Muscicapidae (muchárovité)
Muchárik lesný má zreteľný, no nie príliš hlasný spev z polovysokých posedov v ihličnanoch a zmiešanom lese. Samec spieva ranné pieseň — séria tenkých, piskľavých až melodických hlások — najčastejšie z exponovaného sedadla v korune stromu, pričom zostáva dlhšie na jednom mieste. Nahrávky na xeno-canto dokumentujú spev z polovysoky posedu v ihličnatom strome so zmiešaným lesom a z nízkeho posedu v hustom rododendronovom lese tesne pod hornou hranicou lesa. Poplašná hláska je krátke ostré „tik“ typické pre mnoho muchárovitých. Druh nenapodobňuje ľudskú reč — repertoár je vrodený.
Tento druh je voľne žijúci a nie je vhodný na chov ani držbu v zajatí. Nepatrí medzi spoločenské (domáce) zvieratá — najlepším a jediným vhodným spôsobom kontaktu je pozorovanie v jeho prirodzenom prostredí. Odchyt a držba voľne žijúcich živočíchov sú vo väčšine krajín zákonom chránené a obmedzené.
Po jarnom prílete na hniezdiska (apríl–máj) samec obsadzuje teritórium v horskom lese a spieva z exponovaného posedu v ihličnane alebo zmiešanom lese. Zostáva na jednom mieste dlhšie než mnoho iných spevákov — typický znak revírovej piesne. Nahrávky xeno-canto potvrdzujú spev z polovysokých posedov v ihličnatom strome aj z nízkych posedov v hustom rododendronovom lese tesne pod hornou hranicou lesa. Peak spevu nastáva v apríli–máji.
Hniezdo je stavané prevažne zo machu. Presné informácie o type umiestnenia hniezda (napr. skalná štrbina, dutina, medzi koreňmi), počte vajec a ich sfarbení nie sú pre Ficedula strophiata spoľahlivo overené v dostupných verejných zdrojoch — preto ich neuvádzame. Hniezdna sezóna prebieha od mája do začiatku augusta v horských lesoch nad 1500 m n. m.
Inkubačná doba pre muchárika lesného nie je v dostupných verejných zdrojoch spoľahlivo uvedená. Analógiou s blízkymi himalájskymi druhmi rodu Ficedula sa odhaduje na 13–15 dní; presné údaje sú označené ako neoverené.
Obaja rodičia sa podieľajú na kŕmení mláďat prevažne hmyzom a larvami. Presný vek vyletenia pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch podrobne overený — analógiou s príbuznými muchárovitými sa odhaduje na asi 12–14 dní po vyliahnutí.
Juvenilné jedince sú pravdepodobne olivovoohnedé, bez výrazného gorget vzoru alebo s jeho bledou náznakovou formou — podrobné popisy juvenilného šatu pre F. strophiata nie sú v dostupných zdrojoch podrobne overené. Plné adultné sfarbenie samce dosahujú postupne pelichaním.
Presný vek pohlavnej dospelosti pre tento druh nie je v dostupných zdrojoch spoľahlivo uvedený — analógiou s príbuznými muchárovitými sa predpokladá hniezdenie od prvého roku života. Dožitie vo voľnej prírode je uvádzané ako do 10 rokov (oiseaux.net; druh-špecifické záznamy chýbajú).
Muchárik lesný nie je klietkový vták a neochočuje sa. Ide o plne voľne žijúceho, plachého horského spevavca, ktorý pri stretnutí s človekom rýchlo mizne do koruny stromov. Jediný vhodný spôsob kontaktu je pozorovanie vo voľnej prírode v jeho hniezdnom areáli, bez rušenia vtáka.
Muchárik lesný sa neochočuje — nasledujúce body sú zásady ohľaduplného pozorovania voľne žijúceho druhu
Pozoruj len z diaľky ďalekohľadom alebo teleobjektívom — nepribližuj sa, neplaš a neruš vtáka počas spevu ani pri hniezde
Nikdy nehľadaj ani nenarúšaj hniezda a nepoužívaj nahrávky spevu na vábenie počas hniezdenia
Rešpektuj voľne žijúce vtáky — chytanie, držba ani chov nie sú vhodné pre tento druh
| Muchárik lesný | Muchárik zemný (Ficedula hyperythra) | Muchárik strakatý (Ficedula westermanni) | Muchárik ultramarínový (Ficedula superciliaris) | |
|---|---|---|---|---|
| Dĺžka | 14–15 cm | 11–12 cm | 10–11 cm | 11–12 cm |
| Váha | 12–13 g | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Dožitie | do 10 r (vo voľnej prírode, oiseaux.net) | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené | presné údaje neoverené |
| Hlučnosť | voľne žijúci horský druh — v SR sa nevyskytuje, nechová sa | voľne žijúci druh (mimo SR) | voľne žijúci druh (mimo SR) | voľne žijúci druh (mimo SR) |
| Stav IUCN | IUCN LC (2016), bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES | IUCN LC, bez CITES |
| Povaha | Samec: biele čelo, čierna tvár a brada, tmavosivá vrchná strana, ryšavý gorget, sivá hruď, biele brucho, biele pruhy na chvoste. Samica: olivovoohnedá, redukovaný gorget | Samec modravosivý na vrchnej strane, ryšavé boky a brucho, biele čelo (bledé); samica hnedastá s bledším bruchom; menší druh bez výrazného gorget vzoru — odlíšiš ho menšou veľkosťou a iným rozvrhnutím farieb | Samec kontrastne čierny a biely — čierna vrchná strana s veľkou bielou škvrnou na krídle, biele obočie, biela spodina; samica hnedosivá; žiadny ryšavý gorget — odlíšiš jasným čierno-bielym vzorom namiesto gorget vzoru | Samec ultramarinovomodrý na vrchnej strane s výrazným bielym obočím; samica olivovoohnedá; žiadny ryšavý gorget — odlíšiš modrou farbou a bielym obočím namiesto ryšavej škvrny |
| Areál | Hniezdisko: Himaláje, stredná a južná Čína, SV India, záp. Mjanmarsko; zimoviská: sev. Indočína, altitudinálna migrácia | Himaláje a JV Ázia (Sundy) — horský druh, čiastočne prekrývajúci areál s muchárikm lesným; odlišuje sa sfarbením a menšou veľkosťou | JV Ázia (Indočína, Sundy, Filipíny) — horský lesný druh; odlišuje sa sfarbením, menšou veľkosťou a absenciou ryšavého gorgetu | Himaláje a kopce Indického subkontinentu — hniezdič himalájskych lesov, zimuje v nižších polohách; zdieľa hniezdny areál s muchárikm lesným v Himalájach |
Príznaky: Poškodené perie, chudnutie, oslabenie imunity
Voľne žijúce spevavce bežne hostia perochvosty a črevné parazity. Pri zdravom jedincovi s dostatkom potravy zvyčajne neohrozujú prežitie; problémom sa stávajú pri oslabení stresovými faktormi. Druh sa v zajatí nechová.
Príznaky: Apatia, nastŕpané perie, znížená kondícia, chudnutie pri silnej infekcii
Hmyzožravé spevavce sú ohrozené krvnými parazitmi prenášanými bodavým hmyzom, najmä v teplejších zimoviskách. Ide o prirodzenú hrozbu voľne žijúcich populácií — druh sa v zajatí nechová.
Príznaky: Pokles hniezdnych hustôt, úbytok zrelých vlhkých horských lesov
Hlavnou populačnou hrozbou je odlesňovanie a fragmentácia vlhkých horských lesov v hniezdnom areáli (Himaláje, Čína, Mjanmarsko) aj na zimoviskách. IUCN hodnotí druh LC, ale presné populačné trendy nie sú podrobne monitorované.
Príznaky: Poranenia pri kolíziách so zasklením, neschopnosť letu
Ako altitudinálny migrant môže byť vystavený riziku kolízií pri nočnom presune. Redukcia svetelného znečistenia a bird-safe zasklenie môžu migrantom pomôcť.
Ryšavý gorget — poznávacia značka samca — Muchárik lesný dostal anglický názov Rufous-gorgeted Flycatcher práve kvôli výraznej ryšavej (hnedočervenej) škvrne na hrdle — gorgetu. Táto nápadná škvrna kontrastuje s čiernou tvárou a bradou, bielym čelom a tmavosivou vrchnou stranou tela. Pod gorgetom nasleduje sivá hruď prechádzajúca do bieleho brucha; vonkajšie riadiace perie má výrazné biele pruhy viditeľné pri letovom pohybe.
Pohlavný dimorfizmus: samica s redukovaným gorgetom — Na rozdiel od kontrastného samca je samica sfarbená podstatne matnnejšie: olivovoohnedá vrchná strana, bledšia sivá tvár a hrdlo s redukovaným, menej výrazným gorgetom — tenší oranžovohnedý nádych na hrdle naznačuje príbuznosť so samcom, no je oveľa menej nápadný. Tento typ dimorfizmu je typický pre himalájske muchárovité.
Horský špecialista nad 1500 m n. m. — Muchárik lesný hniezdi prevažne vo výškach 1500 až okolo 3000 m n. m. v subtropických a miernych montánnych lesoch. V Nepáli bol zaznamenaný na nadmorskej výške 2195 m. Preferuje vlhké ihličnaté, zmiešané a rododendronové lesy — biotopy, ktoré sú charakteristické pre hniezdnu krajinu Himalájí a juhozápadnej Číny.
Altitudinálna migrácia namiesto dlhého ťahu — Na rozdiel od mnohých európskych muchárovitých, ktoré sú diaľkovými migrantmi, muchárik lesný vykonáva altitudinálnu migráciu — po hniezdnej sezóne zostupuje z vysokohorských hniezdísk do nižšie položených lesov alebo sa presúva len krátku vzdialenosť na sever severnej Indočíny (sev. Thajsko, Laos, Vietnam). V Thajsku je klasifikovaný ako zimný hosť na lokalitách Doi Inthanon, Doi Suthep-Pui a ďalších pohoriach.
Zmiešané druhové hejná — sociálny les — Muchárik lesný sa v lese bežne pridáva k zmiešaným hejnám rôznych druhov vtákov — typické správanie pre himalájske lesné spoločenstvá, kde viacero druhov spoločne prehľadáva les pre korisť. Toto správanie zvyšuje efektivitu hľadania hmyzu a poskytuje ochranu pred predátormi.
Dva poddruhy — izolovaná populácia vo Vietname — Uznávajú sa dva poddruhy: F. s. strophiata (hlavný areál od Himalájí cez Čínu a Mjanmarsko) a F. s. fuscogularis obmedzený na Langbianovu planinu v strednom Vietname a juž. Laose. Poddruh fuscogularis má tmavšie, hnedé hrdlo (lat. fusco = tmavý, hnedý; gularis = hrdlový) — odtiaľ pochádza jeho latinský prívlastok.
Nie — muchárik lesný nie je klietkový druh a v európskej avikultúre sa nechová. Ide o voľne žijúceho horského spevavca, ktorý patrí do vlhkých montánnych lesov Himalájí a južnej Číny. V SR ani v EÚ nie je dostupný v ponuke chovateľov. Druh nie je v CITES, no akýkoľvek odchyt z voľnej prírody by bol v rozpore s ochranou vtáctva v krajinách areálu. Jediný vhodný spôsob stretnutia je pozorovanie vo voľnej prírode.
Pohlavný dimorfizmus je prítomný, hoci nie tak extrémny ako u niektorých iných muchárovitých. Samec má biele čelo, čiernu tvár a bradu, tmavosivú až olivovoohnedú vrchnú stranu tela a predovšetkým výraznú ryšavú škvrnu na hrdle — gorget. Pod gorgetom nasleduje sivá hruď a biele brucho; vonkajšie riadiace perie má biele pruhy. Samica je sfarbená matnnejšie: olivovoohnedá vrchná strana, bledšia sivá tvár a hrdlo s redukovaným, menej výrazným gorgetom.
Najlepšia príležitosť je Himaláje (Nepál, severovýchodná India) a južná Čína počas hniezdnej sezóny v apríli až júli — hľadaj vo vlhkých horských lesoch nad 1500 m n. m., najmä v ihličnatých a zmiešaných lesoch s rododendronnymi porastmi. V zime ho možno pozorovať v severnom Thajsku (Doi Inthanon, Doi Suthep-Pui) a v severnom Laose a Vietname. Druh sa prezrádza spevom z exponovaných posedov v korunách stromov, najmä ráno.
IUCN ho hodnotí ako najmenej ohrozený (LC) s hodnotením z roku 2016. Nie je zaradený v žiadnej prílohe CITES. Hlavnou potenciálnou hrozbou je odlesňovanie a fragmentácia vlhkých horských lesov v hniezdnom areáli (Himaláje, stredná Čína, Mjanmarsko), aj keď druh nie je aktuálne považovaný za ohrozený. Presné populačné trendy nie sú podrobne monitorované.
Muchárik lesný nevykonáva dlhý medzikontinentálny ťah ako európski muchárovití, ale tzv. altitudinálnu migráciu — po hniezdnej sezóne zostupuje z vysokohorských hniezdísk (nad 1500–3000 m n. m.) do nižšie položených lesov alebo sa presúva len krátku vzdialenosť na sever Indočíny. V Thajsku je zimným hosťom na pohoriach Doi Inthanon a Doi Suthep-Pui.
Uznávajú sa dva poddruhy: F. s. strophiata — hlavná forma s rozsiahlym areálom od Himalájí cez strednú a južnú Čínu a Mjanmarsko, zimujúca v severnej Indočíne; a F. s. fuscogularis — izolovaná populácia obmedzená na Langbianovu planinu v strednom Vietname a južnom Laose, so tmavším (fuscogularis = tmavohrdlový) gorgetom.