým pri chove na prírodnom substráte. Avitoon.nl upozorňuje, že pytílie niekedy hynú bez zjavného dôvodu — môže ísť o nerozpoznanú parazitózu. Prevencia: suché čisté prostredie, denná výmena vody, karanténa nových vtákov.
Príznaky: Samička sedí nahrbená na dne, napína sa, ťažko dýcha, opuch v okolí kloaky
Akútny, život ohrozujúci stav — okamžitá veterinárna pomoc. Rizikové faktory: nedostatok vápnika, chlad, obezita, nevhodný vek samičky. Prevencia: trvalý prísun sépiová kosť + grit, teplo, hniezdenie len so samičkami vo vhodnom veku.
Príznaky: Nahrbený vták s napuchnutým perím, malátnosť, sťažené dýchanie, triaška
Africký teplomilný druh neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan; pri podchladení rýchlo chradne. Prevencia: teplo nad ~20 °C, suché bezprievanové prostredie, vykurovaný úkryt vo vonkajšej voliére v chladnom období.
Príznaky: Dýchanie s otvoreným zobákom, klikavý zvuk pri dýchaní, strata spevu, vyčerpanosť
Roztoče osídľujú dýchacie cesty — bez liečby môže skončiť udusením. Lieči sa ivermektínom u aviárneho veterinára; karanténa nových vtákov je nevyhnutná. Pri klikavom dýchaní vyhľadaj veterinára bezodkladne.
Príznaky: Napadanie, poranenia hlavy a nôh, straty peria, oslabenie napadnutého vtáka
Avitoon.nl explicitne upozorňuje: samce pytílií si vzájomne ubližujú — nikdy nechovaj viac ako jedného samca na voliéru. Pri prvých príznakoch agresie okamžite oddeliť vtáky.
Monotypický druh — žiadne poddruhy — Pytilia afra je monotypická: IOC ani BirdLife neuznávajú žiadne poddruhy. Opisal ju Johann Friedrich Gmelin v roku 1789 ako Fringilla afra; epiteton afra pochádza z latinského afer = africký.
Nápadné oranžové krovky — iné sfarbenie ako u pytílie krásnej aj červenokrídlej — samček má červenú tvár a čelo, olivovo-zelený chrbát a výrazne ORANŽOVÉ krídlové krovky (nie karmínovo červené ako P. phoenicoptera, nie olivovo zelené ako P. melba). Oranžové krovky sú viditeľné u oboch pohlaví — samica ich má matnejšie.
Hostiteľ vdovky širokochvostej rajskej — pytília zlatokrídla je v prírode hostiteľom vdovky širokochvostej rajskej (Vidua obtusa), ktorá jej podhadzuje vajcia; mláďatá vdovky napodobňujú vzory úst a žobravé prejavy mláďat pytílie (Wikipedia EN). Ide o INÝ druh vdovky než u P. melba (Vidua paradisaea) a P. phoenicoptera (Vidua interjecta).
Veľký areál s~8 160 000 km² — druh sa vyskytuje v 15–16 krajinách subsaharskej Afriky: Angola, Botswana, Burundi, Konžská republika, DRK, Etiópia, Keňa, Malawi, Mozambik, Rwanda, Juhoafrická republika, Južný Sudán, Tanzánia, Uganda, Zambia, Zimbabwe (Wikipedia EN). Areál je stabilný, populácia nie je ohrozená — IUCN LC.
Miombo lesy a kroviny — špecifický biotop — v prírode obýva kroviny pozdĺž riek, miombo lesy (Brachystegia) a okraje galériových lesov; vyhýba sa hustému dažďovému pralesu aj holej savane (DE Wikipedia, Biodiversity Explorer). Výskyt do nadmorskej výšky 1 800 m (Wikipedia EN).
Hniezdo z trávy s bočným vstupom — v prírode budujú guľaté neupravené hniezdo s bočným vstupom z trávy a bylín, vyložené perím, vo výške 1–3 m nad zemou (Biodiversity Explorer). Inkubácia ~12–13 dní, hniezdo opúšťajú ~21. deň.
Samce si vzájomne ubližujú — avitoon.nl explicitne upozorňuje, že pytílie sú agresívne voči iným samcom svojho druhu a môžu si spôsobiť vážne zranenia alebo smrť. Nikdy viac ako jeden samec na voliéru.
Vajca vdovky sú o ~15 % ťažšie — vedecké merania (Wikipedia EN cituje štúdie) ukazujú, že vajcia brood-parazita Vidua obtusa vážia priemerne ~1,64 g oproti ~1,42 g vajciami pytílie — napriek tomu pytília vajcia prijme a odchová.
Odlíšenie od pytílie krásnej (P. melba) — P. melba má ČERVENÚ TVÁR, SIVÚ HRUĎ a ZELENÉ krídla so žltooranžovými pruhmi na spodku; P. afra má červenú len na čele a tvári, ale OLIVOVO-ZELENÝ CHRBÁT a ORANŽOVÉ krovky bez sfarbenia tela — celkovo menej červenej na hrudi.
Odlíšenie od pytílie červenokrídlej (P. phoenicoptera) — P. phoenicoptera má KARMÍNOVO ČERVENÉ KRÍDLOVÉ KROVKY a tvárovú masku, sivé telo a je z úplne iného geografického pásma (Sahel); P. afra má ORANŽOVÉ (nie karmínovo červené) krovky, červenú len na čele/tvári a olivovo-zelený chrbát — odlíšenie je zreteľné na priamy pohľad.
Hlavné rozdiely: (1) Sfarbenie — pytília zlatokrídla má ORANŽOVÉ krídlové krovky, olivovo-zelený chrbát a červenú len na čele a tvári; pytília krásna má červenú tvár, SIVÚ HRUĎ, zelené krídla a výrazne pruhovaný spodok; (2) Areál — P. afra: východná a južná Afrika (Etiópia–Zimbabwe–Angola); P. melba: rozsiahlejší areál naprieč celou subsaharskou Afrikou; (3) Brood parasite — P. afra je hostiteľom Vidua obtusa, P. melba hostiteľom Vidua paradisaea; (4) Veľkosť — P. afra je o niečo menšia (~11–12 cm vs ~12–13 cm).
Kľúčové rozdiely: (1) Sfarbenie krídel — P. afra má ORANŽOVÉ krovky, P. phoenicoptera má KARMÍNOVO ČERVENÉ krovky; (2) Hlava — P. afra má červenú len na čele a tvári, P. phoenicoptera má karmínovo červenú tvárovú masku a sivé telo; (3) Chrbát — P. afra: olivovo-zelený; P. phoenicoptera: sivý; (4) Areál — P. afra: východná a južná Afrika; P. phoenicoptera: Sahel (Senegal–Uganda). Pytílie sú teda rôzne sfarbené a z rôznych regiónov Afriky.
Pytília má výrazný sklon k hmyzožravosti — v prírode tvoria termity, pavúky a iný hmyz dôležitý doplnok semennej stravy (Biodiversity Explorer). V chove preto vyžaduje pravidelnú živú potravu: termity (najobľúbenejšie), múčne červy, pinkie a drobné svrčky. Počas hniezdenia je živá potrava podmienkou úspechu — mláďatá sú v prvých dňoch kŕmené predovšetkým hmyzom. Pred kúpou overte, či je vták na živú potravu zvyknutý.
Chová sa v páre, zásadne jeden pár na voliéru — avitoon.nl varuje, že samce pytílií si vzájomne ubližujú a môžu spôsobiť smrť. Mimo hniezdenia môže dobre vychádzať s inými pokojnými druhmi, no počas hniezdenia je najistejšie chovať pár samostatne.
Vidua obtusa (Broad-tailed Paradise Whydah) je hniezdny parazit pytílie zlatokrídlej — samica vdovky znáša vajcia do hniezda pytílie a tá ich inkubuje a odchováva. Mláďatá vdovky napodobňujú vzory úst a žobravé prejavy mláďat pytílie. Na rozdiel od kukučky vdovka hostiteľské vajcia ani mláďatá nelikviduje. Vajcia vdovky sú o ~15 % ťažšie než vajcia pytílie. V bežnom chove sa tento jav neuplatňuje.
Pár si v košíku alebo hustej vegetácii postaví hniezdo. Samička znáša 2–5 vajec, inkubácia trvá ~12–13 dní (sedia obaja), mláďatá opúšťajú hniezdo ~21. deň (Wikipedia EN). Najčastejšie príčiny neúspechu: (1) nedostatok živej potravy — pytília mláďatá nenakremi alebo opustí; (2) vyrušovanie a kontrola hniezda — druh to netoleruje; (3) chlad — africký druh je citlivý na podchladenie. Prevencia: dostatok živej potravy, teplé prostredie a absolútny pokoj pri hniezde.
Africký teplomilný druh — neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan. Vyhovuje jej teplo nad ~20 °C, priestranná husto zarastená voliéra s úkrytmi. Vo vonkajšej voliére možno chovať v teplej časti roka, no v chladnom období potrebuje suchý, bezprievanový a vykurovaný úkryt.