Niltava hrdzavobruchá

Nie — niltava hrdzavobruchá nie je klietkový druh a v Európe sa prakticky nechová. Ide o voľne žijúceho ázijského horského spevavca, ktorý obýva husté horské lesy Himalájí a Indočíny. V SR sa nevyskytuje a jej chov by bol v rozpore s ochrannými predpismi krajín, kde žije. Jediný zmysluplný spôsob, ako sa s ňou stretnúť, je ornitologické pozorovanie pri trekkingu v jej horskom domove.

Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec je nezameniteľný — kobaltovomodrá vrchná strana, čierna tvár a plecia, oslnivá irizujúca kobaltová krčná škvrna a uniformne sýto hrdzavooranžový spodok tela. Samica je sivasto olivovohnedá s hrdzavými lemmi krídlových kroviek, no prezradia ju dva kľúčové znaky: výrazný biely golier naprieč dolným hrdlom a malá bledá modrá škvrna na krku. Mláďatá sa podobajú samici, no majú bledé škvrny na plecnej oblasti.

Druh obýva horské lesy od Pakistanu cez severnú Indiu (Himaláje a severovýchodné pahorky), Nepál, Bhután a Barmu až po južnú Čínu a severnú Indočínu (Laos, Vietnam). Celkovo evidovaný v 10–11 krajinách. Hniezdi vo výškach 900–3 200 m, v zime zostupuje do 250–1 350 m. Na Slovensku a v strednej Európe sa nevyskytuje.

Je to typický hmyzožravec — loví predovšetkým chrobáky, mravce, cvrčky, pavúky a iné drobné bezstavovce typickou muchárikovitou technikou z nízkeho posedu: sedí nehybne v podrastom a vyráža k prey krátky útok k zemi alebo do vzduchu. Mimo hniezdnej sezóny sezónne dopĺňa drobné bobule a mäkké plody ako zdroj energie.

Hniezdi od apríla do augusta vo výškach 900–3 200 m. Pár stavia hniezdo z machu, stoniek papradí, listov a jemných korienkov skryté v dutine pahýľa, skalnej štrbine alebo zemnej banke. Samica kladie 4 vajíčka. Inkubujú obaja rodičia počas 12–13 dní; mláďatá vylietajú po 16–17 dňoch od vyliahnutia. Druh vykazuje silnú fidelitu miesta — vracia sa na rovnaké teritórium z roka na rok.

Nie — podľa IUCN je hodnotená ako najmenej ohrozená (LC). Druh má rozsiahly areál a väčšina hniezdísk leží v odľahlých horských oblastiach alebo v chránených územiach. Dlhodobými tlakmi sú odlesňovanie horských lesov a fragmentácia biotopu, no aktuálne nespôsobujú výrazný pokles globálnej populácie. Nie je zaradená v žiadnej prílohe CITES.

Samec prednáša bohatú, melodickú pieseň — opísanú ako „rich and melodious, echoing through the forest“ (Great Himalayan National Park). Spev zaznieva najmä za svitania počas hniezdnej sezóny (apríl–august) z korún alebo vyšších konárikov. Na xeno-canto je dostupných 26 nahrávok zo 4 krajín (India, Vietnam, Laos, Čína). Kontaktné a poplašné hlásky sú oveľa tichšie; druh je inak hanblivý a uzavretý — skôr ho počujete, než uvidíte.

Samec je prakticky nezameniteľný vďaka kombinácii tmavej (kobaltovej) vrchnej strany, čiernej tváre a hrdzavooranžového spodku tela. Od niltavy veľkej (N. grandis) sa líši jasnejšou oranžovou (nie tmavou modrou) na spodku. Od niltavy malej (N. macgrigoriae) ho odlíšuje veľkosť (15–18 cm vs. 11–14 cm). Samica je menej nápadná, no biely golier na dolnom hrdle a modrá krčná škvrna ju odlíšia od iných hnedých muchárikovitých samíc vrátane samice niltavy veľkej, ktorá nemá tak výrazný biely golier.