Nectariniidae (nektárovkovité)
Nektárovka srpozobá vydáva ostré, kovové a trblietavé volanie „zwick zwick“ — najbežnejšia hláska, používaná ako varovanie aj sociálny kontakt. Spev samca je dlhá opakovaná sekvencia čistých melodických tónov, pričom záverečné tóny sa zrýchľujú — charakter prirovnávaný k spevu sivej sýkorky (Parus cinereus). Samec spieva z holokonárnatých stromov, zo striech alebo telegrafných drôtov, najmä ráno a pri obrane teritória. Hlas je kovový, vysoký a dobre počuteľný v záhrade. Keďže sa druh v zajatí bežne nechová, posúdenie hlasitosti v domácom prostredí je len teoretické.
Pred začiatkom hniezdenia samec intenzívne spieva dlhú, opakovanú melodickú pieseň zo strechy stromu, holého konára alebo telegrafného drôtu. Pectoriálne tufty (zväzky žltých a karmínových pierky na boku hrude) sú rozvinuté a ukazované pri toku. Samec háji teritórium a odháňa ostatné nektárovky zo zásobovacieho okruhu kvetov. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne po prvom roku života (presné údaje pre tento druh neoverené, analógiou s príbuznými nektárovkami).
Samica stavia vakovité, zvisa zavesené hniezdo zo sietí, kôry, húsenícieho opradku a rastlinného chmýria — konštrukciu unikátne často umiestňuje priamo v pavučinách spoločenských pavúkov čeľade Eresidae, ktoré slúžia ako ochranná mriežka. Znáša typicky 2 vajcia (zriedkavo 3) sivobielej farby so šedohnedými škvrnami a niekedy zelenými a fialovými odtieňmi. Hniezdna sezóna v Indii trvá november–marec; na Srí Lanke február–máj (zdroj: Wikipedia EN).
Na vajciach sedí výhradne samica po dobu približne 15 dní (zdroj: Wikipedia EN). Počas inkubácie samec strháža teritórium a privádza samici potravu. V prípade vyschnutia nektárovej zásoby v okolí hniezda môže dôjsť k opusteniu hniezda.
Mláďatá sa liahnu a sú kŕmené oboma rodičmi. Živočíšna bielkovina (hmyz, pavúky) je v tomto období rozhodujúca pre správny rast a vývoj mláďat; práve preto podiel hmyzu v strave rodičov v hniezdnom období výrazne stúpa. Presný vek vyletenia pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný (presné údaje neoverené).
Mladé nektárovky po vyletení z hniezda pripomínajú samicu — šedohnedé na vrchu so svetlospodným sfarbením. Nápadné kovovo zelené a purpurové sfarbenie samca sa vyvíja postupne pelichaním počas prvého roka. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre nektárovku srpozobú nie je v dostupných zdrojoch overený. Analógiou s príbuznými nektárovkovitými vtákmi sa predpokladá pohlavná dospelosť po prvom roku života, pričom plné dospelé sfarbenie samca sa dosiahne postupne pelichaním. Dožitie je na základe oiseaux.net uvádzané orientačne na 11 rokov.
| Nektárovka srpozobá | Nektárovka ligotavá (Cinnyris asiaticus) | Nektárovka záhradná (Cinnyris jugularis) | Nektárovka malajská (Anthreptes malacensis) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 12–13 cm | 10–11 cm | 10–12 cm | 13–14 cm |
| Váha | 8–11 g | 7–9 g | 7–10 g | 9–12 g |
| Dožitie | orientačne do 11 r (oiseaux.net) | orientačne 5–8 r | orientačne 5–8 r | orientačne 5–8 r |
| Ochrana | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Charakteristika | Samec: kovovo zelené temeno, purpurové hrdlo, gaštanovo-bordový prsný pás, čiernasto-hnedé brucho; dlhý, silne zahnutý (srpovitý) zobák — diagnostický znak. Samica: šedohnedá, svetlospodná, bez nadočného obočia. | Samec: celkovo tmavo purpurovo-kovový bez prsného pásu; kratší a menej zahnutý zobák; samica: olivovozelená navrchu, žltkavá so slabým nadočným obočím — toto obočie chýba samici srpozobej | Samec: žiarivé purpurové hrdlo, žlté brucho (nie čierne ako u srpozobej); kratší zahnutý zobák; výrazne odlišné sfarbenie brucha | Samec: zelené a fialové chrbát, fialový bok hrude, žltohnedé spodné partie; kratší a menej zahnutý zobák; iný rod (Anthreptes) so širším zobákom |
| Areál | Endemit Indického polostrova (južná India, Západné Ghaty) a Srí Lanky; stály nesťahovavý druh záhrad, sadov, krovín a lesných okrajov | Rozšírenejší druh: od Iránu a Afganistanu cez celý Indický polostrov po Srí Lanku a čiastočne do JV Ázie; sympatrický s nektárovkou srpozobou | JV Ázia, Indočína, Indonézia, Filipíny, severná Austrália — nezasahuje do areálu srpozobej | JV Ázia (Malajzia, Indonézia, Thajsko, Mjanmarsko, Filipíny) — nezasahuje do areálu srpozobej na Indickom polostrove |
Srpovitý zobák — diagnostický znak druhu — nektárovka srpozobá má výnimočne dlhý, silne dolu zahnutý (srpovitý) zobák, dlhší a hlbšie zahnutý ako u syntopickej nektárovky ligotavej (Cinnyris asiaticus). Práve zobák jej dal slovenské meno „srpozobá“ a je pri pohľade v prírode okamžite viditeľný.
Bordový prsný pás — kľúčový rozlišovací znak oproti ligotavej — samec nektárovky srpozobej má pod irizujúcim purpurovým hrdlom nápadný tmavý gaštanovo-bordový prsný pás, ktorý nektárovka ligotavá nemá. Tento pás je v terénnom rozlišovaní oboch druhov rozhodujúci.
Krúži, nesadá — na rozdiel od nektárovky ligotavej, ktorá pri sání nektáru radšej sadá na kvet, nektárovka srpozobá ho typicky získava krúžením (hovering) pred kvetom, čím drží telo vo vzduchu a zasúva dlhý zobák do hĺbky koruny. Toto správanie jej umožňuje dosiahnuť nektár z hlboko trúbkovitých kvetov.
Pectoriálne tufty — samec má na bokoch hrude skryté zväzky žltých a karmínových pierky (pectoriálne tufty), ktoré rozvinuje a ukazuje pri toku. Tieto tufty sú pri bežnom pozorovaní zvyčajne schované.
Hniezdo v pavučinách spoločenských pavúkov — unikátnou vlastnosťou tohto druhu je stavanie vakovitého hniezda priamo v pavučinách spoločenských pavúkov čeľade Eresidae. Pavúčie vlákna fungujú ako ochranná a spevňovacia mriežka pre hniezdo — v ornitológii ide o zriedkavú adaptáciu.
Stály druh, endemit Indického polostrova — nektárovka srpozobá je stály, nesťahovavý druh endemický pre Indický polostrov (pozdĺž Západných Ghátov a južná India) a Srí Lanku. Nikam nemigruje — celoročne žije na rovnakom mieste v záhradách, sadoch a lesoch.
Pomenovaná po holandskom guvernérovi — druhové meno lotenius odkazuje na Joana Gideona Lotena, holandského guvernéra koloniálneho Ceylonu v 18. storočí, ktorý poveril umelca Pietera Cornelia de Bevereho vypracovať ilustrácie tamojšej prírody. Linnaeus opísal druh v roku 1766 pôvodne pod názvom Certhia lotenia.
Dva poddruhy s rozdielnou dĺžkou zobáka — rozoznávajú sa dva poddruhy: nominátny C. l. lotenius (Srí Lanka) s dlhším zobákom a C. l. hindustanicus (južná India) s nepatrne kratším zobákom. Najdlhšie zobáky sa vyskytujú vo východných častiach Indického polostrova a na Srí Lanke.
Rozlíšenie od samice ligotavej — samica nektárovky srpozobej sa od samice nektárovky ligotavej líši absenciou slabého nadočného obočia (ktoré ligotavá má) a celkovo tmavšou a jednofarebnejšou kresbou hlavy. Dlhší zobák samice srpozobej je ďalším pomocným znakom.
Dlhá životnosť — podľa oiseaux.net je orientačné dožitie 11 rokov. Pre nektárovky ako skupinu je dlhá životnosť nezvyčajná u takých drobných vtákov (pre porovnanie: väčšina vrabcovitých tejto veľkosti žije 5–8 rokov). Presné druh-špecifické údaje o životnosti v prírode sú obmedzené.
V bežnej avikultúre nie. Nektárovka srpozobá je voľne žijúci juhoázijský nektarivor, ktorý si vyžaduje stály prísun čerstvého nektáru (denne vymeniteľný, nie med), živý hmyz a teplé tropické prostredie. Tieto podmienky bežný chovateľ nedokáže dlhodobo zabezpečiť. Tato stránka má predovšetkým atlasový a poznávací charakter — pre záujemcov o nektárovkovité vtáky, birdwatcherov a fotografov. Akékoľvek informácie o chove sa vzťahujú na záchranné centrá, nie na bežný domáci chov.
Sú to tri kľúčové znaky: (1) Zobák — nektárovka srpozobá má dlhší a hlbšie zahnutý (srpovitý) zobák; ligotavá má kratší zobák. (2) Bordový prsný pás — samec srpozobej má pod purpurovým hrdlom tmavý gaštanovo-bordový prsný pás; ligotavá samec tento pás nemá. (3) Nadočné obočie samice — samica ligotavej má slabé nadočné obočie, samica srpozobej ho nemá. Správanie: srpozobá typicky krúži pred kvetom, ligotavá skôr sadá na kvet.
Je to špecializovaný nektarivor — viac ako 70 % stravy tvorí nektár z kvetov, ku ktorému sa dostáva krúžením a zasúvaním dlhého srpovitého zobáka. Dôležitou doplnkovou zložkou sú hmyz a pavúky — živočíšna bielkovina je nevyhnutná najmä pri odchove mláďat. Peľ a drobné plody sú príležitostným doplnkom.
Druh je endemický pre Indický polostrov a Srí Lanku — nevyskytuje sa nikde inde na svete. V Indii ho nájdete pozdĺž Západných Ghátov, v južnej Indii (Karnataka, Kerala, Tamil Nadu) a v niektorých oblastiach Andhra Pradesh a Maháráštry. Je to stály, nesťahovavý druh — v záhradách, sadoch, lesných okrajoch a krovinách, od morského brehu až po hory. Ľahko pozorovateľný v kvitnúcich záhradách miest ako Chennai, Pune alebo Kochi.
Najčastejšou hláskou je ostré, kovové trblietavé „zwick zwick“, používaná ako kontaktná aj poplašná hláska. Spev samca je dlhá opakovaná melodická sekvencia s akceleráciou na konci — charakter prirovnávaný k spevu sivej sýkorky (Parus cinereus). Samec spieva z holého konára alebo strechy stromu, najmä ráno a pri obrane teritória. Hlas je dobre počuteľný v záhrade.
IUCN hodnotí nektárovku srpozobú ako najmenej ohrozenú (Least Concern, LC) s populačným trendom, ktorý je pravdepodobne stabilný — druh je lokálne bežný v záhradách a lesoch Indického polostrova a Srí Lanky. Nie je zaradená v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa na ňu priamo nevzťahuje (nie je pôvodný druh SR), no v rámci EÚ platia všeobecné pravidlá ochrany pri dovoze voľne žijúcich vtákov.
Samica znáša typicky 2 vajcia (zriedkavo 3) sivobielej farby so šedohnedými škvrnami a niekedy zelenými a fialovými odtieňmi. Inkubuje výhradne samica po dobu ~15 dní (zdroj: Wikipedia EN). Hniezdo je vakovité, zavesené, stavané samicou zo sietí, kôry a húsenícieho opradku, unikátne umiestňované v pavučinách spoločenských pavúkov (Eresidae). Mláďatá kŕmia obaja rodičia.