Postriežkar sivohrdlý

Pustovník bez vody — Postriežkar sivohrdlý je jeden z mála vtákov, ktorý nepotrebuje pitnú vodu na prežitie. Všetku potrebnú vodu získava metabolicky z hmyzu a šťavnatých plodov (predovšetkým saguaro). Práve vďaka tejto adaptácii môže hniezdič v aridných kaktusom polopúštiach, kde iné druhy bez vodného zdroja hniezdiť nedokážu.

Príbytok v saguare — Jedným z najtypickejších hniezdnych miest postriežkara sivohrdlého je dutina po ďatľovcovi Gilovom (Melanerpes uropygialis) v stĺpovitom kaktuse saguaro (Carnegiea gigantea) — ikone arizonskej krajiny. Kaktus zvnútra prirodzene reguluje teplotu: hoci vonkajšia teplota v Arizone v júni presahuje 40 °C, vnútri dutiny ostáva chladnejšie. Druh hniezdi však aj v poštových schránkach, výfukových potrubiach, zvinutých hadiciach či nohaviciach na šnúre.

Najbledší z Myiarchus — V Severnej Amerike sa vyskytujú viaceré druhy rodu Myiarchus, ktoré sú si vizuálne veľmi podobné. Postriežkar sivohrdlý je spomedzi nich najbledší: brucho je veľmi bledožlté (miestami takmer biele), sivá hrude je bledšia a hrdzavina chvosta menej sýta ako u postriežkara chochlatého (M. tyrannulus) alebo postriežkara kráľovského (M. crinitus). Napriek tomu spoľahlivá terénna identifikácia od príbuzných druhov vyžaduje počúvanie hlasov, nie len pohľad.

Hlas ako vizitka — „ka-brick“ — Hlas je primárnym identifikačným znakom druhu. Charakteristické hrubé hrčivé „ka-brick“ (prípadne „kabrick“) a drsné „prrt“ alebo „wheer“ sú počuteľné celý rok — aj mimo hniezdnej sezóny a na zimoviskách. Toto je zásadný rozdiel od iných tyranidae, ktorých hlasy sú si navzájom podobné. Jeden pohľad nestačí — ornitológovia hovoria: sluch je pre rod Myiarchus dôležitejší ako zrak.

Rekord 12 rokov — Banding (okrúžkovanie) odhalilo, že postriežkar sivohrdlý môže žiť prekvapivo dlho. Najstarší zdokumentovaný jedinec bol recapture takmer 12 rokov po pôvodnom okrúžkovaní v Orange County (Kalifornia) v roku 1997 — v roku 2008 ho opätovne chytili a pustili. Pre relatívne malého tyranoveho vtáka (menej ako 40 g) je to pozoruhodný vek.

10 miliónov jedincov — populácia rastie — Partners in Flight odhaduje globálnu hniezdnu populáciu postriežkara sivohrdlého na 10 miliónov jedincov, z toho asi 6,8 milióna hniezdilo v USA a Kanade. Trend populácie je hodnotený ako stabilný až mierne rastúci, čo odlišuje tento druh od mnohých iných lesných spevavcov, ktorých stavy klesajú. IUCN hodnotí druh LC a Partners in Flight mu dáva nízky stupeň ohrozenia (8/20 na Continental Concern Score).

Vplyv hluku na mláďatá — vedecký dôkaz — Výskum (Stracey & Robinson 2012) ukázal, že mestský hluk a hluk z cestnej premávky pri hniezdnych dutinách postriežkara sivohrdlého znižuje hladinu stresového hormónu kortikosterónu, spomaľuje rast peria a znižuje telesnú hmotnosť mláďat — čo v konečnom dôsledku oslabuje ich schopnosť lovu a úniku pred predátormi. Ide o jeden z mála priamych dôkazov, ako mestský hluk negatívne ovplyvňuje fyziológiu hniezdneho vtáctva.

Bez hadej kože — na rozdiel od bratranca — Postriežkar kráľovský (Myiarchus crinitus) bežne vkladá hadiu kožu (alebo priesvitné igelitové obaly) do svojho hniezda — predpokladá sa, že to odpudzuje predátorov. Postriežkar sivohrdlý to robí iba výnimočne. Namiesto toho používa suché zvieracie trusy a zvieracie chlpy na výmurku hniezda — čo je ďalší behaviorálny znak odlišujúci tieto dva druhy.

Turista na atlantickom pobreží — Druh je považovaný za typicky „západoamerický“, no každý rok sa niekoľko jedincov objaví ďaleko od zvyčajného areálu — na atlantickom pobreží USA a Kanady, niekedy až vo Veľkej Británii a Írsku. Tieto vzácne vaganty sú pre európskych birdwatcherov mimoriadne žiadaným „záberom“.