Peliar tenkozobý (Acanthorhynchus tenuirostris)

Meliphagidae (medárikovité)

Peliar tenkozobý

Acanthorhynchus tenuirostris — austrálsky medárik s dlhým zahnutým zobákom a kolibríkovitým visením pri kvetoch — kľúčový opeľovač heathlandov JV Austrálie a Tasmánie, IUCN LC

IUCN: LC (Least Concern, 2016) | Least Concern (najmenej ohrozeny) podla BirdLife International / IUCN. Napriek IUCN statusu LC populacia klesla o viac ako 30 % za posledne desatrecia (zdroj: Animal Diversity Web). Hlavnymi hrozbami su: zdivocele macky a psy v suburbannom prostredi, strata heathlandovych biotopov (urbanizacia, poziary, odstranovanie krovin), brood parazitizmus kukuckami (Pallid Cuckoo, Shining Bronze-Cuckoo) a kompeticne sposobenie nedostatku nektaru kvetovymi roztocom (Hattena spp.). Druh nie je zaradzeny v ziadnej prilohe CITES. Australska legislativa (EPBC Act 1999) chrani divoke australske vtaky pred odchytom a vyvozom.
Dĺžka15–16 cm
Hmotnosť10–11 g (narastá v zime)
Dožitiedo cca 13 r (presné údaje neoverené)
IUCNLC (najmenej ohrozený; populácia klesá)
RozšírenieVJV Austrália a Tasmánia (4 poddruhy)
BiotopVresoviská, eukalyptové lesy, záhrady
StravaPrevažne nektár, doplnok hmyz
Hniezdna sezónaAugust–január; inkubácia 13–16 dní
MigráciaČiastočný výškový migrant; inak sedentárny
Poddruhy4 (tenuirostris, cairnsensis, halmaturinus, dubius)
🔊
Hlučnosť
2/5
🤝
Priľnavosť
1/5
⚡
Aktivita
4/5
🗣️
Reč
1/5
💎
Zriedkavosť
5/5

Výživa

70% 28% STRAVA zloženie
Nektár — hlavná zložka celoročnej stravy; čerpá sa z trúbkovitých kvetov epakrid (Epacris), korejí (Correa), bankzíí (Banksia), grevilejí (Grevillea), lambertií (Lambertia), proteacejí a exotických rastlín (fuchsie); druh visí pri kvetoch vo vzduchu alebo saje v sede 70%
Hmyz a bezstavovce — dôležitý zdroj bielkovín najmä v období hniezdenia a odchovu mláďat (keď nektár nestačí) a v zime, keď sú kvety vzácnejšie; zbiera sa pri vegetácii a v kvetoch 28%
Iné — príležitostné doplnky (drobné plody, výtrusy) ako marginálna zložka stravy 2%

Odporúčané potraviny

  • Nektár z trúbkovitých kvetov — epakridy (Epacris spp.), koreje (Correa spp.), bankzíe, greviley, lambertie, proteaceje; základ prirodzenej stravy
  • Hmyz a drobné bezstavovce — pre bielkoviny, nevyhnutné počas hniezdenia a pri kŕmení mláďat
  • Nektár z exotických záhradných rastlín — fuchsie, aloe vera a iné trúbkovité kvety, ktoré navštevuje v záhradách
  • Čerstvá pitná voda — vyhľadáva napájadlá a plytkú vodu na kúpanie

Zakázané potraviny

  • Avokádo — persín je pre vtáky toxický aj v malom množstve
  • Čokoláda, kakao, kofeín — jedovaté pre všetky vtáky
  • Cukor a sladené nápoje iné než prírodný nektár — môžu narušiť mikrobiom čreva a spôsobiť metabolické problémy
  • Zrninové zmesi ako základ — peliar tenkozobý je nektarivórny druh, nie semenožrút; granovórna strava by viedla k vážnej podvýžive
  • Cibuľa, cesnak — poškodzujú červené krvinky vtákov
  • Plesnivé alebo skazené krmivo — riziko aspergilózy a otravy mykotoxínmi
Tip od odborníka Peliar tenkozobý je v prírode predovšetkým nektarivórny druh — základ jeho stravy tvorí nektár z trúbkovitých kvetov (epakridy, koreje, bankzíe, greviley), pričom druh je kľúčovým opeľovačom mnohých austrálskych rastlín s úzkymi trúbkami, do ktorých dlhý zobák dosiahne tam, kde iní medárici nedorástnu. Nektár dopĺňa hmyzom, najmä v hniezdnej sezóne a keď sú kvety vzácnejšie. Tento druh sa v európskej avikultúre nechová — stránka má atlasový a poznávací charakter. Presné chovateľské odporúčania pre tento druh neexistujú.

Správanie a komunikácia

2 Hlučnosť 1 Priľnavosť 4 Aktivita 1 Reč 5 Zriedkavosť 2.6
2/5 Tichý Hlučný
Hlučnosť
Peliar tenkozobý je pomerne nenápadne hlasný druh — jeho hlas tvorí opakované vysoké, staccatové pípnutia a čipčipčip séria. Zvuk je príjemný a nezaťažujúci; nie je to hlučný ani krikľavý vták.
1/5 Nezávislý Priľnavý
Priľnavosť
Peliar tenkozobý je voľne žijúci divoký druh — nie je klietkový maznáčik. V austrálskych záhradách môže byť pozoruhodne tolerantný voči ľuďom, no fyzický kontakt je preň stresujúci.
4/5 Pokojný Aktívny
Aktivita
Mimoriadne aktívny, neustále v pohybe — peliar sa rýchlo presúva medzi kvitnúcimi rastlinami, visí pri kvetoch vo vzduchu, obhajuje kvety pred inými medárikmi a celodenné pohybuje po biotope.
1/5 Žiadna Výborná
Reč
Peliar tenkozobý nenapodobňuje ľudskú reč — jeho vokálny repertoár (staccatové chip-chip-chip a teritoriálna pesnička) je vrodený. Nie je to hovoriaci druh.

Hlasový prejav a reč

2/5 hlasitosť

Peliar tenkozobý má charakteristický, ľahko rozoznateľný hlas — základným prejavom je jasné, vysoké, staccatové pípanie „chip-chip-chip“ (alebo „pip-pip-pip“), ktoré môže opakovať aj dlhší čas; zvuk je vysokofrekvenčný, čistý a rytmický (zdroj: Wikipedia EN, Birds in Backyards, xeno-canto). Okrem kontaktných hlások vydáva aj teritoriálnu pesničku — mäkkú, trilovitú sériu melódických fráz prednášaných samcom pri obhajobe nektárových zdrojov a teritória. Pri ohrození stavia perie na hrdle a korune a mávajúco prudko pohybuje chvostom (2–3× za sekundu) — vizuálna signalizácia splývajúca s hlasom. Hlas je príjemný a nenárušivý; druh nie je hlučný.

Dokáže hovoriť? Peliar tenkozobý nenapodobňuje ľudskú reč ani melódie. Ide o voľne žijúci nektarivórny druh s vrodeným repertoárom — staccatové chip-chip-chip, teritoriálna pesnička a alarmové posunutie chvosta. Reč sa nenaučí; nie je to hovoriaci druh.

Typické zvuky

  • Chip-chip-chip — jasné, vysoké, staccatové opakovanie, vydávané kontakty a pri kŕmení; základ akustického prejavu druhu; môže pokračovať aj dlhší čas bez prestávky (zdroj: Wikipedia EN, xeno-canto XC678500)
  • Teritoriálna pesnička — mäkká, twittrujúca séria melódických fráz; samec prednáša z viditeľného bidielka pri kvitnúcich rastlinách pri obhajobe teritória pred inými medárikmi a pri dvorení
  • Alarmové signály — druh kombinuje hlas s vizuálnym gestom: vztyčuje perie na hrdle a korune a rýchlo (2–3× za sekundu) pohybuje (mávajúco sklopuje) chvostom, čím vizualizuje hrozbu (zdroj: Animal Diversity Web)
  • Tichý šum krídel pri visení — letácky šum, keď druh visí pri kvetoch vo vzduchu; nie je hlasový prejav, ale charakteristický bioakustický sprievod nektárujúceho jedinca

Sezónny kalendár

Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec ROČNÝ cyklus
Hlavná hniezdna sezóna (august–január) — môžu byť 1–2 znášky za sezónu (zdroj: Wikipedia EN, Australian Museum, Birds in Backyards)
Tok — samec háji teritórium pri kvitnúcich rastlinách; vzdušné naháňačky a vokalizácia ako prejavy dvorenia
Odchov mláďat — inkubácia 13–16 dní, nestling fáza ~14 dní, mláďatá nezávislé cca po 3 týždňoch od vyletenia
Mimohniezdne obdobie — druh schádzava z hôr do nížin na zimovanie; aktívny celoročne pri kvitnúcich rastlinách
Čiastočne výškový migrant — v lete v horách, na jeseň a v zime v nížinách; inak prevažne sedentárny druh s malými sezónnymi pohybmi

Vhodný pre teba?

Skúsenosť Voľne žijúci endemit Austrálie — v SR a EÚ sa nechová. Peliar tenkozobý je austrálsky divý vták; v európskej avikultúre nie je etablovaným chovateľským druhom. Táto stránka má atlasový a poznávací charakter. Druh nie je v CITES; austrálska legislatíva (EPBC Act) reguluje odchyt a vývoz divých austrálskych vtákov.
Priestor Druh sa v SR nechová; overený priestorový štandard preň neexistuje. V prírode sa pohybuje po rozsiahlych biotopoch heathland, krovinatých lesov a záhrad; je aktívny a neustále v pohybe. Pre súkromníka v SR nie je vhodným chovateľským vtákom.
Deti v domácnosti Peliar tenkozobý nie je domáci maznáčik. Deťom ho možno predstaviť ako fascinujúci príklad evolúcie zobáka — dlhý zahnutý zobák prispôsobený presne na trúbkovité kvety — a ako príklad vtáka, ktorý visí vo vzduchu ako kolibrí, hoci nie je s kolibríkmi vôbec príbuzný (konvergentná evolúcia). Najlepšia interakcia s týmto druhom je pozorovanie vo voľnej prírode Austrálie alebo v dokumentárnych filmoch.
Hlučnosť Druh vydáva jemné, vysoké, opakované staccatové hlásky; v prirodzenom prostredí záhrad a lesov sú tieto zvuky príjemnou kulisou. Keďže sa v avikultúre nechová, hodnotenie v domácnosti je len informatívne.
Verdikt odborníka Peliar tenkozobý (Acanthorhynchus tenuirostris) je drobný medárik (15–16 cm, ~10–11 g) z čeľade Meliphagidae, endemický vo východnej a juhovýchodnej Austrálii a Tasmánii. Okamžite ho prezradia tri znaky: (1) extrémne dlhý, jemný, nadol zahnutý zobák — jeden z najdlhších zobákov medzi austrálskymi medárikmi, prispôsobený na trúbkovité kvety; (2) nápadné sfarbenie — čierna korunkova a golier po stranách hrude, biele hrdlo s ryšavou (gaštanovou) stredovou škvrnou, ryšavá šija a boky, sivohnedý chrbát, červené oko a bielo lemovaný chvost; (3) schopnosť visieť vo vzduchu pri kvetoch — jediný austrálsky medárik, ktorý pri nektárovaní pravidelne visí vo vzduchu na mieste, kolibríkovitým spôsobom. Samec je mierne jasnejší, samica má olivovosivú korunku; obaja sú si podobní. Druh je kľúčovým opeľovačom mnohých rastlín s trúbkovitými kvetmi (epakridy, koreje, bankzíe, greviley). Je čiastočne výškovým migrantom — v lete v horách, na jeseň a v zime schádzava do nížin. Hniezdi august–január; samica sama stavia misovité hniezdo (1–5 m výšky) a inkubuje 1–4 vajcia (priemer 2) po dobu 13–16 dní; nestling fáza ~14 dní. Druh je parazitovaný kukučkami (Pallid Cuckoo, Shining Bronze-Cuckoo). IUCN: Least Concern (LC), avšak populácia klesla za posledné desaťročia o viac ako 30 % (Animal Diversity Web). Štyri poddruhy; opísal ho John Latham v roku 1801. V avikultúre sa bežne nechová.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop (voľne žijúci druh)
Vresoviská (heathland), otvorené eukalyptové lesy, húštiny, parky a záhrady vo východnej a juhovýchodnej Austrálii a Tasmánii, 0–1 500 m n.m.
Peliar tenkozobý obýva rozmanité biotopy s kvitnúcimi trúbkovitými rastlinami — od suchých vresovísk a krovinových lesov cez vlhké eukalyptové lesy po mestské záhrady a parky (zdroj: Wikipedia EN, Australian Museum, Birds in Backyards). Kľúčovým habitatovým požiadavkom je dostupnosť kvitnúcich epakrid, korejí, bankzíí a grevilejí ako nektárového zdroja. Druh je čiastočne výškovým migrantom: v lete (austrálska jar-leto) sa zdržiava v horách a na hrebeňoch, na jeseň a v zime schádzava do nížin a záhrad — sledujúc fenológiu kvitnutia.
Sociálne správanie
Väčšinou solitárny alebo v pároch; príležitostne skupinky 5 jedincov; samec háji teritórium pri nektárových zdrojoch
Peliar tenkozobý je prevažne solitárny alebo žije v pároch (zdroj: Animal Diversity Web). Samec aktívne bráni teritórium pri kvitnúcich rastlinách pred inými medárikmi — zápasky sú bežné pri bohatých nektárových zdrojoch. V hniezdnej sezóne hájia pary hniezdne teritóriá v rozsahu 2–3 hektárov (pri štúdii v Moruya). Príležitostne sa vytvoria malé skupiny 5 jedincov, najmä pri bohatých nektárových zdrojoch.
Podnebie a klimatické nároky
Mierny az subtropicky klimat VJV Australie a Tasmanie; ciastocne vyskovy migrant sledujuci fenologiu kvitnutia
Druh je prispôsobený na mierny klimát juhovýchodnej Austrálie. Tasmánsky poddruh dubius je adaptovaný na chladnejšie podmienky. Výškový pohyb (hory v lete, nížiny v zime) umožňuje sledovanie dostupnosti nektáru počas celého roka bez potreby dlhých migrácií. V hniezdnej sezóne (august–január) teploty zodpovedajú austrálskej jari a lete.
Hniezdo a hniezdna štruktúra
Hlboká misovitá stavba z tráv, kôry, chĺpkov a pavučín; 1–5 m výšky v rozkonárení stromov alebo kríkov; samica sama buduje; 1–4 vajcia (priemer 2); 13–16 dní inkubácie
Samica sama buduje hlbokú misovitú stavbu zo suchých tráv, kôry, chĺpkov a pavučín, vystlanú pápím a jemnými rastlinnými vláknami; typicky umiestnenú 1–5 m nad zemou v rozkonárení stromov alebo kríkov (zdroj: Australian Museum, Birds in Backyards). Znáša 1–4 ružovkasté vajcia s tmavohnedými škvrnami (rozmer ~17 × 13 mm; zdroj: Wikipedia EN); priemer znášky sú 2 vajcia. Inkubuje výlučne samica po dobu 13–16 dní (zdroj: Wikipedia EN — 13–16 dní; Animal Diversity Web — 14 dní; Australian Museum — 14 dní). Nestling fáza ~14 dní. Za sezónu možné 1–2 znášky. Hniezda sú parazitované kukučkami.
Kúpanie a hygiena
Pravidelne vyhľadáva plytkú vodu na kúpanie; bežný návštevník záhradných vtáčích napájadiel v Austrálii
Peliar tenkozobý pravidelne vyhľadáva plytké vodné zdroje — záhradné misočky, potôčiky, kaluže — kde sa špieka a napája. V austrálskych záhradách sú to vítaní návštevníci vtáčích napájadiel. Kúpanie je dôležité pre hygienu peria.
Denná aktivita a sezónny rytmus
Striktne denný vták; najaktívnejší v strede dopoludnia; hniezdna sezóna kopíruje austrálsku jar a leto (august–január)
Peliar tenkozobý je striktne denný vták, najaktívnejší v strede dopoludnia (zdroj: Animal Diversity Web). Hniezdna sezóna (august–január) zodpovedá predlžovaniu dňa na juhovýchode Austrálie. Výškový pohyb (hory/nížiny) je sezónne podmienený dostupnosťou nektáru.

Rozmnožovací cyklus

Tok a hájena teritória
August–január (hniezdna sezóna); samec vokalizuje a aktívne bráni nektárové zdroje a hniezdnu oblasť

Samec peliar tenkozobého aktívne bráni hniezdne teritórium (2–3 ha; zdroj: Animal Diversity Web) pri kvitnúcich nektárových rastlinách. Tok zahŕňa vzdušné naháňačky a hlasovú vokalizáciu od viditeľných bidielok. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života (presné druh-špecifické údaje nie sú v dostupných zdrojoch overené); analogicky s príbuznými medárikmi sa hniezdenie uskutočňuje v sezóne po vyliahnutí. Ide o správanie voľne žijúcich vtákov — druh sa v avikultúre nerozmnožuje.

Hniezdo a znáška
1–4 vajcia (priemer 2); ružovkasté s tmavohnedými škvrnami, ~17 × 13 mm; sezóna august–január (zdroj: Wikipedia EN, Australian Museum)

Samica sama buduje hlbokú misovitú stavbu zo suchých tráv, kôry, chĺpkov a pavučín, vystlanú pápím; typicky 1–5 m nad zemou v rozkonárení (zdroj: Australian Museum, Birds in Backyards). Znáša 1–4 ružovkasté vajcia s tmavohnedými škvrnami (rozmer ~17 × 13 mm; zdroj: Wikipedia EN); väčšina znášok sú 2 vajcia. Hniezdna sezóna trvá august–január; za sezónu možné 1–2 znášky. Hniezda sú niekedy parazitované kukučkami.

Inkubácia
13–16 dní (zdroj: Wikipedia EN); 14 dní (zdroj: Australian Museum, Animal Diversity Web); inkubuje výlučne samica

Inkubuje výlučne samica po dobu 13–16 dní (Wikipedia EN) — údaj 14 dní (Australian Museum, Animal Diversity Web) je v rámci tohto rozpätia. Samec neinbkubuje, no obhajuje okolie hniezda. Predácia hniezd zdivočelými mačkami a zdivočelými psami je vážnou hrozbou počas inkubácie. Hniezda sú v tomto období náchylné na brood parazitizmus kukučkami.

Liahnutie a kŕmenie mláďat
Mláďatá fledging ~14 dní (Australian Museum); nezávislé ~3 týždne po vyletení (Animal Diversity Web); obaja rodičia kŕmia

Mláďatá sa liahnu altriciálne (holé a slepé); pri vyliahnutí vážia ~8 g (zdroj: Animal Diversity Web). Obaja rodičia kŕmia mláďatá hmyzom (Animal Diversity Web); nestling fáza trvá ~14 dní (Australian Museum). Mláďatá sú plne nezávislé ~3 týždne po vyletení. Ak je hniezdo napadnuté kukučkou, kukučkacie mláďa vyhádzava vajcia/mláďatá peliarov a núti rodičov kŕmiť iba seba.

Vývoj mláďat — juvenilné sfarbenie
Juvenily: bledošedé s olivovohnedým vrchom, hnedočervené oko, oranžová báza zobáka; dospelé sfarbenie nadobúdajú postupne

Juvenilné jedince sú bledé, teplé škoricové na spodku s šedivastými až olivovohnedými svrchkovými partiami; oko je hnedočervené, báza zobáka oranžová (zdroj: Wikipedia EN). Dospelé sfarbenie (čierna korunkova, ryšavá škvrna na hrdle, červené oko) nadobúdajú postupne pelichaním. Presný vek dosiahnutia plného dospelého sfarbenia pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch druh-špecificky overený.

Pohlavná dospelosť a dožitie
Pohlavná dospelosť — presné údaje neoverené (analógiou s príbuznými medárikmi pravdepodobne 1. rok); dožitie do ~13 r (oiseaux.net)

Presný vek pohlavnej dospelosti pre peliar tenkozobého nie je v dostupných zdrojoch druh-špecificky overený — analógiou s príbuznými medárikmi sa odhaduje na prvý rok života. Maximálne zaznamenané dožitie je uvádzané ako do ~13 rokov (oiseaux.net, 1 zdroj). Hmotnosť ~11 g v lete narastá v zime vďaka ukladaniu tukových zásob (zdroj: Wikipedia EN, Animal Diversity Web).

Ochočenie a kontakt

5 Trvanie: Druh sa v zajatí prakticky nechová a neochočuje — ide o voľne žijúceho nektarivórneho medárika Austrálie. Aklimatizácia na ľudský kontakt nie je reálnym cieľom.

Peliar tenkozobý je voľne žijúci divoký druh, ktorý sa v bežnej avikultúre nechová. V austrálskych záhradách môže byť pozoruhodne tolerantný voči blízkosti ľudí pri kvitnúcich rastlinách, no táto tolerancia je produktom zvyku na suburbanné prostredie — nie ochočením. Nie je to vták na ruku ani spoločenský maznáčik. Najlepší spôsob kontaktu s týmto druhom je pozorovanie vo voľnej prírode alebo v austrálskych záhradách.

1

Neusiluj sa o ochočenie — peliar tenkozobý je voľne žijúci endemit Austrálie; v SR a EÚ sa bežne nechová

2

Ak ťa druh zaujíma, sleduj ho vo voľnej prírode počas cestovania do Austrálie — druh je bežný vo východoaustrálskych záhradách, parkoch a heathlandových biotopoch

3

Ak pozoruješ zranené mláďa v Austrálii, odovzdaj ho záchrannej stanici WIRES alebo podobnej organizácii — nemanipuluj s ním

4

Odmietni produkty z nelegálneho vývozu austrálskych divých vtákov a vysádzaj trúbkovité kvitnúce rastliny ak žiješ v Austrálii — priama pomoc druhu

Cena a kde kúpiť

v SR a EÚ sa bežne nepredáva — trhová cena v avikultúre neexistuje

Peliar tenkozobý nie je zaradený v CITES, avšak austrálska legislatíva (Environment Protection and Biodiversity Conservation Act 1999) zakazuje vývoz divých austrálskych vtákov. V SR a EÚ sa bežne nepredáva a trhová cena preň neexistuje. Ide o atlasový voľne žijúci druh.

Druh sa v SR bežne nepredáva — ide o voľne žijúceho endemita Austrálie; austrálsky zákon zakazuje vývoz divých jedincov
Sledovanie vo voľnej prírode počas návštevy Austrálie — záhrady, heathland biotopy, lesné okraje vo Viktórii, NSW, Queenslande, Tasmánii
Dokumentárne filmy a databázy (Avibase, eBird, xeno-canto) — najlepší zdroj hlasov, fotografií a biológie peliar tenkozobého
Na čo si dať pozor Peliar tenkozobý nie je vták na predaj ani bežný chovateľský druh v SR alebo EÚ. Záujem o tento druh najlepšie uspokojí sledovanie vo voľnej prírode — v austrálskych záhradách s trúbkovitými kvetmi je druh pozoruhodne bežný a dá sa pekne pozorovať pri visení vo vzduchu pri kvetoch.

Porovnanie s podobnými druhmi

POROVNANIE DĹŽKY (cm) Peliar tenkozobý 15–16 cm Západný peliar 14–16 cm Nový holandský medárik ~18 cm Šarlatový medárik 9–11 cm
Peliar tenkozobý Západný peliar (Acanthorhynchus superciliosus) Nový holandský medárik (Phylidonyris novaehollandiae) Šarlatový medárik (Myzomela sanguinolenta)
Dĺžka15–16 cm14–16 cm~18 cm9–11 cm
Váha~10–11 g (narastá v zime)presné údaje neoverené; podobná veľkostná trieda ako tenuirostris~17 g~6 g
Dožitiedo ~13 r (oiseaux.net, 1 zdroj)presné údaje neoverenépresné údaje neoverenépresné údaje neoverené
Hlučnosťvoľne žijúci endemit VJV Austrálie a Tasmánie — nechová sa v avikultúrevoľne žijúci endemit JZ Austrálie (Záp. Austrália)voľne žijúci endemit južnej Austrálie a Tasmánievoľne žijúci endemit vých. Austrálie
Stav IUCNIUCN LC (klesajúci trend >30 %); nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITESIUCN LC; nie je v CITES
PovahaČierna hlava a golier po bokoch hrude, biele hrdlo s ryšavou stredovou škvrnou, ryšavá šija a boky, sivohnedý chrbát, červené oko, bielo lemovaný chvost; extrémne dlhý nadol zahnutý zobák; samica s olivovosivou korounkouBiela obočnica (supercilium) — kľúčový rozlišovací znak; iný farebný vzor hlavy než u tenuirostris; čierne a rezavé tóny; podobne dlhý zahnutý zobák; allopatrický — nestretáva sa s tenuirostrisVýrazne čierny a biely — biela obočnica, biele fúzy, žlté znaky na krídle, biela dúhovka oka; oveľa väčší a kontrastnejší než peliar tenkozobý; zobák menej zahnutý a kratší; nepohybuje sa visiac pri kvetochSamec: šarlátovo červený s čiernym — nezameniteľný; samica hnedastá. Najmenší austrálsky medárik. Krátky zahnutý zobák — oveľa kratší než u peliar. Žiadna čierna hlava ani bielo-ryšavá kombinácia hrdle
AreálVresoviská, eukalyptové lesy, záhrady od Cooktownu (QLD) po Flinders Ranges (SA) a Tasmánia; čiastočný výškový migrant; kľúčový opeľovač trúbkovitých kvetov; hovers ako kolibríJuhozápadná Austrália — heathland, jarrah lesy; tvorí superdruhovú dvojicu s tenuirostris; oddelenie desertifikáciou austrálskeho vnútrozemiaHeathland a krovité biotopy južnej Austrálie a Tasmánie; výskyt čiastočne sympatrický s peliárom; bežný aj v záhradách; agresívny pri nektárových zdrojoch — vytláča menšieho peliar tenkozobéhoVýchodná Austrália od Queenslandu po Viktóriu; lesy, záhrady; v niektorých lokalitách sympatrický s peliárom; oveľa menší a farebne úplne odlišný

Choroby a prevencia

Brood parazitizmus kukučkami (Cuculus, Chrysococcyx)
stredná

Príznaky: Stratené vlastné mláďatá z hniezda, výrazne väčšie mláďa v hniezde žiadajúce kŕmenie; samice parazita kladú vajcia do hniezd peliarov

Peliar tenkozobý je parazitovaný dvoma druhmi kukučiek — Pallid Cuckoo (Cacomantis pallidus) a Shining Bronze-Cuckoo (Chrysococcyx lucidus). Kukučka nahrádza vlastné vajce alebo celý obsah hniezda vlastným vajcom; mláďa kukučky vyhádzava vajcia/mláďatá peliara. Ide o prirodzenú selekčnú hrozbu vo voľnej prírode; v niektorých oblastiach môže brood parazitizmus znižovať reprodukčný úspech druh lokálne. (Zdroj: Animal Diversity Web)

Predácia zdivočelými mačkami a psami v urbanizovanom prostredí
vysoká

Príznaky: Poranenia od predátorov; dospelé jedince a mláďatá po vyletení sú najzraniteľnejší; pokles lokálnych populácií

Zdivočelé a domáce mačky (Felis catus) sú hlavnou príčinou mortality peliara tenkozobého v suburbannom prostredí — dospelé vtáky aj mláďatá po vyletení. Psy spôsobujú podobné, no menej časté úhyny. Ochrana spočíva v udržiavaní mačiek v interiéri v noci a v hustej vegetácii ako úkryte. (Zdroj: Animal Diversity Web)

Kompetícia s roztočmi kvetov (Hattena cometis, H. floricola)
nízka

Príznaky: Znížená nektárová dostupnosť — rotoče konzumujú nektár skôr, ako ho druh dostane; nepriama hrozba pre výživu

Kvetové rotoče (roztoče) rodu Hattena žijú v kvetoch austrálskych rastlín a konzumujú nektár — v kompetícii s peliárom tenkozobým. Nejde o parazita vtáka samotného, ale o kompetičnú hrozbu na zdroj obživy. V biotopoch s vysokou hustotou rotoča môže dostupnosť nektáru klesať. (Zdroj: Animal Diversity Web)

Strata a degradácia heathlandového biotopu
stredná

Príznaky: Miznutie z lokalít; pokles hustoty v urbanizovaných oblastiach bez kvitnúcich pôvodných rastlín

Druh je závislý na kvitnúcich trúbkovitých rastlinách — strata heathlandov, epakrida a ďalšieho porastu (urbanizácia, požiare, intenzívne kosenie) priamo znižuje dostupnosť nektáru a hniezdnych miest. Klesajúci populačný trend (>30 % za posledné desaťročia) je čiastočne pripisovaný aj tejto fragmentácii. (Zdroj: Animal Diversity Web, BirdLife Australia)

Stres a poranenia z odchytu a manipulácie pri náleze zranených jedincov
vysoká

Príznaky: Panika, nárazy do prekážok, odmietanie potravy, vyčerpanie; pre malého nektarivóra je stres kritický

Pri náleze zraneného peliara tenkozobého je kľúčové ticho, tma, minimum manipulácie a rýchly transfer k austrálskej záchrannej stanici (napr. WIRES). Pokus o podávanie cukrového roztoku zraneným vtákom bez vedomostí môže viac uškodiť než pomôcť — kontaktuj záchranára.

Prevencia Peliar tenkozobý sa v SR bežne nechová — nasledujúce zásady platia pre dočasnú starostlivosť o zranené jedince v Austrálii: (1) Minimalizácia stresu — ticho, tma, minimum manipulácie. (2) Nektárivórna strava — pri dočasnom holdingu je možný zriedený prírodný nektár alebo komerčný nektarivórny náhradný roztok; žiadne cukrové nápoje ani semená. (3) Kontaktuj záchranárov čo najskôr — WIRES alebo miestna záchranná stanica sú nevyhnutní. Ak žiješ v Austrálii a chceš pomôcť druhu vo voľnej prírode: vysádzaj pôvodné trúbkovité rastliny (Epacris, Correa, Grevillea), drž mačky v noci vnútri, inštaluj vtáčie napájadlá.

Zaujímavosti

1

Kolibríkovitý let pri kvetoch — peliar tenkozobý je jedným z mála austrálskych medárikov, ktorý pri zbere nektáru pravidelne visí vo vzduchu na mieste — „hovers like a hummingbird“ (zdroj: Birds in Backyards, Australian Museum). Tento spôsob kŕmenia mu umožňuje dostať sa k kvetom v polohe, ktorá je pre sediaceho vtáka nedostupná. Ide o konvergentnú evolúciu — peliar a kolibríky nie sú príbuzné.

2

Zobák ako kľúč k trúbkovitým kvetom — extrémne dlhý, jemný a nadol zahnutý zobák peliar tenkozobého je evolučne vyladený na konkrétne druhy kvetov — epakridy (Epacris spp.), koreje (Correa spp.), bankzíe, greviley — s trúbkami príliš hlbokými a úzkymi pre väčšinu iných vtákov. Keď druh siaha do trúbkovitého kvetu, jeho hlava prichádza do kontaktu s peľnícom, čím kvet opeľuje — peliar je preto kľúčovým opeľovačom mnohých austrálskych rastlín.

3

Superdruhová dvojica s Južným peliárom — peliar tenkozobý a Západný peliar (Acanthorhynchus superciliosus) zo záp. Austrálie tvoria superdruhovú dvojicu. Sú to jediné dva druhy rodu Acanthorhynchus. Ich predkovia boli pôvodne jednou populáciou, ktorú rozdelila desertifikácia austrálskeho vnútrozemia pred miliónmi rokov na izolované populácie na východe a na západe — príklad vikariantnej speciácie.

4

Blikajúci biely chvost — signál vo lete — vonkajšie riadiace perá peliara tenkozobého majú biele špičky (white-tipped outer tail feathers), ktoré sú jasne viditeľné pri lete ako blikajúce biele znaky. Tento znak je dôležitým identifikačným vodítkom pri pozorovaní v teréne — pri lete medzi krovím hneď upúta pozornosť.

5

Čiastočný výškový migrant — na rozdiel od väčšiny medárikov peliar tenkozobý nevykonáva dlhé migrácie, no reaguje na fenológiu kvitnutia. V lete (austrálska jar-leto) sa zdržiava v horách a na horských hrebeňoch, kde vtedy kvitne väčšina jeho kľúčových potravných rastlín, na jeseň a v zime schádzava do nížin a záhrad — sleduje dostupnosť nektáru v krajine (zdroj: BirdLife Australia, Birds in Backyards).

6

Parazitovaný kukučkami — hniezda peliar tenkozobého patria k obľúbeným cieľom dvoch austrálskych kukučiek: Pallid Cuckoo (Cacomantis pallidus) a Shining Bronze-Cuckoo (Chrysococcyx lucidus). Kukučka nahradí vajce hostitelia svojím vlastným; vylihnuté mláďa kukučky vyhádzava obsah hniezda a núti adoptívnych rodičov kŕmiť iba seba. Ide o bežný prírodný selekčný tlak, ktorý však môže lokálne znižovať reprodukčný úspech druhu (zdroj: Animal Diversity Web).

7

Klesajúca populácia napriek statusu LC — IUCN eviduje peliar tenkozobého ako najmenej ohrozený, no špecialistická literatúra (Animal Diversity Web) uvádza, že populácia klesla za posledné desaťročia o viac ako 30 % — primárne v dôsledku zdivočelých mačiek, straty heathlandových biotopov a brood parazitizmu. Táto diskrepancia medzi formálnym statusom a reálnym trendom je príkladom toho, prečo samotný IUCN status nepostačuje na posúdenie stavu druhu.

8

Biele hrdlo so záhadnou ryšavou škvrnou — diagnostický znak peliar tenkozobého je biele hrdlo s ryšavou (gaštanovou) stredovou škvrnou. Táto škvrna odlišuje peliar tenkozobého od Západného peliar, ktorý má iné sfarbenie hrdle a hlavy a vyskytuje sa len v juhozápadnej Austrálii — oba druhy sa v prírode nestretávajú (allopatrické).

9

Pohlavný dimorfizmus slabší než u väčšiny medárikov — samec a samica sú si nápadne podobní; rozdiel je v tom, že samec je mierne jasnejší a samica má olivovosivú (nie čiernu) korunku. To je v silnom kontraste so skupinami ako zamatovcovité (Maluridae), kde samec a samica vyzerajú úplne inak. Juvenily sú bledšie a majú hnedočervené (nie červené) oko a oranžovú bázu zobáka.

Taxonomická klasifikácia

species Peliar tenkozobý (Acanthorhynchus tenuirostris)
Ríša Animalia
Kmeň Chordata
Trieda Aves (vtáky)
Rad Passeriformes (vrabcotvaré)
Čeľaď Meliphagidae (medárikovité)
Rod Acanthorhynchus Gould, 1837
Druh Acanthorhynchus tenuirostris (Latham, J, 1801)
Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — endemit východnej a juhovýchodnej Austrálie a Tasmánie; v európskej avikultúre sa nechová
Poddruhy Štyri poddruhy (Wikipedia EN, Avibase): A. t. tenuirostris (nominát, východná Austrália), A. t. cairnsensis (horské oblasti SV Queenslandu: Windsor Tablelands po Paluma Range), A. t. halmaturinus (Mount Lofty a Flinders Ranges v Južnej Austrálii a ostrov Kangaroo), A. t. dubius (Tasmánia a ostrovy King a Flinders v Bassovom prielive). Druh opísal John Latham v roku 1801 pod menom Certhia tenuirostris; rod Acanthorhynchus zriadil Gould v roku 1837. Tvorí superdruhovú dvojicu so Západným peliárom (Acanthorhynchus superciliosus, SW Austrália), s ktorým sa spoločne oddelili od predka v dôsledku desertifikácie austrálskeho vnútrozemia.
Avibase_ID A542D6909AA1844A

? Často kladené otázky

Peliar tenkozobý je jedným z mála austrálskych medárikov, ktorý dokáže dlhšie visieť vo vzduchu na mieste — „hovers like a hummingbird“ (zdroj: Birds in Backyards). Väčšina medárikov saje nektár v sede alebo v pohybe, no peliar tenkozobý pravidelne visí pri kvetoch vo vzduchu, čím si sprístupní kvety v polohách, kde by sedenie nebolo možné. Ide o konvergentnú evolúciu — kolibríky (čeľaď Trochilidae) a peliar tenkozobý nie sú vôbec príbuzné; rovnaký letácky spôsob sa vyvinul nezávisle.

Sú to allopatrické druhy — peliar tenkozobý žije vo východnej a juhovýchodnej Austrálii, Západný peliar iba v juhozápadnej Austrálii (Záp. Austrália); v prírode sa nestretávajú. Ak ich vidíte na fotografii: peliar tenkozobý má čiernu korunku bez výrazného obočia, biele hrdlo s ryšavou (gaštanovou) škvrnou a ryšavú šiju/boky. Západný peliar má biele obočie (supercilium), iný vzor hrdle a celkovo odlišný farebný vzor hlavy. Veľkosť a tvar zobáka sú u oboch podobné.

Všetky tri sú medáriky (Meliphagidae) vyskytujúce sa vo VJV Austrálii, no ľahko rozlíšiteľné: Peliar tenkozobý (15–16 cm) — čierna hlava, bielo-ryšavé hrdlo, nadol zahnutý dlhý zobák, červené oko, blikajúci biely chvost. Nový holandský medárik (Phylidonyris novaehollandiae, ~18 cm) — čierny a biely, výrazná biela obočnica a biely fúz, žlté znaky na krídlach, biela dúhovka oka — oveľa väčší a výrazne čierno-biely. Šarlatový medárik (Myzomela sanguinolenta, 9–11 cm) — samec šarlátovo červený s čiernym, najmenší austrálsky medárik — veľkosťou a farbou nezameniteľný. Tvar zobáka (mierne zahnutý, kratší u Myzomela; dlhší a viac zahnutý u peliar) je ďalší rozdiel.

V SR sa peliar tenkozobý vo voľnej prírode nevyskytuje — je to endemit východnej a juhovýchodnej Austrálie a Tasmánie. Na Slovensku ho nie je možné stretnúť. Druh možno pozorovať pri návšteve Austrálie — je bežný v záhradách, heathlandových biotopoch a lesoch od Queenslandu po Tasmániu. Sledujte ho na eBird pred cestou.

IUCN hodnotí peliar tenkozobého ako najmenej ohrozený (LC), avšak odborná literatúra (Animal Diversity Web) uvádza, že populácia klesla o viac ako 30 % za posledné desaťročia. Príčiny: (1) zdivočelé mačky a psy — hlavná príčina mortality dospelých a mláďat v suburbannom prostredí; (2) strata heathlandových biotopov — druh potrebuje kvitnúce trúbkovité rastliny; urbanizácia, požiare a odstraňovanie krovín znižujú dostupnosť potravy; (3) brood parazitizmus kukučkami — znižuje reprodukčný úspech. Druh nie je v CITES.

Peliar tenkozobý má charakteristické, jasné, vysoké a staccatové pípanie, opisované ako „chip-chip-chip“ alebo „pip-pip-pip“ — opakuje sa opakovane v rytmickom slede a môže pokračovať dlhší čas (zdroj: Wikipedia EN). Okrem toho spieva aj mäkkú teritoriálnu piesničku — trilkovitú sériu melódických fráz. Na xeno-canto (napríklad XC678500) nájdete nahrávky hlasov z terénu. V záhrade s kvitnúcimi krovínami staccatové pípanie je prvým znakom prítomnosti druhu.

Nie v tradičnom zmysle. Peliar tenkozobý je prevažne sedentárny, avšak čiastočný výškový migrant — v lete (austrálska jar-leto) sa zdržiava v horách, kde vtedy kvitne väčšina jeho potravných rastlín, na jeseň a v zime schádzava do nížin a záhrad sledujúc dostupnosť nektáru (zdroj: BirdLife Australia, Birds in Backyards). Tieto pohyby sú lokálne a nemajú charakter dlhých migračných letov. Druh neprekračuje oceány ani nekontinentálne migračné vzdialenosti.

ZDROJ: Wikipedia EN (Eastern spinebill — popis, dĺžka 13–16 cm, 4 poddruhy, biotop, diet, breeding Aug–Jan, 1–4 vajcia 17x13 mm, inkubácia 13–16 dní, IUCN LC, hlas chip-chip-chip, Latham 1801, https://en.wik

 Video — Peliar tenkozobý

Peliar tenkozobý (Acanthorhynchus tenuirostris) — spev a hlas v prírode

Peliar tenkozobý (Acanthorhynchus tenuirostris) — správanie a biotop

 Cudzie názvy

Anglicky:   Eastern Spinebill, Česky:   Jehlozobka východní, Nemecky:   Rotnacken-Honigfresser, Španielsky:   Picoespina Oriental, Francúzsky:   Méliphage à bec grêle, Taliansky:   Spinorinco orientale, Holandsky:   Zwarthalshoningvogel, Portugalsky:   Papa-mel-oriental, Poľsky:   Miodopijek długodzioby, Maďarsky:   Keleti mézmadár, Rusky:   Восточный шилоклювый медосос, Japonsky:   キリハシミツスイ, Latinsky:   Acanthorhynchus tenuirostris (Latham, J, 1801)