muchárik strakatý (Ficedula westermanni) — drobný čiernobiely muchárik horských lesov Ázie — samec s…

Q: Vyskytuje sa muchárik strakatý na Slovensku?

**Nie — muchárik strakatý je výhradne ázijský druh**, ktorý sa na Slovensku ani v Európe nevyskytuje. Hniezdi v horských lesoch od Himalájí cez juhovýchodnú Áziu po Filipíny a Indonéziu. V Európe nie je zaznamenané žiadne regulárne výskytové miesto.

Q: Môžem si muchárika strakatého kúpiť a chovať doma?

**Nie — muchárik strakatý je voľne žijúci druh**, ktorý nie je vhodný na chov a v SR by bol jeho chov v rozpore s ochranou voľne žijúcich vtákov. Nie je ani chovateľsky etablovaný a v európskej avikultúre sa nechová. Ak vás druh zaujal, najlepšou cestou je **birdwatchingová výprava** do Nepálu, Indie, Malajzie alebo Indonézie.

Q: Ako rozoznám samca a samicu?

Pohlavný dimorfizmus je **veľmi výrazný**. **Samec** je okamžite rozoznateľný: má uhľovočiernu vrchnú stranu, výrazné dlhé biele obočie (supercilium), bielu čelnú škvrnu a čistobiele spodné časti. **Samica** je nenápadná — sivohnedá navrchu, bledá na spodku, bez výrazných znakov. **Mláďatá** sú hnedé so žltkastými škvrnami.

Q: V akom biotope žije muchárik strakatý?

Obýva **subtropické a tropické vlhké horské lesy** — listnaté, ihličnaté aj zmiešané — vo výškach typicky **800–3 600 m n. m.** Vyráža na hmyz z otvorených posedov v strednom a hornom poschodí lesa. V nehniezdnom období sa pohybuje v **zmiešaných kŕdloch** rôznych druhov.

Q: Čo znamená anglický názov „little pied“?

**„Pied“ v angličtine znamená dvojfarebný, čiernobiely** — priamo odkazuje na výrazné čiernobiele sfarbenie samca. **„Little“ (malý)** ho odlišuje od väčšieho európskeho muchárika čiernobielego (*F. hypoleuca*). Slovenský názov „strakatý“ tiež vystihuje jeho kontrastný vzor.

Q: Je muchárik strakatý ohrozený druh?

**Nie aktuálne — IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený (LC).** Napriek tomu sa predpokladá mierny pokles populácie (**1–19 %**) v dôsledku odlesňovania v jeho areáli. Do **CITES** nie je zaradený. Dlhodobé ohrozenia zahŕňajú stratu horských lesov a klimatické zmeny.

Výživa

Drobný hmyz — malé chrobáky a iný hmyz lovený vyrážaním z exponovaného posedu (aerial sallying) v strednom a hornom poschodí lesa; základ stravy počas celého roka 70%

Húsenice a larvy hmyzu zbierané z vetiev a lístia vo všetkých výškových úrovniach lesa 20%

Pavúky a iné drobné bezstavovce zbierané z povrchov v korune stromov 10%

Odporúčané potraviny

Drobný hmyz — malé chrobáky a iný hmyz lovený vyrážaním z posedu (v prírode, nie v chove)
Húsenice — typická korisť zbieraná z vetiev a lístia
Pavúky a iné drobné bezstavovce zbierané z povrchov v korune stromov
Lietajúci hmyz lovený technikou aerial sallying — útok z exponovaného posedu a návrat na vetvu
Hmyz vyhľadávaný vo všetkých výškových úrovniach lesa — od stredného po horné poschodie
Pestrá hmyzožravá strava získavaná aj v zmiešaných kŕdloch rôznych druhov vtákov

Zakázané potraviny

Druh nie je klietkový vták — nasledujúce platí ako ekologická poznámka, nie kŕmny návod
Plody a bobule — muchárik strakatý nie je frugivórny druh, ovocie v strave nie je doložené
Pesticídmi ošetrený hmyz — chemicky kontaminovaná korisť je nepriamou hrozbou pre hmyzožravé druhy
Ľudské spracované potraviny — pre drobné spevavce nevhodné
Otrávená korisť z insekticídmi ošetrených plôch — riziko sekundárnej otravy hmyzožravcov

Tip od odborníka Muchárik strakatý je výhradný hmyzožravec (insektivórum). Loví klasickou muchárikovitou technikou — vyráža z exponovaného posedu (aerial sallying) v strednom a hornom poschodí lesa, schytí hmyz a vracia sa na vetvu; hmyz zbiera vo všetkých výškových úrovniach lesa. Jeho korisť tvoria malý hmyz, chrobáky, húsenice a pavúky. Nie je to frugivórny druh — plody v strave nie sú doložené. V nehniezdnom období loví aj v zmiešaných kŕdloch rôznych druhov, čo mu umožňuje efektívnejší lov. Druh sa v zajatí nechová — tieto údaje opisujú jeho ekológiu vo voľnej prírode, nie kŕmenie v klietke.

Správanie a komunikácia

Hlučnosť

Muchárik strakatý má relatívne tichý spev — počuteľný len z krátkej vzdialenosti; nie je to hlasný spevavec. Jeho vokalizácia je však kompozične zložitá — kombinácia zvonkových fráz, bzučivého sapania a chirpavých sérií. Keďže ide o voľne žijúci druh, otázka hlučnosti v byte je bezpredmetná.

Priľnavosť

Muchárik strakatý je plne voľne žijúci, plachý lesný vták — nie je maznavý druh ani spoločenský miláčik. Akýkoľvek fyzický kontakt s človekom preňho znamená extrémny stres. Druh sa nechová.

Aktivita

Čulý a pohyblivý vták — neustále vyráža z posedov za hmyzom, zbiera korisť vo všetkých výškových úrovniach lesa a chvost vyhadzuje nahor. V nehniezdnom období sa aktívne pohybuje v zmiešaných kŕdloch rôznych druhov.

Reč

Muchárik strakatý nenapodobňuje ľudskú reč — ide o voľne žijúceho spevavca s vrodeným repertoárom tichého, kompozične zložitého spevu a hlások. Reč sa nenaučí.

Hlasový prejav a reč

Muchárik strakatý má relatívne tichý spev, ktorý je počuteľný len z krátkej vzdialenosti — nie je to hlasný spevavec, ktorý by zahlušil les. Jeho vokalizácia je však kompozične zložitá — opisovaná ako séria vysokých nôt nasledovaná zvonivými notami a krátkym bzučivým sapaním (sputtering), niekedy prepisovaná ako „chi-chi-chi-brr-titititi“. Hlasové prejavy (calls) zahŕňajú vysoké noty a valivé nízke rapotanie. Xeno-canto eviduje vyše 100 nahrávok druhu z Malajzie, Indie, Indonézie a Thajska. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.

Dokáže hovoriť? Muchárik strakatý nenapodobňuje ľudskú reč ani melódie. Ide o voľne žijúceho spevavca s vrodeným repertoárom tichého, kompozične zložitého spevu a hlások; schopnosť napodobovať reč nemá a ako voľne žijúci druh sa nechová.

Typické zvuky

Tichý, kompozične zložitý spev — séria vysokých nôt nasledovaná zvonivými notami a krátkym bzučivým sapaním; počuteľný len z krátkej vzdialenosti
Zvonkové frázy — jasné, zvonivé tóny tvoriace jadro spevu
Bzučivé sapanie (buzzy sputtering) — krátky bzučivý element zakončujúci spevné frázy
Hlasové prejavy (calls) — vysoké noty a valivé nízke rapotanie pri vyrušení alebo kontakte

Sezónny kalendár

Tok a spev (apríl–júl) — samce hája teritóriá tichým, kompozične zložitým spevom; v Nepáli pri vyšších nadmorských výškach sa hniezdna fenológia posúva (jún–august)

Hniezdna sezóna (apríl–júl) — miskovité hniezdo z machu vplietaného jemnými vláknami, umiestnené v korunách stromov; znáška 1–3 tmavožltohnedých vajec

Odchov mláďat — mláďatá sú v juvenilnom šate hnedé so žltkastohnedými škvrnami; presné údaje o trvaní odchovu pre tento druh neoverené

Nehniezdne obdobie — druh sa pripája k zmiešaným kŕdlom rôznych druhov lesných vtákov; himalájske populácie zostupujú do nižších nadmorských výšok alebo zimujú v nížinách Indie

Voľne žijúci druh

Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.

Prostredie a požiadavky

Prirodzený biotop

Subtropické a tropické vlhké horské lesy (listnaté, ihličnaté aj zmiešané), typicky 800–3 600 m n. m.

Muchárik strakatý obýva subtropický a tropický vlhký nížinný aj horský (montánny) les — zalesňuje listnaté, ihličnaté a zmiešané lesy v predhorí a horách. Typicky vo výškach 800–3 000 m n. m., v Nepáli overene 1 500–3 600 m n. m. Vyráža na korisť z exponovaných posedov v strednom a hornom poschodí lesa.

Areál rozšírenia

Ázia — Himaláje a JZ Čína cez celú JV Áziu po Filipíny, Indonéziu a Malé Sundy

Druh obýva kontinuálny areál od Himalájí a juhozápadnej Číny cez celú kontinentálnu juhovýchodnú Áziu až po izolované ostrovné populácie na Filipínach, Sulawesi, Timore a Malých Sundách. Krajiny: Bangladéš, Bhután, Kambodža, India, Indonézia, Laos, Malajzia, Mjanmarsko, Nepál, Filipíny, Thajsko, Vietnam. Druh sa v SR nevyskytuje.

Sťahovavosť

Prevažne stály v trópoch; čiastočne sťahovavý v himalájskej zóne

Himalájske populácie (collini, australorientis) sú čiastočne sťahovavé — zimujú v nížinách alebo migrujú na nižšie nadmorské výšky. Ostrovné populácie (Borneo, Jáva, Filipíny) sú prevažne stále (sedavé). Druh ako celok je prevažne stály v tropických oblastiach a čiastočne sťahovavý v himalájskej zóne.

Správanie a aktivita

Prevažne denný; loví z exponovaných posedov; v nehniezdnom období v zmiešaných kŕdloch

Muchárik strakatý vyráža na korisť z vystavených posedov v strednom a hornom poschodí lesa (sallies from exposed perches) a zbiera hmyz vo všetkých výškových úrovniach lesa. Je to prevažne denný (diurnal) vták. V nehniezdnom období sa pripája k zmiešaným kŕdlom rôznych druhov — typické správanie pre juhoázijské muchárovité. Chvost charakteristicky vyhadzuje nahor.

Hniezdenie a hniezdny materiál

Miskovité hniezdo z machu vplietaného jemnými vláknami, v korune stromov; znáška 1–3 vajec

Hniezdo je miskovité, tvorené z machu vplietaného jemnými vláknami, umiestnené v korunách stromov (zdroj baliwildlife.com; nepaldesk.com uvádza dutiny stromov alebo skalné štrbiny — možná odlišnosť poddruhov). Znáška je 1–3 tmavožltohnedých vajec. Inkubácia: presné údaje neoverené (analógiou s príbuznými himalájskymi muchármi sa odhaduje ~12–14 dní). Hniezdna sezóna apríl–júl (v Nepáli jún–august podľa monsúnovej fenológie).

Právna ochrana a CITES

IUCN LC (predpokladaný pokles); CITES: bez zápisu; zákon SR 543/2002: v SR sa nevyskytuje

Druh je hodnotený IUCN ako najmenej ohrozený (LC) s predpokladaným klesajúcim trendom (pokles 1–19 % za 10 rokov v dôsledku odlesňovania). Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Slovenský zákon 543/2002 Z. z. sa naňho priamo nevzťahuje (nie je pôvodný európsky druh); prípadná ochrana závisí od legislatívy krajín areálu.

Rozmnožovací cyklus

Tok a dvorenie

Apríl–júl (hniezdna sezóna; v Nepáli jún–august)

V hniezdnom období samec háji teritórium relatívne tichým, kompozične zložitým spevom — sériou vysokých nôt nasledovanou zvonivými notami a krátkym bzučivým sapaním. Spev je počuteľný len z krátkej vzdialenosti. Hniezdna sezóna trvá apríl–júl; pri vyšších nadmorských výškach v Nepáli sa fenológia posúva na jún–august podľa monsúnu.

Hniezdo a znáška

Znáška 1–3 vajec (zdroj: baliwildlife.com); hniezdna sezóna apríl–júl

Druh stavia miskovité hniezdo z machu vplietaného jemnými vláknami, umiestnené v korunách stromov (canopy). Znáša 1–3 vajca tmavožltohnedej farby. Pozn.: niektoré zdroje (nepaldesk.com) uvádzajú dutiny stromov alebo skalné štrbiny — pre muchárovité je bežná aj dutinová hniezdba, takže obe informácie môžu byť čiastočne správne (rôzne poddruhy); prezentujeme miskovité hniezdo z machu ako primárny údaj.

Inkubácia

Presné údaje neoverené (analógiou ~12–14 dní)

Presné údaje o dĺžke inkubácie pre tento druh nie sú v dostupných zdrojoch overené. Ornitologickou analógiou s príbuznými himalájskymi muchármi (rod Ficedula) sa dĺžka inkubácie odhaduje na ~12–14 dní. V tomto období je kľúčový pokoj a utajenie hniezda v korune stromu pred predátormi.

Liahnutie a kŕmenie mláďat

Presné údaje pre tento druh neoverené

Mláďatá sa liahnu holé a slepé; kŕmené sú prevažne hmyzom — malým hmyzom, húsenicami a pavúkmi, ktoré rodičia lovia vyrážaním z posedov. Presný priebeh a dĺžka kŕmenia mláďat na hniezde pre tento druh nie sú v dostupných zdrojoch podrobne overené.

Vyletenie a juvenilný šat

Juvenilné sfarbenie: hnedé so žltkastohnedými škvrnami

Mláďatá (juvenily) majú hnedé základné sfarbenie so žltkastohnedými škvrnami — typická juvenilná škvrnitosť muchárovitých. Plné kontrastné čiernobiele sfarbenie samce dosahujú postupne. Samice si aj v dospelosti zachovávajú nenápadné sivohnedé sfarbenie podobné juvenilom.

Pohlavná dospelosť

Pravdepodobne v prvom roku — presné údaje neoverené

Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo uvedený — analógiou s príbuznými druhmi rodu Ficedula sa predpokladá hniezdenie od prvého roku života. Dožitie vo voľnej prírode: presné údaje neoverené; oiseaux.net uvádza dožitie do 9 rokov (pravdepodobne maximálny zaznamenaný vek), orientačný rozsah je 3–9 rokov.

Ochočenie a kontakt

Trvanie: Nevzťahuje sa — muchárik strakatý je voľne žijúci druh, ktorý sa neochočuje ani nechová.

Muchárik strakatý nie je klietkový vták a neochočuje sa. Ide o plne voľne žijúceho, plachého lesného spevavca, ktorý pri stretnutí s človekom rýchlo mizne do koruny stromov. Jediný vhodný spôsob kontaktu je pozorovanie vo voľnej prírode v jeho areáli, bez rušenia vtáka.

1

Muchárik strakatý sa neochočuje — nasledujúce body sú zásady ohľaduplného pozorovania voľne žijúceho druhu

2

Pozoruj len z diaľky ďalekohľadom alebo teleobjektívom — nepribližuj sa, neplaš a neruš vtáka počas spevu ani pri hniezde

3

Nikdy nehľadaj ani nenarúšaj hniezda (miskovité hniezda v korunách stromov) a nepoužívaj nahrávky spevu na vábenie počas hniezdenia

4

Rešpektuj voľne žijúce vtáky — chytanie, držba ani chov nie sú vhodné pre tento druh

Porovnanie s podobnými druhmi

	muchárik strakatý	muchárik zemný (Ficedula hyperythra)	muchárik ultramarínový (Ficedula superciliaris)
Dĺžka	asi 11 cm	presné údaje neoverené	11–12 cm
Váha	7–8 g	presné údaje neoverené	presné údaje neoverené
Dožitie	3–9 r (vo voľnej prírode, orientačne; oiseaux.net max. 9 r)	presné údaje neoverené	presné údaje neoverené
Hlučnosť	voľne žijúci druh — v SR sa nevyskytuje, nechová sa	voľne žijúci druh (mimo SR)	voľne žijúci druh (mimo SR)
Stav IUCN	IUCN LC (predpokladaný pokles), bez CITES	IUCN LC, bez CITES	IUCN LC, bez CITES
Povaha	Samec: uhľovočierna vrchná strana, čisto biely spodok, biela čelná škvrna a dlhé biele obočie, biely panel na krídle. Samica: nenápadná sivohnedá s bledým spodkom. Mláďa: hnedé so žltkastohnedými škvrnami	Príbuzný druh rodu Ficedula z horských lesov Ázie; sfarbenie a rozmery sa od muchárika strakatého líšia — presné porovnávacie údaje neoverené	Veľmi malý muchárik; samec ultramarínovomodrý na vrchnej strane s bielym obočím (nie čiernobiely), samica hnedá; odlišuje sa od muchárika strakatého modrou farbou samca
Areál	Ázia — Himaláje a JZ Čína cez celú JV Áziu po Filipíny, Sulawesi, Timor a Malé Sundy; horské lesy 800–3 600 m n. m.; 8 poddruhov	Himaláje a horské lesy juhovýchodnej Ázie — lesný druh príbuzný muchárikovi strakatému, podrobné údaje neoverené	Himaláje a kopce Indického subkontinentu — hniezdič himalájskych lesov, zimuje v nižších polohách; čiastočne zdieľa areál s muchárikom strakatým

Choroby a prevencia

Vtáčia malária a krvné parazity (Plasmodium, Haemoproteus)

stredná

Príznaky: Apatia, nastŕpané perie, slabosť, znížená kondícia, chudnutie pri silnej infekcii

Drobné hmyzožravé spevavce sú ohrozené krvnými parazitmi prenášanými bodavým hmyzom (komáre, muchničky), najmä v tropických oblastiach areálu. Ide o prirodzenú hrozbu voľne žijúcich populácií — druh sa v zajatí nechová.

Strata a fragmentácia lesného biotopu (populačná hrozba)

stredná

Príznaky: Pokles hniezdnych hustôt, úbytok zrelých horských a nížinných lesov

Hlavnou hrozbou populácie je odlesňovanie a degradácia horských a nížinných lesov v celom juhovýchodoázijskom areáli. Plocha korunového krytu v mapovanom areáli poklesla odhadom o 10,6 % za posledných 10 rokov; odhadovaný populačný pokles je 1–19 %. IUCN hodnotí druh LC, no s predpokladaným klesajúcim trendom.

Klimatické zmeny — posun biotopov do vyšších polôh

nízka

Príznaky: Zmena dostupnosti vhodných horských lesov, posun areálu

Klimatické zmeny môžu spôsobiť posun vhodných biotopov do vyšších nadmorských výšok. Pre druh viazaný na horské lesy to môže znamenať zmenšenie dostupnej plochy biotopu. Ide o dlhodobú, nepriamu hrozbu voľne žijúcich populácií.

Ektoparazity a endoparazity (perochvosty, hlísty, kokcídie)

nízka

Príznaky: Poškodené perie, chudnutie, oslabenie imunity pri strese

Voľne žijúce spevavce bežne hostia perochvosty a črevné parazity. Pri zdravom jedincovi a dostatku potravy zvyčajne neohrozujú prežitie; problémom sa stávajú pri vyčerpaní alebo v nepriaznivých podmienkach.

Prevencia Muchárik strakatý je voľne žijúci druh — nasledujúce informácie opisujú jeho prirodzené hrozby, nie starostlivosť v zajatí (druh sa nechová). Najväčšou hrozbou populácie je odlesňovanie a degradácia horských a nížinných lesov v celom juhovýchodoázijskom areáli, doplnené dlhodobým tlakom klimatických zmien. V tropickom prostredí ho môžu ohrozovať krvné parazity prenášané bodavým hmyzom. Priame hrozby z lovu alebo obchodu nie sú doložené.

Zaujímavosti

1

Jeden z najmenších muchárov vôbec — S dĺžkou asi 11 cm a hmotnosťou len 7–8 g patrí muchárik strakatý medzi najmenšie druhy celej čeľade Muscicapidae. Anglické meno „Little Pied“ (malý strakatý) odkazuje práve na jeho trpasličiu postavu — je výrazne menší než európsky muchárik čiernobiely (Ficedula hypoleuca). Pozn.: údaje o hmotnosti sa medzi zdrojmi líšia (oiseaux.net 7–8 g, iný zdroj 9–13 g); uvádzame 7–8 g ako overený údaj primárneho ornitologického portálu.

2

Výrazný pohlavný dimorfizmus — Samec a samica vyzerajú ako odlišné druhy. Samec je nápadne dvojfarebný čiernobiely: lesklá uhľovočierna vrchná strana, čisto biely spodok, diagnostická biela čelná škvrna a dlhé výrazné biele obočie (supercilium), plus biely panel na krídle. Samica je nenápadná sivohnedá s bledým belavým spodkom, bez kontrastného vzoru. Mláďatá sú hnedé so žltkastohnedými škvrnami.

3

Dlhé biele obočie ako kľúčový znak — Najcharakteristickejším identifikačným znakom samca je kombinácia bielej čelnej škvrny a dlhého výrazného bieleho obočia nad uhľovočiernou vrchnou stranou. Práve táto kombinácia ho v rámci drobných čiernobielych muchárov areálu robí dobre rozoznateľným. Chvost má čiernobiely (biela báza vonkajších stredníc) a charakteristicky ho vyhadzuje nahor.

4

Osem poddruhov v dvoch biogeografických oblastiach — Druh obýva kontinuálny areál od Himalájí cez celú kontinentálnu juhovýchodnú Áziu až po izolované ostrovné populácie na Filipínach, Sulawesi, Timore a Malých Sundách. Rozoznáva sa 8 poddruhov — fascinujúci príklad ostrovnej adaptácie. Samice poddruhu australorientis majú výraznejšie hrdzavočervený zadoček a chvost, čo je pre tento poddruh identifikačne dôležité.

5

Zmiešané kŕdle — V nehniezdnom období sa muchárik strakatý pravidelne pripája k zmiešaným kŕdlom rôznych druhov lesných vtákov. Tento sociálny komenzalizmus mu umožňuje efektívnejší lov a lepšiu ochranu pred predátormi — typické správanie pre juhoázijské muchárovité.

6

Tichý, ale zložitý spev — Hoci muchárik strakatý nezahlušuje les hlasným spevom, jeho vokalizácia je kompozične zložitá — kombinácia zvonkových fráz, bzučivého sapania a chirpavých sérií, niekedy prepisovaná ako „chi-chi-chi-brr-titititi“. Spev je dostatočne tichý, aby bol počuteľný len z krátkej vzdialenosti. Xeno-canto eviduje vyše 100 nahrávok druhu.

7

Lovec z exponovaných posedov — Ako výhradný hmyzožravec loví klasickou muchárikovitou technikou — vyráža z vystavených posedov (aerial sallying) v strednom a hornom poschodí lesa, schytí korisť a vracia sa na vetvu. Jeho korisť tvoria malý hmyz, chrobáky, húsenice a pavúky; nie je to frugivórny druh.

8

Vysokohorský lesný druh — Niektoré populácie obsadzujú vysokohorské lesy nad 3 000 m n. m. — v Nepáli bol overený výskyt vo výškach 1 500–3 600 m n. m., poddruh palawanensis hniezdi na 1 680–1 830 m n. m. Druh tak patrí medzi vtáky horských lesov Ázie viazané na vlhké subtropické a tropické porasty.

9

IUCN LC s predpokladaným poklesom — hrozba lesov — Napriek tomu, že je druh hodnotený ako najmenej ohrozený (LC), predpokladá sa mierny pokles populácie (1–19 %) za posledných 10 rokov — plocha korunového krytu v mapovanom areáli poklesla odhadom o 10,6 %. Hlavnou príčinou je odlesňovanie a degradácia horských a nížinných lesov, doplnené dlhodobým tlakom klimatických zmien. Do CITES druh nie je zaradený.

Taxonomická klasifikácia

species muchárik strakatý (Ficedula westermanni)

Ríša Animalia

Kmeň Chordata

Trieda Aves (vtáky)

Rad Passeriformes (vrabcotvaré)

Čeľaď Muscicapidae (muchárovité)

Rod Ficedula Brisson, 1760

Druh Ficedula westermanni (Sharpe, 1888)

Poddruh SR v SR sa vo voľnej prírode nevyskytuje — výhradne juho-ázijský a juhovýchodoázijský druh; v európskej avikultúre sa nechová

Poddruhy Uznávaných je 8 poddruhov v dvoch biogeografických oblastiach: F. w. collini (Himaláje od Nepálu po Sikkim, zimuje v nížinách Indie); F. w. australorientis (Himaláje od Bhutánu cez juhočínske pohoria, severné Mjanmarsko, Thajsko, Indočínu); F. w. langbianis (južný Laos a Vietnam); F. w. westermanni (nominátna forma — Thajsko-malajský polostrov, Sumatra, Borneo, Mindanao, Sulawesi, Bacan, Seram); F. w. hasselti (južná Sumatra, Jáva, Bali, Lombok, Sumbawa, Flores, južné Sulawesi); F. w. mayri (východné Malé Sundy — Timor a Wetar); F. w. rabori (severné Filipíny — Luzon, Negros, Panay); F. w. palawanensis (pohorie južného Palawanu). Samice poddruhu australorientis majú výraznejšie hrdzavočervený zadoček a chvost.

Avibase_ID 58F57E07FF727FAE

Často kladené otázky

Nie — muchárik strakatý je výhradne ázijský druh, ktorý sa na Slovensku ani v Európe nevyskytuje. Hniezdi v horských lesoch od Himalájí cez juhovýchodnú Áziu po Filipíny a Indonéziu. V Európe nie je zaznamenané žiadne regulárne výskytové miesto.

Nie — muchárik strakatý je voľne žijúci druh, ktorý nie je vhodný na chov a v SR by bol jeho chov v rozpore s ochranou voľne žijúcich vtákov. Nie je ani chovateľsky etablovaný a v európskej avikultúre sa nechová. Ak vás druh zaujal, najlepšou cestou je birdwatchingová výprava do Nepálu, Indie, Malajzie alebo Indonézie.

Pohlavný dimorfizmus je veľmi výrazný. Samec je okamžite rozoznateľný: má uhľovočiernu vrchnú stranu, výrazné dlhé biele obočie (supercilium), bielu čelnú škvrnu a čistobiele spodné časti. Samica je nenápadná — sivohnedá navrchu, bledá na spodku, bez výrazných znakov. Mláďatá sú hnedé so žltkastými škvrnami.

Obýva subtropické a tropické vlhké horské lesy — listnaté, ihličnaté aj zmiešané — vo výškach typicky 800–3 600 m n. m. Vyráža na hmyz z otvorených posedov v strednom a hornom poschodí lesa. V nehniezdnom období sa pohybuje v zmiešaných kŕdloch rôznych druhov.

„Pied“ v angličtine znamená dvojfarebný, čiernobiely — priamo odkazuje na výrazné čiernobiele sfarbenie samca. „Little“ (malý) ho odlišuje od väčšieho európskeho muchárika čiernobielego (F. hypoleuca). Slovenský názov „strakatý“ tiež vystihuje jeho kontrastný vzor.

Nie aktuálne — IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený (LC). Napriek tomu sa predpokladá mierny pokles populácie (1–19 %) v dôsledku odlesňovania v jeho areáli. Do CITES nie je zaradený. Dlhodobé ohrozenia zahŕňajú stratu horských lesov a klimatické zmeny.

muchárik strakatý

Ficedula westermanni — drobný čiernobiely muchárik horských lesov Ázie — samec s uhľovočiernou vrchnou stranou, bielym spodkom a dlhým bielym obočím, samica nenápadná sivohnedá; jeden z najmenších muchárovitých, voľne žijúci druh, nie klietkový vták