Pestrec bielobruchý (Pericrocotus erythropygius)

Campephagidae (húseničiarkovité)

Pestrec bielobruchý

Pericrocotus erythropygius — malý minivet suchých indických lesov — samec s lesklou čiernou hlavou, bielym golierom a bielym bruchom s oranžovým hrdlom a trtáčom; jediný minivet s bielym bruchom, bežne forážujúci nízko alebo na zemi

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozený) podľa BirdLife International a IUCN (hodnotenie 2016, amendomaní verzia 2016). Druh má rozsiahly areál výskytu presahujúci 20 000 km2 a populácia je hodnotená ako stabilná. Napriek tomu je druh lokálne vzácny takmer všade v rámci svojho indického areálu a populačná dynamika a biotopové nároky sú nedostatočne zdokumentované. Hlavnými hrozbami sú strata suchých listnatých lesných biotopov a tŕnitých krovín v dôsledku poľnohospodárskej expanzie a pesticídna kontaminácia hmyzu v indickej intenzívnej poľnohospodárskej krajine. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES.
Dĺžka18–20 cm
Hmotnosťpresné údaje neoverené
Dožitiepresné údaje neoverené (analógiou cca 6 r)
IUCNLC (najmenej ohrozený, stabilná populácia)
RozšíreniePolostrovná India, okrajovo Nepál
BiotopSuché listnaté lesy, tŕnité kroviny, akáciová savana
StravaTakmer výlučne hmyz — koníky, cvrčky, cikády, chrobáky
SprávanieMalé skupiny; nízko alebo na zemi — netypické pre minivetov
MigráciaRezidentný (nesťahovavý); lokálne presúvanie
DimorfizmusVýrazný: samec čierno-bielo-oranžový, samica sivá s oranžovým trtáčom
🔊
Hlučnosť
2/5
🤝
Priľnavosť
1/5
⚡
Aktivita
3/5
🗣️
Reč
1/5
💎
Zriedkavosť
5/5

Výživa

75% 15% 10% STRAVA zloženie
Hmyz — koníky, cvrčky, kobylky, cikády, chrobáky; zbieraný z trávy, krovín a zo zeme; primárna zložka celoročne a absolútne nevyhnutná pri kŕmení mláďat (zdroj: The Dynamic Nature) 75%
Pavúky — gleaning z kôry krovín a z povrchu skál a zeme; dôležitý bielkovinový doplnok najmä pri hniezdení 15%
Drobné larvy a iné bezstavovce — príležitostný doplnok pri forážovaní v suchej tráve a na povrchu pôdy 10%

Odporúčané potraviny

  • Koníky, cvrčky a kobylky (Orthoptera) — primárna a najdôležitejšia zložka potravy; zbierané z krovín, nízkej trávy a zo zeme
  • Cikády (Hemiptera) — charakteristická a pravidelná korisť v suchých lesoch a savanách Indie
  • Chrobáky (Coleoptera) — gleaning z kôry krovín, stoniek a konárov tŕnitých stromov
  • Pavúky — zbierané z krovín, pôdy a spodných konárov pri plazivom forážovaní nízko alebo na zemi
  • Larvy hmyzu — sezónny doplnok pri odchove mláďat, kedy stúpa potreba mäkkej a ľahko straviteľnej bielkoviny
  • Čerstvá voda — vyhľadáva potoky, kalože a studne v suchých biotopoch; kúpanie typické správanie druhu

Zakázané potraviny

  • Avokádo — persín je pre vtáky smrteľne jedovatý aj v malom množstve
  • Čokoláda, kakao a kofeínové nápoje — neurotoxicky nebezpečné pre všetky vtáky
  • Soľ, slané a korenené potraviny — zaťažujú obličky drobných spevavcov
  • Pesticídmi kontaminovaný hmyz — vážne riziko otravy; v Indii je použitie pesticídov v poľnohospodárstve hlavnou hrozbou pre tento hmyzožravý druh
  • Plesnivé alebo zatuchnuté krmivo — riziko mykotoxínov a črevných infekcií
Tip od odborníka Pestrec bielobruchý je v prírode takmer výlučne hmyzožravý druh — základ jeho potravy tvorí hmyz zbieraný z krovín, nízkej trávy a zo zeme: koníky, cvrčky, kobylky, cikády, chrobáky a pavúky. Na rozdiel od väčšiny minivetov, ktoré gleaning-ujú v lesných koruniach, tento druh bežne forážuje nízko alebo priamo na zemi — netypické správanie pre rod Pericrocotus. Druh sa v bežnej európskej avikultúre nechová; táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Pri dočasnej starostlivosti o zraneného jedinca je základom živý a sušený hmyz (tenebrio larvy, drobné cvrčky); akákoľvek starostlivosť patrí do rúk skúseného rehabilitátora.

Správanie a komunikácia

2 Hlučnosť 1 Priľnavosť 3 Aktivita 1 Reč 5 Zriedkavosť 2.4
2/5 Tichý Hlučný
Hlučnosť
Pestrec bielobruchý je pomerne nenápadný vo svojom hlasovom prejave — vydáva tenké pískacie hlásky a krátky spev; nie je hlasný v porovnaní s inými minivetmi. Keďže sa v avikultúre bežne nechová, hodnotenie rušivosti v domácnosti nie je prakticky relevantné.
1/5 Nezávislý Priľnavý
Priľnavosť
Pestrec bielobruchý je voľne žijúci divoký druh — nie je to klietkový maznáčik. Je plachý, fyzický kontakt s človekom ho stresuje. Najlepší spôsob, ako ho spoznať, je pozorovanie vo voľnej prírode v Indii.
3/5 Pokojný Aktívny
Aktivita
Aktívny, ale nenápadný druh — pestrec bielobruchý sa pohybuje v malých skupinách cez kroviny a nízke stromy, forážuje nízko alebo na zemi. Je čiperný, no menej dramatický v pohybe než lesné minivety. Monogamný a výrazne teritoriálny počas hniezdenia.
1/5 Žiadna Výborná
Reč
Pestrec bielobruchý nenapodobňuje ľudskú reč — jeho vokálny repertoár je vrodený a tvorí ho tenké píscivé hlásky. Nie je to hovoriaci klietkový vták.

Hlasový prejav a reč

2/5 hlasitosť

Pestrec bielobruchý má typický minivetovský vysokotonový hlas, no je tichší ako väčšina ostatných minivetov. Najbežnejším prejavom je tenké pískacie „tswee..tswee“ alebo kratšie „tsip..tsip“ — kontaktná hláska vydávaná v malých skupinách počas forážovania v krovinách (zdroj: The Dynamic Nature / indianbirds). Na xeno-canto je dostupných 11 nahrávok druhu, vrátane krátkych ratlov, kontaktných hlások a vzrušených volaní zo zmiešaných skupín (zdroj: xeno-canto.org). Druh je hlasovo striedmy; v suchých lesoch indickej savany ho skôr uvidíte, než by vás rušil vokálne. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

Dokáže hovoriť? Pestrec bielobruchý nenapodobňuje ľudskú reč. Je to voľne žijúci divoký druh s vrodeným hlasovým repertoárom krátkych pískaních hlások. Nie je to hovoriaci klietkový vták.

Typické zvuky

  • Tenké pískacie „tswee..tswee“ — najcharakteristickejšia kontaktná a spojovacia hláska; vydávaná počas pohybu skupiny v krovinách a nízko v stromoch; jemná a ľahko prehliadnuteľná (zdroj: The Dynamic Nature / indianbirds)
  • Krátke „tsip..tsip“ — alternatívna kontaktná hláska; kratšia a ostrejšia; vydávaná pri vzrušení alebo blízkosti predátora v otvorených suchých biotopoch (zdroj: The Dynamic Nature / indianbirds)
  • Krátky ratle — séria rýchlych opakovaných hlások; zaznamenaná v xeno-canto nahrávkach z Indie; vydávaná v skupinách oboch pohlaví (zdroj: xeno-canto.org, 11 nahrávok)
  • Vzrušené volanie — hlasnejšia, rýchlejšia séria kontaktných hlások pri nebezpečenstve; celá skupina reaguje súčasne a presúva sa do hustejšieho porastu krovín (zdroj: xeno-canto.org)

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hlavná hniezdna sezóna (jún–október) vo väčšine indického areálu, viazaná na monzúnové obdobie; hniezdo v korune stromu (zdroj: The Dynamic Nature)
Tok — samec predvádza čierno-bielo-oranžové sfarbenie; monogamný a výrazne teritoriálny druh
Odchov mláďat — znáška 2–4 vajcia; obaja rodičia kŕmia; živočíšna potrava nevyhnutná pre rast mláďat
Mimo hniezdnej sezóny (november–apríl) — druh je rezidentný; môže sa lokálne presúvať za potravou; pohybuje sa v malých skupinách
Celoročne rezidentný druh (non-migrant); lokálne nomádske pohyby po odchove mláďat; výskyt v 15 indických štátoch (zdroj: The Dynamic Nature)

Vhodný pre teba?

Skúsenosť Voľne žijúci indický druh — v SR a EÚ sa bežne nechová. Pestrec bielobruchý je charakteristický spevavec suchých lesov a savany Indie; v európskej avikultúre nie je etablovaným chovateľským druhom. Táto stránka má atlasový a poznávací charakter — informácie sú určené pre záujemcov o ázijské vtáctvo, terénnych pozorovateľov a prírodovedcov. Druh nie je v CITES; v SR zákon 543/2002 Z. z. sa naň priamo nevzťahuje (nepôvodný druh SR).
Priestor Druh sa v SR bežne nechová; overený priestorový štandard preň neexistuje. V prírode je to druh suchých krovitých lesov a savany, ktorý sa pohybuje nízko a na zemi. Nie je to druh vhodný pre klietkový ani voliérový chov.
Deti v domácnosti Pestrec bielobruchý nie je domáci maznáčik. Deťom ho možno predstaviť ako fascinujúci príklad pohlavného dimorfizmu — kontrastný čierno-bielo-oranžový samec je nezabudnuteľná podívaná v suchých indických lesoch. Druh učí o tom, prečo rôzne minivety obývajú rôzne biotopy — od dažďových lesov po suché tŕnité savany. Najlepšia interakcia s týmto druhom je pozorovanie vo voľnej prírode pri návšteve Indie.
Hlučnosť Druh vydáva tenké kontaktné hlásky a nie je krikľavý. Nie je dlhodobo vokálny. Keďže sa v avikultúre bežne nechová, hodnotenie hlasnosti v interiéri je len teoretické.
Verdikt odborníka Pestrec bielobruchý (Pericrocotus erythropygius) je malý spevavec (18–20 cm) z čeľade Campephagidae (húseničiarkovité) s výrazným pohlavným dimorfizmom. Samec je nezameniteľný: lesklá čierna hlava, šija, chrbát a chvost kontrastujú s bielym golierom a bielym bruchom — oranžové hrdlo a trtáč a biele krídelné škvrny dopĺňajú jedinečný vzor, odlišný od všetkých ostatných minivetov. Samica je nenápadnejšia: tmavosivá zhora s bielym golierom, bielymi krídelnými škvrnami a rovnako oranžovým trtáčom. Druh obýva suché listnaté lesy, tŕnité kroviny, akáciovú savanu a otvorenú krajinu — netypické prostredie pre minivetov, ktorí zvyčajne obývajú lesné koruiny; pestrec bielobruchý sa bežne pohybuje nízko alebo priamo na zemi. Areál zahŕňa polostrovnú Indiu (Pandžáb, Rádžasthán po Bihár a Mysúr) a okrajovo Nepál; je to rezidentný (nesťahovavý) druh s lokálnymi presunmi. Živí sa takmer výlučne hmyzom (koníky, cvrčky, kobylky, cikády, chrobáky) a pavúkmi zbieranými z krovín a zo zeme. Hniezdi jún–október (monzún); pohárkovité hniezdo z trávy je umiestené vysoko v strome; znáška 2–4 vajcia, inkubácia primárne samicou (~17–18 dní). Sesterský druh P. albifrons (Jerdon's Minivet) z Mjanmarska bol dlho považovaný za jeden druh. IUCN hodnotí druh ako najmenej ohrozený (LC) so stabilnou populáciou, no v rámci rozsiahleho areálu je lokálne vzácny a málo preštudovaný. Druh nie je v CITES. V avikultúre sa bežne nechová.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop (voľne žijúci druh suchých lesov)
Suché listnaté lesy, tŕnité kroviny, akáciová savana a otvorená krajina s riedkym porastom; 0–1 000 m n. m.
Pestrec bielobruchý obýva suché listnaté a tŕnité lesy, akáciovú savanu, otvorenú krovitú krajinu a poľnohospodárske plochy s riedkym lesným porastom (zdroj: The Dynamic Nature). Na rozdiel od väčšiny minivetov nežije v hustých lesných koruniach — vyhľadáva otvorené suchšie biotopy s rozptýlenými kríkmi a nízkymi stromami. Výška výskytu: 0–1 000 m n. m. Druh sa pohybuje nízko alebo priamo na zemi — nezvyčajné správanie pre rod Pericrocotus.
Sociálna štruktúra — malé skupiny
Malé skupiny a páry; monogamný a výrazne teritoriálny počas hniezdenia; pohybuje sa v malých skupinách mimo sezóny
Mimo hniezdnej sezóny sa pestrce pohybujú v malých skupinách podobne ako iné minivety. Počas hniezdenia sú monogamné a výrazne teritoriálne — bránia hniezdny priestor. Na rozdiel od kŕdľových lesných minivetov (ako pestrec dlhochvostý) sú skupiny pesterca bielobruchého menšie a menej hlasné (zdroj: The Dynamic Nature).
Klimatické nároky — suchý tropický a subtropický pás
Tropický a subtropický klimatický pás suchých lesov; rezidentný druh bez výraznej sezónnej migrácie; aktívny počas monzúnu aj v suchom období
Druh je prispôsobený na suchý tropický a subtropický klimatický pás Indie — obýva krajinu, kde sa striedajú suché a monzúnové obdobia. Je to rezidentný (nesťahovavý) druh, ktorý sa po hniezdení môže lokálne presúvať za potravou. Nie je to druh horských ani vlhkých lesov.
Hniezdo a hniezdenie
Pohárkovité hniezdo z trávy a rastlinného vlákna, vystlané mäkkou trávou; umiestnené vysoko v strome; znáška 2–4 vajcia; inkubácia ~17–18 dní
Pár stavia malé pohárkovité hniezdo z trávy a rastlinného vlákna vystlané mäkkou trávou, umiestnené vysoko v korune stromu (zdroj: The Dynamic Nature). Znáška: 2–4 vajcia; inkubácia trvá orientačne 17–18 dní, primárne samicou (zdroj: Wikipedia EN). Mláďatá kŕmia obaja rodičia. Hniezdna sezóna: jún–október — viazaná na monzún. Ide o údaje z voľnej prírody.
Kúpanie a hygiena
Vyhľadáva plytkú vodu — kalože, potoky a studne v suchých biotopoch; kúpanie typické správanie skupín
V suchých biotopoch Indie sú zdroje vody vzácne — pestrce ich vyhľadávajú a kúpajú sa v plytkých kaložiach a plytkých potôčikoch. Kúpanie je typické skupinové správanie druhu a je dôležité pre udržiavanie kondície peria v prašnom suchom prostredí.
Denná aktivita a sezónna dynamika
Striktne denný druh; aktívny od svitania; pohyb skupín v krovitých lesoch a savanách počas celého dňa; hniezdna sezóna viazaná na monzún
Pestrec bielobruchý je striktne denný druh aktívny od svitania, kedy sa skupiny presúvajú cez kroviny a nízke stromy za potravou. Sezónny rytmus je podmienený monzúnom — hniezdna sezóna (jún–október) sa zhoduje s obdobím najvyššej abundance hmyzu po nástupe dažďov.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie
Máj–júl (pred monzúnom a na jeho začiatku); samec predvádza sfarbenie

Na jar a na začiatku monzúnu samec predvádza lesklé čierno-bielo-oranžové sfarbenie a háji teritórium. Druh je monogamný a výrazne teritoriálny (zdroj: The Dynamic Nature). Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života — presné údaje pre tento druh nie sú v dostupných zdrojoch overené (analógiou s príbuznými minivetmi).

Hniezdo a znáška
Znáška 2–4 vajcia; hniezdo vysoko v strome (zdroj: The Dynamic Nature, Wikipedia EN)

Pár stavia pohárkovité hniezdo z trávy a rastlinného vlákna vystlané mäkkou trávou, umiestnené vysoko v korune stromu (zdroj: The Dynamic Nature). Znáška: 2–4 vajcia; presná farba vajec nie je v dostupných zdrojoch podrobne opísaná. Hniezdna sezóna: jún–október (monzúnová sezóna) vo väčšine indického areálu (zdroj: The Dynamic Nature).

Inkubácia
~17–18 dní; primárne samica (zdroj: Wikipedia EN)

Inkubácia trvá orientačne 17–18 dní, primárne samica (zdroj: Wikipedia EN). Presné druh-špecifické overené dáta o podiele samca na inkubácii nie sú k dispozícii — uvádzame ako orientačné. Hniezdo je umiestené vysoko v strome, čo znižuje tlak predátorov zo zeme.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Mláďatá v hniezde; kŕmia obaja rodičia; hmyz nevyhnutný

Mláďatá sa liahnu altriciálne (holé, slepé). Obaja rodičia kŕmia mláďatá — prevažne hmyzom ako kľúčovým zdrojom bielkovín (zdroj: The Dynamic Nature). Druh žije v suchých biotopoch, kde je monzúnová sezóna obdobím najvyššej abundance hmyzu — práve preto sa hniezdna sezóna kryje s monzúnom. Presná dĺžka kŕmenia na hniezde nie je pre tento druh overená.

Vývoj mláďat a juvenilné sfarbenie
Juvenily podobné samici; dospelé sfarbenie samca sa vyvíja pelichaním

Mláďatá oboch pohlaví sú po vyletení podobné samici — sivohnedé zhora s bielym golierom a oranžovým trtáčom; juvenilné samce nadobúdajú čierno-bielo-oranžové sfarbenie postupne pelichaním. Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený — analógiou s príbuznými minivetmi pravdepodobne po 10–14 dňoch.

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pohlavná dospelosť: pravdepodobne 1. rok (presné údaje neoverené); dožitie presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre pestreca bielobruchého nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s príbuznými minivetmi rodu Pericrocotus sa odhaduje na prvý rok života. Dĺžka života vo voľnej prírode pre tento druh nie je spoľahlivo zdokumentovaná — pre príbuzné minivety sa uvádza orientačne 6 rokov (oiseaux.net pre P. ethologus); toto číslo však nie je druh-špecificky overené pre P. erythropygius.

Ochočenie a kontakt

5 Trvanie: Druh sa v SR nechová a neochočuje — ide o voľne žijúceho divého spevavca indických suchých lesov. Aklimatizácia na fyzický kontakt nie je reálnym cieľom.

Pestrec bielobruchý je voľne žijúci divoký druh, ktorý sa v bežnej európskej avikultúre nechová. Nie je to vták na ruku ani spoločenský maznáčik. Fyzický kontakt s človekom je preňho vždy stresujúci. Najlepší spôsob, ako sa s týmto druhom stretnúť, je pozorovanie vo voľnej prírode — napríklad v suchých listnatých lesoch Rádžasthánu, Madhja Pradesh alebo Maháráštra v Indii.

1

Neusiluj sa o ochočenie — pestrec bielobruchý je voľne žijúci druh; v SR a EÚ sa bežne nechová a akékoľvek trvalé zadržiavanie by bolo eticky i právne problematické

2

Ak ťa druh zaujíma, sleduj ho vo voľnej prírode — malé skupiny sa pohybujú relatívne nenápadne v krovinách a nízko v tŕnitých stromoch v suchých lesoch Indie

3

Pri náleze zraneného jedinca ho zver miestnej záchrannej stanici alebo ornitologickej organizácii — minimalizuj manipuláciu a stres

4

Podporuj ochranu suchých listnatých lesov v Indii — úbytok biotopu a pesticídmi ošetrené poľnohospodárske plochy sú hlavnými hrozbami pre tento hmyzožravý druh

Cena a kde kúpiť

v SR a EÚ sa bežne nepredáva — trhová cena v avikultúre neexistuje (presné údaje neoverené)

Pestrec bielobruchý nie je zaradený v CITES, avšak v Indii, Nepále a krajinách areálu platí ochrana voľne žijúceho vtáctva. V SR a EÚ sa bežne nepredáva a trhová cena preň neexistuje. Ide o atlasový voľne žijúci druh; táto stránka nie je chovateľský inzerát.

Druh sa v SR nepredáva — ide o voľne žijúceho rezidentného spevavca suchých lesov Indie; sledovanie vo voľnej prírode v Indii je najlepší spôsob ako ho zažiť
Databázy (Avibase, eBird, xeno-canto) — najlepší zdroj nahrávok, fotografií a aktuálneho rozšírenia druhu
Odmietni akúkoľvek ponuku voľne odchyteného ázijského spevavca a nahláš podozrenie z nelegálneho obchodu príslušným orgánom
Na čo si dať pozor Pestrec bielobruchý nie je vták na predaj ani bežný chovateľský druh v SR alebo EÚ. Záujem o tento druh najlepšie uspokojí sledovanie vo voľnej prírode — v suchých listnatých lesoch Indie, kde malé skupiny pestrecov kričia tenké „tswee“ a prebleskujú čierno-bielo-oranžovým sfarbením samca cez akáciové kroviny.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Pestrec bielobruchý 18–20 cm Pericrocotus albifrons 18–20 cm Pestrec trpasličí 16 cm Pestrec ružový 19–20 cm Pestrec rumelkový 15–16,5 cm
Pestrec bielobruchý (Pericrocotus erythropygius, White-bellied Minivet) Pericrocotus albifrons (Jerdon's Minivet) Pestrec trpasličí (Pericrocotus cinnamomeus, Small Minivet) Pestrec ružový (Pericrocotus roseus, Rosy Minivet) Pestrec rumelkový (Pericrocotus igneus, Fiery Minivet)
Dĺžka18–20 cm18–20 cm16 cm19–20 cm15–16,5 cm
Váhapresné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverené
Dožitiepresné údaje neoverené (analógiou s príbuznými minivetmi cca 6 r)presné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverené
Hlučnosťvoľne žijúci rezidentný druh suchých lesov Indie — v SR sa bežne nechovávoľne žijúci rezidentný druh suchých lesov Mjanmarska — v SR sa bežne nechovávoľne žijúci kŕdľový lesný druh J a JV Ázie — v SR sa bežne nechovávoľne žijúci sťahovavý horský druh Ázie — v SR sa bežne nechovávoľne žijúci lesný druh JV Ázie — v SR sa bežne nechová
Stav IUCNIUCN LC (stabilná populácia); nie je v CITESIUCN NT (takmer ohrozený); nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN NT (takmer ohrozený — ohrozený odlesňovaním); nie je v CITES
PovahaSamec: lesklá čierna hlava/šija/chrbát/chvost + biely golier + biele brucho + oranžové hrdlo a trtáč + biele krídelné škvrny — JEDINÝ MINIVET S BIELYM BRUCHOM V ÁZII. Samica: tmavosivá zhora, biely golier, biele krídelné škvrny, oranžový trtáč. Biotop suché lesy/savana, nízko alebo na zemi (netypické pre rod)Samec: podobný P. erythropygius — čierny chrbt a chvost, biele brucho, oranžový trtáč a hrdlo — ALE má BIELY TEMENNÝ PRUH (biele čelo+temeno) na rozdiel od celej čiernej hlavy erythropygius; samica: sivohnedá, biely pruh na hlave, oranžový trtáč. KĽÚČOVÝ ROZDIEL: biele čelo samca vs. celá čierna hlava erythropygiusSamec: SIVÁ (nie čierna) hlava a vrch; oranžový až žltý spodok smerom dolu na žltú; ŽIADNE BIELE BRUCHO (celý spodok farebný); oranžová krídelná škvrna; menší. Samica: šedivá, žltkastá. Celkovo oranžovo-žltý vzor BEZ bieleho (kľúčový rozdiel od P. erythropygius). Spomedzi minivetov najbežnejší v IndiiSamec: SIVÁ hlava a vrch + RUŽOVÝ SPODOK a ružové krídelné škvrny s bielym hrdlom — celkom odlišná ružová/červenková farebnosť bez čiernej lesklej hlavy; samica: sivá+olivová so žltkastou (oranžový trtáč ako erythropygius, no rump olivovejší). Hniezdi v Himalájoch; zimuje v Indii — stretáva erythropygius len na zimoviskáchSamec: ČIERNA hlava (ako erythropygius), ALE celý spodok OHNIVO ORANŽOVÝ (žiadne biele brucho ani golier); krídelné škvrny súvislé (na rozdiel od pestreca šarlátového Pericrocotus speciosus). Samica: šedivá s žltkasto-oranžovými tónmi. KĽÚČOVÝ ROZDIEL od erythropygius: chýba biely golier a biele brucho — celý spodok farebný
AreálPolostrovná India (Pandžáb/Rádžasthán po Bihár/Mysúr); okrajovo Nepál; 15 indických štátov; suché listnaté lesy a tŕnité kroviny; rezidentný (nesťahovavý); lokálne vzácny napriek veľkému areáluRoviny stredného Mjanmarska (suché rozhodlistnaté lesy); geograficky oddelený od P. erythropygius; dlho považovaný za konšpecifický s erythropygius; IUCN NT — ohrozený odlesňovaním v MjanmarskuCelá India, južná a juhovýchodná Ázia po Indonéziu; habitatovo tolerantnejší (suché aj vlhké lesy); sympatrický s P. erythropygius v niektorých oblastiach IndieHimaláje (Afgánistan po Arunácal Pradesh), Nágaland/Manipur; zimuje v nížinách od Pakistanu po Indiu a Čínu; sťahovavý druh horských lesov — iná ekologická nika než erythropygius (horské vlhké lesy vs. suchá savana)Thajsko, Malajzia, Indonézia, Filipíny; obýva listnaté, druhotné a pobrežné lesy nížin; NET Ázia (juhovýchod) — geograficky oddelený od P. erythropygius (India/Nepál). Ohrozený odlesňovaním

Choroby a prevencia

Stres a poranenia z odchytu a manipulácie
vysoká

Príznaky: Panika, nárazy do stien, vyčerpanie, odmietanie potravy, náhly úhyn

Najväčšie riziko pre voľne žijúci druh v dočasnej ľudskej starostlivosti. Stres oslabuje imunitu a je priamou príčinou úhynu malých spevavcov. Kľúčové: ticho, tma, minimum manipulácie a rýchly transfer ku kvalifikovanej záchrannej stanici alebo ornitológovi.

Aspergilóza a plesňové infekcie dýchacích ciest
stredná

Príznaky: Ťažké dýchanie, otvorený zobák, letargia, nechutenstvo, zmena hlasu

Riziko u stresovaných jedincov v dočasnej ľudskej starostlivosti — plesnivé krmivo, vlhké a nevyvetrané prostredie. Prevencia: suché, čisté, dobre vetrané prostredie, čerstvé krmivo. Liečba antifungálnymi liekmi patrí aviárnemu veterinárovi.

Endoparazity a črevné infekcie
stredná

Príznaky: Riedky trus, chudnutie napriek žravosti, nastŕpané perie, slabosť

Voľne žijúci hmyzožraví spevavcovia bežne nesú črevné parazity (kokcídie, hlísty), ktoré sa pri strese premnožia. U jedincov v dočasnej starostlivosti: karanténa, koprologická kontrola trusu a cielená liečba antiparazitikami patrí veterinárovi.

Otravy pesticídmi
vysoká

Príznaky: Trasenie, dezorientácia, kŕče, odmietanie potravy, náhly úhyn

Druh žijúci v poľnohospodárskej krajine Indie je vystavený riziku pesticídnej kontaminácie korisťového hmyzu. V Indii je intenzívne poľnohospodárstvo s pesticídmi považované za jednu z hlavných hrozieb pre populácie hmyzožravých vtákov suchých biotopov. Pre dočasne držané jedince podozrivé z otravy: okamžitý transfer k veterinárovi, hydratácia, podporná starostlivosť.

Podvýživa a dehydratácia pri nedostatku hmyzu
stredná

Príznaky: Apatia, slabosť, vpadnuté oči, zhoršená kondícia peria, chudnutie

Pestrec bielobruchý je takmer výlučný hmyzožravec — v dočasnej starostlivosti musí byť kŕmený živým alebo sušeným hmyzom (tenebrio larvy, drobné cvrčky). Bez adekvátnej bielkovinovej stravy rýchlo upadá. Čerstvá voda je nevyhnutná; odporúča sa okamžitý transfer ku kvalifikovanému rehabilitátorovi.

Prevencia Pestrec bielobruchý sa v SR bežne nechová, preto zásady platia pre dočasnú starostlivosť o zranené alebo oslabené voľne žijúce jedince: (1) Minimalizácia stresu — ticho, tma, čo najmenej manipulácie; stres je pre drobné spevavcovité priamou príčinou úhynu. (2) Živý a sušený hmyz — larvy tenebria, drobné cvrčky; nie zrninová zmes (druh je hmyzožravec). (3) Čerstvá voda denne — druh v prírode pije pri plytčinách a studniach v suchých biotopoch. (4) Suché, bezprievanové prostredie — prevencia plesní. Cieľom je vždy rýchle uzdravenie a návrat do prírody. Pri každom príznaku choroby vyhľadaj aviárneho veterinára alebo rehabilitačné centrum.

Zaujímavosti

1

Unikátne čierno-bielo-oranžové sfarbenie samca — pestrec bielobruchý je v rámci rodu Pericrocotus výnimočný: lesklá čierna hlava, šija, chrbát a chvost kontrastujú s bielym golierom a bielym bruchom; oranžové hrdlo a trtáč dopĺňajú vzor bielymi krídelnými škvrnami. Toto sfarbenie je diametrálne odlišné od červeno-čiernych alebo žlto-čiernych vzorcov iných minivetov — práve biely bruch dal druhu slovenský a anglický názov.

2

Minivet suchých biotopov — nie lesnej koruiny — väčšina minivetov rodu Pericrocotus obýva husté horské alebo tropické dažďové lesy, kde gleaning-uje v korunách. Pestrec bielobruchý je výnimkou: obýva suché listnaté lesy, tŕnité kroviny a akáciovú savanu a typicky sa pohybuje nízko alebo priamo na zemi — správanie výrazne odlišné od príbuzných druhov.

3

Sesterský druh v Mjanmarsku — Pericrocotus albifrons (Jerdon's Minivet) z rovín Mjanmarska bol dlhodobo považovaný za poddruh pesterca bielobruchého. Dnes ho väčšina autoritát (IOC, BirdLife) uznáva ako samostatný druh; je zaujímavé, že P. albifrons je IUCN hodnotený ako takmer ohrozený (NT), kým P. erythropygius zostáva ako najmenej ohrozený (LC). Avibase spravuje spoločný taxón Pericrocotus erythropygius or albifrons (Avibase ID AF679B3B) ako alternatívnu klasifikáciu.

4

Lokálne vzácny napriek veľkému areálu — hoci druh sa vyskytuje v 15 indických štátoch od Pandžábu po Mysúr, je pozoruhodne vzácny takmer všade v rámci tohto rozsiahleho areálu. Dôvody tejto lokálnej vzácnosti sú málo preštudované — pravdepodobne ide o nároky na špecifický suchý biotop, ktorý v Indii ustupuje zemedeľskej krajine.

5

Typová lokalita — Ajanta — druh opísal Thomas C. Jerdon v roku 1840; typová lokalita je Ajanta Hills v okrese Aurangabad, Hyderabad (dnes Maharashtra), India (zdroj: Avibase). Ajanta je svetoznáma aj svojimi historickými jaskynými maľbami — zaujímavá náhoda, že typová lokalita jedného z vizuálne najnápadnejších indických minivetov je miestom starovekého výtvarného umenia.

6

Hmyzožravec „pozemnej vrstvy“ — na rozdiel od príbuzných minivetov, ktoré gleaning-ujú vo výšinách lesných koruín, pestrec bielobruchý zbiera potravu nízko alebo na zemi: koníky, cvrčky, kobylky, cikády a chrobáky v suchej tráve a medzi akáciovými krovinami. Táto ekologická nika ho odlišuje nielen od iných minivetov, ale aj od väčšiny príbuzných húseničiarok (čeľaď Campephagidae).

7

Oranžový trtáč u oboch pohlaví — diagnostickým znakom tohto druhu je oranžový trtáč (kostrc), viditeľný u samca aj samice. U samice, ktorá je celkovo nenápadná (tmavosivá zhora), je oranžový trtáč spolu s bielym golierom a krídelnými škvrnami kľúčovým identifikačným znakom v teréne — bez neho by samicu mohlo byť ťažké odlíšiť od iných malých sivých spevavcov.

8

Rod Pericrocotus — minivety — pestrec bielobruchý patrí do rodu Pericrocotus s približne 15 druhmi žijúcimi prevažne v lesoch južnej a východnej Ázie. Názov rodu pochádza z gréčtiny (peri = okolo, krokotos = šafrán) a odkazuje na typickú oranžovú alebo červenú farbu minivetov. Čeľaď Campephagidae (húseničiarkovité) je pomenovaná podľa húsenic, napriek tomu moderné druhy lovia široko poňatý hmyz.

Taxonomická klasifikácia

species Pestrec bielobruchý (Pericrocotus erythropygius)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Campephagidae (húseničiarkovité)
Rod Pericrocotus Boie, 1826
Druh Pericrocotus erythropygius Jerdon, 1840
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — indický suchobiotoický druh; v európskej avikultúre sa bežne nechová
Poddruhy Dva poddruhy: P. e. erythropygius (Jerdon, 1840) — nominátna forma; polostrovná India od Pandžábu a Rádžasthánu po Biháru a Mysúr; typová lokalita Ajanta Hills, Aurangabad, Hyderabad, India. P. e. albifrons — roviny stredného Mjanmarska; tento poddruh je dnes väčšinou autoritami vrátane IOC uznávaný ako samostatný druh Pericrocotus albifrons (Jerdon's Minivet). Obaja boli dlho považovaní za jeden druh a niektoré autoritáty ich naďalej spájajú (zdroj: Wikipedia EN, Avibase).
Avibase_ID 47EBC51F83923F67

? Často kladené otázky

Pohlavný dimorfizmus je výrazný. Samec: lesklá čierna hlava, šija, chrbát a chvost; biely golier a biele brucho; oranžové hrdlo a trtáč; biele krídelné škvrny — kontrastný a nezameniteľný vzor. Samica: tmavosivá zhora s bielym golierom, bielymi krídelnými škvrnami a oranžovým trtáčom — celkovo nenápadnejšia, no oranžový trtáč a biely golier sú diagnostické aj u samice.

Pestrec bielobruchý je v Indii jediný minivet s bielym bruchom u samca — ostatné indické minivety (pestrec trpasličí P. cinnamomeus, pestrec ružový P. roseus, pestrec rumelkový P. igneus) majú samcov s prevažne červenými alebo oranžovými tónmi na spodku tela. Okrem sfarbenia je kľúčový aj biotop: pestrec bielobruchý obýva suché lesy a savanu, kým ostatné minivety preferujú hustejšie lesné biotopy alebo horské lesy. Navyše, pohybuje sa nízko alebo na zemi — nezvyčajné pre minivetov.

Jerdon's Minivet (P. albifrons) žije v Mjanmarsku (nie v Indii) a má biely temenný pruh (biele čelo), kým pestrec bielobruchý má celú hlavu lesklo čiernu. Oba druhy majú biely bruch, oranžové hrdlo a trtáč — sú si teda podobné, no geografické oddelenie (India vs. Mjanmarsko) je prakticky najdôležitejší identifikačný vodítok. Boli dlho považované za jeden druh; P. albifrons je IUCN takmer ohrozený (NT), kým P. erythropygius je LC.

Druh sa vyskytuje v polostrovnej Indii — od Pandžábu a Rádžasthánu na severe po Bihár a Mysúr na juhu a východe. Je zaznamenaný v 15 indických štátoch vrátane Tamilnádu, Karnátaky, Andhra Pradesh, Telangány, Maháráštra, Gudžarát, Rádžasthán, Harjána, Uttarpradéš, Madhja Pradesh, Urísa, Čhattísgarh, Jharkhand, Západné Bengálsko a Bihár (zdroj: The Dynamic Nature). Napriek rozsiahlu areálu je lokálne vzácny takmer všade.

Je to takmer výlučne hmyzožravý druh — základ potravy tvorí hmyz zbieraný nízko v krovinách a na zemi: koníky, cvrčky, kobylky, cikády, chrobáky a pavúky (zdroj: The Dynamic Nature). Na rozdiel od väčšiny minivetov, ktoré gleaning-ujú v lesných korunách, tento druh sa pohybuje výrazne bližšie k zemi alebo priamo na povrchu pôdy — čo zodpovedá jeho biotopu (suchá savana a kroviny).

IUCN hodnotí pestreca bielobruchého ako najmenej ohrozeného (LC) so stabilnou populáciou — celkové čísla sú však málo preštudované. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Napriek statusu LC je lokálne vzácny v rámci svojho areálu; hlavnými hrozbami sú strata suchých lesných biotopov a pesticídna kontaminácia hmyzu v indickej poľnohospodárskej krajine. V SR zákon 543/2002 Z. z. sa naň priamo nevzťahuje (nepôvodný druh SR).

Pestrec bielobruchý je rezidentný (celoročný) druh — najlepšie ho možno pozorovať v suchých listnatých lesoch a tŕnitých krovinách v suchom období (november–máj), kedy je vegetácia redšia a pohybujúce sa skupiny sú viditeľnejšie. Vhodné lokality zahŕňajú suché lesy Rádžasthánu, Madhja Pradesh a Maháráštra. Hľadaj malé skupiny v nízkom podraste — druh sa pohybuje nižšie ako väčšina minivetov a je relatívne tichý.

ZDROJ: Wikipedia EN (White-bellied minivet — taxonómia Jerdon 1840, popis samca/samice, biotop suché rozhodlistnaté lesy, distribúcia India+Nepál, poddruhy erythropygius+albifrons, IUCN LC stabilná, https://

 Video — Pestrec bielobruchý

Pestrec bielobruchý (Pericrocotus erythropygius) — spev a hlas v prírode

Pestrec bielobruchý (Pericrocotus erythropygius) — správanie a biotop

 Cudzie názvy

Anglicky:   White-bellied Minivet, Česky:   suříkovec bělobřichý, Nemecky:   Weißbauch-Mennigvogel, Španielsky:   Minivet Ventriblanco, Francúzsky:   Minivet à ventre blanc, Taliansky:   Minivet panciabianca, Holandsky:   Witbuikmenievogel, Portugalsky:   minivete-de-barriga-branca, Poľsky:   purpurek białoskrzydły, Maďarsky:   presné údaje neoverené, Rusky:   Белобрюхий личинкоед, Japonsky:   シロハラサンショウクイ, Latinsky:   Pericrocotus erythropygius Jerdon, 1840