Muscicapidae (muchárovité)
Muchárik ultramarínový patrí medzi tichšie a nenápadnejšie spevavce svojho rodu. Spev samca je zriedka počuteľná komplexná séria píšťalov a šušotaní — tento druh nespieva tak hlasno a vytrvalo ako európske muchárikovité. Oveľa bežnejším zvukovým prejavom je suché trylkujúce šušotanie (niekedy predchádzané krátkym piskotom), vydávané pri pobyte v krovine, najmä v blízkosti hniezda. Nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený. Xeno-canto eviduje pre druh 37 nahrávok, čo svedčí o pomerne zriedkavom a ťažko dosiahnuteľnom hniezdnom biotopu.
Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.
Po jarnom prílete na himalájske hniezdiská samec obsadzuje teritórium a spieva z nízko posadených vetiev v lesnom podposchodí. Tok prebieha v apríli a máji. Pohlavná dospelosť nastupuje pravdepodobne v prvom roku života — analógiou s príbuznými druhmi rodu Ficedula; presné údaje pre tento druh nie sú overené.
Hniezdo je mäkká stavba z jemného machu s pásikmi kôry a jemnej trávy, vystlaná chlpmi a koreňmi. Umiestňuje sa v dutine stromu alebo v depresii strmého svahu až do výšky 7 m nad zemou; hniezdo ochotne obsadzuje aj búdky. Samica znáša 3–5 vajec (zvyčajne 4), ktoré sú olivovo-zelené až kamenivo-krémové, hustou hnedastou škvrnisťou pokryté po celom povrchu. Priemerné rozmery vajca: 16 × 12,2 mm (zdroj: thainationalparks, Wikipedia EN).
Presná dĺžka inkubácie pre muchárika ultramarínového nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo overená. Analógiou s príbuznými druhmi rodu Ficedula (napr. F. strophiata, F. nigrorufa) trvá inkubácia u himalájskych muchárikov orientačne 12–14 dní; na vajciach sedí prevažne samica. Tieto údaje uvádzame ako orientačné, nie druh-špecifické.
Mláďatá sa liahnu holé a slepé — kŕmia ich obaja rodičia výhradne živou hmyzovou potravou. Dostatok hmyzu v okolí hniezda je nevyhnutnou podmienkou úspešného odchovu. Presná dĺžka pobytu mláďat v hniezde nie je pre tento druh v dostupných zdrojoch overená.
Presný vek vyletenia mláďat pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch overený — analógiou s príbuznými himalájskymi muchármi sa odhaduje na 12–15 dní po vyliahnutí. Mladé vtáky sú celkovo hnedastosivé bez ultramarínových tónov; dospelé modrá sfarbenie samca sa vyvíja počas pelichania. Po vyletení rodičia mláďatá ešte istý čas dokrmujú.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch špecifikovaný — analógiou s porovnateľnými drobnými muchármi rodu Ficedula sa odhaduje na prvý rok života. Plné dospelé sfarbenie samca (ultramarínová modrá) nadobúdajú vtáky postupne pelichaním. Dožitie vo voľnej prírode nie je spoľahlivo overené — presné údaje neoverené.
| Muchárik ultramarínový | Niltava sťahovavá (Cyanoptila cyanomelana) | Niltava tyrkysová (Eumyias thalassinus) | Modravec červenoboký (Tarsiger cyanurus) | Žltochvost modrý (Phoenicurus frontalis) | |
|---|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 10 cm | 16–17 cm | 14–16 cm | 13–14 cm | 14–15 cm |
| Váha | presné údaje neoverené | 17–25 g | 12–18 g | 10–18 g | 11–17 g |
| Dožitie | presné údaje neoverené | do cca 5–6 r (orientačne) | presné údaje neoverené | 3–5 r (divočina) | presné údaje neoverené |
| Ochrana | IUCN LC; CITES: bez zápisu | IUCN LC; CITES: bez zápisu | IUCN LC; CITES: bez zápisu | IUCN LC; chránený zákonom SR 543/2002 (spoločenská hodnota 500 EUR); CITES: bez zápisu | IUCN LC; CITES: bez zápisu |
| Charakteristika | Samec: hlboko ultramarínová vrchná strana, výrazný biely klin hrdlo–hruď–brucho; nominátna forma má biele obočie a biele políčka bázy chvosta. Samica: sivohnedá, bez modrých tónov | Samec: tmavomodrá vrchná strana s bielym bruchom a tmavou hruďou; výrazne väčší ako muchárik ultramarínový; nemá biele obočie | Obe pohlavia majú výraznú tyrkysovo-zelenú farbu (nie ultramarínovú modrú); chýba výrazný biely klín spodku; bez bielej obočie | Samec: tmavomodrá vrchná strana, modrý chvost a zadoček, biele hrdlo, výrazné oranžovočervené boky — bez bielej spodnej strany muchárika; samica olivovohnedá s modrým chvostom | Samec: modrá vrchná strana, ale oranžovočervené podchvostie a boky brucha; chvost hrdzavooranžový (nie bielo-modrý); bez výrazného bieleho klína spodku ako u muchárika |
| Areál | Hniezdisko: himalájske lesy 2 000–2 700 m n. m. (Afganistan–Chetánske pohorie); zimovisko: stredná India a SZ Indočína; sťahovavý, drží nízke poschodie stromov a kroví, neustále kýva chvostom | Hniezdi vo východnej Ázii (Japonsko, Kórea, SV Čína, Ruský Ďaleký východ); zimuje v JV Ázii; diaľkový migrant; iná čeľaď (Muscicapidae) a rod (Cyanoptila vs Ficedula) | Himaláje a JV Ázia (India, JV Čína, Indočína, Borneo); stály alebo čiastočne sťahovavý; obýva husté horské lesy; rod Eumyias (nie Ficedula) | Hniezdisko: boreálna tajga Eurázie (Fínsko–Japonsko, Himaláje); zimovisko: JV Ázia; príbuzný druh v tej istej čeľadi Muscicapidae, avšak iný rod (Tarsiger) a iné geografické rozšírenie | Himaláje a hory strednej Číny; sťahovavý; rod Phoenicurus (žltochvosty) v čeľadi Muscicapidae — oba druhy zdieľajú himalájsky areál, ale sú ľahko rozlíšiteľné farbou chvosta a spodnej strany |
Ultramarínová modrá — bezpečná identifikácia samca — Muchárik ultramarínový má samca okamžite rozoznateľného vďaka hlboko ultramarínovej, kobaltovo-modrej vrchnej strane (chrbát, hlava, boky krku a boky tela) v kontraste s výrazným bielym klinom spodnej strany tela prebiehajúcim od hrdla cez hruď po brucho. Takáto kombinácia nie je u iných himalájskych muchárikov bežná.
Dve tváre druhu — dve skupiny poddruhu — Nominátny poddruh superciliaris (západ areálu: Pakistan–Sikkim) má biele obočie nad okom a biele políčka na báze vonkajších stredníc chvosta — tieto znaky výrazne pomáhajú pri identifikácii v teréne. Východný poddruh aestigma (Bhután–Mjanmarsko) tieto biele kresby postrádajú, čo ho robí oveľa menej okázalým a ľahšie ho možno zameniť s inými modrými muchármi.
Chvost stále v pohybe — Podobne ako červienka alebo modravec červenoboký aj muchárik ultramarínový neustále kýva a dvíha chvost pri pohybe i počas pauzy. Toto nápadné správanie je spoľahlivým identifikačným znakom druhu aj vtedy, keď sa vták pohybuje v hustom podraste a sfarbenie nie je jasne viditeľné.
Himalájsky výškový migrant — Druh hniezdi vo výške 2 000–2 700 m n. m. (prípadne až 3 200 m) v lesoch duba, rododendrónu, jedle a borovice. Každý rok migruje dolu do nížinných zimovísk v strednej Indii — prekonáva tak výškový gradient tisícov metrov a vzdušnú vzdialenosť stoviek až tisíc kilometrov. Tento vertikálny sťahovavý vzorec je typický pre mnohé himalájske druhy.
Dutinový hniezdič ochotne využíva búdky — Hniezdo umiestňuje do dutín stromov, prasklín skál alebo strmých nábrežných stien vo výške až 7 m. Dôležitý je dostatok prirodzených dutín v starých stromoch. Zaujímavosťou je, že druh ochotne prijíma umelé búdky — čo je pre himalájske druhy relatívne nezvyčajné a umožňuje monitorovanie hniezdenia.
Väčší ako zdá — tri pôvodné „rasy“ — Pôvodne boli opisované tri populačné skupiny s klinálnou variabilitou: západná himalájska (biele obočie + biele políčka chvosta), východná (aestigma, bez bielych kresbí) a populácia z južného Asamu úplne bez obočia. Súčasná taxonomická konvencia (Avibase/IOC) uznáva dva poddruhy — superciliaris a aestigma — pričom assamská populácia je zahrnutá do poddruhu aestigma alebo sa považuje za prechodovú formu.
Najmenej ohrozený, ale vzácny na videnie — IUCN hodnotí muchárika ultramarínového ako najmenej ohrozený (LC) a populácia sa nepovažuje za klesajúcu. Druh má relatívne veľký areál a žije v ťažko dostupných horských oblastiach. Aj napriek priaznivému konzerváciemu stavu ho vidieť si vyžaduje výpravu do horských lesov Himalájí — nie je to druh, na ktorý by ste natrafili náhodne.
Príbuzný muchárikovej rodiny — Ficedula — Rod Ficedula zahŕňa mnohé európske a ázijské mucháre, vrátane európskeho muchárika čiernobielého (F. hypoleuca), muchárika bielokrkého (F. albicollis), muchárika malého (F. parva) a mnohých himalájskych druhov. Muchárik ultramarínový je jedným z najfajerovo sfarbených zástupcov tohto rodu vďaka intenzívnej ultramarínovej modrej farbe samca.
Nie — muchárik ultramarínový je voľne žijúci himalájsky druh, ktorý sa nepredáva ani nechová. Nie je to klietkový vták a jeho chov nie je ani bežný, ani vhodný. Druh nie je v CITES, ale ako voľne žijúci spevavec patrí do prírody, nie do klietky. Ak ťa zaujal, najlepšou cestou je birdwatchingová výprava do Himalájí alebo štúdium atlasov a nahrávok na xeno-canto.
Hniezdi v himalájskych listnatých a zmiešaných lesoch vo výške 2 000–2 700 m n. m. — od východného Afganistanu cez Pakistan, severnú Indiu, Nepál, Bhután, juhovýchodný Tibet po juhozápadnú Čínu (Chetánske pohorie/Hengduan Mts.) a Mjanmarsko. Zimuje v strednej Indii (od okolí Dillí na juh po Gou, Andhra Pradesh a Orísu) a okrajovo v severozápadnej Indočíne. Najlepší čas na pozorovanie je apríl–jún v hniezdnom areáli alebo november–február na zimoviskách v Indii.
Druh má výrazný pohlavný dimorfizmus. Samec má hlboko ultramarínovú až kobaltovú vrchnú stranu (chrbát, hlava, boky krku a boky tela) a výrazný biely klin na spodnej strane (hrdlo–hruď–brucho). Nominátny poddruh má navyše biele obočie a biele políčka na báze vonkajších stredníc chvosta. Samica je sivohnedá bez modrých tónov — je výrazne nenápadnejšia a ťažšie identifikovateľná. Kývanie chvostom je spoločnou vlastnosťou oboch pohlaví.
Vokalizácia druhu je pomerne tichá. Spev samca je zriedka počuteľná komplexná séria píšťalov a šušotaní — druh nespieva tak hlasno ako európske muchárikovité. Oveľa bežnejším hlasovým prejavom je suché trylkujúce šušotanie, niekedy predchádzané krátkym piskotom, vydávané pri pohybe v krovine a v blízkosti hniezda. Xeno-canto eviduje 37 nahrávok tohto druhu.
Je to typický hmyzožravec. Loví hmyz a drobné bezstavovce muchárikovitými letmi zo straty výšky z nízkeho posedu v korunách nížieho poschodia lesov; zbiera korisť aj z povrchu lístia a kôry. Pred jesennou migráciou môže dopĺňať stravu drobnými plodmi. Drží sa nízkeho poschodia stromov a kroví a do otvoreného priestoru vyráža len zriedkavo.
Nie — podľa IUCN je hodnotený ako najmenej ohrozený (LC). Populácia sa nepovažuje za klesajúcu a má dostatočne veľký areál. Druh nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Dlhodobými hrozbami sú odlesňovanie himalájskych svahov a klimatické zmeny, no aktuálne tieto faktory populáciu výrazne neohrozujú. Na Slovensku ani v Európe sa druh nevyskytuje.
Hniezdi v dutinách stromov, prasklínach skál alebo depresiách strmých svahov vo výške až 7 m nad zemou. Hniezdo je mäkká stavba z jemného machu s pásikmi kôry, vystlaná chlpmi a koreňmi. Druh ochotne využíva umelé búdky. Znáška obsahuje zvyčajne 4 vajcia (3–5) olivovo-zelenej farby s hnedastými škvrnami; hniezdna sezóna trvá od polovice apríla do začiatku júla.