Campephagidae (húseničiarkovité)
Pestrec sťahovavý má typický minivetový hlas — kovový, vysoko frekvenčný trilok pohybujúci sa v pásme 4 000–6 000 Hz (podľa spektrogramov na xeno-canto). Hlas znie ako ostré, vysoké „chiriri“ alebo metalické cvrlikanie, najčastejšie vydávané za letu a počas kŕdľových presunov. Kŕdle sú výrazne kontaktovo aktívne, takže pri migrácii na jar a na jeseň sú skupiny nezameniteľne hlučné. Druh nenapodobňuje ľudskú reč ani hlasy iných vtákov — repertoár je vrodený a druhovo špecifický. Keďže sa v SR nechová, domáce hodnotenie hlasitosti je len akademické. Na xeno-canto.org je k dispozícii 75 foreground nahrávok.
Po jarnom prílete na hniezdiská v apríli–máji sa kŕdle rozpadajú na páry. Samec aktívne háji hniezdne teritórium a prejavuje záujem o samicu. Pohlavná dospelosť nastáva pravdepodobne v prvom roku života (analógiou s príbuznými húseničiarkovcami; presné údaje pre tento druh nie sú v dostupných zdrojoch overené). Ide o správanie výlučne vo voľnej prírode — druh sa nerozmnožuje v zajatí.
Hniezdo je misky tvarované, zo suchej trávy, lišajníkov, vetvičiek a kôry, umiestnené na bočnom konári stromu 4–15 m nad zemou (zdroj: flybirdworld.com). Je dobre zamaskované v korunách. Znáška pozostáva z 4–7 vajec (zdroj: Wikipedia EN) alebo 4–5 vajec (flybirdworld.com) krémovej až sivkastej farby s hnedastými škvrnami; rozmery vajca 15–16 × 20–21 mm (flybirdworld.com). Hniezdna sezóna trvá máj–júl v miernych lesoch hniezdneho areálu.
Inkubácia trvá 17–18 dní (zdroj: Wikipedia EN, potvrdené Thai National Parks). Ktorý z rodičov inkubuje prevažne alebo výlučne, nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overené — uvádza sa len ako druh-špecifická medzera v literatúre. Analógiou s inými Campephagidae je pravdepodobné, že inkubuje samica s pomocou samca.
Mláďatá sa liahnu altriciálne (krmivé, holé a slepé). Kŕmia ich obaja rodičia hmyzom. Hmyz je v tomto období rozhodujúcou bielkovinovou zložkou potravy. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde a po vyletení nie je pre tento druh spoľahlivo overená v dostupných zdrojoch.
Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený. Mladé vtáky sú celkovo menej kontrastné — samice sú juvenilne podobné dospelej samici; samce nadobúdajú typickú čiernobielo-sivú kresbu postupne pelichaním. Po vyletení pravdepodobne rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú pred jesennou migráciou.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch detailne overený — analógiou s príbuznými húseničiarkovcami sa odhaduje na prvý rok života. Dožitie vo voľnej prírode je uvádzané orientačne okolo 7 rokov (zdroj: oiseaux.net). Druh sa v zajatí nechová, takže dožitie v zajatí nie je overené.
| Pestrec sťahovavý | Ryukyu Minivet (Pericrocotus tegimae) | Brown-rumped Minivet (Pericrocotus cantonensis) | Rosy Minivet (Pericrocotus roseus) | Scarlet Minivet (Pericrocotus speciosus) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 18,5–20 cm | cca 18–19 cm | cca 18–19 cm | cca 17–18 cm | cca 19–22 cm |
| Váha | 20–30 g | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Dožitie | cca 7 r vo voľnej prírode (orientačne, zdroj: oiseaux.net) | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Ochrana | IUCN LC (stabilný trend), bez CITES | IUCN LC; bez CITES | IUCN LC; bez CITES | IUCN LC; bez CITES | IUCN LC; bez CITES |
| Charakteristika | Bridlicovo-sivý vrch tela; biele čelo; čierne temeno a očný pás (samec); biele spodné telo; biely pás cez letky; samica bledšia, sivá; bez akejkoľvek červenej, oranžovej ani žltej — unikátne v rode Pericrocotus | Podobný pestrecovi sťahovavému, ale s väčšou plochou bieleho na čele a miernou odlišnosťou odtieňu chrbta; mnohými autoritami považovaný za samostatný druh (Cornell BOW, IOC); na Ryukyu ostrovoch nahrádza nominátny poddruh | Samec s bielou tvárou, tmavosivým záhlavím a hnedým kostrčom; sfarbením podobný pestrecovi sťahovavému, no samec aj samica má hnedý kostrč (sivý u divaricatus) a telo má nádych buffy-hnedastého sfarbenia spodku — kľúčový rozlišovací znak v teréne | Samec má jemne ružové odtiene na krídle a podchvostí; samica bledá s nažltlým nádychom — na rozdiel od pestreca sťahovavého nesie samec ružové (pastelové) sfarbenie, nie čistobiele; bledší a jemnejší než Scarlet Minivet | Samec s celou hruďou a bruchom intenzívne šarlátovočervený, čierna hlava a chrbát, červené krídelné pásy — opak pestreca sťahovavého; najbezpečnejšie odlíšiteľný minivet skupiny; samica s oranžovým namiesto červeného; plná veľkosť je o niečo väčšia |
| Areál | Hniezdi v JV Sibíri, SV Číne, Kórei a Japonsku (máj–júl); zimuje v J Indii, Srí Lanke, JV Ázii, Sumatre, Borneo a Filipínach; najdlhší migrant spomedzi minivetov; kŕdľový hmyzožravec korunách stromov; dvojitý primárny pelich | Endemit japonských ostrovov Ryukyu; stály, nesťahovavý alebo krátko migrujúci druh; v rámci Japonska odlíšený od nominátneho P. d. divaricatus migrujúceho cez Honšú | Hniezdi v Číne a JV Ázii; čiastočne prekrývajúci sa areál s pestrecovi sťahovavým; najčastejšia zámena nastáva u samíc oboch druhov | Resident Himalájí a juhovýchodnej Ázie; zčasti presahuje migračnú trasu pestreca sťahovavého; možná sympatria na zimoviskách v pevninskej JV Ázii | Distribuovaný od Pakistanu po Filipíny, čiastočne overlapping s areálom pestreca sťahovavého; resident a krátky migrant; mnohé populácie sú stále |
Jediný sivobiely minivet — kým všetky ostatné druhy rodu Pericrocotus nesú výrazné odtiene červenej, oranžovej alebo žltej, pestrec sťahovavý je výlučne sivobiely. Táto vlastnosť ho robí v teréne prakticky nezameniteľným so všetkými pestrě zafarbenými príbuznými druhmi.
Najdlhší migrant spomedzi všetkých minivetov — zimuje až na Sumatre, Boerne a Filipínach; jeho migračná trasa z JV Sibíri dosahuje tisíce kilometrov a prekonáva trasy všetkých ostatných asi 20 druhov rodu Pericrocotus (zdroj: Wikipedia EN).
Dvojitý primárny pelich — vzácna vlastnosť — pestrec sťahovavý je jedným z mála spevavcov sveta, ktorý mení letky (primárne letky) dvakrát ročne. Väčšina vtákov pelichá letky raz ročne; dvojitý pelich je mimoriadne vzácny jav v rade Passeriformes (zdroj: Wikipedia EN).
Zmiešané kŕdle — sociálna stratégia na zimoviskách — na zimoviskách sa pestrec sťahovavý pravidelne pripája k zmiešaným potravným skupinám rôznych druhov spevavcov (mixed-species foraging flocks). Táto stratégia znižuje riziko predácie a zvyšuje efektivitu objavovania potravy.
Kŕdľový migrant rozpoznateľný hlasom — počas jarnej a jesenskej migrácie letia skupiny nad pobrežiami a horskými priesmykmi, vydávajúc charakteristický kovový trilok 4000–6000 Hz (podľa xeno-canto.org), ktorý birderi v Japonsku, Kórei a Singapure naučení rozpoznávajú okamžite.
Rizikovosť zámeny — samicu pestreca sťahovavého (P. divaricatus) možno zameniť so samicou príbuzného Brown-rumped Minivet (P. cantonensis). Kľúčový znak je farba kostrča: u sťahovavého je sivá, u cantonensis hnedá — v terénnych podmienkach je to najspoľahlivejší rozlišovací znak.
Prvý kontinentálno-indický záznam až v roku 1965 — hoci bol druh poznaný z Andamanských ostrovov od roku 1897, na indickom kontinente bol prvýkrát zaznačený len v roku 1965 (zdroj: iNaturalist / Wikipedia EN). Dnes je zaznamenávaný stále pravidelnejšie, pravdepodobne v súvislosti s rastom pozorovacieho úsilia.
Opisaný Rafflesom v Singapure — druh bol vedecky opísaný britským prírodovedcom a zakladateľom Singapuru Thomasom Stamfordom Rafflesom v roku 1822 (pôvodne ako Lanius divaricatus, typová lokalita Singapur). Druhové meno divaricatus (lat. rozvetvený, roztiahnutý) odkazuje na chvostové perie.
Poddruh tegimae — potenciálne samostatný druh — vtáky z ostrovov Ryukyu v južnom Japonsku sú popisované ako poddruh P. d. tegimae, no mnohé súčasné taxonomické systémy (Cornell BOW, IOC) ich považujú za samostatný druh Ryukyu Minivet (Pericrocotus tegimae), odlišný väčším bielym čelom a iným sfarbením chrbta.
Pestrec sťahovavý (Pericrocotus divaricatus) je malý sťahovavý spevavec z čeľade húseničiarkovité (Campephagidae), jediný minivet bez červenej či oranžovej farby. Hniezdi v listnatých a zmiešaných lesoch juhovýchodnej Sibíri, severovýchodnej Číny, Kórey a Japonska; zimuje v južnej a juhovýchodnej Ázii až po Sumatru, Borneo a Filipíny. Je to diaľkový migrant s najdlhšou migračnou trasou spomedzi všetkých minivetov.
Samec má bridlicovo-sivý vrch tela, biele čelo (na rozdiel od farebných minivetov), čierne temeno a čierny pruh cez oko, biele spodné telo a biely pás cez letky. Samica je celkovo bledšia — sivá, s menej výrazným čiernym pásom medzi zobákom a okom a úzkym bielym pruhom nad ním. Obe pohlavia sú bez červenej, oranžovej ani žltej farby, čo je v rámci rodu Pericrocotus unikátne.
Hlavný znak: absencia červenej, oranžovej alebo žltej farby. Všetky ostatné pestrevce (napr. Scarlet Minivet, Flame Minivet, Rosy Minivet) nesú výrazné farby; pestrec sťahovavý je sivobiely. Od samice Brown-rumped Minivet (P. cantonensis) ho odlišuje sivý kostrč (vs. hnedý u cantonensis). Od Ryukyu Minivet (P. tegimae) sa líši menšou plochou bieleho čela.
Počas jari (apríl–máj) a jesene (september–október) prechádza cez Japonsko (Honšú, Kjúšú), Kóreu, Čínu a Taiwan vo výrazných kŕdloch. Na zimoviskách (november–marec) ho možno stretnúť v Singapure (pravidelný zimný hosť v mestských parkoch), Malajzii, Thajsku, Indonézii, Filipínach, Srí Lanke a južnej Indii. Aktívne kŕdle v korunách stromov sú pri poznaní trilkového volania nezameniteľné.
Hlas je kovový, vysoko frekvenčný trilok v pásme asi 4000–6000 Hz (podľa spektrogramov na xeno-canto.org) — opisovaný ako „chiriri“ alebo ostré metalické cvrlikanie. Vydáva ho najmä za letu a počas kŕdľových presunov. Druh nenapodobňuje ľudskú reč. Na xeno-canto je dostupných 75 foreground nahrávok.
IUCN hodnotí pestreca sťahovavého ako najmenej ohrozený (LC) s odhadovanou stabilnou populáciou (hodnotenie 2018, BirdLife International). Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. V SR a EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany voľne žijúceho vtáctva pri prípadnom výskyte zatúlaného jedinca.
Hneď dve unikátne vlastnosti: (1) Dvojitý primárny pelich — letky mení 2× ročne, čo je medzi spevavcami mimoriadne vzácne; (2) Najdlhšia migrácia spomedzi minivetov — cestuje z Sibíri na Sumatru, Borneo a Filipíny. Okrem toho je to jediný sivobiely minivet v rode Pericrocotus, ktorý zahŕňa viac ako 20 druhov, všetky ostatné s výraznými červenými, oranžovými alebo žltými vzormi.