Ploceidae (snovačovité / pletiarovité)
Pletiarka dedinská patrí medzi hlasovo nápadné a hlučnejšie voliérové druhy — v prírode tvorí veľké, mimoriadne hlučné kolónie pri ľudských sídlach. Jej prejav nie je melodický spev, ale skôr spoločenské, ruchové zvuky: samec vydáva charakteristické vŕzgavé, drnčivé, „šušťavé" a švitorivé tóny a krátke prenikavé volania, ktoré sú najintenzívnejšie počas hniezdenia, keď pri svojom visiacom hniezde trepoce krídlami a dvorí samiciam. V kolónii sa hlas zosilňuje a je počuteľný cez celý deň. Oba vtáky používajú aj kratšie kontaktné a varovné volania. Hlas preniká cez steny citeľnejšie než pri tichších astrildoch, preto je druh vhodnejší do priestrannej (ideálne vonkajšej) voliéry. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Druh je koloniálny a polygýnny. Samec si z dlhých stebiel trávy a listových pásikov sám upletie pevné, visiace guľovité hniezdo (jedno za pár dní), zavesí sa pod ním a trepoce krídlami a hlasno spieva, aby prilákal samicu. Počas sezóny postaví viac hniezd a môže mať niekoľko partneriek (až päť hniezd s viacerými samicami). Podnetom na hniezdenie je dlhší deň, teplo a dostatok hniezdneho materiálu; vtedy samec oblečie pestrý svadobný šat.
Po prijatí hniezda samicou znáša samica spravidla 2–4 (niekedy až 5) vajec, ktoré bývajú jednofarebné alebo jemne škvrnité. Pletiarky sú v prírode hostiteľmi hniezdneho parazitizmu a samice majú výbornú schopnosť rozoznať cudzie vajce vo vlastnom hniezde. Trvalý prísun vápnika (sépiová kosť, grit) je nevyhnutný (prevencia zadržania vajca). V chove sa hniezdi v kŕdli/kolónii v dostatočne priestrannej voliére.
Na vajciach sedí spravidla samica sama; inkubácia trvá približne 12–14 dní. V tomto období je dôležitý pokoj — zbytočné vyrušovanie pri hniezde znižuje úspešnosť odchovu. Voliéru a hniezdo zbytočne nekontroluj, dopĺňaj len krmivo (v sezóne aj živú potravu) a vodu a udržuj stabilné, teplé a pokojné prostredie.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé (krmivé/altriciálne) a sú plne odkázané na rodičov. Kŕmené sú rodičmi, pričom pletiarka na odchov mláďat využíva živú potravu (drobné larvy, múčne červy, pinkie, kukly) popri zrnovej a vaječnej zmesi. Zabezpeč preto v hniezdnej sezóne dostatok živej potravy, pokoj a teplo. Pri nedostatku kvalitnej (najmä bielkovinnej) potravy klesá úspešnosť odchovu.
Mláďatá vyletujú z hniezda približne v 17.–21. dni a ešte krátky čas (zhruba ~1–2 týždne) ich rodičia dokrmujú, kým sa naučia samostatne žrať. Mladé sú matne, olivovo-žltkasto sfarbené a pripomínajú samicu — chýba im výrazná čierna maska a kontrastný škvrnitý chrbát dospelého samca; plné svadobné sfarbenie samce získavajú postupne v ďalších sezónach. V tomto čase neobmedzuj kvalitné krmivo vrátane živej potravy.
Mladé sa osamostatnia približne 4–6 týždňov po vyliahnutí a vtedy ich možno oddeliť, ak je voliéra preplnená alebo ak je samec voči odrastenejším mláďatám útočný. Do chovu sa vtáky zvyčajne zaraďujú v nasledujúcej hniezdnej sezóne, keď sú v plnej kondícii a samce oblečú svadobný šat. Pri správnej starostlivosti je druh dlhoveký — dožíva sa ~10–15 rokov (v zajatí výnimočne aj výrazne viac).
Pletiarka dedinská nie je vták „na ruku" a patrí medzi ostražitejšie, čulé voliérové druhy — cieľom nie je ochočiť ju na maznanie (to ju silno stresuje), ale dopriať jej pokoj a dôveru, aby pri obsluhe, kŕmení a pozorovaní zostala čo najpokojnejšia. Na opatrovateľa si zvyká pomalšie a je vysoko spoločenská — najlepšie sa cíti v kŕdli alebo malej kolónii v priestrannej voliére, nie sama. V hniezdnom období je samec hlasný a aktívny pri svojich pletených hniezdach. Postup získania pokoja: (1) po prevoze nechaj vtáky dlhšie aklimatizovať vo voliére; (2) pri voliére sa pohybuj pokojne a hovor tichým hlasom; (3) kŕm v pravidelnom čase a obľúbenú živú potravu i metličku prosa podávaj nenápadne — vták si tak spojí tvoju prítomnosť s pochúťkou; (4) nikdy ho nenaháňaj a chytaj len v nevyhnutnom prípade (presun, ošetrenie), radšej v šere a pokojne. Najviac sa mu darí v kŕdli v priestrannej, zarastenej voliére s dostatkom hniezdneho materiálu, kde môže nerušene pliesť hniezda. Ochočovanie „na ruku" pri tomto druhu nemá zmysel.
Po prevoze nechaj vtáky dlhšie (1–3 týždne) v pokoji aklimatizovať v priestrannej voliére s úkrytmi — nehýb voliérou, nechytaj vtáky, len dopĺňaj krmivo a vodu
Pri voliére sa pohybuj POKOJNE a hovor tichým hlasom — pletiarka je čulá a ostražitá, náhle pohyby a hluk ju plašia
Kŕm v pravidelnom čase; obľúbenú živú potravu (larvy, múčne červy) a metličku prosa podávaj nenápadne — najsilnejší nástroj dôvery
Nikdy pletiarku nenaháňaj — chytaj ju len v nevyhnutnom prípade (presun, ošetrenie), radšej v šere a pokojne, aby si predišiel stresu a poraneniu
Chovaj ju SPOLOČENSKY — v kŕdli alebo malej kolónii (jeden samec s viacerými samicami); je to vysoko spoločenský druh, samota mu nesvedčí
Zabezpeč dostatok priestoru, hniezdneho materiálu (dlhé stebla trávy, listové pásiky) a živej potravy v sezóne — spokojný, dobre kŕmený vták je pokojnejší
Na hniezdenie ponechaj samcovi pokoj pri stavbe hniezd a pri hniezde vtáky zbytočne NErušíš ani nekontroluješ — vyrušovanie znižuje úspešnosť odchovu
Nečakaj krotkosť „na ruku" — pletiarka dedinská zostáva celoživotne ostražitá; je to vták na pozorovanie, nie na maznanie
Pletiarka dedinská je menej bežná než základné voliérové druhy (zebrička, bengalka), no u špecializovaných chovateľov afrického a exotického vtáctva v SR aj ČR sa dá zohnať — snovače patria medzi obľúbené, hoci nie každodenne chované voliérové druhy. Nie je vzácna v zmysle ochrany — nie je v CITES a IUCN ju hodnotí ako najmenej ohrozenú. Cena jedného vtáka sa orientačne pohybuje okolo 25–55 €, pár (samec + samica) zvyčajne 50–110 €; cena kolíše podľa veku, kondície, pôvodu a toho, či ide o voliérovo odchované, krúžkované jedince. Náklady na chov sú dané najmä potrebou priestrannej voliéry (ideálne vonkajšej s vyhrievaným úkrytom) a stálym prísunom hniezdneho materiálu a v sezóne živej potravy; samotná zrnová zmes je lacná. Keďže je druh spoločenský, počítaj s kúpou viacerých vtákov (kŕdeľ/kolónia), nie jedného samotného. Pre dostupnosť i úspešný odchov sú kľúčové chovne overené jedince od skúseného chovateľa.
| Pletiarka dedinská | Pletiarka škrabošková (Ploceus velatus) | Pletiarka ohnivá (Euplectes orix) | Pletiarka červenozobá (Quelea quelea) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | ~15–17 cm | ~14–16 cm | ~13–15 cm | ~11–13 cm |
| Váha | ~34–45 g | ~25–45 g | ~18–28 g | ~15–26 g |
| Dožitie | ~10–15 r | ~8–14 r | ~6–10 r | ~3–6 r |
| Hlučnosť | 4/5 | 4/5 | 4/5 | 3/5 |
| Stav IUCN | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES | IUCN LC · bez CITES |
| Povaha | Hniezdny samec: žltý so škvrnitým čierno-žltým chrbtom, čiernou maskou/hlavou, červeným okom a mohutným zobákom; samica a eklipsný samec matní, olivovo-žltkastí | Hniezdny samec žltý s čiernou „škraboškou" (maskou) a červeným okom; samica a nehniezdny samec olivovo-žltkastí — veľmi podobný príbuzný snovač | Hniezdny samec ohnivo červeno-čierny (nápadný svadobný šat); mimo sezóny a samica hnedo prúžkovaní ako vrabec — výrazná sezónna premena | Drobný snovač s červeným zobákom; hniezdny samec s čiernou maskou a ružovkastým nádychom, inak nenápadný; mimoriadne spoločenský |
| Areál | Subsaharská Afrika — efektný koloniálny snovač, ktorý pletie visiace hniezda; hlučný, deštruktívny k vegetácii, do priestrannej voliéry | Južná a východná Afrika — blízky príbuzný, tiež pletie visiace hniezda a hniezdi koloniálne; podobné nároky na chov | Subsaharská Afrika — príbuzný „vdováčik"/snovač s ohnivým svadobným šatom; koloniálny a polygýnny, do priestrannej voliéry | Subsaharská Afrika — najpočetnejší voľne žijúci vták na svete, tvorí obrovské kŕdle; v Afrike obávaný škodca obilnín |
Príznaky: Nahrbený vták s napuchnutým perím, malátnosť, sťažené dýchanie, nechutenstvo, triaška
Ide o africký teplomilný druh, ktorý neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan; čerstvo dovezené alebo neaklimatizované vtáky sú na chlad obzvlášť citlivé. Pri podchladení rýchlo chradne a je náchylná na nasadajúce bakteriálne respiračné infekcie. Prevencia: teplo (ideálne nad ~18–20 °C), suché bezprievanové prostredie, vo vonkajšej voliére na chladnú časť roka suchý vyhrievaný úkryt. Pri príznakoch zabezpeč teplo a vyhľadaj veterinára.
Príznaky: Riedky až krvavý trus, chudnutie napriek žraniu, naježené perie, apatia
Pri chove na zemi a v skupine (na prirodzenom substráte) sú vtáky náchylnejšie na črevné parazity a kokcídie. Odporúča sa pravidelná kontrola trusu a odčervovanie (orientačne ~každé 3 mesiace v skupinovom chove). Diagnostika vyšetrením trusu, liečba antiparazitikami od aviárneho veterinára. Prevencia: suché čisté prostredie, denná výmena vody, karanténa nových vtákov a pravidelné parazitologické kontroly.
Príznaky: Samica sedí nahrbená na dne, napína sa, ťažko dýcha, opuch v okolí kloaky, ochabnuté nohy
Vajce sa zasekne vo vajcovode — akútny, život ohrozujúci stav, najmä pri nedostatku vápnika (chýbajúca sépiová kosť/grit), chlade, obezite alebo nevhodnom veku samice. Pomáha teplo, vlhko a okamžitá veterinárna pomoc. Prevencia: trvalý prísun vápnika (sépiová kosť, grit), teplo, dostatok pohybu a hniezdenie len so samicami v dobrej kondícii a vhodnom veku.
Príznaky: Dýchanie s otvoreným zobákom, „klikavý" zvuk pri dýchaní, namáhavé dýchanie, strata hlasu, vyčerpanosť
Roztoče osídľujú dýchacie cesty a pri silnej infekcii ich úplne upchajú. Drobné zrnožravé vtáky sú citlivé. Bez liečby často končí udusením. Lieči sa ivermektínom u aviárneho veterinára; dôležitá je karanténa nových vtákov a dobré vetranie bez prievanu. Pri „klikavom" dýchaní alebo dýchaní s otvoreným zobákom vyhľadaj veterinára bezodkladne.
Príznaky: Nadmerné priberanie, znížená pohyblivosť a kondícia, znížená plodnosť, apatia
Pri nadbytku tučného krmiva (živá potrava, vaječná zmes, mastné semená) mimo hniezdenia a pri nedostatku priestoru na lietanie môže vták obéznieť, čo zaťažuje pečeň, zhoršuje hniezdenie a skracuje život. Prevencia: priestranná voliéra s možnosťou lietania, prevaha drobných semien tráv, obmedzenie tučného krmiva mimo hniezdneho obdobia a dostatok pohybu.
Príznaky: Vytrhané perie, ranky, prenasledovaný (utláčaný) vták, neustále naháňanie, vyčerpanie
V hniezdnom období je samec aktívny a môže byť útočný pri svojich hniezdach; v preplnenej alebo malej voliére vznikajú potýčky, stres a poranenia. Prevencia: dostatok priestoru a hniezdneho materiálu, primeraný počet samíc na samca, viac úkrytov a oddelenie utláčaných alebo poranených jedincov. Spokojná kolónia v dostatočne veľkej voliére je pokojnejšia.
Majster pletených hniezd — najfascinujúcejšou črtou pletiarky je, že samec si z dlhých stebiel trávy a listových pásikov sám upletie pevné, visiace guľovité hniezdo so vstupom zospodu — jedno hniezdo dokáže utkať za pár dní. Po dostavbe sa pod ním zavesí, trepoce krídlami a hlasno spieva, aby prilákal samicu.
Koloniálny a polygýnny druh — pletiarky hniezdia vo veľkých, hlučných kolóniách s množstvom hniezd na jednom strome. Druh je polygýnny: jeden samec postaví počas sezóny viac hniezd a môže mať niekoľko partneriek (uvádza sa až päť samíc v piatich hniezdach).
Sezónna premena šatu (eklipsa) — hniezdny samec je nápadne žltý s čiernou maskou/hlavou, škvrnitým chrbtom a červeným okom, no mimo hniezdenia (v eklipsnom šate) preperí do nenápadného olivovo-žltkastého sfarbenia podobného samici. Chovateľ tak môže byť mimo sezóny prekvapený premenou pestrého samca na nenápadného vtáka.
Pohlavný dimorfizmus závisí od sezóny — v hniezdnom šate sa samec a samica rozlíšia ľahko (samec žltý s čiernou maskou, samica matná a prúžkovaná), ale mimo sezóny sú si veľmi podobní (oba nenápadné), čo treba zohľadniť pri kúpe.
Africký škodca polí — v prírode je pletiarka prevažne zrnožravá a patrí medzi najvýznamnejších vtáčích škodcov obilnín (ryža, kukurica, cirok) v západnej Afrike; v sezóne však ochotne loví aj hmyz, ktorým kŕmi mláďatá.
Samice rozoznajú cudzie vajce — pletiarky čelia v prírode hniezdnemu parazitizmu, a preto si vyvinuli pozoruhodnú schopnosť rozoznať cudzie vajce vo vlastnom hniezde a odmietnuť ho — táto schopnosť je predmetom vedeckých štúdií.
Asi 8 poddruhov naprieč Afrikou — druh je rozšírený od Mauretánie a Senegalu po Somálsko, Etiópiu a na juh po Juhoafrickú republiku; poddruhy sa líšia rozsahom čiernej a gaštanovej farby na hlave hniezdneho samca (severné formy majú celú hlavu čiernu, najjužnejšie len čiernu tvár a hrdlo).
Hlučný a deštruktívny vo voliére — pre hlučnosť (najmä v hniezdení) a deštruktívnosť k vegetácii (obhrýza a oddeľuje trávu a listy na hniezda) je pletiarka skôr efektný kolóniový druh do priestranných (ideálne vonkajších) voliér než vták do bytu.
Dlhoveký snovač — v prírode sa pletiarky dožívajú zhruba 3–8 rokov, v zajatí pri správnej starostlivosti bežne ~10–15 rokov a výnimočne aj výrazne viac — najstarší zaznamenaný jedinec v zajatí mal 24 rokov.
Bežná v prírode, menej bežná v chove — v prírode je pletiarka najmenej ohrozená (IUCN LC) so stabilnou populáciou a nie je v CITES; v chove patrí medzi obľúbené, no nie každodenne chované voliérové snovače pre svoje nároky na priestor a hluk.
Skôr nie pre úplných začiatočníkov v izbovom chove — vyžaduje priestrannú voliéru a hodí sa skôr pre pokročilejších chovateľov. Náročná je z týchto dôvodov: (1) nároky na priestor a spoločnosť — ide o aktívny, spoločenský kolóniový druh, ktorý potrebuje veľkú voliéru a najlepšie kŕdeľ/skupinu; (2) hlučnosť — najmä v hniezdení je výrazne vokálna (vŕzgavé, drnčivé zvuky) a do tichej obytnej miestnosti sa hodí menej; (3) deštruktívnosť k vegetácii a stála potreba hniezdneho materiálu; (4) citlivosť na chlad — neznáša mráz ani prievan. Pre úplného začiatočníka sú vhodnejšie zebrička alebo bengalka. Pletiarka je naopak vďačnou voľbou pre chovateľa s priestrannou voliérou, ktorý chce pozorovať fascinujúce pletačské a koloniálne správanie afrického snovača.
Stavba hniezda je najfascinujúcejšou črtou druhu. Samec si z dlhých stebiel trávy a listových pásikov sám upletie pevné, visiace guľovité hniezdo so vstupom zospodu — pracuje zobákom a nohami a jedno hniezdo dokáže utkať za pár dní. Po dostavbe sa pod ním zavesí, trepoce krídlami a hlasno spieva, aby prilákal samicu; ak samica hniezdo prijme, znesie doň vajcia. Druh je polygýnny, takže samec počas sezóny postaví viac hniezd a snaží sa získať viac partneriek (uvádza sa až päť samíc). Preto je v chove kľúčové dodať dostatok hniezdneho materiálu (dlhé čerstvé i suché stebla trávy, listové pásiky, sisal, kokosové vlákno).
Rozlíšenie závisí od ročného obdobia: (1) V hniezdnom (svadobnom) šate je samec nápadne žltý s čiernou maskou až hlavou (rozsah čiernej a gaštanovej sa líši podľa poddruhu), čierno-žlto škvrnitým chrbtom, výrazným červeným okom a mohutným kužeľovým zobákom, kým samica je matná, olivovo-žltkastá a jemne prúžkovaná; vtedy sa pohlavia rozlíšia ľahko. (2) Mimo hniezdenia (eklipsa) samec preperí do nenápadného šatu podobného samici, takže oba vtáky sú si veľmi podobné a pohlavie sa určuje ťažšie — vtedy je vhodné pýtať informácie o pohlaví od chovateľa. Mladé vtáky tiež pripomínajú samicu a plné sfarbenie získavajú postupne.
Pletiarka dedinská je vysoko spoločenský, koloniálny druh, preto sa odporúča chovať ju v kŕdli alebo malej kolónii (jeden samec s viacerými samicami, prípadne viac párov v dosť veľkej voliére) — samota mu nesvedčí. V hniezdnom období je samec aktívny a môže byť útočný pri svojich hniezdach, preto je dôležitý dostatok priestoru a primeraný počet samíc. V dostatočne veľkej, priestrannej voliére sa dá kombinovať s inými pokojnými, podobne veľkými druhmi, no nikdy nechovaj kolóniu v preplnenej či malej voliére — hrozia potýčky, stres a poranenia. Pre úspešný a pohodový chov je teda potrebné počítať s priestrannou voliérou (ideálne vonkajšou s vyhrievaným úkrytom) a viacerými vtákmi.
Po tom, čo samica prijme samcom upletené visiace hniezdo, znáša spravidla 2–4 (niekedy až 5) vajec; inkubuje ich spravidla sama približne 12–14 dní, mláďatá vyletujú približne v 17.–21. dni a krátko (zhruba ~1–2 týždne) ich rodičia ešte dokrmujú. Na odchov mláďat pletiarka popri zrnovej a vaječnej zmesi využíva živú potravu (drobné larvy, múčne červy, pinkie, kukly), preto v hniezdnej sezóne zabezpeč jej dostatok. Dôležitý je aj pokoj pri hniezde (zbytočné vyrušovanie znižuje úspešnosť), teplo a trvalý prísun vápnika (sépiová kosť, grit) ako prevencia zadržania vajca.
Tak ako mnohé snovače, aj pletiarka dedinská má sezónne dvojaký šat. V hniezdnom období samec oblečie pestrý svadobný šat — sýto žltý s čiernou maskou/hlavou a škvrnitým chrbtom — ktorý slúži na dvorenie samiciam. Po skončení hniezdnej sezóny preperí do tzv. eklipsného (mimohniezdneho) šatu, ktorý je nenápadný, olivovo-žltkastý a prúžkovaný, veľmi podobný samici. Je to prirodzený jav daný hormonálnym cyklom a dĺžkou dňa; pestrý šat sa samcovi vráti pred ďalšou hniezdnou sezónou. Pre chovateľa to znamená, že mimo sezóny sú samce a samice ťažšie rozlíšiteľné.
Pletiarka dedinská je africký teplomilný druh, ktorý neznáša mráz, prudké ochladenie ani prievan — čerstvo dovezené alebo neaklimatizované vtáky sú na chlad obzvlášť citlivé a pri podchladení rýchlo chradnú. Vyhovuje jej teplo, ideálne nad ~18–20 °C, a priestranná voliéra (ideálne vonkajšia s krytým úkrytom) s konármi, vyššími trávami a dostatkom hniezdneho materiálu. Vo vonkajšej voliére ju možno chovať v teplej časti roka, no na chladné obdobie potrebuje suchý, bezprievanový a vyhrievaný úkryt. Druh je hlučný a deštruktívny k vegetácii, preto sa hodí skôr do voliéry mimo obytných miestností. Dôležitý je aj dôraz na hygienu (najmä pri chove na zemi) — pravidelne čisti substrát, meň vodu a kontroluj trus.