Estrildidae (astrildovité)
Pytília červenokrídla patrí medzi tichšie chované astrildy — jej hlas je jemný, flautovitý a nerušivý. Samček spieva tichý spev zložený z flautovitých tónov, pričom počas toku vydáva charakteristické dlhšie volanie (nemecká literatura popisuje typické thaaar), ktoré slúži na dvorenie. V bežnej komunikácii oba vtáky vydávajú tiché kontaktné volania — krátke cvrlikavé tóny. Hlas nepreniká cez steny a je vhodný do bytu aj voliéry. Samičky spievajú zriedkavo alebo vôbec. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Samček dvorí samičke jemným, flautovitým spevom s charakteristickým tokovým volaním. Podnetom na hniezdenie je dlhší deň, teplo (~20–25 °C) a živá potrava. Druh je jednopárovo monogamný v sezóne a menej agresívny ako pytília krásna, no v hniezdení stále teritoriálny — pár sa chová samostatne.
Pár si v polootvorenej búdke, košíku alebo hustom kre z trávy a kokosového vlákna postaví kryté hniezdo. Samička znáša zvyčajne 4–6 vajec s fertilitou okolo 70–75 %. Trvalý prísun vápnika je nevyhnutný. Pytília netoleruje kontrolu hniezda — pri vyrušovaní vyhadzuje vajcia.
Na vajciach sedia striedavo obaja rodičia. Inkubácia trvá ~13–14 dní. V tomto období je kľúčový pokoj — pri opakovanom vyrušovaní pár znášku takmer isto opustí. Voliéru a hniezdo nekontroluj.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé. Oba rodičia kŕmia natrávenou potravou. Nevyhnutná je živá potrava (termity, larvy) — bez nej mláďatá vyhadzuje. Dôležité: rodičia prestávajú zahrieval mláďatá v noci okolo 10. dňa veku — ak voliéra vychladne, mláďatá podchladnú a zahynú. Zabezpeč teplé prostredie po celý čas odchovu.
Mláďatá vyletujú z hniezda v ~18–22. dni, no ešte 2–3 týždne ich rodičia dokrmujú. Mladé sú matne sfarbené a pripomínajú samičku — plné sfarbenie dospelých (karmínovo červené krídla samčeka) získavajú postupne.
Mladé sa úplne osamostatnia ~5–6 týždňov po vyliahnutí a vtedy ich možno oddeliť od rodičov. Pri správnej starostlivosti sa druh dožíva ~7–8 rokov.
Pytília červenokrídla nie je pinka na ruku — patrí medzi plachšie a ostražitejšie astrildy. Cieľom nie je ochočiť ju na maznanie (to ju silno stresuje), ale dopriať jej pokoj a dôveru, aby pri obsluhe zostala čo najpokojnejšia. Na opatrovateľa si zvyká pomalšie než zebrička či bengalka. Postup: po prevoze ju nechaj v pokoji aklimatizovať; pri voliére sa pohybuj pokojne; kŕm v pravidelnom čase; živú potravu podávaj nenápadne — vták si tak spojí tvoju prítomnosť s pochúťkou; nikdy ju nenaháňaj. Ochočovanie na ruku pri tomto druhu nemá zmysel.
Po prevoze nechaj pár 1–3 týždne v pokoji aklimatizovať v priestrannej, husto zarastenej voliére — nehýb voliérou, nechytaj vtáky
Pri voliére sa pohybuj POKOJNE a hovor tichým hlasom — pytília je plachšia, náhle pohyby a hluk ju plašia
Kŕm v pravidelnom čase; živú potravu (termity, larvy) a metličku prosa podávaj nenápadne — najsilnejší nástroj budovania dôvery
Nikdy pytíliu nenaháňaj — chytaj ju len v nevyhnutnom prípade (presun, ošetrenie), radšej v šere a pokojne
Chovaj ZÁSADNE jeden pár na voliéru — v hniezdení je teritoriálna voči iným vtákom
Nečakaj krotkosť na ruku — pytília červenokrídla zostáva celoživotne plachšia a ostražitá; je to vták na pozorovanie
Pytília červenokrídla je v SR a ČR vzácnejšia než pytília krásna — u špecializovaných chovateľov afrických astrildov ju možno zohnať, no v bežnej ponuke sa vyskytuje menej. Nie je v CITES a IUCN ju hodnotí ako najmenej ohrozenú (LC). Cena jedného vtáka sa orientačne pohybuje okolo 40–80 €, pár zvyčajne 80–160 €; cena kolíše podľa veku, kondície, pôvodu a dostupnosti na trhu. Náklady na chov sú vyššie než pri semenožravých astrildoch — okrem priestrannej voliéry a kvalitnej zrnovej zmesi treba počítať s pravidelnou živou potravou. Druh nie je bežnou ponukou chovateľských burz — väčšinou ide o priamy kontakt so špecializovaným chovateľom.
| Pytília červenokrídla | Pytília krásna (Pytilia melba) | Astrild obyčajný (Estrilda astrild) | Amadinka Gouldovej (Chloebia gouldiae) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~12–13 cm | ~12–13 cm | ~10–12 cm | ~13–14 cm |
| Váha | ~11–15 g | ~13–17 g | ~6–9 g | ~14–17 g |
| Dožitie | ~7–8 r | ~5–8 r | ~4–6 r | ~5–8 r |
| Hlučnosť | 4/5 | 4/5 | 2/5 | 4/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN NT · bez CITES |
| Povaha | Samček: karmínovo červené krídlové krovky a tvárová maska, sivé telo, jemne pruhované bruško; samica matnejšia s menej výraznou červeňou | Samček: červená tvár, sivá hruď, olivovo zelené krídla, žltozelené pruhované bruško; samica bez červenej tváre | Hnedo prúžkované telo, červený zobák a červený pruh cez oko, ružovkasté briežko; čulý, družný | Najpestrejšia pinka — fialová hruď, žlté brucho, zelený chrbát, červená/čierna/žltá hlava; semenožravá, citlivá na roztoče |
| Areál | Sahel Afriky (Senegal–Uganda) — efektná, vzácnejšia a menej agresívna než P. melba, živá potrava nevyhnutná | Subsaharská Afrika — bežnejšia v chove, agresívnejšia, rovnako náročná na živú potravu | Subsaharská Afrika — drobný, nenáročnejší, vhodnejší pre začiatočníkov | Severná Austrália — efektná ozdoba voliér, náročná inak ako pytília (prevažne semenožravá) |
Príznaky: Vyhodené vajcia alebo mláďatá z hniezda, neúspešné odchovy, hladujúce mláďatá
Najtypickejší problém v chove — druh vyžaduje dostatok živej potravy (termity, larvy), aby mláďatá nakŕmil. Ak živej potravy nie je dosť alebo vták na ňu nie je zvyknutý, odmieta odchov a vyhadzuje mláďatá. Špeciálnym rizikom je, že rodičia prestávajú zahriať mláďatá v noci okolo 10. dňa veku — pri chlade mláďatá podchladnú a hynú. Prevencia: dostatok živej potravy, teplé prostredie a pokoj pri hniezde.
Príznaky: Riedky až krvavý trus, chudnutie napriek žraniu, naježené perie, apatia
Pytília červenokrídla je náchylná na črevné parazity a kokcidiózu — chovateľská literatúra odporúča pravidelné odčervovanie a kontrolu trusu, predovšetkým pri chove na prírodnom substráte. Prevencia: suché čisté prostredie, denná výmena vody, karanténa nových vtákov.
Príznaky: Samička sedí nahrbená na dne, napína sa, ťažko dýcha, opuch v okolí kloaky
Akútny, život ohrozujúci stav — okamžitá veterinárna pomoc. Rizikové faktory: nedostatok vápnika, chlad, obezita, nevhodný vek samičky. Prevencia: trvalý prísun sépiová kosť + grit, teplo, hniezdenie len so samičkami vo vhodnom veku.
Príznaky: Nahrbený vták s napuchnutým perím, malátnosť, sťažené dýchanie, triaška
Africký teplomilný druh neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan; pri podchladení rýchlo chradne. Prevencia: teplo nad ~20 °C, suché bezprievanové prostredie, vykurovaný úkryt vo vonkajšej voliére v chladnom období.
Príznaky: Dýchanie s otvoreným zobákom, klikavý zvuk pri dýchaní, strata spevu, vyčerpanosť
Roztoče osídľujú dýchacie cesty — bez liečby môže skončiť udusením. Lieči sa ivermektínom u aviárneho veterinára; karanténa nových vtákov je nevyhnutná. Pri klikavom dýchaní vyhľadaj veterinára bezodkladne.
Vzácnejšia a menej dostupná než pytília krásna — pytília červenokrídla (Pytilia phoenicoptera) sa v európskych chovoch vyskytuje menej než P. melba, no podľa chovateľskej literatúry je menej agresívna a pri správnom prístupe prístupnejšia k odchovu.
Karmínovo červené krídla — iné sfarbenie ako u pytílie krásnej — na rozdiel od pytílie krásnej (zelené krídla) má pytília červenokrídla karmínovo červené krídlové krovky a tvárovú masku, sivé telo a jemne pruhované bruško — odtiaľ jej meno.
Hostiteľ vdovky dlhochvostej rajskej — pytília červenokrídla je v prírode hostiteľom vdovky dlhochvostej rajskej (Vidua interjecta), ktorá jej podhadzuje vajcia; mláďatá vdovky napodobňujú žobravé prejavy mláďat pytílie. Ide o iný druh vdovky než u P. melba (parasituje ju Vidua paradisaea).
2 poddruhy naprieč Sahelom — IOC uznáva 2 poddruhy: P. p. phoenicoptera (Senegal–severná Nigéria) a P. p. emini (Kamerun–Uganda). Oba poddruhy sú si podobné, líšia sa len mierne.
Prvý import do Európy 1870 Carla Hagenbecka — podľa nemeckej chovateľskej literatúry bol druh prvýkrát dovezený do Európy v roku 1870 Carlom Hagenbeckom a prvý úspešný odchov v Nemecku nasledoval krátko nato.
Rodičia prestávajú zahrieval mláďatá okolo 10. dňa — charakteristický a dôležitý chovateľský poznatek: ak v tomto čase voliéra vychladne, mláďatá podchladnú a hynú. Teplé prostredie počas celého odchovu je preto kľúčové.
Nie je v CITES, IUCN Least Concern — druh má veľký areál (370 000 km²) naprieč Sahelom a tropickou Afrikou, populácia je stabilná, nie je ohrozený. Voliérovo odchované jedince možno chovať bez špeciálnych CITES povolení.
Hmyzožravosť vyššia než u bežných astrildov, nižšia než u P. melba — podľa Hawkesbury Finch Club je závislosť na živej potrave vysoká, ale nie tak vysoká ako u pytílie krásnej, čo robí P. phoenicoptera o niečo prístupnejšou v odchove.
Hybridizuje s pytíliou krásnou v prírode — tam, kde sa areály oboch druhov prekrývajú, dochádza k hybridizácii; to platí aj pre chov — odporúča sa chovať oba druhy oddelene.
Dožitie ~7–8 rokov v zajatí — pri správnej starostlivosti (teplo, živá potrava, čistota) dosahuje pytília červenokrídla v zajatí dožitie ~7–8 rokov.
Hlavné rozdiely: (1) Sfarbenie — pytília červenokrídla má karmínovo červené krídlové krovky a sivé telo (samček), pytília krásna má červenú tvár, sivú hruď a olivovo zelené krídla; (2) Agresivita — P. phoenicoptera je podľa chovateľskej literatúry menej agresívna ako P. melba; (3) Dostupnosť — pytília červenokrídla je v SR/ČR vzácnejšia a ťažšie dostupná; (4) Brood parasite — P. phoenicoptera je hostiteľom Vidua interjecta (vdovka dlhochvostá rajská), P. melba hostiteľom Vidua paradisaea (vdovka rajská); (5) Areál — P. phoenicoptera obýva Sahel (západ–stred), P. melba má oveľa rozsiahlejší areál naprieč subsaharskou Afrikou.
Pytília má výrazný sklon k hmyzožravosti — v prírode tvorí hmyz (termity, larvy) dôležitú časť potravy. V chove preto vyžaduje pravidelnú živú potravu: termity (najobľúbenejšie), múčne červy, pinkie a drobné svrčky. Počas hniezdenia je živá potrava podmienkou úspechu — bez nej mláďatá vyhadzuje z hniezda alebo ich nenakŕmi. Pred kúpou overte, či je vták na živú potravu zvyknutý.
Pytília červenokrídla prestáva zahrieval mláďatá v noci okolo 10. dňa ich veku — mláďatá sa od tohto momentu musia regulovať termoregulačne samy. Ak je v tomto čase voliéra príliš studená, mláďatá podchladnú a zahynú. Prevencia: udržiavaj stále teplé prostredie (nad ~20 °C) po celý čas odchovu, nie len do 10. dňa. Toto je jeden z najčastejších dôvodov straty mláďat v chove.
Chová sa v páre, zásadne jeden pár na voliéru — v hniezdnom období je teritoriálna. Mimo hniezdenia ju možno v dostatočne veľkej voliére kombinovať s pokojnými, väčšími a inak sfarbenými druhmi, no počas hniezdenia je najistejšie chovať pár samostatne. Nechovaj dohromady P. phoenicoptera a P. melba — hybridizujú.
Vidua interjecta (Long-tailed Paradise Whydah / Dlhochvostá rajská vdovka) je hniezdny parazit pytílie červenokrídlej — samica vdovky znáša vajcia do hniezda pytílie a ta ich nevedomky inkubuje a odchováva. Mláďatá vdovky napodobňujú žobravé prejavy a vzhľad ústnej dutiny mláďat pytílie, takže ich rodičia kŕmia spolu s vlastnými. Na rozdiel od kukučky vdovka hostiteľské vajcia ani mláďatá nelikviduje. V bežnom chove sa tento jav neuplatňuje.
Pár si v polootvorenej búdke alebo hustej vegetácii postaví kryté hniezdo. Samička znáša 4–6 vajec, inkubácia trvá ~13–14 dní (sedia obaja), mláďatá vyletujú ~18–22. deň a rodičia ich ešte 2–3 týždne dokrmujú. Najčastejšie príčiny neúspechu: (1) nedostatok živej potravy — pytília mláďatá vyhadzuje; (2) chlad okolo 10. dňa veku mláďat — rodičia prestávajú zahrieval, mláďatá podchladnú; (3) vyrušovanie a kontrola hniezda — druh to netoleruje. Prevencia: dostatok živej potravy, teplé prostredie a absolútny pokoj pri hniezde.
Africký teplomilný druh — neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan. Vyhovuje jej teplo nad ~20 °C, priestranná husto zarastená voliéra s úkrytmi. Vo vonkajšej voliére možno chovať v teplej časti roka, no v chladnom období potrebuje suchý, bezprievanový a vykurovaný úkryt. Kľúčové: teplé prostredie je obzvlášť dôležité počas odchovu mláďat.