Meliphagidae (medárikovité)
Peliar tenkozobý má charakteristický, ľahko rozoznateľný hlas — základným prejavom je jasné, vysoké, staccatové pípanie „chip-chip-chip“ (alebo „pip-pip-pip“), ktoré môže opakovať aj dlhší čas; zvuk je vysokofrekvenčný, čistý a rytmický (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards, xeno-canto). Okrem kontaktných hlások vydáva aj teritoriálnu pesničku — mäkkú, trilovitú sériu melódických fráz prednášaných samcom pri obhajobe nektárových zdrojov a teritória. Pri ohrození stavia perie na hrdle a korune a mávajúco prudko pohybuje chvostom (2–3× za sekundu) — vizuálna signalizácia splývajúca s hlasom. Hlas je príjemný a nenárušivý; druh nie je hlučný.
Samec peliar tenkozobého aktívne bráni hniezdne teritórium (2–3 ha; zdroj: Animal Diversity Web) pri kvitnúcich nektárových rastlinách. Tok zahŕňa vzdušné naháňačky a hlasovú vokalizáciu od viditeľných bidielok. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (presné druh-špecifické údaje nie sú v dostupných zdrojoch overené); analogicky s príbuznými medárikmi sa hniezdenie uskutočňuje v sezóne po vyliahnutí. Ide o správanie voľne žijúcich vtákov — druh sa v avikultúre nerozmnožuje.
Samica sama buduje hlbokú misovitú stavbu zo suchých tráv, kôry, chĺpkov a pavučín, vystlanú pápím; typicky 1–5 m nad zemou v rozkonárení (zdroj: Australian Museum, Birds in Backyards). Znáša 1–4 ružovkasté vajcia s tmavohnedými škvrnami (rozmer ~17 × 13 mm; zdroj: Wikipedia EN); väčšina znášok sú 2 vajcia. Hniezdna sezóna trvá august–január; za sezónu možné 1–2 znášky. Hniezda sú niekedy parazitované kukučkami.
Inkubuje výlučne samica po dobu 13–16 dní (Wikipedia EN) — údaj 14 dní (Australian Museum, Animal Diversity Web) je v rámci tohto rozpätia. Samec neinbkubuje, no obhajuje okolie hniezda. Predácia hniezd zdivočelými mačkami a zdivočelými psami je vážnou hrozbou počas inkubácie. Hniezda sú v tomto období náchylné na brood parazitizmus kukučkami.
Mláďatá sa liahnu altriciálne (holé a slepé); pri vyliahnutí vážia ~8 g (zdroj: Animal Diversity Web). Obaja rodičia kŕmia mláďatá hmyzom (Animal Diversity Web); nestling fáza trvá ~14 dní (Australian Museum). Mláďatá sú plne nezávislé ~3 týždne po vyletení. Ak je hniezdo napadnuté kukučkou, kukučkacie mláďa vyhádzava vajcia/mláďatá peliarov a núti rodičov kŕmiť iba seba.
Juvenilné jedince sú bledé, teplé škoricové na spodku s šedivastými až olivovohnedými svrchkovými partiami; oko je hnedočervené, báza zobáka oranžová (zdroj: Wikipedia EN). Dospelé sfarbenie (čierna korunkova, ryšavá škvrna na hrdle, červené oko) nadobúdajú postupne pelichaním. Presný vek dosiahnutia plného dospelého sfarbenia pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch druh-špecificky overený.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre peliar tenkozobého nie je v dostupných zdrojoch druh-špecificky overený — analógiou s príbuznými medárikmi sa odhaduje na prvý rok života. Maximálne zaznamenané dožitie je uvádzané ako do ~13 rokov (oiseaux.net, 1 zdroj). Hmotnosť ~11 g v lete narastá v zime vďaka ukladaniu tukových zásob (zdroj: Wikipedia EN, Animal Diversity Web).
| Peliar tenkozobý | Západný peliar (Acanthorhynchus superciliosus) | Nový holandský medárik (Phylidonyris novaehollandiae) | Šarlatový medárik (Myzomela sanguinolenta) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 15–16 cm | 14–16 cm | ~18 cm | 9–11 cm |
| Váha | ~10–11 g (narastá v zime) | presné údaje neoverené; podobná veľkostná trieda ako tenuirostris | ~17 g | ~6 g |
| Dožitie | do ~13 r (oiseaux.net, 1 zdroj) | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Ochrana | IUCN LC (klesajúci trend >30 %); nie je v CITES | IUCN LC; nie je v CITES | IUCN LC; nie je v CITES | IUCN LC; nie je v CITES |
| Charakteristika | Čierna hlava a golier po bokoch hrude, biele hrdlo s ryšavou stredovou škvrnou, ryšavá šija a boky, sivohnedý chrbát, červené oko, bielo lemovaný chvost; extrémne dlhý nadol zahnutý zobák; samica s olivovosivou korounkou | Biela obočnica (supercilium) — kľúčový rozlišovací znak; iný farebný vzor hlavy než u tenuirostris; čierne a rezavé tóny; podobne dlhý zahnutý zobák; allopatrický — nestretáva sa s tenuirostris | Výrazne čierny a biely — biela obočnica, biele fúzy, žlté znaky na krídle, biela dúhovka oka; oveľa väčší a kontrastnejší než peliar tenkozobý; zobák menej zahnutý a kratší; nepohybuje sa visiac pri kvetoch | Samec: šarlátovo červený s čiernym — nezameniteľný; samica hnedastá. Najmenší austrálsky medárik. Krátky zahnutý zobák — oveľa kratší než u peliar. Žiadna čierna hlava ani bielo-ryšavá kombinácia hrdle |
| Areál | Vresoviská, eukalyptové lesy, záhrady od Cooktownu (QLD) po Flinders Ranges (SA) a Tasmánia; čiastočný výškový migrant; kľúčový opeľovač trúbkovitých kvetov; hovers ako kolibrí | Juhozápadná Austrália — heathland, jarrah lesy; tvorí superdruhovú dvojicu s tenuirostris; oddelenie desertifikáciou austrálskeho vnútrozemia | Heathland a krovité biotopy južnej Austrálie a Tasmánie; výskyt čiastočne sympatrický s peliárom; bežný aj v záhradách; agresívny pri nektárových zdrojoch — vytláča menšieho peliar tenkozobého | Východná Austrália od Queenslandu po Viktóriu; lesy, záhrady; v niektorých lokalitách sympatrický s peliárom; oveľa menší a farebne úplne odlišný |
Kolibríkovitý let pri kvetoch — peliar tenkozobý je jedným z mála austrálskych medárikov, ktorý pri zbere nektáru pravidelne visí vo vzduchu na mieste — „hovers like a hummingbird“ (zdroj: Birds in Backyards, Australian Museum). Tento spôsob kŕmenia mu umožňuje dostať sa k kvetom v polohe, ktorá je pre sediaceho vtáka nedostupná. Ide o konvergentnú evolúciu — peliar a kolibríky nie sú príbuzné.
Zobák ako kľúč k trúbkovitým kvetom — extrémne dlhý, jemný a nadol zahnutý zobák peliar tenkozobého je evolučne vyladený na konkrétne druhy kvetov — epakridy (Epacris spp.), koreje (Correa spp.), bankzíe, greviley — s trúbkami príliš hlbokými a úzkymi pre väčšinu iných vtákov. Keď druh siaha do trúbkovitého kvetu, jeho hlava prichádza do kontaktu s peľnícom, čím kvet opeľuje — peliar je preto kľúčovým opeľovačom mnohých austrálskych rastlín.
Superdruhová dvojica s Južným peliárom — peliar tenkozobý a Západný peliar (Acanthorhynchus superciliosus) zo záp. Austrálie tvoria superdruhovú dvojicu. Sú to jediné dva druhy rodu Acanthorhynchus. Ich predkovia boli pôvodne jednou populáciou, ktorú rozdelila desertifikácia austrálskeho vnútrozemia pred miliónmi rokov na izolované populácie na východe a na západe — príklad vikariantnej speciácie.
Blikajúci biely chvost — signál vo lete — vonkajšie riadiace perá peliara tenkozobého majú biele špičky (white-tipped outer tail feathers), ktoré sú jasne viditeľné pri lete ako blikajúce biele znaky. Tento znak je dôležitým identifikačným vodítkom pri pozorovaní v teréne — pri lete medzi krovím hneď upúta pozornosť.
Čiastočný výškový migrant — na rozdiel od väčšiny medárikov peliar tenkozobý nevykonáva dlhé migrácie, no reaguje na fenológiu kvitnutia. V lete (austrálska jar-leto) sa zdržiava v horách a na horských hrebeňoch, kde vtedy kvitne väčšina jeho kľúčových potravných rastlín, na jeseň a v zime schádzava do nížin a záhrad — sleduje dostupnosť nektáru v krajine (zdroj: BirdLife Australia, Birds in Backyards).
Parazitovaný kukučkami — hniezda peliar tenkozobého patria k obľúbeným cieľom dvoch austrálskych kukučiek: Pallid Cuckoo (Cacomantis pallidus) a Shining Bronze-Cuckoo (Chrysococcyx lucidus). Kukučka nahradí vajce hostitelia svojím vlastným; vylihnuté mláďa kukučky vyhádzava obsah hniezda a núti adoptívnych rodičov kŕmiť iba seba. Ide o bežný prírodný selekčný tlak, ktorý však môže lokálne znižovať reprodukčný úspech druhu (zdroj: Animal Diversity Web).
Klesajúca populácia napriek statusu LC — IUCN eviduje peliar tenkozobého ako najmenej ohrozený, no špecialistická literatúra (Animal Diversity Web) uvádza, že populácia klesla za posledné desaťročia o viac ako 30 % — primárne v dôsledku zdivočelých mačiek, straty heathlandových biotopov a brood parazitizmu. Táto diskrepancia medzi formálnym statusom a reálnym trendom je príkladom toho, prečo samotný IUCN status nepostačuje na posúdenie stavu druhu.
Biele hrdlo so záhadnou ryšavou škvrnou — diagnostický znak peliar tenkozobého je biele hrdlo s ryšavou (gaštanovou) stredovou škvrnou. Táto škvrna odlišuje peliar tenkozobého od Západného peliar, ktorý má iné sfarbenie hrdle a hlavy a vyskytuje sa len v juhozápadnej Austrálii — oba druhy sa v prírode nestretávajú (allopatrické).
Pohlavný dimorfizmus slabší než u väčšiny medárikov — samec a samica sú si nápadne podobní; rozdiel je v tom, že samec je mierne jasnejší a samica má olivovosivú (nie čiernu) korunku. To je v silnom kontraste so skupinami ako zamatovcovité (Maluridae), kde samec a samica vyzerajú úplne inak. Juvenily sú bledšie a majú hnedočervené (nie červené) oko a oranžovú bázu zobáka.
Peliar tenkozobý je jedným z mála austrálskych medárikov, ktorý dokáže dlhšie visieť vo vzduchu na mieste — „hovers like a hummingbird“ (zdroj: Birds in Backyards). Väčšina medárikov saje nektár v sede alebo v pohybe, no peliar tenkozobý pravidelne visí pri kvetoch vo vzduchu, čím si sprístupní kvety v polohách, kde by sedenie nebolo možné. Ide o konvergentnú evolúciu — kolibríky (čeľaď Trochilidae) a peliar tenkozobý nie sú vôbec príbuzné; rovnaký letácky spôsob sa vyvinul nezávisle.
Sú to allopatrické druhy — peliar tenkozobý žije vo východnej a juhovýchodnej Austrálii, Západný peliar iba v juhozápadnej Austrálii (Záp. Austrália); v prírode sa nestretávajú. Ak ich vidíte na fotografii: peliar tenkozobý má čiernu korunku bez výrazného obočia, biele hrdlo s ryšavou (gaštanovou) škvrnou a ryšavú šiju/boky. Západný peliar má biele obočie (supercilium), iný vzor hrdle a celkovo odlišný farebný vzor hlavy. Veľkosť a tvar zobáka sú u oboch podobné.
Všetky tri sú medáriky (Meliphagidae) vyskytujúce sa vo VJV Austrálii, no ľahko rozlíšiteľné: Peliar tenkozobý (15–16 cm) — čierna hlava, bielo-ryšavé hrdlo, nadol zahnutý dlhý zobák, červené oko, blikajúci biely chvost. Nový holandský medárik (Phylidonyris novaehollandiae, ~18 cm) — čierny a biely, výrazná biela obočnica a biely fúz, žlté znaky na krídlach, biela dúhovka oka — oveľa väčší a výrazne čierno-biely. Šarlatový medárik (Myzomela sanguinolenta, 9–11 cm) — samec šarlátovo červený s čiernym, najmenší austrálsky medárik — veľkosťou a farbou nezameniteľný. Tvar zobáka (mierne zahnutý, kratší u Myzomela; dlhší a viac zahnutý u peliar) je ďalší rozdiel.
V SR sa peliar tenkozobý vo voľnej prírode nevyskytuje — je to endemit východnej a juhovýchodnej Austrálie a Tasmánie. Na Slovensku ho nie je možné stretnúť. Druh možno pozorovať pri návšteve Austrálie — je bežný v záhradách, heathlandových biotopoch a lesoch od Queenslandu po Tasmániu. Sledujte ho na eBird pred cestou.
IUCN hodnotí peliar tenkozobého ako najmenej ohrozený (LC), avšak odborná literatúra (Animal Diversity Web) uvádza, že populácia klesla o viac ako 30 % za posledné desaťročia. Príčiny: (1) zdivočelé mačky a psy — hlavná príčina mortality dospelých a mláďat v suburbannom prostredí; (2) strata heathlandových biotopov — druh potrebuje kvitnúce trúbkovité rastliny; urbanizácia, požiare a odstraňovanie krovín znižujú dostupnosť potravy; (3) brood parazitizmus kukučkami — znižuje reprodukčný úspech. Druh nie je v CITES.
Peliar tenkozobý má charakteristické, jasné, vysoké a staccatové pípanie, opisované ako „chip-chip-chip“ alebo „pip-pip-pip“ — opakuje sa opakovane v rytmickom slede a môže pokračovať dlhší čas (zdroj: Wikipedia EN). Okrem toho spieva aj mäkkú teritoriálnu piesničku — trilkovitú sériu melódických fráz. Na xeno-canto (napríklad XC678500) nájdete nahrávky hlasov z terénu. V záhrade s kvitnúcimi krovínami staccatové pípanie je prvým znakom prítomnosti druhu.
Nie v tradičnom zmysle. Peliar tenkozobý je prevažne sedentárny, avšak čiastočný výškový migrant — v lete (austrálska jar-leto) sa zdržiava v horách, kde vtedy kvitne väčšina jeho potravných rastlín, na jeseň a v zime schádzava do nížin a záhrad sledujúc dostupnosť nektáru (zdroj: BirdLife Australia, Birds in Backyards). Tieto pohyby sú lokálne a nemajú charakter dlhých migračných letov. Druh neprekračuje oceány ani nekontinentálne migračné vzdialenosti.